Fatimské zjavenie: Pohľad z Ruska

Číslo 1/2017 · Vitalij Zadvornyj,  Ivan Lupandin · Čítanosť článku: 5819
 

Fatima a Rusko: na túto tému bolo napísané azda všetko. Až na jednu vec: až doteraz chýbal obsiahly text, ako vnímajú fatimské zjavenie v samotnom Rusku. Preto sme tento text pri 100. výročí Fatimy objednali u rešpektovaných ruských autorov. Je exkluzívne napísaný pre revue Impulz.

Dejisko

Fatima je mesto v strednom Portugalsku, jedno z najvýznamnejších pútnických centier Katolíckej cirkvi, v ktorom sa nachádza sanktuárium Panny Márie. Miestom mimoriadneho uctievania Panny Márie (oficiálne od roku 1930) sa Fatima stala potom, čo sa tam v roku 1917 trom malým deťom, Lúcii (Lucii) dos Santos (1907 - 2005), Franciscovi (Františkovi) Martovi (1908 - 1919) a Jacinte (Hyacinte) Martovej (1910 - 1920) zjavila Svätá Panna Mária.

Podľa stredovekých kroník sa počas reconquisty, t. j. vojny za oslobodenie Španielska od arabských dobyvateľov, v roku 1158 neďaleko zámku Alcácer do Sal dostalo do zajatia maurské dievča vznešeného pôvodu, ktoré sa volalo Fatima (arab. فَاطِمَة [Fâṭimaᵗ]). Fatima prijala kresťanstvo a vydala sa za španielskeho rytiera Gonçala Hermiguesa. Po jej smrti vstúpil jej manžel do kláštora cisterciánov a jej pozostatky predstavený kláštora nariadil preniesť a pochovať v dedinke vzdialenej dvanásť kilometrov od Ourému; na tomto mieste postavili kostol na počesť Panny Márie a dedina sa odvtedy začala nazývať Fatima.

Začiatkom 20. storočia bola Fatima neveľkou obcou. V roku 1916 sa malým pastierikom z Aljustrelu Lucii, Františkovi a Hyacinte trikrát zjavil anjel, ktorý sa predstavil ako Anjel pokoja (Anjo da Paz) a Anjel Portugalska (Anjo de Portugal). Vyzval ich, aby sa modlili za obrátenie hriešnikov a hriechy, ktorými ľudia urážajú Boha, a povedal im, že Srdcia Ježiša a Panny Márie chcú ich prostredníctvom prejaviť svoje milosrdenstvo. Taktiež naučil deti dve modlitby a počas svojho posledného zjavenia ich požehnal.

Zjavenia Panny Márie

Od 13. mája do 13. októbra 1917 boli Lucia, František a Hyacinta svedkami šiestich zjavení Matky Božej, ktoré sa odohrávali vždy v trinásty deň mesiaca¹ okolo poludnia v Cova da Iria, dva a pol kilometra od Aljustrelu, na pozemku patriacemu Luciiným rodičom. V prvom zjavení Matka Božia (deti ju volali Krásna pani) poprosila deti, aby každý mesiac prišli na to isté miesto o tom istom čase, a aby sa každý deň modlili ruženec. František Pannu Máriu iba videl, ale nepočul, Hyacinta ju videla aj počula a Lucia ju videla, počula a rozprávala sa s ňou. Deti sa rozhodli, že o tom nikomu nepovedia, ale Hyacinta, plná radosti, predsa len povedala svojej matke, že videli Pannu Máriu. Postupne sa správa rozniesla po celej Fatime a okolí a u mnohých vyvolala nielen skeptické reakcie, ale dokonca aj nevraživosť, predovšetkým v cirkevných kruhoch. Predstavitelia svetskej moci vyvíjali na deti nátlak a nútili ich priznať sa, že klamali. Každý mesiac na miesta zjavení prichádzalo spolu s deťmi čoraz viac ľudí. Počas tretieho zjavenia, 13. júla, Matka Božia prezradila deťom tajomstvo, o ktorom nesmeli nikomu povedať. Všetko úsilie donútiť deti, aby tajomstvo vyzradili, bolo márne. Pred 13. augustom boli deti zatknuté a odviezli ich do Ourému, kde ich vypočúvali, vyhrážali sa im a väznili ich do 15. augusta. Preto sa im Matka Božia zjavila nie trinásteho, ale devätnásteho augusta na mieste zvanom Valinhos.

