Povedomie kultúry

Číslo 1/2017 · Dominik Tatarka · Čítanosť článku: 2986
 

Bože, koľko je v nás poddanstva!

Pozostatky osloboditeľov Bratislavy boli pochovávané nie do posvätnej zeme, ale do zeme politickej: do trávnika pred palácom prezidenta Slovenského štátu, neskôr palácom Slovenskej národnej rady, naposledy dielňami pionierov. Potom pozostatky prenesú zvnútra mesta na výšinu, najkrajšiu výšinu nad Bratislavou. Bratislavčania všetkých národností výšinu nazvali ruským cintorínom. Mestský architekt navrhol pamätník na poctu osloboditeľov v podobe kurhanov, trávnatých mohýl, opevnených vencom nedobytných pevností – hrobov za slobodu padlých hrdinov. Architektova predstava bola v tých časoch zrozumiteľná každému. Pripomínala boje a víťazstvo pri Stalingrade, hoci sa už vtedy namietalo, že Rusi nie sú Skýti a že trávnatá mohyla je prirodzená v rovinnej stepi, menej už na výšine nad Bratislavou. Potom zo zoskupenia štyroch skýtskych kurhanov stal sa slovenský a slovanský Slavín, cintorín činiteľov. V múre Slavína podľa vzoru kremeľskej hradby našiel svoj výklenok, svoje miesto večného odpočinku národný umelec a vyhlásený zakladateľ slovenskej literatúry novej epochy.

Ale deložovali ho. Kto ho deložoval? Ten, kto ho vyhlásil za národného umelca, alebo zas niekto iný? To tiež patrí do kultúry?

Kultúra je vnútorný priestor každého z nás, priestor slobody. Kultúra je široká ako život. Kultúra je hlboká ako dejiny, ešte hlbšia. Je hlboká ako najstaršie prejavy človeka. Je hlboká 30-40 tisíc rokov. Je hlboká vlastne ako večnosť, ako večnosť ľudského pokolenia.

Na nepatrnej úvršinke, v zákľuke rieky Nitry, ktorá sa odjakživa rozlievala, ako sa ešte i dnes rozlieva, hĺbili základy pre družstevný kravín. Prišli na kultúrne poklady: archeológovia zapustili sondu do pravekej minulosti našej zeme, až na samé dno, až po vrstvu ľudskou rukou neobrábanej pôdy. Odo dna hore ako stupne schodišťa stúpajú farebne odtienené, rôzne sýte vrstvy kultúrnej pôdy. Tie stupne zo dňa minulosti či ľudskej večnosti archeológovia nazývajú horizontmi. Každý horizont kultúrnej pôdy predstavuje kultúru a kultúry národov, ktoré sa kedy usadili alebo čo len prešli územím našej vlasti. Oblúk Karpát, nikdy nebol neobývaným a nekultúrnym pohraničím, hvozdom, ako to kedysi tvrdila nášmu národu nepriateľská historiografia. Ale naopak. Oblúk Karpát, chránený od severu, bol odjakživa nekonečnou pôvabnou vlasťou, zátiším, závetrím, prírodou chránenou a ochraňovanou oblasťou pre všetky národy. Celé územie našej vlasti je pokryté vysokou vrstvou kultúrnej pôdy, to znamená ľudských kultúr. Archeológia je veda napínavá a nesmierne príťažlivá, menovite pre tzv. historicky mladé a či nehistorické národy, ako aj sa my sami radi nazývame. Archeologické poučenie, ktoré z toho vyplýva: ktorýže národ je tu nehistoricky? Túto podtatranskú krajinu pokryli sme a pokrývame silnou vrstvou kultúry, kostrami a krvou svojich predkov. Či naši predkovia neboli o nič hlúpejší ako sme dnes my. Už dávno pred nami našli zaľúbenie práve v tých istých miestach, výšinách, polohách, kde ho aj my dnes nachodíme. Pre svoje potešenie vyrábali tie isté predmety, brusle, náramnice a bohyne. Muži sa chceli páčiť, imponovať ženám a ženy mužom ako my dnes, parádili sa.

