Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Falšovanie dejín podľa Georgea Clooneyho

Číslo 3/2006 · Roman Joch · Čítanosť článku: 4681
 

Good Night, and Good Luck (Dobrú noc a veľa šťastia, USA, 2005, 93 min.)
Réžia: George Clooney,
scenár: George Clooney, Grant Heslov, kamera: Robert Elswit.
Hrajú: David Strathairn, Patricia Clarkson, George Clooney, Jeff Daniels, Robert Downey Jr., Frank Langella, Tate Donovan.

Postavy vo filme fajčia. Tabak. Nescenzurovali ich. Nechali im, ľuďom 50. rokov 20. storočia, ich cigarety. Nechali im ich dosť. Tak, ako ich skutočne fajčili. Úbohý Franklin Delano Roosevelt! Keď mu vo Washingtone nedávno postavili pomník, musel o svoju špičku s cigaretou – bez ktorej sa za svojho života nikam nepohol – prísť. Ed Murrow a spol. mali väčšie šťastie. Politická korektnosť im ich cigarety nevzala. To bolo v tom filme dobré. Dokonca výborné. Ďalej už nič iného.
Hrdinský televízny komentátor Ed Murrow kritizuje zlovoľného senátora Josepha McCarthyho, ktorý usporadúva hony na čarodejnice. Potom je za to všetkými ľuďmi z médií obdivovaný. A režisér George Clooney blahoželá – sám sebe – k odvahe o tom všetkom natočiť film. Päťdesiat rokov po udalostiach – to je odvaha! Odvážne (i keď len mierne) by bolo, keby natočil film, ktorý by chcel dokazovať, že McCarthy mal pravdu a jeho kritici boli mamľasi. Minimálne by to bolo zaujímavé. Prekvapivé. Keby chcel natočiť film naozaj odvážny, natočil by niečo o udalostiach nie spred polstoročia, ale o tých dnešných. Napr. o postavení žien v islame. Že ten film už niekto natočil? Nejaký Theo van Gogh? Aha. Ale odvážne by to predsa len bolo, no nie? Theo van Gogh by nám to iste potvrdil, samozrejme, keby to bol prežil. V čom teda bola Clooneyho odvaha – čo mu po natáčaní hrozilo? Že by Oskar?
Priznám sa bez mučenia, že som pred nejakými šiestimi rokmi napísal tento profil senátora McCarthyho:
„Nemáte v sebe ani štipku slušnosti, pane?“ s rozochveným hlasom a zdrveným výrazom v tvári zvolal advokát Joseph Welch potom, čo senátor McCarthy povedal, že jeden z Welchových koncipientov bol kedysi členom Zväzu mladých komunistov. Welch zastupoval armádu Spojených štátov vo verejnom, televíziou prenášanom pojednávaní pred McCarthyho podvýborom Senátu, v ktorom McCarthy vyšetroval velenie armády kvôli ochrane komunistov v jej radoch. Bolo to v apríli 1954; Welch svoje zdrvenie hral s profesionalitou právnika – a podarilo sa: reputácia McCarthyho bola definitívne zničená a Senát v decembri 1954 schválil rezolúciu odsudzujúcu senátora za správanie nezlučiteľné s tradíciou Senátu USA. „Vláda teroru“ skončila.
Zrejme to musel byť hrozný teror. Tak hrozný, že britský filozof Bertrand Russell povedal: „Každý, kto bol v tom čase prichytený, ako číta Thomasa Jeffersona, išiel do väzenia.“ Americký publicista Robert Hutchins napísal: „Pre Američanov bolo rizikom dávať peniaze Harvardskej univerzite.“ Denník britskej Labour Party Daily Herold uviedol, že „McCarthy prenasledoval ľudí, ktorých jediným zločinom bola láska k slobode myslenia“. A keď v máji 1957 McCarthy zomrel, noviny britskej liberálnej strany News Chronicle napísali: „Amerika sa stala čistejšia jeho pádom a čistejšia jeho smrťou.“
Jednu vec je možné o McCarthym povedať: vzbudzoval strašnú nenávisť. Tak strašnú, že dodnes je slovo „mccarthizmus“ synonymom honov na čarodejnice a pálenia kníh. Je ekvivalentom slova „fašizmus“. Pritom výraz „leninizmus“ tak negatívne konotácie ani zďaleka nevzbudzuje – napriek tomu, že kvôli aktivitám senátora McCarthyho nielenže jediný človek nebol popravený, ale ani jeden nebol zavretý do väzenia; zatiaľ čo Lenin a jeho režim desaťtisíce ľudí popravili, státisíce uväznili a milióny nechali umrieť biednou smrťou zimou a hladom! Áno, v dôsledku mccarthizmu niekoľko ľudí prišlo kvôli svojim názorom o zamestnanie – ale spolu so stúpencami McCarthyho po jeho páde v roku 1954!