Počas posledného zjavenia vo Fatime, 13. októbra, sa zhromaždilo, napriek daždivému počasiu, v Cova da Iria viac ako päťdesiattisíc ľudí. Deti prišli tesne pred poludním, dav sa pred nimi rozostúpil a začala sa modlitba ruženca. Presne napoludnie deti uvideli žiaru, ktorá obvykle predchádzala zjaveniu, a približujúcu sa Matku Božiu. Počas tohto zjavenia sa im Matka Božia predstavila ako Ružencová Panna Mária a povedala, že na tomto mieste sa má na jej počesť postaviť kaplnka. Ľuďom, ktorí ju prostredníctvom Lucie prosili o uzdravenie, Matka Božia odkázala: „Nech sa obrátia a prosia o odpustenie svojich hriechov.“ Po týchto slovách prestalo pršať a začal sa takzvaný „tanec slnka“, ktorý opísali mnohí svedkovia – trval asi desať minút a bolo ho vidieť do vzdialenosti viac ako päť kilometrov.

František a Hyacinta počas epidémie chrípky ochoreli a zomreli v rokoch 1919 a 1920. Lucia v roku 1921 odišla na štúdiá do Porta. V roku 1926 vstúpila do noviciátu Kongregácie sestier svätej Doroty v španielskom meste Tui a v roku 1948 prestúpila do karmelitánskeho Kláštora sv. Terézie v Coimbre.

Odobrenie od cirkevných orgánov

V apríli 1919 sa v Cova da Iria začala stavať Kaplnka zjavení. V októbri 1921 biskup z Leiria, José Alves Correia da Silva, povolil, aby sa na námestí pri kaplnke konali sv. omše. Trinásteho mája 1922 sa otvoril kánonický proces posúdenia udalostí vo Fatime a vznikla špeciálna komisia. V júni 1927 biskup Correia da Silva posvätil zastavenia krížovej cesty, postavenej na ceste do Fatimy, a potom prvýkrát predsedal slávnostnej svätej omši v Cova da Iria. Trinásteho mája 1928 évorský arcibiskup Manuel da Conceição posvätil základný kameň kostola. ² Trinásteho októbra 1930 biskup Correia da Silva v pastierskom liste A Divina Providencia vyhlásil „videnia detí v Cova da Iria za dôveryhodné“ a oficiálne povolil uctievanie Fatimskej Panny Márie.

Fatimské tajomstvo odhalené deťom vo videní počas tretieho zjavenia Panny Márie pozostáva z troch častí. Sestra Lucia prvé dve časti vysvetlila písomne v roku 1941. Prvá časť tajomstva ukazuje peklo. Druhá časť hovorí o rozšírení úcty k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie na celom svete na záchranu hriešnikov pred peklom; o tom, že prvá svetová vojna sa čoskoro skončí, ale ak ľudia neprestanú urážať Boha, za pontifikátu ďalšieho pápeža (t. j. Pia XI.) sa začne nová, oveľa strašnejšia vojna; o prenasledovaní Cirkvi, o tom, že pápež bude veľa trpieť a niektoré národy budú celkom zlikvidované. Ďalej Matka Božia povedala: „Aby sa tomu zabránilo, prídem požiadať o zasvätenie Ruska môjmu Nepoškvrnenému Srdcu. Ak splníte moje želanie, Rusko sa obráti a nastane mier. Ak nie, Rusko rozšíri svoje bludy po celom svete, nastanú vojny a prenasledovanie Cirkvi.“

Tretia časť tajomstva bola zachovaná v tajnosti. Obsah tohto tajomstva, ako zdôrazňovala sestra Lucia, bol „určený iba pápežom“. Na prelome rokov 1943 a 1944 ťažko chorá sestra Lucia na žiadosť leirijského biskupa G. de Oliveira zapísala tretiu časť tajomstva a odovzdala mu ju v júni 1944. Dokument bola uchovaný v trezore biskupského archívu, potom ho previezli do Ríma, kde ho prvýkrát v roku 1960 prečítal pápež Ján XXIII. a prefekt Kongregácie Svätého ofícia kardinál Alfredo Ottaviani, potom bol uložený vo Vatikánskom tajnom archíve. V roku 2000 sa pápež Ján Pavol II. rozhodol odtajniť obsah tretej časti fatimského tajomstva a k jeho zverejneniu došlo 26. júna 2000.

