Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Hľadanie, ktoré je čakaním

Číslo 3/2006 · Jaroslava Vydrová · Čítanosť článku: 2475
 

Simone Weilová: Duchovná autobiografia. Preklad: Andrej Záturecký. Edícia Filozofia do vrecka. Kalligram, Bratislava 2006.

Život a dielo francúzskej mysliteľky Simone Weilovej sú stručné. Zomrela veľmi mladá, keď mala tridsaťštyri rokov, a možno symbolicky nachádzame aj jej myslenie v menších esejistických útvaroch. V tej strohosti sú však koncentrované premýšľavé tézy, vyjadrujúce vzťah k viere, k absolútnu, mystické zážitky. Nachádzame tu i polemiky s dominikánskym kňazom otcom Perrinom, texty, ktoré sú reakciami na Valéryho Kurz poetiky či Romainsových Ľudí dobrej vôle. Podobný bol aj jej krátky život s podlomeným zdravím, plný zvratov, konfrontácie s pohnutou politickou situáciou. Študovala na École Normale Supérieure, vyučovala filozofiu a pracovala dokonca ako robotníčka v továrňach Alsthom a Renault. Na smrteľnej posteli čítala Bhagavagdítu v sanskrite.

Duchovná autobiografia je názov textu, ktorý Simone Weilová napísala 14. mája 1942, rok pred smrťou, ktorú azda sama tušila. Na tento list adresovaný otcovi Perrinovi nadväzuje ďalší text, ktorý je nazvaný Posledné úvahy. Otec Perrin bol pre Simone Weilovú blízkym človekom, ktorý ju motivoval a sprevádzal pri jej hľadaní: „Buďte skutočne pozorná, lebo keby ste vlastnou chybou minuli niečo dôležité, bola by to škoda.“

Čím strohejšie pôsobí Weilovej štýl, tým intenzívnejšie sú ním vyjadrené myšlienky. Aj ďalšie texty, ktoré sa nachádzajú v knihe preberajúcej názov listu Duchovná autobiografia, sa sústreďujú okolo určitého pesimizmu. Simone Weilová sa obracia predovšetkým k ľuďom na okraji, k väzňom, robotníkom (opis života v továrni zachytáva sugestívny text Skúsenosť zo života v továrni. Otvorený list Julesovi Romainsovi), k otrokom, chudobným a rôzne trpiacim. Opakujúcimi sa fenoménmi, ktoré sprostredkúvajú jej úvahy, sú vzdialenosť alebo ticho, vyjadrené v radikálnych skúsenostiach bolesti, trestu a nešťastia. Avšak takýto pesimizmus nie je pocitovým utápaním ani samoúčelným trápením. Je to cesta, ktorá v skutočnosti vedie od beznádeje k úcte, dôstojnosti a spravodlivosti. Prečo je to tak? Aj samotná otázka „Prečo?“ stráca opodstatnenie. Absolútno sa skôr než v uchopení a prenikaní objavuje len v dotykoch a prienikoch. Do týchto kierkegaardovských prebleskujúcich okamihov je vpísaná akási vnútorná protirečivosť, paradoxnosť. V hľadaní Boha je prítomné čakanie, v bolestných výjavoch máme nachádzať krásu. V texte Božia láska a nešťastie sa stretávame s ďalšou metaforou: „Keď sa učeň zraní alebo sa sťažuje na únavu, robotníci a roľníci mu povedia: ‚To ti remeslo vstupuje do tela.‘ Sú to krásne slová. Zakaždým, keď pociťujeme bolesť, môžeme si oprávnene povedať, že nám univerzum, poriadok a krása sveta, poslušnosť stvorenstva k Bohu vstupujú do tela. Ako by sme potom mohli neblahorečiť s najnežnejšou vďakou Láske, ktorá nám zosiela takýto dar?“ Rovnako paradoxne vyznieva Weilovej vlastné hľadanie či čakanie, ktoré nakoniec nezavŕši krstom, hoci ústrednou témou jej úvah je vyjadrenie viery, ktorú formuluje prostredníctvom foriem implicitnej lásky k Bohu: náboženskej praxe, krásy sveta a blížneho, ku ktorým ešte pripočítava priateľstvo. Otcovi Perrinovi vysvetľuje: „Kresťanská inšpirácia ani Kristus ku mne neprišli cez vás; keď som vás stretla, nebolo to už potrebné, vec bola vykonaná, udialo sa to bez ľudského sprostredkovania. Ak by to tak nebolo, ak by som už nebola bývala presvedčená, a to nie iba implicitne, ale vedome, neboli by ste mi nič dali, pretože by som od vás nebola nič prijala.“

Vyjadriť, o čom sú úvahy obsiahnuté v šiestich textoch Duchovnej autobiografie, nie je celkom možné. Predovšetkým texty v záverečnej časti, ktoré sú na jednej strane priateľskými a osobnými listami (otcovi Perrinovi) a na druhej strane polemikami a kritickými pohľadmi na cirkev (ktoré po sprostredkovaní Jacquom Maritainom smerovali k otcovi Couturierovi) a ktoré sú Weilovej hľadaním odpovedí či skôr hľadaním otázok – v čiastočne protirečivom postoji voči čakajúcemu hľadaniu, ktorému sa venovala na iných miestach –, môžu pôsobiť ako vytrhnuté z kontextu a zmätočne. Zdá sa, že sa v nich mení nielen štýl písania, ale aj zámer textov, čím sa kniha vo svojej druhej časti posúva už inam. Azda by preto pri čítaní pomohol širší komentár, ktorý je v knihe zastúpený iba v podobe krátkych úvodných vstupov.

Texty Duchovnej autobiografie nie sú jednoduché. Už jednotlivé sekvencie, v ktorých Simone Weilová opisuje svoje autentické až intímne vyznania zachytávajúce vieru a cestu k nezavŕšenej konverzii, by vystačili na niekoľko samostatných meditácií. Eseje sú vhodné skôr na otvorené premýšľanie, ktoré sa musí snažiť prenikať určitým napätím vyvolaným intelektuálnym a náboženským záberom mysliteľky. „Nič nie je také krásne ako tiaž v pominuteľných záhyboch morských vĺn alebo takmer večne jestvujúce krivky hôr.“ Autorku týchto viet opísal T. S. Eliot ako „ženu génia, génia podobného druhu, ako majú svätí“.

Jaroslava Vydrová
Autorka je doktorandka filozofie.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.