Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Reakcia na Amoris laetitia

Číslo 1/2017 · John Finnis, Germain Grisez · Čítanosť článku: 54
 

Dávame do pozornosti čitateľov list Nesprávne použitie Amoris Laetitia, podporujúce odchýlky od katolíckej vierouky, ktorý sme adresovali „Najvyššiemu veľkňazovi pápežovi Františkovi, všetkým biskupom, ktorí sú s ním v spoločenstve, a ostatným veriacim kresťanom“. Tento list bol odoslaný pápežovi Františkovi 21. novembra 2016.

V liste žiadame pápeža Františka, aby odmietol osem postojov, odporujúcich katolíckej vierouke, ktoré majú, alebo by mohli nájsť, podporu v nesprávnom použití apoštolskej exhortácie Amoris Laetitia. Žiadame všetkých biskupov, aby sa pripojili k tejto žiadosti a vyjadrili svoje vlastné odmietnutie týchto mylných postojov, ktoré v ďalšom identifikujeme, a aby opätovne potvrdili katolícke učenie, s ktorým sú tieto postoje v rozpore.

Nasledujúce úvahy objasňujú, prečo sú odvolávania sa na Amoris Laetitia pri obhajovaní týchto postojov korektne opísané ako nesprávne použitie tohto pápežského dokumentu.1

Keď biskup koná in persona Christi, plniac svoju povinnosť učiť vo veciach viery a mravov tým, že identifikuje tvrdenia, ktoré si majú veriaci osvojiť, predpokladá sa, že hlása pravdy, ktoré sú súčasťou jednej a tej istej podstaty právd: v prvom rade tie, ktoré Ježiš zveril svojej Cirkvi, a v druhom rade tie, ktoré sú nevyhnutné na to, aby boli prvotné pravdy zachované ako neporušiteľné a/alebo ich výklad bol verný. Keďže takéto pravdy sa nemôžu navzájom nahradiť ani zrušiť, musia byť pápežské alebo iné biskupské vyhlásenia, ktoré sú urobené v učiteľskom úrade in persona Christi, navzájom konzistentné, keď sú starostlivo interpretované. Preto je nesprávnym použitím takéhoto vieroučného tvrdenia vyjadriť mu podporu bez predchádzajúceho hľadania jeho interpretácie.

Navyše, ak sa aj po starostlivom výklade ukáže jasná nekonzistencia, zneužíva sa vieroučné tvrdenie, ktoré nie je definitívne, pokiaľ nie je chápané s predpokladmi a vymedzeniami dostatočnými k tomu, aby bolo konzistentným s Písmom svätým a učením, ktoré nespochybniteľne patrí do Tradície, pričom každé z nich je interpretované vo svetle toho druhého.

V našom liste sa zaoberáme iba nesprávnym použitím Amoris Laetitia, aby sme podporili postoje teológov a duchovných, ktorí neučia in persona Christi. Nespochybňujeme ani nepopierame, že Amoris Laetitia obsahuje učenie vyžadujúce isté predpoklady a vymedzenia, ani nedávame žiadne odporúčania ako ich stanoviť za predpokladu, že by boli potrebné.

Tento list vysvetľuje, ako zástancovia ôsmich identifikovaných postojov môžu nájsť podporu vo vyjadreniach tejto apoštolskej exhortácie, či v ich vynechaní, a naznačuje, ako tieto postoje sú omylom alebo obsahujú omyly vzhľadom ku katolíckej vierouke. Pri každom prípade stručne vysvetľujeme, ako sa daný postoj medzi katolíckymi teológmi a duchovnými objavil, a ukazujeme, ako sa niektoré vyjadrenia v Amoris Laetitia či ich vynechanie používajú, alebo sa pravdepodobne budú používať, na podporu tohto postoja. Potom uvádzame dôvody na posúdenie toho, že daný postoj je v rozpore s katolíckou vieroukou, teda s Písmom a učením, ktoré nespochybniteľne patrí do Tradície, obidve interpretované vo svetle toho druhého.

Toto je osem spomínaných postojov:

A. Kňaz, vysluhujúci sviatosť zmierenia, môže dať niekedy rozhrešenie z veľmi vážneho hriechu, ktorý pri súčasnom spôsobe života pretrváva alebo sa neustále zvykovo opakuje, aj kajúcnikovi, ktorý nemá (dostatočný) úmysel nápravy.

B. Niektorí veriaci sú príliš slabí, aby zachovávali Božie prikázania; hoci zotrvávajú v páchaní pretrvávajúcich a zvykových ťažkých hriechov, môžu žiť v Božej milosti.

C. Žiadny všeobecný morálny predpis nie je bez výnimky. Dokonca aj Božie prikázania zakazujúce určité konkrétne skutky podliehajú výnimkám v niektorých situáciách.

