Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Slobodne do stoky

Číslo 3/2006 · M. Dyttert · Čítanosť článku: 2571
 

Libertine (The Libertine, Veľká Británia, 2004, 114 min.)

Réžia: Laurence Dunmore, scenár: Stephen Jeffreys, kamera: Alexander Melman, hudba: Michael Nyman.
Hrajú: Johnny Depp, Samantha Morton, John Malkovich, Paul Ritter, Stanley Townsend, Francesca Annis, Rosamund Pike.

Tohtoročná filmová sezóna je pomerne slabá – počtom aj kvalitou filmov. Azda tým je možné ospravedlniť, že sa v roku 2006 dostal do slovenských kín film z roku 2004.

Libertine nezarába veľké peniaze, vo všetkých rebríčkoch je pomerne nízko a renomovanejší kritici ho neakceptovali. Nie je to dobrý ani hodnotný film. Prečo sa teda premieta? Azda kvôli dvom veciam. Prvým je skutočne strhujúci výkon Johnnyho Deppa, ktorý hrá tak, že neumožňuje film odsúdiť úplne. Navyše je dnes tento herec vďaka Pirátom z Karibiku v kurze (od čoho si distribúcia zrejme sľubovala nižšie náklady na promo). Druhým dôvodom je večná fascinácia ľudí slobodou a nízkymi pudmi. Veď aj hlavný reklamný slogan je na tom postavený: „V každej generácii sa nečakane objaví osobnosť, ktorá má natoľko priaznivý vzťah k vyvolávaniu škandálov, k rebélii a porušovaniu tabu, že sa jej skôr či neskôr podarí prekonať všeobecný svetonázor na to, čo naozaj znamená byť slobodným človekom.“

Pre vznik tohto filmu je najdôležitejším človekom John Malkovich. Ten s úspechom stvárnil hlavnú postavu Johna Wilmota v divadelnej hre Stephena Jeffreysa v chicagskom Steppenwolf Theatre. Fascinovaný titulnou postavou presvedčil autora, aby hru adaptoval pre film a ako spoluproducent do projektu vložil aj vlastné peniaze.

Dej filmu – postavený na skutočných osobách a udalostiach – je pomerne stručný. Anglický kráľ Karol II. (John Malkovich) od roku 1660 reštauruje monarchiu po predchádzajúcom experimente s Cromwellovou republikou. V roku 1674 povoláva na svoj dvor po nanútenom vidieckom exile opätovne Johna Wilmota (Johnny Depp) – vychýreného zvrhlíka, ale obdareného darom reči. Žiada ho, aby mu v parlamente svojím talentom získaval podporu pre jeho politiku. Wilmot odmieta, pretože ho viac zaujíma víno, ženy, sex, muži, sex, bordely, sex a... divadlo. V ňom sa jediný raz v živote zamiluje – do vypískanej herečky Elizabeth Barryovej (Samantha Morton). Naučí ju hrať. Ona je však zamilovaná len do obdivu davu. Wilmot dostáva od kráľa druhú šancu. Má napísať hru rovnakého významu, aké Shakespeare tvoril pre kráľovnú Alžbetu. Wilmot vo svojej povahe a deštruktívnej pudovosti napíše hru, ktorú neskôr kritici považujú za prvé pornografické divadelné dielo (Casanova aj markíz de Sade sú údajne kultivovanejší). To všetko za neustále expresívneho sexuálneho jazyka hlavnej postavy. Wilmot uteká pred hnevom kráľa, pred svojou herečkou, manželkou aj sebou samým. Po niekoľkých mesiacoch ho opäť nachádzajú s ťažkým syfilisom (poloslepý, bez nosa a s rozožratou tvárou) a neustále opitého medzi londýnskou luzou. Záver filmu vyznieva veľmi nerealisticky. Wilmot (s maskou na tvári) prichádza do parlamentu, kde sa mu „veľkou rečou“ podarí zvrátiť hlasovanie v prospech Karolovej žiadosti, aby po ňom mohol na trón nastúpiť jeho brat – katolík (neskôr Jakub II.). Wilmot zomiera, pričom na smrteľnej posteli sa obracia k Bohu a necháva páliť svoje „diela“.

Hlavnými známkami celého filmu sú ťažoba, zámerne hmlovité, potemnené scény, bledé chorobné tváre, snaha o realistickú kameru blízku postavám. Film nekreslí ani jeden pozitívny, naplnený a opätovaný, úprimný ľudský vzťah. Evidentne sa snaží dokumentovať (režisér je pôvodom dokumentarista a tvorca reklám) uvoľnené mravy spodiny aj šľachty po predchádzajúcej puritánskej Cromwellovej cenzúre. Dokumentaristická minulosť možno zabránila tomu, aby režisér vložil do filmu svoj postoj a posolstvo a aby tak z neho urobil dielo, a nie len produkt.

