Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Keď anjel v tebe spieva

Číslo 3/2006 · M. Daniš · Čítanosť článku: 4110
 

Svetloslav Veigl, Keď anjel v tebe spieva, Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2006, 1064 s.

Čo všetko sa už zmenilo od roku 1938, kedy vyšla prvá básnická zbierka Svetloslava Ferdinanda Veigla, dnes už 90-ročného barda našej literatúry, posledného žijúceho príslušníka generácie slovenskej katolíckej moderny!

Veiglova poézia preklenula niekoľko generácií nášho každodenného, ale najmä literárneho života. Je až neuveriteľné, že na počiatku jeho literárnej a umeleckej cesty mu boli súputníkmi R. Dilong, P. G. Hlbina, J. Smrek, E. B. Lukáč, J. Beniak, T. Tekel či Ľ. Fulla, ktorý ilustroval jednu z jeho prvých zbierok.

V pondelok 3. apríla 2006 bolo o piatej hodine popoludní vo františkánskom kostole v Bratislave predstavené súborné dielo Svetloslava Veigla s názvom Keď anjel v tebe spieva. Táto objemná kniha básní, 1064 stránok, obsahuje devätnásť básnických zbierok kňaza básnika, ktoré vyšli v rokoch 1938 – 2004 (tri z nich sú výbery z poézie). Do súborného diela sa dostali aj básne nepublikované v žiadnej zo zbierok ako aj niekoľko najnovších básní z tvorivej dielne majstra, uverejnené v akoby samostatnej, no nepublikovanej zbierke s názvom To nevysloviteľné. Posledná báseň v knihe je venovaná pápežovi Benediktovi XVI.

Básnická kniha, ktorá na pohľad pripomína jednozväzkové vydanie Svätého písma, vyšla vo Vydavateľstve Michala Vaška v Prešove v grafickej úprave Miroslava Cipára (tak ako pred troma rokmi súborné dielo Mikuláša Šprinca).

Na slávnostnej prezentácii za účasti širokej kultúrnej verejnosti a v prítomnosti samotného Svetloslava Veigla odzneli slová Jozefa Brunclíka, autora rozsiahlej a zasvätenej úvodnej štúdie k súbornému dielu, o básnikovom živote a diele. Za vydavateľa sa k prítomným prihovoril Peter Smolík a z Veiglových veršov recitovali členovia činohry SND Štefan Bučko a František Kovár.

Peter Smolík poďakoval všetkým, ktorí sa zaslúžili o vydanie tohto v mnohom neopakovateľného diela a nevšednej knihy. Okrem iného povedal: „Vydať v podmienkach slovenského knižného trhu celoživotné súborné dielo básnika je vždy veľký kultúrny sviatok. Súborné dielo otca Svetloslava Veigla má dve špecifiká, ktoré z neho robia doslova unikát. Je to súborné dielo posledného básnika patriaceho do skupiny, ktorej hovoríme katolícka moderna. Ale hlavne je to súborné dielo žijúceho básnika. To je niečo, čo v sekulárnom svete možno až trocha mrazí. Keď sme sa o tom pred časom, pri zrode vydavateľského projektu, s otcom Svetloslavom zhovárali, povedal mi: ‚Viete, ja som už taký starý, že či ešte žijem, alebo som už zomrel, to je jedno.‘ Ale povedal to s takou dávkou optimizmu a s takou prirodzenou samozrejmosťou, akoby mi bol vravel, že je to jedno, či sedíme v obývačke, alebo v pracovni. A od tej chvíle som pristupoval k tomuto vydavateľskému projektu s určitou bázňou a posvätnosťou. Od tej chvíle mám pocit, že sa dotýkame večnosti. Že básnik, kňaz a rehoľník – páter Klárus – stojí v jej otvorených dverách a pozýva nás prostredníctvom svojich básní a prostredníctvom obety svojho ťažkého a dlhého života, naplneného básnickou tvorbou a kňazskou službou od mladosti až do dnešných dní. Pozýva nás ku svojmu šťastiu. Nie ako nás pozývajú k rôznym syntetickým pseudošťastiam prázdne, hladké, mladé tváre z obrazoviek a billboardov, ale pozýva nás s tvárou, v ktorej sa zračí nažitá múdrosť, ktorú celý život pretvárala láska a dobrota. To sú tie skutočné celebrity, ktorých tiché a ustavičné pôsobenie tvorby, služby a modlitby pretvára spoločnosť, aby v nej napriek všetkým protivenstvám bola radosť žiť. Otec Svetloslav nám chce ukázať, aké to je, keď ‚anjel v tebe spieva‘. Aké je to žiť v časnosti, tak, akoby to bolo už vo večnosti. A tak je naše dnešné stretnutie v tomto Božom chráme plné symboliky. Stretávame sa tu na záver oktávy anjelského sviatku Zvestovania Panne Márii, stretávame sa v najstaršom bratislavskom gotickom chráme, ktorý nás svojou architektúrou priam vyťahuje k nebesiam, v tom chráme, kde opäť po mnohých rokoch môžu slobodne žiť a pracovať členovia Rádu menších bratov františkánov. V chráme, v ktorom otec Svetloslav Veigl pred troma rokmi vyprevádzal na cestu výtvarnú monografiu svojho súputníka, spolubrata a člena katolíckej moderny otca Teodora Tekela, ktorý mu túto službu odpláca aspoň symbolicky, svojimi obrazmi, ktoré tu dnes vidíme na premietacom plátne. Stretávame sa v bránach neba, aby sa s pátrom Klárusom mohli z jeho života a diela tešiť všetci jeho priatelia, ktorých je už asi viac tam vo večnosti ako tu v časnosti. A tak napokon na cestu nám aj knihe jeden verš:

