O solidarite a Božom poriadku

Číslo 4/2006 · Andrej Imrich · Čítanosť článku: 3775
 

Dobré sociálne prostredie

Sociálne prostredie vytvárame my ľudia, v prírode, v ktorej žijeme. Aké sú naše vzájomné vzťahy a vzťahy k prírode, také je naše sociálne prostredie. Pod zdravým sociálnym prostredím rozumieme takú životnú situáciu, v ktorej má každý člen spoločenstva možnosť žiť ľudský dôstojný život.

Na dôstojný ľudský život potrebuje každý človek dostatočné schopnosti duše i tela a patričnú spoločenskú klímu, v ktorej má každý čestným spôsobom prístup k primeraným životným potrebám a to aj tí, čo nevládzu pracovať. Takúto klímu dokáže zabezpečiť sociálna spravodlivosť.

Sociálna spravodlivosť rešpektuje rovnosť medzi ľuďmi, ktorá sa zakladá na tom, že sme všetci stvorení na obraz jediného Boha, všetci sme vykúpení Kristovou obetou a všetci máme rovnakú prirodzenosť.

Sociálna spravodlivosť uznáva aj rozdiely medzi ľuďmi, ktoré patria do Božieho plánu. Rozdiely spôsobujú, že sa navzájom potrebujeme. Vedie nás to k upevňovaniu lásky a k vytváraniu spoločenstva.

Sociálna spravodlivosť nabáda vyvíjať úsilie o zredukovanie prílišných sociálnych a ekonomických nerovností. Predovšetkým však vyžaduje odstrániť nespravodlivé nerovnosti.

Sociálna spravodlivosť zabezpečuje sociálne istoty. Tie majú dva pramene. Jedným prameňom je plodonosná príroda ako Boží dar a druhým prameňom sociálnych istôt je ľudská starostlivosť. Každý jednotlivec i spoločnosť sa majú zo všetkých síl usilovať o zabezpečenie sociálnych istôt pre všetkých.

Korene sociálnych istôt ako Boží dar

Sociálne istoty korenia v tom, že Boh ľudstvu daroval Zem, ktorá je nositeľkou života. Plody života existujúceho na Zemi nám poskytujú pokrm. Ďalej, naša Zem a Božia príroda vôbec je zdrojom aj ostatných životných potrieb pre náš dôstojný život.

Boh dal človekovi schopnosť tvoriť a pracovať, to je ďalší koreň sociálnych istôt. Prácou si človek podmaňuje zem, získava jej plody pre svoj život a prácou aj rozširuje jej plodnosť. Zo zemských zdrojov si ňou získava aj ostatné životné potreby.

Schopnosť nadprodukcie u zdravého dospelého človeka, že dokáže viac vyprodukovať ako spotrebovať, je zdrojom sociálnych istôt pre tých, čo z rôznych príčin sú neschopní práce. Láska ako dar Boží, ktorá nás pohýna, aby sme sa zo svojej nadprodukcie postarali o núdznych, zaručuje sociálne istoty v spoločnosti.

Korene sociálnych istôt, ktoré závisia od človeka

Boh ustanovil človeka, aby bol pánom nad stvorenstvom, keď mu prikázal podmaniť si zem. Má teda úlohu v spolupráci s Bohom a s bratmi pre seba i pre bratov vytvárať životné potreby, aby spolu s nimi mohol žiť šťastný život.

Toto všetko má uskutočňovať v súlade s Božou vôľou, lebo tu platia Ježišove slová: „Kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.“ (Mt 12,30) Aby sme mali všetci dostatok, musíme sa držať Božieho poriadku a rešpektovať ho. Jeho rešpektovanie v ľudskom živote je morálka. Od morálky jednotlivcov i celej spoločnosti závisia sociálne istoty všetkých. Konať proti morálke je vždy asociálna činnosť. Tragédiou je to, že mnohí zo sociálnych pohnútok konajú asociálne, lebo nepochopili Boží poriadok vo všetkých súvislostiach.

Čo treba brať do úvahy v sociálnej oblasti

Príroda so všetkým bohatstvom hmoty, života a energie je Božím darom pre všetkých, lebo stvorené dobrá sú určené celému ľudskému pokoleniu. Táto zásada nepopiera právo na súkromné vlastníctvo, ale aj pri uplatňovaní súkromného vlastníctva všeobecné určenie dobier zostáva prvoradé.

Nie všetci potrebujú rovnaké množstvo prírodných darov, nie všetci potrebujú z tých istých darov a nie všetci sú schopní prijať tie isté dary. Preto spravodlivosť nemusí znamenať: každému rovnako, ale každému primerane. Rozmanité schopnosti a rozmanité potreby spôsobujú, že určité sociálne rozdiely nemožno vylúčiť. Aj v ríši zvierat sú rozdiely. Jeleň potrebuje trávu, vlk mäso a jeleň potrebuje viac než zajac.