História uctievania

Trinásteho mája 1931 portugalský episkopát uskutočnil prvé zasvätenie Portugalska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Počas osláv dvadsiateho piateho výročia fatimských zjavení, 31. októbra 1942, pápež Pius XII. zasvätil Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie Cirkev, celý svet a Rusko.

Trinásteho mája 1946 na námestí pred bazilikou vo Fatime, za účasti päťstotisíc pútnikov, pápežský legát kardinál Benedetto Aloisi Masella korunoval sochu Matky Božej na znak toho, že Fatimská Panna Mária je Kráľovnou sveta. V roku 1948 pápež Pius XII. encyklikou Auspicia quaedam vyzval kresťanov, aby obnovili zasvätenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie „nielen v jednotlivých diecézach a farnostiach, ale aj vo všetkých rodinách“, a v roku 1952 v encyklike³ Sacro vergente anno zasvätil Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie „národy Ruska“.

Od 13. mája 1946 do 4. marca 1948 putovala socha Panny Márie Fatimskej po Európe (Španielsko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko) a od mája 1948 do októbra 1955 putovala socha Panny Márie Fatimskej po celom svete (okrem komunistických a islamských krajín). Púť, ktorá trvala takmer osem rokov, sa zavŕšila 2. októbra 1955, keď sa loď Santa Maria so sochou na palube priplavila z Caracasu do Lisabonu.

Trinásteho mája 1956 slúžil slávnostné sväté omše vo Fatime benátsky patriarcha kardinál Angelo Roncalli (budúci pápež Ján XXIII.). V roku 1977 uskutočnil púť do Fatimy kardinál Albino Luciani, budúci pápež Ján Pavol I.

Trinásteho mája 1981 na sviatok Panny Márie Fatimskej bol na Námestí svätého Petra v Ríme spáchaný atentát na pápeža Jána Pavla II. Pápež neskôr povedal, že za záchranu života vďačí Panne Márii Fatimskej. Dvadsiateho piateho marca 1984 na Námestí svätého Petra pred sochou Matky Božej, privezenej z Kaplnky zjavení, Ján Pavol II. zasvätil Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie Rusko a celé ľudstvo. Práve v tento deň bolo podľa svedectva sestry Lucie dôsledne splnená prosba Panny Márie Fatimskej. Trinásteho mája 1982 pápež Ján Pavol II. uskutočnil púť do Fatimy, aby sa osobne poďakoval Matke Božej za záchranu života, a 13. mája 1991, na desiate výročie atentátu, svoju ďakovnú púť zopakoval. Ján Pavol II. spájal tento atentát s videním z tretej časti fatimského tajomstva, v ktorom bol „biskup v bielom“ zastrelený pri podstavci veľkého kríža. Guľku, ktorú mu vybrali z rany, pápež odovzdal ako votívny dar svätyni vo Fatime. Spomienky a úvahy na túto tému obsahuje jeho kniha Pamäť a identita. V roku 2000, počas tretej púte do Fatimy, Ján Pavol II. blahorečil Františka a Hyacintu Martovcov.

Púte ruských katolíkov do Fatimy

V októbri 1991 skupina ruských katolíkov na čele s arcibiskupom Tadeuszom Kondrusiewiczom uskutočnila púť do Fatimy. V rokoch 1996 - 1997 sa konalo desaťmesačné putovanie sochy Panny Márie Fatimskej po Rusku, Kazachstane a Strednej Ázii. Siedmeho decembra 1996 kňazi Josif Zanevskij, Grigorij Cioroch a ďalší priniesli sochu na Červené námestie a pomodlili sa pred ňou ruženec. Po skončení tejto púte sestra Lucia biskupom z Ruska a Kazachstanu povedala: „Slovo ,Rusko‘ treba v súčasnosti chápať ako celý svet, ktorý sa potrebuje obrátiť.“

V roku 2007 bol rokom osláv 90. výročia fatimských zjavení. Dvanásteho októbra 2007 vtedajší štátny tajomník Vatikánu kardinál Tarcisio Bertone posvätil vo Fatime nový chrám Najsvätejšej Trojice. Z Ruska prišla do Fatimy veľká skupina veriacich vedená arcibiskupom Tadeuszom Kondrusiewiczom.