Archeológia práve tak ako etnológia ponúka nám poučenie, pokiaľ sme schopní poučiť sa, že sa človek správa, rozmýšľa, koná v podstate rovnako, rovnako zaklína a čaruje. Za nijakú cenu, ani za cenu rozumu, nevie sa zmieriť s tým, že zomiera. Každý chce čímsi prežiť, akýmsi spôsobom aspoň čímsi chce zostať nesmrteľný, večný, božský.

Preto všetky kultúry, všetky národy, odjakživa uctievajú si svojich predkov. Predkovia stávajú sa bohmi. Uctievajú si svoje krídla a výšiny, ktoré pokladajú za nedotknuteľné a sväté, lebo trvajú na svojej osobnej, miestnej, kmeňovej či národnej totožnosti, ktorej znakom je raz tetovanie, inokedy kroje, spevy, obrady, zvyky.

Tu v jednej chvíli sa vyhlási revolúcia v kultúre. Začína sa nová, pravdaže naša, epocha ľudstva. Staré kulty neplatia. Staré hodnoty neplatia. Alebo platia len natoľko, nakoľko ich prehodnotíme, nakoľko sa nám hodia alebo nie.

Desaťročie od konca vojny, od oslobodenia, od Vítězného února nazývané, nie z nášho hľadiska, obdobím tzv. kultu osobnosti, konečne predstaviteľ strany nazve z nášho hľadiska a bližšie k pravde dobou represii. (Nazval ju takto Alexander Dubček pred voľbou prezidenta predstavujúc kandidáta arm. generála Ludvíka Svobodu v postavení drobného družstevného pracovníka.) Áno, je nevyhnutné túto dobu nazývať takto: dobou represií, dobou národného útlaku.

V oslobodenej republike kultúra – lebo hovoríme o kultúre – dostala sa hneď pod kuratelu ideologických tajomníkov. Vládca vytipoval obete na zastrašenie a guberniálni tajomníci podľa subordinácie hneď tajne zorganizovali, verejne vykonali, za všeobecného súhlasu komunistov a celej tlače ideologickú popravu.

Vládca či generál s pohŕdaním hľadí na civila – civilom je preňho každý občan. Prirodzenosťou mačky je chytať myši, prirodzenosťou generála je obliekať každého a všetko do uniformy. Aby sme tomu mohli veliť: Brigáda na môj povel! Pozor! Pochodom vchod! Brigáda k zemi! Brigáda, plazením vpred! Brigáda, vztyk! Uniforma je znakom podriadenosti. Generál vás musí najskôr navliecť do uniformy, aby vami mohol orať blato, aby vás mohol poriadne vyobracať, aby z vás a všetkého uhnietol masu, vojenskú, poslušnú, zmobilizovanú masu.

Po Vítěznom únore, od päťdesiatych rokov, ako na rozkaz všetko u nás navlieka na seba uniformu, novú, pravdaže novú, ale povedzme tiež, cudziu uniformu. Vorošilovgrad, dnes už len Nová Dubnica musí byť kópiou mongolského hlavného mesta Ulan-bátaru? Krásny Palác admirality v Leningrade so svojou ihlancovou vežou má zmysel nad Nevou, maják nad Nevou. Ale aký má zmysel v mongolskej stepi? Ale aký má zmysel na Považí, v historických a krajinných súvislostiach s trenčianskym hradom Matúša Čáka?

Generalissimovi poskoci v straníckom a štátnom aparáte urobili všetky opatrenia v ideológii, v hospodárstve, v školstve, v inštitúciách, v spoločenských organizáciách, aby sa národ nemohol prejaviť vo svojej osobnosti, vo svojich ambíciách, dokonca, aby si nemohol uctievať predkov, svojich hrdinov. Pokým sa to dá povedať, treba to povedať jasne:

Slovenský národ mal stratiť historické povedomie svojej osobitosti, mal sa počeštiť, mal splynúť v československý ľud a ako československý ľud i po jazykovej stránke podľa generalissimových téz o jazykovede vplynúť v zónový jazyk, napokon, ako sa rozumie, poruštiť sa, tak ako splývajú v Spojených štátoch najrozličnejšie národnostné skupiny.

