Polovičný Dostojevskij

Číslo 3/2006 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 3154
 

Dostojevskij naruby

Hra osudu (Match Point, VB/USA/Luxembursko, 2005, 124 min.)

Réžia a scenár: Woody Allen, kamera: Remi Adefarasin, hudba: vybrané operné árie.

Hrajú: Jonathan Rhys Meyers, Scarlett Johansson, Emily Mortimer, Matthew Goode, Brian Cox, Ewen Bremner, Alexander Armstrong, Paul Kaye, Penelope Wilton.

Titulok by mohol znieť aj Šťastie podľa Woody Allena alebo Woody Allen v Londýne. Ale hoci je film Hra osudu o šťastí aj o Londýne, jeho obsah by to nevystihovalo. Hra osudu je iný Allen, na akého sme si zvykli v posledných rokoch. Zábavné komédie z New Yorku, so všetkými darebáčikmi, žlto-zelenými škorpiónmi, neurotikmi a manhattanskými psychoanalytikmi, ktorí majú svojho vlastného psychoanalytika, na ktoré sa dalo chodiť aj ako na zábavnú paródiu postmoderného sveta, vystriedal príbeh, ktorý rieši vážnu vec. Vtipné banality z posledných rokov nahradila morálna dráma. Niežeby sa nedostalo na humor. Chvalabohu, svoju prednosť Allen nezaprel ani tentokrát. Tradične dobrá bola hudba aj herecký výkony (obzvlášť Scarlett Johansson). Problém je v inom. V dráme, ktorú film rieši. Či lepšie povedané, nerieši, ale karikuje, ako o tom svedčí fakt, že trojnásobná vražda a fingovaná lúpež zostane bez trestu, čo dokonca Allenove postavy nazývajú „šťastím“.

Hra osudu je príbehom mladého muža Chrisa Wiltona (Jonathan Rhys Meyers), Íra, ktorý sa z tenisového trénera stane úspešným mužom biznisu a príslušníkom prominentnej rodiny. Prirodzene, v opačnom slede. Najprv bola známosť, až potom kariéra. Pointa, ku ktorej celý film zaujímavo, často humorne, často s napätím detektívky graduje, je vlastne predstavená už v úvodnom obraze. O tom, či tenisová loptička, ktorá počas hry škrtne vrch siete, skončí ako dobrý alebo pokazený „fifteen“, rozhodne v podstate šťastie. O niečom podobnom na živote Chrisa Wiltona nás chce presvedčiť aj Allen. Keď Wilton zahadzuje ukradnutý šperk do rieky, a ten sa od plota odrazí na chodník, je to ako s tou loptičkou v úvode. Akurát, že v tomto prípade práve kvôli „zlému hodu“, po ktorom prstienok neskončil vo vode, ale na chodníku, Wilton (nevedomky) víťazne returnoval.

Obraz v úvode a dramatické vyvrcholenie filmu v závere majú teda spoločnú myšlienku. Príbeh medzi tým je však bohatý a divák na úvodný obraz rýchlo zabudne, spomenie si až na záver, čo filmu dodá svojím spôsobom trefnú pointu.