Jedinou cestou pre produkciu životných potrieb je práca. Kúsok chleba nemožno iným spôsobom dostať na stôl, len prácou. Prácou si podmaňujeme prírodu, ktorá nám slúži a živí nás. Ona však dobre rozlišuje, či si ju človek podmaňuje, alebo jej ubližuje. Pri ubližovaní sa príroda bráni a nastáva konflikt človeka s prírodou, čo má asociálny dopad.

Zdravý dospelý človek je schopný viac vyprodukovať než spotrebovať, preto ak bude mať srdce schopné lásky, môže sa postarať o nevládnych, aby každý mohol žiť ľudsky dôstojný život. Bez lásky nemožno budovať sociálne istoty.

Produkcia, ktorá sa neskladuje, ale sa dostane do obehu, prináša úžitok nielen producentovi, ale prispieva aj k spoločnému dobru. Blázon, povedal Pán Ježiš na adresu toho, čo chcel hromadiť úrodu.

U zdravého dospelého človeka je práca povinnosťou ex iustitia, milodary na nevládnych sú povinnosťou ex caritate. Toto pravidlo pozorujeme v sociálnom učení sv. apoštola Pavla.

Almužnu majú dávať nielen bohatí, ale aj chudobní ľudia. Pritom halier chudobného môže mať väčší význam ako veľké sumy bohatých.

Darovanie je v ľudskej spoločnosti tá najušľachtilejšia sociálna činnosť, bez ktorej by ľudstvo zaniklo. Pod darovaním rozumieme aj každú službu, ktorú bratom vykonáme zdarma. Na druhej strane s darom treba zachádzať opatrne, lebo ten za istých okolností môže aj demoralizovať a tak pôsobiť asociálne.

Medzi právami a povinnosťami musí byť vyváženosť. Ku každému právu patrí nejaká povinnosť. Ide o rovnováhu nielen mať sa dobre, ale aj byť dobrým. Narušenie uvedenej rovnováhy spôsobuje biedu a deštruuje sociálne prostredie. Túžba zameraná len na niečo mať bez snahy aj niečím byť je škodlivo konzumná a asociálna.

Sociálna prax musí byť postavená na zásade, že globálne nemožno spotrebovať viac, než sa vyprodukovalo.

Každá generácia má právo na ovocie prírody, nie na jej podstatu. Plodná podstata musí zostať, aby prinášala ovocie budúcim generáciám. Neslobodno vydrancovať prírodu, ani poškodiť jej plodnosť.

Každý má právo na vlastnenie majetku. Prevod vlastníctva z rúk do rúk má byť transparentný a spravodlivý a vlastnícke práva majú byť stabilné a zaručené. Každý vlastník majetku má mať na mysli, že aj jeho majetok je súčasťou spoločného dobra. Užívanie vlastného majetku má byť zamerané na Boha a na bratskú lásku.

Každý majetok, ktorý je v rukách dobrého hospodára, prináša ovocie, preto sa má prirodzenou a spravodlivou cestou dostať do takých rúk, v ktorých prinesie najviac ovocia nielen pre jednotlivca, ale aj pre spoločné dobro.

Treba rešpektovať zákonitosť trhu, ktorý je motorom ekonomiky. Ide o ponuku a dopyt alebo o ponuku a potrebu. V ňom má svoju oprávnenú funkciu aj zisk. Zisk však nie je jediným ukazovateľom prosperujúceho podniku.

Aj keď trh má byť slobodný, nemôže tu byť absolútna sloboda. Má byť regulovaný, nie však svojvoľne, ale len v súlade s morálkou. Tak ako sloboda človeka má byť v hraniciach morálky. Sú veci, ktoré neslobodno predávať. Sú hodnoty, ktoré nemôžu byť tovarom.

Ničím neregulovaný trh sa môže stať nebezpečným živlom, ktorý v konečnom dôsledku poškodí hospodárstvo. Ak sa začne predávať všetko, ľudská česť, ľudské telo, nekontrolovaným spôsobom drogy a zbrane, potom tento živel rozvráti ekonomiku. V korupčnom obchode, kde sa predáva ľudská česť, a v porno-obchode, kde sa predáva ľudské telo, sa niekedy točia veľké peniaze.

Na druhej strane svojvoľná regulácia trhu, to je „tesný chomút“ trhu, ktorý udusí jeho silu. Svojvoľná regulácia trhu sa uskutočňovala v reálnom socializme či komunizme a ekonomika východnej Európy ďaleko zaostala za ekonomikou západnej Európy, kde bol slobodný trh, ale kde po druhej svetovej vojne ešte platila morálka v obchodných vzťahoch.

Ohrozenie sociálnych istôt

Najväčšie ohrozenie sociálnych istôt pramení z porušovania Božieho poriadku v prírode a v ľudskej spoločnosti. Povedané inými slovami, nedostatok morálky ohrozuje sociálne istoty. Nerešpektovaním Božieho poriadku sa z nás stávajú asociáli, ktorí klesajú pod ľudskú dôstojnosť a rozvracajú sociálne prostredie.