A preto novú a cudziu uniformu obliekajú si u nás nielen regrúti, ale aj detičky v materských škôlkach, školách, ČSM, ale aj železničiari, umelci, spisovatelia, filozofi, ale aj mestá, nové sídliská, ulice, nové časopisy, dokonca si ju obliekajú heraldické zvieratá na štátnych znakoch. Jedni si ju navliekajú len na telo, druhí aj na dušu, na myslenie a cítenie, na svoj mozog, vmýšľajú sa vciťujú do uniformy, aby tak mohli myslieť a cítiť zaručene pravým, neúchylkárskym spôsobom, aby mohli existovať.

Okrem vonkajšej uniformy na telo je tu uniforma vnútorná navliekaná na myslenie a cítenie, na mozog, na mozog detí práve tak ako na mozog dospelých.

Touto vnútornou uniformou bola, ako vždy bývala, ideológia. Doba represií vyústila v devastáciu kultúrnych a prírodných hodnôt, kultúry práve tak ako prírody, ľudskou rukou ako živlami, dunajskou pohromou. Doba represií zostane dobou neslýchaného barbarstva.

V týchto neradostných podmienkach umelej a násilnej izolácie národnej kultúry, znetvoreného školstva, nanucovaných vzorov, zostupujú do zápasov o výtvarnú kultúru Galandovci, ktorých by som dnes radšej charakterizoval ako pokolenie, než ako výtvarnú skupinu.

Dnes Galandovci predstavujú pokolenie štyridsiatnikov, pokolenie na vrchole tvorivých síl, predstavujú elitu pokolenia, ktorá na rozdiel od staršieho pokolenia a niektorých svojich vrstovníkov zostala nepoznačená oportunizmom a z neho vyplývajúcou extrémnou rozkolísanosťou a či dokonca rozdvojenosťou. Zostali organickí a celiství. Zostali spojivom a pokračovaním národného a európskeho, odvekého a súčasného.

Svojím spoločným vystúpením odmietli navliecť na seba, na svoju senzibilitu, na svoj intelekt stalinské uniformy vládneho a služobného názoru. Obránili svoj osobný a národný individualizmus, svoj nárok na slobodu prejavu.

Demokraciu by sme mohli charakterizovať ako spoločnú a štátnu formu súčasného individualizmu. Podobne demokratické spoločenstvo národov bude – dúfajme, že sa dožijeme – spoločenstvom rovnoprávnych, navzájom sa rešpektujúcich národných osobností. Od individualizmu cesta spiatky k masovosti, ako ukázal československý vývin a vývin ľudových demokracií, je nemožná, nezmyselná, neprospešná ani pre obranu spoločnej bezpečnosti.

Príslušníci národa, ako sme my, žiaľ, sú temer pravidelne nútení brániť samozrejmosť, svoju prirodzenosť, základné práva a nároky, tým strácajú čas a energiu, tým zaostávajú a zaostávaním dostávajú sa do závislosti. Chápeme sa v súvislosti. (Alebo i takto môžeme povedať, hľadáme súvislosti, aby sme pochopili. Národ, ktorý má potrhanú medzerovitú tradíciu, nechápe sa tak hlboko ako národ, ktorý má tradíciu dlhú a súvislú.) Výtvarné umenie nám neustále objavuje, obnovuje súvislosti, súvislosti našej národnej a všeľudskej kultúry, národnej a ľudskej existencie.

Drevené sochy Vladimíra Kompánka otvorili nám oči, objavili nám našu domácu drevenú kultúru, naraz len preklenuli most ponad násilne popretŕhanú tradíciu a vedú nás dozadu, k Jurkovičovým pomníkom padlým z prvej svetovej vojny, vedú nás k ľudovým stĺpom a krížom na cintorínoch k dreveným zvoniciam, a vedú nás ešte ďalej k antickým hraničným stélam, napokon k uctievaniu predkov k najmodernejšiemu všeobecne zrozumiteľnému výrazu zbožného dojatia pred ľudským a národným osudom.