Kto teda bol Joseph R. McCarthy (14. 11. 1908 – 2. 5. 1957)? Démon, alebo obeť hysterickej ohováračskej kampane? V roku 1946 bol zvolený za republikánskeho senátora Spojených štátov za štát Wisconsin. Vo februári 1950 na mítingu v meste Wheeling v Západnej Virgínii oznámil, že má v ruke zoznam komunistov, ktorí pracujú na ministerstve zahraničných vecí, pričom Trumanova vláda ich tam trpí a ignoruje bezpečnostné riziko, ktoré predstavujú. Vzápätí sa McCarthy stal predsedom senátneho podvýboru, ktorý mal komunistov v štátnej správe vyšetrovať. A tu došlo k sporu medzi ľavicou a pravicou, okolo ktorého dodnes panuje zmätok. Aby sme si ho objasnili, musíme si uvedomiť, že spor o mccarthizmus sa netýkal otázky jednej, ale otázok dvoch.
Tou prvou bola otázka, či mal senátor McCarthy dostatočné dôkazy pre svoje obvinenia mnohých ľudí, že sú komunisti a dokonca agenti Sovietov. Odpoveď je, že tieto dôkazy nemal. Teda tí, ktorí pod kritikou mccarthizmu rozumeli kritiku obviňovania bez dôkazov, mali pravdu. Je však nutné podotknúť, že teraz po otvorení sovietskych archívov sa potvrdilo, že drvivá väčšina ľudí, ktorých McCarthy obvinil z komunizmu a špionáže pre ZSSR, skutočne komunistami a sovietskymi agentmi boli.
Tou druhou bola otázka, či v 40. a 50. rokoch v Amerike naozaj dochádzalo ku komunistickej konšpirácii, infiltrácii štátnej správy a subverzii – ako tvrdil McCarthy –, alebo nie. A či má slobodná krajina právo vyhľadávať vo svojom štátnom aparáte a prepúšťať stúpencov totalitných názorov, ktorých cieľom je zničenie všetkých slobôd všetkých občanov a nastolenie krutovlády Lavrentija Beriju, ich pána, a Josifa Stalina, ich boha, nad svetom. V tom mal senátor McCarthy pravdu a jeho kritici sa mýlili.
McCarthy bol človekom, ktorý nezodpovedne zastával kauzu, ktorá bola vo svojej podstate spravodlivá a správna. Ľavica nemala nič proti tomu, keď boli zo štátnej správy vyhadzovaní nacisti a ich sympatizanti; revala však o porušovaní občianskych práv, keď bol taký istý princíp použitý i na komunistov. Inými slovami, prisluhovačov Beriju a Stalina považovala za legitimný prúd v názorovom spektre slobodnej krajiny. McCarthy sa teda nemýlil, že stalinisti sú viac menej to isté ako nacisti, a teda ľavica, ktorá túto pravdu nevidí, nie je spôsobilá vládnuť slobodným občanom v slobodnej republike, lebo nie je schopná ochrániť ich slobodu pred totalitaristami. Na druhej strane chyby jeho osobného charakteru – obviňovanie bez dôkazov, alkoholizmus, nekritické podľahnutie vplyvu jeho hlavného poradcu Roya Cohna, ktorého nakoniec priviedol k samovražednému konfliktu s armádou – dodávali legitimitu jeho pomýleným odporcom, a na dlhú dobu tak zdiskreditovali ušľachtilú vec antikomunizmu. Pritom antikomunizmus ako antitotalitarizmus bol zápasom za ľudskú slobodu proti červenej tyranii, ktorá držala v okovách miliardy obyvateľov tejto planéty.
Mimochodom, o funkciu hlavného McCarthyho poradcu veľmi usiloval Robert Kennedy, neskôr minister spravodlivosti vo vláde svojho brata, prezidenta Johna F. Kennedyho (1961 –1963), a demokratický senátor za štát New York (1964 – 1968); v 50. rokoch všetci Kennedyovci podporovali McCarthyho. Keby to miesto dostal Bobby Kennedy, a nie Roy Cohn, McCarthy a jeho reputácia by asi dopadli omnoho lepšie.
McCarthy trval na tom, že ľudia, ktorí v 30. rokoch boli komunistami a v 50. rokoch pracovali v západných vládach, predstavovali bezpečnostné riziko. To ľavica popierala a v tomto mal McCarthy pravdu – ako sa to nakoniec definitívne ukázalo v Británii v 60. rokoch, keď Kim Philby a jeho ďalší kolegovia v britskej Secret Intelligence Service – všetci synkovia z dobrých aristokratických a buržoáznych rodín, všetci absolventi Cambridge University a všetci komunisti z 30. rokov – boli odhalení ako sovietski špióni, zodpovední za vydanie stoviek bojovníkov za slobodu katanom z Lubjanky. McCarthy bol tak vo svojich zámeroch – i keď nie vždy v prostriedkoch – posmrtne rehabilitovaný pre každého, kto nie je intelektuálne hluchý a morálne slepý.