Samozrejme, nie všetko je vo filme zlé. Ale podstata áno. Ako hlavného hrdinu si totiž volí zvrhlíka, avšak bez toho, aby ukázal viac ako len jeho zvrátenosť. V jednom však podstatne zavádza. Libertine sa svojím názvom aj reklamnou kampaňou snaží navodiť pocit, že hovorí o slobode. Wilmot v podaní Deppa dve hodiny prezentuje pohľad do osobnosti, ktorá je všetkým iná a potrebuje to verejne prezentovať. Odlišnosť pokladá sám a (nepochopiteľne) aj jeho okolie za slobodu. Slobodne podvádza ženu, slobode (a kruto) jej to priznáva krátko na to, ako ju prirovná k opici. Slobodne provokuje kráľa (svojho priateľa, ktorý je len o čosi menej zvrátený ako on sám – čo je historický fakt) zneužívaním jeho náklonnosti, slobodne ponižuje a potupuje priateľov, slobodne sluhovi pridáva k platu, aby si kupoval prostitútky, slobodne rozpráva nechutnosti a zneužíva pritom svoj talent, slobodne pije od rána do večera. Nikde vo filme ani na jedinom mieste však nezaznie, že to žiadna sloboda nie je. Nikde nezaznie, že je to absencia zodpovednosti a rozumu. Nikde nezaznie, že skutočná sloboda vedie ku krásnym a vznešeným veciam a hriešny život je život neslobodný a nebude to inak, nech by si John Wilmot myslel čokoľvek.

Film tak absenciou akýchkoľvek korektívov – či už v konaní iných postáv (náznaky sú len u Wilmotovej matky a manželky, lenže ich konanie v danom stvárnení pôsobí naivne, ako paródia puritanizmu), alebo v komentári – zvýrazňuje sarkasticky provokatívny prológ a epilóg. V nich sa John Wilmot snaží provokovať diváka. „Ženy ma budú chcieť, muži mi závidieť. (...) Nezamilovali ste si ma?“ Ani provokácia nemusí byť zlá – ale k čomu smeruje v tomto filme? A preto je tento film brak. Po jeho zhliadnutí zostáva divák v depresii a musí si klásť otázku. Podobných postáv bolo v histórii veľa, prečo urobili Dunmore a Malkovich film práve o Johnovi Wilmotovi?

Na to vo filme nenachádzame odpoveď. Ak mali za cieľ kritiku človeka, ktorý sa vzoprel všetkému: zákonom, konvenciám, etike, spoločnosti, Bohu, rozumu aj sebe, museli by inak postaviť prológ a aj poslednú polhodinu filmu. Určite však Wilmota ani neoslavujú a rovnako to nie je film o oslave sexuálnej slobody. Zámerne sa dokonca vyhýbajú sexuálnym scénam a existujúce kreslia dosť citlivo a na veľmi krátkom priestore. Vlastne nechávajú o sexe hlavné postavy len hovoriť, avšak mimoriadne drsným jazykom. Najmä Wilmota. Táto hrubá a oplzlá angličtina 17. storočia tvorila veľký problém aj tvorcom titulkov. Čeština zjavne nedisponuje dostatkom ekvivalentov a synoným vtedajšieho jazyka spoločenskej spodiny.

Libertine je tak úspešný iba v jednom. Oproti mnohým filmom romantizujúcim 17. storočie stavia kontrast. Dekadenciu a úpadok mravov vykresľuje dokonale. Používa pritom veľmi vhodne prostredie divadla. Karol II. totiž po páde politického puritanizmu opäť otvára divadlá ako symbol novej éry; divadlá, ktoré sa veľmi líšia od dnešnej podoby. Po skončení predstavenia sa totiž menia na verejné domy. Herečky sa po predstavení predávajú divákom a, naopak, zo šikovnejších prostitútok sa po pár rolách stávajú „herečky“.

Kinematografických kotúčov o slobode vznikli tisíce. Mnohé z týchto diel sú kvalitné nielen realizáciou, film Libertine je však z hľadiska posolstva brak, z hľadiska kinematografie slabo zvládnuté dielo.

Najmä záver filmu pokazí celý dojem. Najprv nedôveryhodná scéna z parlamentu. Potom prostredníctvom pastora vysluhujúceho posledné pomazanie Wilmotove syfilitické rany prirovnáva veľmi nevhodne k ranám Kristovým cez Izaiášovo proroctvo. A úplne na záver v akoby posmrtnom epilógu Wilmot opäť provokuje a upíja si víno z pohára, ktorý silne evokuje omšový kalich. Je to zámer? Náhoda?

Autori a reklama sľubovali veľa – dramatický film o slobode. Nepodarilo sa. Libertine je film o stave, do ktorého jedného človeka priviedla súhra nadpriemerného talentu, odmietnutia Boha a zneužitia slobody.

Michal Dyttert

Autor je doktorandom na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.