A Andrej Barčík, iniciátor skupiny Galandovcov spolu s Vladom Kompánkom si dáva otázku, vlastne spoločnú skupinovú či generačnú otázku:

Aký zmysel, aký význam, aké výtvarné kvality musí mať dnes obraz, ktorý si kúpime, ba vyvolíme, aby nám po celý život zostal pomocníkom v našej cele?

Jeho výstava koláží lanského roku v Bratislave je odpoveďou, poetickou, geniálnou. Andrej Barčík z potreby nájsť pre seba a pre nás hlbinu bezpečnosti zo zabudnutého, zasypaného povedomia, vydolúva symbol a význam figurálneho úľa v ľudovej kultúre. Figurálna forma úľa mala ochraňovať včelstvo. Výtvarnou a básnickou alchýmiou Barčíkove koláže figurálnych úľov dostávajú magickú pôsobivosť symbolov ohrozenej obce, národného spoločenstva. Vo svojej materiálovej a farebnej konštitúcii ponímame ich ako bytosti, spoločníkov ľudskej a národnej existencie.

Ale toto sú len najvýraznejšie príklady súčasnej výtvarnej kultúry. Žiaľ, v tomto rámci nemožno ani úchytkom, slovne alebo reprodukovanými obrázkami predstavovať vám Galandovcov. Ide nám o čosi iné.

Ide nám o vizuálny a osobný styk súčasníkov s výtvarným dielom. Keď sa má naša výtvarná citlivosť naozaj rozvinúť, naozaj treba nás a výtvarné diela vystaviť osobnému styku, pôsobeniu, žiareniu. I najosobnejšie diela a výstavy takmer sa iba mihnú, pominú v mlčanlivosti, zmätku názorov v základných otázkach. O vynikajúcich výstavách Galandovcov sa písalo ako o umelcoch nemoderných, pretože vyrástli ďalší a modernejší, písalo sa o nich akože už vraj nemajú čo povedať, že vystrieľali svoje náboje. Pôsobenie našich výtvarných osobností a najvýraznejších výtvarných diel z najrozličnejších príčin zostáva neprimerané, alebo minimálne neporovnateľne menšie ako pôsobenie slovesných diel.

Pre nás súčasných Slovákov pokým trváme na totožnosti svojej národnej osobnosti, pokým nechceme byť odľudmi bez kultu a kultúry, predkami sú štúrovci. Pre nás slušne vychovaný povereník alebo minister, alebo predstaviteľ národnej a štátnej suverenity aspoň toľko musí vedieť, ako sa má správať. Nedávno sme oslavovali výročie Ľudovíta Štúra, potom Jozefa Miroslava Hurbana. Povereník, či minister majú vedieť, že národní hrdinovia sa uctievajú štátnym aktom, a nie spomienkovou okresnou slávnosťou. Keď národ donútite, že takú historickú postavu, akou bol J. M. Hurban, napríklad v tesnej klubovej miestnosti, môže si len pomyslieť, že jeho predstaviteľom nedostalo sa ani len slušnej výchovy. Národ, ktorý si môže uctievať svojich hrdinov len akoby v rámci okresu, mimo hlavného mesta svojej krajiny, už vonkoncom nemôže mať pocit, že je slobodný. Prineste obrázky, akým monumentom sme si uctili revolučného génia svojej poézie Janka Kráľa. Odfotografujte ulice na počesť Martina Kukučína alebo Jánošíka. Na vlastné oči sa presvedčíte, že z uctievania sa tu stala lokajská fraška. Znesvätenie a urážka. Kukučín ani jeho potomok – spisovateľ nemôže stáť o takú česť, aby ktosi svojím menom podopieral rozheganý drevený plot.