Na záver dva komentáre k tejto azda najkontroverznejšej postave 20. storočia. Ivan Mašek, pred novembrom 1989 antikomunistický disident a väzeň svedomia, v rokoch 1994 – 1997 predseda poslaneckého klubu ODA: „Keby McCarthy nežil, my by sme dnes neboli slobodní.“ Richard Nixon, viceprezident USA v rokoch 1953 – 1961 a prezident USA v rokoch 1969 – 1974, povedal potom, čo McCarthy napadol armádu USA: „Keď ide niekto strieľať krysy, mal by strieľať presne, lebo v opačnom prípade môže trafiť do nohy niekoho, kto tiež hodlá strieľať krysy.“ To bola najväčšia chyba McCarthyho: nestačil na zodpovednú prácu, ktorú správne – na rozdiel od svojich nezodpovedných a hysterických kritikov – identifikoval ako potrebnú, ušľachtilú a ctihodnú.
Toľko môj profil. K nemu nemám čo dodať. Mám čo dodať k filmu a jeho prijatiu? Pár poznámok.
Milan Lasica sa vo svojej recenzii v časopise .týždeň (č. 28/2006) dopustil „nádherného“ príkladu morálnej ekvivalencie medzi stalinsko-gottwaldovským terorom u nás a činnosťou senátora McCarthyho v USA: „Film je o honbe senátora McCarthyho proti ľuďom podozrivým z takzvanej (takzvanej? – pozn. aut.) neamerickej činnosti začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia. Odohráva sa teda v čase, keď u nás frčali procesy s ľuďmi obvinenými z proamerickej špionáže, teda s nepriateľmi socializmu. Je dojemné, ako ruka v ruke fungovala studená vojna na oboch stranách barikády. V oboch táboroch...“ – Áno, je dojemné, ako Lasica porovnáva neporovnateľné: mohol by, prosím, menovať jednu jedinú obeť senátora McCarthyho? Jedného jediného človeka? Nemusí menovať niekoho, kto bol priamo popravený, stačí niekto, kto šiel do väzenia... Myslím, že Milan Lasica žiadneho takého človeka menovať nebude, pretože o žiadnom takom nevie – z toho prostého dôvodu, že žiadny taký človek neexistoval. Na strane druhej, vymenovať obete stalinsko-gottwaldovského teororu u nás by mu nerobilo žiadny problém. Áno, „dojemne rovnako“ fungovala studená vojna na oboch stranách barikády!
Vo svojej recenzii Lasica ďalej uvádza: „Novinári (ľavicovo-liberálni novinári – pozn. aut.)... sa postavili za tých, čo boli obvinení zo spolupráce s Rusmi, čo boli obvinení z členstva v komunistickej strane. Postavili sa za nich nie preto, že by chceli brániť komunizmus, ale preto, že chceli zabrániť neodôvodneným obvineniam z protiamerickej činnosti.“ Presne naopak, tí ľavicovo-liberálni novinári sa za nich postavili preto, že na komunizme – na rozdiel od napr. nacizmu – nič príliš problematického nevideli. Preto sa podľa ich názoru komunisti z princípu veci nemohli žiadnej protiamerickej činnosti dopustiť (tej sa podľa nich dopustil len McCarthy, keď komunizmus považoval za protiamerický), a teda všetky obvinenia z protiamerickej činnosti, ktoré McCarthy vzniesol, boli podľa nich neodôvodnené.
Miloš Ščepka v recenzii v denníku SME (7. 6. 2006) mylne McCarthymu prisúdil titul „predsedu Výboru na vyšetrovanie neamerickej činnosti“, ktorý „premenil boj proti komunizmu na zastrašovanie všetkých nezávisle a kriticky mysliacich Američanov“. Tak predovšetkým, McCarthy nikdy nebol predsedom Výboru pre neamerickú činnosť, ktorý bol výborom Snemovne reprezentantov, nie senátnym výborom. McCarthy bol predsedom senátneho podvýboru pre vyšetrovanie štátnej správy. Mimochodom, propagácia filmu označuje jeho hlavného hrdinu, televízneho komentátora Edwarda Murrowa, za človeka, ktorý sa postavil štátu a jeho mašinérii. Tým štátom a mašinériou zrejme myslí senátora McCarthyho. Pritom v skutočnosti to bol práve McCarthy, kto sa postavil štátu a jeho mašinérii. McCarthy nemal na svojej strane ani políciu, ani armádu, ani súdy, ani ministerstvá, ani (úrad) prezidenta USA. Všetci nakoniec boli proti nemu – i Kongres. To on vyšetroval vládu, jej štátnych úradníkov. Ak niekoho otravoval, tak potom vládnu moc, štátnu mašinériu.