Opretek bežia svätice a svätci.
Jak príťaž odhadzujú veci,
by čím skôr mohli zdolať končiare,
na ktorých možno hľadieť Bohu do tváre. (Zlatý poklad Cirkvi)“

S jednou zo svojich básní, Slnečný spev, ktorá je oslavou františkánskej zbožnosti, vystúpil na prezentácii aj Svetloslav Veigl a okrem iného povedal: „Slávime slávnosť básnického slova. Vždy boli, sú a budú milovníci tohto slova, lebo poézia ako všetka krása je odleskom večného Slova. Súborné diela sa zvyčajne vydávajú až po ukončení pozemskej púte, ale Boh ma tu v slzavom údolí nevyspytateľne ponechal po ťažkej operácii, po ktorej mi vynikajúci chirurg pred 23 rokmi dával tri mesiace života. Boh mi dal čas a agilné vydavateľstvo Michala Vaška za aktivity jeho zástupcu pána Petra Smolíka vydáva moje súborné básnické dielo. Vďaka a česť tomuto vydavateľskému počinu. Dožil som sa toho, čoho sa máloktorý autor pre krátkosť svojho pozemského putovania dožije. Buď Bohu chvála! Za každým človekom stojí jeho práca. Za každým básnikom jeho slovo, básnické slovo, živené vlastným životom. Celý svet je tajomstvom a pápež Ján Pavol II. dodal: ‚Krása je stigmou tajomstva a poukazom na večné. Požehnaný, v ktorom žiari symbióza horizontály a vertikály.‘“

Svetloslav Veigl sa na slovenskom literárnom nebi pohybuje už takmer 70 rokov a jeho dielo ostáva stále otvorenou poetickou knihou. Básnik a kňaz, odetý do františkánskeho rúcha, sa nám vo svojom súbornom diele prihovára dôverne známymi slovami, v ktorých zrkadlenie Boha je všadeprítomné. To my sme museli dozrieť, aby sme sa mohli do jeho čistých veršov s úľubou začítať, nájsť v nich sami seba, svoje radosti a trápenie, svoj nepokoj. Pravá poézia bola vždy skôr skrytá a tichá. Len nesmiernou trpezlivosťou a vrúcnosťou si vedela postupne získať svoje miesto na Zemi v nádeji, že raz bude nájdená a potom obdarí svojho objaviteľa nevídanou krásou a múdrosťou.

Prečo je poézia Svetloslava Veigla tak presvedčivá, skutočná a nepopierateľná? Pretože skutočne verí. Môže sa zahrávať so životom, ľudskými slabosťami, pohnútkami, ale nie s vierou . Presvedčenie v Bohu básnik nehľadá, pretože mu je vlastné, až sa tomu nechce veriť. Čítal som veľa poézie, ktorá sa k Bohu hlási a obracia, ale Veiglov zvon je akýsi presvedčivejší, je bližšie k nebesám a zvonenie jeho slova je zrozumiteľné presne tak, ako keď zvonia na kostolnej veži a ľudia vedia, o kom a pre koho zvony vyzváňajú. Veiglova poézia je kompasom duše na návrší. Ikonická dvojrozmernosť majstrovho pera však necháva mnohých plávať iba po povrchu. Slnko svojej poézie skryl za biele plátno a spravodlivo ju rozdáva tým, ktorí dokážu vnímať dušou, tým, ktorí chcú byť lepší a čistejší. A naše zmyselné oči nás často klamú. I keď nám básnik kladie najprostejšie otázky, ponúka najprostejšie odpovede a riešenia v súčasnom svete mediálno-komerčného chaosu a honby za blahobytom ničnerobenia a pokrokom, pravdepodobne sa minú účinkom. Ich pravda je však neotrasiteľne prorocká a prognostická, či sa nám to páči, alebo nie. Jeho Apokalyptickí jazdci predpovedajú Európe stratu hodnôt, na ktorých vyrástla. Jeho slová sú ako vedecká rozprava, ktorá okrem odbornej argumentácie potrebuje aj intuíciu človeka, ktorý vyrástol v kolíske európskej civilizácie postavenej na princípe Boha a národa a ktorému intuícia životných skúseností a duchovnej múdrosti hovorí, že nastúpená cesta vedie do slepej uličky:

Magnetická ihla
sa nebezpečne vychyľuje.
Pod kožu prerážajú tŕne.
Čo bude s nami?
S našimi snami?