Zmyslom týchto mojich slov je apel, najmä na vás, mladých a najmladších, aby ste pozorne hľadeli, uvažovali, pochopili z čerstvých skúseností tejto doby represií, kedy sa rúcali zakazovali výstavy, rozkrádali a napospas skaze nechávali výtvarné diela kresťanskej a ľudovej kultúry, čo je to aký zmysel, aký význam, aké potešenie má pre nás výtvarná kultúra. Výtvarná kultúra je systém dorozumievacích prostriedkov, akým je rodná reč. Výtvarná kultúra je súhrnom obrázkového písma, súhrnom znakov, ktorými sa dorozumievame i bez reči i keby sme boli, alebo mali byť nemí, ktorými sa dorozumievame medzi sebou na území tejto krajiny, ktorými sa dorozumievame ponad veky a hranice. Výtvarná kultúra je čímsi ako sústavou signalizačných zariadení alebo majákov. Naozaj, človeku stačí pozrieť, v akom stave sú jeho monumenty, sídla, katedrály, spoločenské priestory v tej chvíli, vie, v akom stave je republika, či národ dbá o seba, alebo sa opúšťa. Tak opustené, či opatrované sú jeho posvätné výšiny jeho dejín, jeho bradlo.

Ak slová o demokratizácii nášho života nemajú zostať iba prázdnymi slovami náš slovenský národ práve tak ako národ český musí žiadať svojich terajších i nastupujúcich ministrov školstva a ministrov kultúry, nech nám povedia, akú to koncepciu kultúry majú, ak vôbec nejakú koncepciu majú.

Navrhujem: Usporiadajme výstavu slovenského výtvarného umenia tohto dvadsaťročia v celej šírke, keď chcete v plnej košatosti. Výstava sa nám, prirodzene rozdvojí vo dva prúdy: revolučný prúd budú iste tvoriť Galandovci, zakazované výstavy a diela, oficiálny či štátny prúd bude sa začínať grafickým návrhom štátneho znaku ostrihaného českého leva, ktorý má na hrudi miesto historického znaku slovenskej zeme akési jazyky.

Dnes nikto z nijakého hľadiska nie ani z hľadiska straníckosti, alebo spoločenskej angažovanosti nepochopí, prečo určité spravidla tie najsmelšie a slobodné diela boli zakazované, prečo diela práve priemerné boli preferované a v obrovských nákladoch nanucované čitateľom.

Alebo spomeňme naše školstvo.

Naše školstvo po všetkých reformách podľa sovietskych vzorov je ureformované. Ale ani najsmelší reformátori sa dosiaľ neopovážili povedať, že všetky ich reformy stroskotali na otázke ruštiny, jazyka mieru, ktorý mal byť naším oknom do sveta, prostredníkom svetovej vzdelanosti a informácie. Bolo by to úžasné môcť pochodiť po pol zemeguli a dorozumievať sa ním so slovanskými bratmi. Bolo by, ale nie je. Poliaci práve tak ako Juhoslovania nechcú sa po rusky dorozumievať s cudzincami. Taká je pravda. A pravda je tiež taká, že v Bratislave niet takého ruského kníhkupectva, v ktorom nájdete hneď všetky knihy sveta pohotovo preložené do ruštiny. Povinný odber ruskej tlače nikoho neprivykol čítať azbuku. Ruština, ktorá má všetky predpoklady byť svetovým prostredníkom kultúry, túto úlohu neplní. Naši vedci, ani naši spisovatelia nestávajú sa svetovými prostredníctvom ruštiny. Vydávajú svoje spisy pre 400-500 čitateľov.

Zodpovední činitelia sa vyslovia?

Občania by mali vedieť, či budúci ministri a tajomníci majú intelektuálne a morálne právo administrovať kultúru tak širokú, aký je náš život široký. Mali by vedieť, či si i dnes robia nároky usmerňovať ju a viesť.

Kultúra je obcovaním, je výrazom, slovným a materiálnym výrazom pomeru človeka k človeku, národa k národu, kultúra je výrazom toho, čo si uctievame, čím chceme byť, čo chceme, aby si uctili i tí, čo prídu po nás. Oficiálne sa kultúra v našej republike scvrkla na kult osobnosti najgeniálnejšieho vodcu dejín, neskôr na kult osloboditeľa, vlastne na kult moci.

Národná kultúra v našej republike, keď chceme žiť ako pokrvní bratia – akože chceme – aspoň ako slušne vychovaní ľudia, bude a musí byť vzájomným uctievaním v slobode a pravde, povedomí nášho spoločného osudu.

Text pôvodne vyšiel v Súkromných listoch Skupiny Mikuláša Galandu (apríl 1968). Noviny vyšli v malom náklade a následne boli zakázané.