A pokiaľ ide o Ščepkovo tvrdenie, že McCarthy „premenil boj proti komunizmu na zastrašovanie všetkých nezávisle a kriticky mysliacich Američanov“, nuž áno, ak stúpencov totalitných názorov označíte za nezávisle a kriticky mysliacich, potom ich McCarthy vyšetroval (nie zastrašoval). „Kriticky a nezávisle mysliaci“ – čo to vlastne znamená? Veď nezávisle na našej spoločnosti a kriticky k našej morálke zmýšľa i kanibal – je to však dostatočný dôvod ho preto velebiť a obdivovať? Inými slovami, Ščepka len opakuje prázdne klišé americkej ľavice: McCarthy zastrašoval „kriticky a nezávisle mysliacich“, pričom všetkými tými „kriticky a nezávisle mysliacimi“, ktorých McCarthy vyšetroval, ako na potvoru boli len komunisti a ich sympatizanti... Náhoda?
Vzápätí Ščepka sám prejaví „kritického a nezávislého“ ducha, keď McCarthyho označí za, ehm, „démonického senátora“. „Kriticky a nezávisle“ opakuje americkú ľavicovú formulku. Otrocky. Ale inak „kriticky a nezávisle“...
Vo filme je scéna, ako „démonický“ senátor McCarthy vyšetruje staršiu černošku, pani menom Annie Lee Moss, ktorá pracovala v šifrovacom oddelení Pentagonu. Bolo voči nej vznesené obvinenie – od bývalých členov Komunistickej strany a tajných agentov, ktorí stranu infiltrovali –, že je komunistkou. Annie Lee Moss to popierala a tvrdila, že možno nejaká iná Annie Lee Moss bola komunistkou, že možno došlo k zámene rôznych osôb rovnakých mien, ale že ona žiadnou komunistkou nikdy nebola.
Pekné. Až na to – a o tom sa George Clooney vo svojom filme nezmienil, ako keby to ani nebola pravda, ako keby sa o tom všeobecne nevedelo –, že po otvorení sovietskych archívov sa potvrdilo, že práve táto pani Annie Lee Moss, pracujúca v šifrovacom oddelení Pentagonu, vyšetrovaná McCarthym, komunistkou bola. Že by predsa len nejaké tie čarodejnice, ktoré malo zmysel naháňať, existovali?
Zhrnutie: komunizmus bol americkým politickým a spoločenským hodnotám cudzí – a nepriateľský voči nim –, asi ako je radikálny islamizmus cudzí a nepriateľský voči slovenským politickým a spoločenským hodnotám. Medzi otcami zakladateľmi USA žiadny komunisti neboli. Medzi mužmi slovenských dejín tiež žiadni islamisti neboli. Dokonca ani len moslimovia.
Predstavme si, že slovenský občan, rodený Slovák, konvertuje k islamu a strávi tri mesiace dovolenky štúdiom vo wahhábistickej madrase v Pakistane. A predstavme si, že pracuje v šifrovacom oddelení na ministerstve zahraničia alebo obrany či ako – dispečer na letisku M. R. Štefánika. Alebo je trebárs pilot aeroliniek.
A teraz otázka: potom, ako sa vrátil z trojmesačných štúdií v madrase, o ktorých nič nevieme, má alebo nemá byť pozvaný na slovíčko, aby pod prísahou vypovedal a odpovedal na otázky typu: „Ste teraz alebo boli ste niekedy v minulosti islamistom? Poznáte nejakých islamistov v zahraničí alebo v SR? Čo si myslíte o džiháde? Komu má patriť Španielsko (Al-Andalus)? Čo je spravodlivý trest pre odpadlíka od islamu?“ Atď.
Pokiaľ si myslíte, že pozvať ho takto na slovíčko, aby o týchto a podobných otázkach vypovedal pod prísahou (pričom žiadny trest mu nehrozí, pokiaľ vypovedá pravdu; trest mu hrozí len vtedy, keď odmietne vypovedať alebo sa mu dokáže krivá prísaha), je jednoznačne pošliapaním ľudských práv a koncom občianskych slobôd nás všetkých, ste anti-mccarthistom a Ed Murrow a George Clooney sú vašimi hrdinami.
Pokiaľ si ale myslíte, že pozvať ho na slovíčko odpovedať na tie a podobné otázky je naopak prezieravé, lebo je to žiaduce pre ochranu slobody, ľudských práv, ale i samotných životov všetkých našich nevinných občanov, potom ste asi mccarthistom.
Vyberte si.
Pekný deň a… veľa šťastia!

Roman Joch
Autor je riaditeľom pražského Občanského institutu.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.