Prototypom asociála je márnotratný syn, ako ho vykresľuje Pán Ježiš. U otca sa nachádza vo veľmi dobrom sociálnom prostredí. Má sa dobre, a uteká z domu. Uteká do sveta preto, že nechce byť dobrým. Svet to od neho nevyžaduje. Neuteká však naprázdno, berie si dedičstvo, aby sa mohol mať dobre. Ukážkový asociálny životný štýl „mať sa dobre, a nebyť dobrým“, po akom túžia zástupy a aký ponúkajú všetky pseudosociálne systémy. Kam klesol človek v márnotratnom synovi? Prasatám musel kradnúť, ak chcel prežiť. Je to veľká potupa a poníženie, ak človek musí kradnúť, aby prežil. Márnotratný syn bol tak potupený, že prasatám musel kradnúť, aby nezomrel od hladu.

Zabezpečiť sociálne istoty a zachovať tým zdravé sociálne prostredie možno len sociálnou spravodlivosťou. Tá je odlišná od spravodlivosti ekonomickej. Pri ekonomickej spravodlivosti sa za každú službu primerane niečím zaplatí. Tí, čo sú v núdzi, nemôžu za službu zaplatiť, preto v ich prípade sa ekonomická spravodlivosť nahrádza spravodlivosťou sociálnou.

Rodičia sa majú tak starať o deti, aby sa deti mali dobre. Deti svojim rodičom za starostlivosť nemajú z čoho zaplatiť, nie sú totiž schopné ekonomickej spravodlivosti. Ale ak sa majú pri rodičoch dobre, rodičom to majú odplatiť tým, že sú vďačné, poslušné a rodičom oddané, jedným slovom povedané, za starostlivosť rodičom odplatia tým, že sú dobré. Tá ochota „chcem byť dobrým za to, že sa mám dobre“ je prejavom sociálnej spravodlivosti a je pilierom zdravého sociálneho prostredia.

Presadzovaním takých práv dieťaťa, ktoré oslobodzujú dieťa od úcty a poslušnosti voči rodičom, je cesta k sociálnej nespravodlivosti. Rodičia sa musia o dieťa starať, aby sa malo dobre, a dieťa si pritom nemusí rodičov ctiť, nemusí byť dobré.

Pseudosociálne systémy

Túžbu mať sa dobre v nás netreba pestovať, tá sa ozve pri každom výklade obchodného domu. Komu naozaj záleží na sociálnej spravodlivosti, musí v človekovi pestovať túžbu byť dobrým. Blahobyt pre všetkých nemožno zabezpečiť uprostred zlých ľudí, to je ilúzia mnohých pseudosociálnych systémov. „Mimo Evanjelia nejestvuje opravdivé riešenie sociálnej otázky.“

O riešenie sociálnej otázky sa pokúšajú mnohé vlády, ale často myslia len na hmotný blahobyt, a vôbec im nezáleží na morálke. Ľudské práva sú tak interpretované, že sa verejne propaguje nielen konanie proti Bohu, ale aj proti prírode. A nielen to, ale dokonca tých, ktorí chcú zachovať zdravú morálku, je možné mocou zákona nútiť konať proti svedomiu. Na mnohých miestach sveta lekár je nútený konať proti životu. Toto konanie je pseudosociálne.

O reálnom socializme, ktorý sme zakusovali štyridsať rokov, mnohí hovoria, že bol sociálny. Pritom mnohí, ak chceli konať to, na čo mali schopnosti, museli zaprieť svoju vieru a konať proti svojmu svedomiu. Ak sa chceli mať lepšie, museli zapredať svoju česť. Systém, ktorý takto potupoval ľudí, mohol byť nanajvýš pseudosociálny.

Ak sú sociálne zákony nastavené tak, že je výhodnejšie byť nezamestnaným ako pracovať alebo že je výhodnejšie byť slobodnou matkou ako vydatou ženou, potom je to snaha len o to „mať sa dobre“ a zanedbáva sa otázka „byť dobrým“. Tu absentuje sociálna spravodlivosť.

Záver

Ak Vianoce symbolizujú to „mať sa dobre“, tak potom advent je symbolom snahy po tom, aby sme boli dobrí. Svet konzumný a ziskuchtivý, ktorý hovorí len o hmotnom blahobyte, sa snaží vianočnú atmosféru vyvolať už v novembri a tak likviduje advent zo života kresťanov.

Našou kresťanskou úlohou je chrániť sociálnu spravodlivosť, preto musíme zápasiť o advent a zachovať jeho pravú atmosféru, v ktorej sa človek s pomocou Božou pevne rozhodne vždy konať, čo je dobré. K tomu potrebujeme aj spoločenský priestor, aby nás za túto snahu nikto nezaznával a už v žiadnom prípade aby nás nikto nenútil konať to, čo je proti nášmu svedomiu. Kto dopraje kresťanskej morálke taký priestor, že kresťanovi umožní uplatniť aj výhradu svedomia, môže mať s nami v sociálnej oblasti spoločnú reč. Ak sa ľuďom upiera čo i len v niektorých prípadoch žiť podľa svedomia, teda uplatniť jeho výhradu.

Andrej Imrich

Autor je pomocným spišským biskupom.