D. Aj keď sa zdá, že niektoré Božie prikázania a nariadenia si vyžadujú, aby ich človek nikdy neprekročil, tieto prikázania a nariadenia sú v skutočnosti pravidlá, ktoré vyjadrujú ideály a určujú dobrá, ktorým by mal človek slúžiť a usilovať sa o ich naplnenie ako najlepšie môže, ľudská slabosť a konkrétna zložitá situácia si môžu vyžadovať, aby človek vykonal skutok, ktorý je v konflikte s literou takéhoto pravidla.

E. Ak si človek uvedomí konkrétnu situáciu a svoje osobné obmedzenia, jeho svedomie môže rozpoznať, že vykonať čin, ktorý je v rozpore s Božím prikázaním, bude to najlepšie ako poslúchnuť Boha, je to jediné čo Boh požaduje a človek by sa mal rozhodnúť pre takýto čin, ale zároveň byť pripravený plne konať podľa Božieho prikázania kedykoľvek to môže urobiť.

F. Aktívne vyvolanie sexuálnej túžby u seba, inej osoby či iných osôb a/alebo jej uspokojenie je morálne akceptovateľné len ak (1) dospelá osoba nemá telesný kontakt s dieťaťom; (2) každý z účastníkov slobodne a jasne súhlasí so spôsobom a rozsahom telesného kontaktu; (3) kontaktom sa vedome nespôsobí či nadmieru neriskuje závažné fyzické ublíženie, prenos choroby alebo neželané tehotenstvo; a (4) žiadna morálna norma, ktorá je všeobecne akceptovaná, nie je porušená.

G. Dokonané, sviatostné manželstvo je nerozlučiteľné v tom zmysle, že manželia by mali stále pestovať manželskú lásku a nemali by sa nikdy rozhodnúť pre rozviazanie manželstva. Ale z príčin neovplyvniteľných manželmi a/alebo vážneho zlyhania aspoň jedného z nich, sa ich ľudský vzťah ako manželskej dvojice niekedy zhoršuje, až prestane existovať. Keď manželský vzťah manželov už neexistuje, ich manželstvo sa rozpustilo, a aspoň jeden z manželov môže plným právom dosiahnuť rozvod a opätovne uzavretie manželstva.

H. Katolík nemusí veriť, že mnoho ľudí skončí v pekle.

Náš list sa končí poukázaním na to, ako teológovia a duchovní, ktorí učia a praktizujú niektorý z týchto postojov, môžu mnohým dušiam spôsobovať veľmi vážnu škodu a uvádza niekoľko spôsobov, ako k tomu môže dôjsť. Tiež upozorňuje na vážnu škodu, ktorú tieto chyby spôsobujú manželstvu a mladým ľuďom, ktorí by inak mohli s dobrým úmyslom a šťastne vstúpiť do autentického manželského života, a boli by znakom Kristom prisľúbenej lásky k jeho Cirkvi.

Mnohí teológovia a duchovní, zastávajúci postoje, ktoré sú v rozpore s vieroukou, sa domnievajú, že jednajú realisticky s katolíkmi ovplyvňovanými sekularizovanou kultúrou, ktorí sa rozchádzajú s Cirkvou a vzďaľujú sa jej. Ale ich stratégia vylučuje Tradíciu a základné poslanie Cirkvi: kázať evanjelium všade a vždy a učiť veriacich všetko, čo Ježiš prikázal.

Skúsenosti kresťanských cirkevných spoločenstiev, ktoré v posledných dvoch storočiach prijali podobné stratégie, jasne naznačujú, že o také (cirkevné spoločenstvá), ktoré robili kompromisy so svojou kresťanskou identitou v jednej generácii, sa udržal len malý záujem v nasledujúcich generáciách. Tí, ktorí boli ustanovení, aby konali v Ježišovom mene, robia správne, ak učia pravdu tak, ako to učil Ježiš, a pokračoval v tom aj vtedy, keď mnohí z jeho učeníkov povedali, že jeho reč je príliš tvrdá, a odišli.

John Finnis je emeritný profesor práva a filozofie práva na University of Oxford a Biolchini Family Professor of Law (profesor práva Nadácie rodiny Biolchini) na University of Notre Dame, South Bend, Indiana, USA.

Germain Grisez je emeritný profesor kresťanskej etiky na Mount St. Mary´s University, Emmitsburg, Maryland, USA.



1 - Tejto problematiky sa dotýka aj článok na stránke Vatikánského rozhlasu: http://sk.radiovaticana.va/news/2017/09/28/rozhovor_pápeža_s_kolumbijským_jezuitmi_amoris_laetitia/1339621. Pozn. editora.

Copyright © 2005-2018 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.