Wilton sa vďaka trénovaniu Toma Hewetta (Matthew Goode) zoznámi s jeho sestrou Chloe (Emily Mortimer), ktorá vyniká prirodzenou krásou, inteligenciou a šarmom, čo vonkoncom nie je málo, ale v porovnaní s dokonalou krásou Noly (Scarlett Johansson) v jeho očiach zaostáva. Nola chodí s Tomom, je Američanka, v podstate neúspešná herečka a s Wiltonom ju spája postoj k aristokratickej rodine, do ktorej sa chce tiež dostať. Vzťah Chrisa Wiltona k Nole prechádza od prvotného očarenia k sexuálnej posadnutosti. Nola si jeho „záujem“ všimne a jeho „hru“ nazve agresívnou, čo v podstate len zvyšuje jeho záujem. Ich pomer prepukne po zosobášení Wiltona s Chloe, keď už Nola s jeho švagrom žiadny vzťah nemá, čo poznačí tak manželský, ako aj profesionálny život Wiltona. Okrem postupného kariérneho rastu, prepojeného so vzťahom s Chloe, je vo filme veľmi atraktívne zobrazený luxusný život vyššej spoločnosti, od návštev opery až po poľovačky. Dramatickým vyvrcholením filmu je vražda. Nola, ktorá sa z „nedobytnej“ krásky zmení na tajnú milenku závislú na Wiltonovi, otehotnie a žiada, aby sa Wilton rozviedol s Chloe, ako jej to napokon dlho sľubuje. Wiltonovi tento stav výrazne komplikuje situáciu a po rôznych zatajovaniach a klamstvách sa rozhodne konať. Nolu, ktorá čaká jeho dieťa, zabije, a aby sa vyhol podozreniu, zabije ju na schodoch pri byte susedky – staršej ženy, ktorú olúpil a zastrelil krátko predtým. Napriek tomu, že je polícii okamžite jasný motív (pochybná mestská štvrť, lúpež s vraždou starej ženy, smola náhodne okolo idúcej Noly, zavraždenej ako prípadného svedka vraždy), londýnsky vyšetrovateľ celý prípad poctivo objasňuje. Predvolá si Wiltona na výpoveď, overuje jeho alibi a testuje rôzne motívy. O závere rozhodnú fakticky dva momenty. Jedným je náhle prebudenie vyšetrovateľa, ktorý práve príde na motív činu a je odhodlaný obviniť Wiltona, a druhým je Wiltonove „šťastie“, keď prstienok olúpenej a zavraždenej starej susedky nájdu u pouličného chuligána a feťáka, čím je prípad, samozrejme, uzavretý. Pri prvom momente je divák presvedčený, že Wilton väzeniu neunikne. Pri druhom je jasné, že mal „šťastie“, a hoci loptička narazila do siete, bol to pre neho víťazný úder. V samotnom závere filmu sa Chloe, inak Wiltonovi oddaná a milujúca manželka, ktorá túži po veľkej rodine, narodí dlho očakávané dieťa, ktorému jej brat Tom zaželá, aby malo v živote „hlavne šťastie“.

Woody Allen teda podobne ako Dostojevskij rieši problém zločinu a trestu. Wilton, podobne ako Raskoľnikov, nepatril svojím pôvodom do vyššej spoločnosti, podobne ako on neváhal sa dopustiť vraždy, ktorú si vedel ospravedlniť vyšším záujmom. Dostojevskij a Allen sa však v zobrazení svojich postáv v mnohom výrazne líšia. Zatiaľ čo Raskoľnikova jeho zločin dohnal na pokraj bláznivého blúznenia a svoj zločin napokon priznal a bol zaň odsúdený, Wilton mal „šťastie“ a trestu unikol. Zatiaľ čo v prípade Raskoľnikova zohrala jeho žena Sofia (a ich láska) výraznú rolu, ktorá mu pomohla prijať trest a zdieľať vyhnanstvo na Sibíri, Chloe o zločine svojho manžela ani netuší a Wilton celé svoje utrpenie nosí iba v sebe. A opäť, na rozdiel od Dostojevského, ktorého postavy zločin priam fyzicky týral a ničil, Wilton vyzerá navonok v poriadku, akoby sa nič nestalo. Teda až na cynický úsmev, ktorý ho však sprevádza od začiatku filmu, takpovediac bez ohľadu na vážnosť hriechu.

Wilton, ako novodobý Raskoľnikov, teda spáchal zločin, za ktorý neprišiel trest. Zatiaľ čo Dostojevskij sa sústredil najmä na opis trestu a zločinu vymedzil vo svojom románe menšiu časť, Allen dôkladne opisuje zločin, ale na trest nedochádza. A nazýva to šťastím. Woody Allen, ktorý sa tak po dlhšom čase vrátil vo svojom filme k zobrazeniu vážnej morálnej drámy, to nerobí poctivo a dôsledne. Na jednej strane síce všetky predpoklady drámy bravúrne vytvorí, na strane druhej pred jej riešením uprednostní vtip a záverečné titulky. Ledaže by domýšľavý divák za trest považoval záverečnú scénu, keď Chris Wilton, čerstvý otec dieťaťa, nestojí pri svojej šťastnej manželke, obkolesenej rodinou, ale pri okne s výhľadom na mesto a v jeho pohľade sa možno skrýva myšlienka na jeho iné dieťa, ktoré pred pár dňami zabil spolu s matkou. Ale tomu sa, žiaľ, pri filme Woody Allena nedá povedať inak než domýšľavosť.