V slnečnej Umbrii sa zrodili slová a činy sv. Františka z Assisi, ktorý nielen ľudí, ale aj zvieratá, stromy a kvety nazýval bratmi a sestrami. Celý vesmír ponímal ako jednu Božiu rodinu, ktorú oživuje Duch svätý, a človek je jeho chrámom. Bohatí, čo volia cestu chudoby, aby zbohatli vrecovinou, opásanou povrazom okolo zemegule. Otca Veigla objal sv. František krížom a zaodel rúchom duchovného bohatstva. Duchovno je jeho najväčšie bohatstvo a sila, ktoré priťahuje ako magnet slnka. V úvahe nad listom pápeža Jána Pavla II. umelcom Svetloslav Veigl o duchovnosti a umení napísal:

„Podstatným znakom a atribútom umenia je duchovnosť, a duchovnosť je to, čo robí človeka lepším. Umeleckou duchovnou tvorbou sa prehlbuje moja viera v Boha, čo je logické a zákonité: čomu sa človek a vôbec umelec venuje, čím sa realizuje, čím žije, tým a v tom sa upevňuje. Keď píšem duchovnú poéziu, prehlbuje sa môj duch, moja duša vo viere a láske. Umenie, krása, estetické prostredie zjemňuje, spríjemňuje život, tak ako láskavosť, pozornosť, úprimnosť človeka.

Bez ducha prázdna je aj zakvitnutá lúka či krása ženy, kvetina, čo nebo pretína, telo mŕtvola. Bez ducha kysnú močiare, vesmír do tmy padá a more nadarmo sa pení. (Duch je úžasný) Umenie vôbec a láska všeobecne sú duchovnosťou, ktorá dáva človeku náplň, stabilizuje a prehlbuje jeho identitu. Veď človek je na obraz Boží stvorený a duchovnosť má byť na prvom mieste v jeho myslení i skutkoch. Duchovnosť určuje hodnotu človeka a obohacuje jeho vnútorný svet.“

V recenzii na súborné dielo Svetloslava Veigla Keď anjel v tebe spieva uverejnenej v Literárnom týždenníku z pera Teofila Klasa jej autor veľmi výstižne uviedol: „Listujem v bachante Keď anjel v tebe spieva a znova zažívam pocit, že držím v rukách knihu priam biblickú, básnicky prorockú. Lahodilo mi, že kdekoľvek, na ktorejkoľvek strane knihu otvorím a začítam sa do nej, nájdem niečo trvácne, myšlienkovo hlboké a výrazovo krásne, a že sa takto môžem v nej do ľubovôle prehŕňať, kým len ma z poetického vytrženia nevyruší niečo všednodenné. Na tej bachantovosti, skrátka, čosi je. Človek má odrazu pred sebou básnikovo životné dielo ako celok. A teší sa a povznáša ho, že výpovedná hodnota tohto súboru je priam rádovo vyššia než súbor výpovedných hodnôt jednotlivých zbierok a či jednotlivých básní. (…) Naozaj je to tak: verše Svetloslava Veigla nesú v sebe vzácnu schopnosť rozospievať anjela v čitateľovi a čitateľ, ktorý z podstaty duše po takomto rozospievaní túži, dostáva v ich súbore neoceniteľný dar.“

Svetloslav Veigl bol vždy básnikom žiarivého optimizmu a nehynúcej nádeje, bol vždy sám sebou, rýdzim a čistým hlasom, v ktorom človek nachádza harmóniu, pokoj a istoty. Jeho poézia je filozofiou, vierou, skúsenosťou a poučením kresťana zároveň. Je cestou zarastenou tŕním i slnečnou krásou, cestou zasvätenou Bohu, ktorá našla prameň čírosti a ponúka z nej dúšok každému, veriacemu i neveriacemu.

Pre nášho čitateľa bude poézia Svetloslava Veigla v takomto výnimočnom a reprezentatívnom diele dozaista dôkazom, že aj básnické remeslo, tvorba inšpirovaná spiritualitou a slúžiaca oslave večnej poézie – Boha, má zlaté dno, ku ktorému má zmysel sa utiekať na našej ceste k večným hodnotám.

Miroslav Daniš
Autorka je vedúcim Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.