Dvanásteho októbra 2011 spolu s pútnikmi z Ruska navštívil Fatimu arcibiskup Paolo Pezzi, ktorý je v súčasnosti na čele arcidiecézy Matky Božej v Moskve. Počas sv. omše arcibiskup v uvítacej reči oslovil veriacich v portugalčine a okrem iného povedal: „Prišli sme sem ako pútnici z rôznych krajín sveta. Ja som prišiel z Ruska, veľmi veľkej krajiny! Časový posun medzi Kaliningradom a Vladivostokom je desať hodín! Ale aj celý náš život je putovanie... Sme pútnici, lebo sme stále na ceste k nášmu cieľu: náš domov je na nebesiach (Kol 3, 1-4 a 2 Kor 5, 2)... Nasledovať Ježiša Krista a milovať jeho Matku – toto je cesta k svätosti, cesta, ktorá vedie k naplneniu cieľa nášho života!

Vieme, že rok 1917 bol pre ľudstvo osudový. A priznávajú to nielen kresťania, ale aj komunisti. Keď som bol malý, učili nás, že najdôležitejšou udalosťou ľudských dejín bola Veľká októbrová socialistická revolúcia, čiže práve tá revolúcia, ktorá sa uskutočnila v októbri 1917. Podľa tejto komunistickej tradície teda október vôbec nebol zasvätený Panne Márii, ale bol venovaný revolúcii. Ale na počudovanie, aj keď sa na to pozrieme z úplne opačnej perspektívy, vidíme, že aj z kresťanského pohľadu bol október 1917 neobyčajný, pretože práve vtedy sa stal slávny zázrak vo Fatime: slnko sa náhle jasne rozžiarilo a akoby sa priblížilo k zemi.

Podľa svedectva Lucie dos Santos počas týchto zjavení Matka Božia spomenula našu vlasť – Rusko. Mnohí historici, ktorí sa usilujú nazerať na dejiny z kresťanského hľadiska, to nepovažujú iba za obyčajnú náhodu, ale vidia v tom istý zámer: fatimské zjavenia sa stali v čase, keď sa naša krajina nachádzala v prelomovom období, skutočne prežívala ,revolúciu‘, teda výmenu starých tradícií za nové. Po takmer tisíc rokoch teokratickej vlády (veď cár bol považovaný za pomazaného Bohom a podľa všeobecnej mienky vládol Rusku s Božou pomocou) bola v roku 1917 v Rusku nastolená svetská vláda. To isté sa v podstate stalo vo Francúzsku počas Veľkej francúzskej revolúcie. Pre Rusko bol rok 1917 skutočne prelomový, tak ako rok 1789 pre Francúzsko. A preto ak veríme posolstvám odovzdaným prostredníctvom Lucie, potom nie je nič čudné na tom, že sa Matka Božia zjavila vo Fatime, aby varovala Rusko a celý svet pred týmito udalosťami.

Ak prijímame svedectvo Lucie dos Santos, potom Matka Božia povedala toto: ,Rusko sa zrieka Boha, a ak Západ nezačne konať pokánie a nebude sa za Rusko modliť, Rusko rozšíri svoje bludy do celého sveta a mnohé národy zmiznú z tváre zeme.‘ Ďalej však Matka Božia hovorí: ,Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí, Rusko sa obráti a vo svete zavládne mier.‘ Práve v takomto optimistickom duchu sa končí posolstvo Fatimy. A vidíme, že sa do posledného písmena týka Ruska.“

Fatima a ikona Kazanskej Matky Božej

Istú analógiu a spojenie s fatimskými zjaveniami predstavuje udalosť, ktorá sa udiala v Rusku v 16. storočí, a to nájdenie ikony Kazanskej Matky Božej. Ako píše súčasník tejto udalosti, patriarcha Jermogen, ⁴ Bohorodička sa vo sne zjavila aj malému dievčatku, desaťročnej Matrone, a prikázala jej, aby vyhrabala jej ikonu na zhorenisku po požiari v Kazani v roku 1579.

Ikona sa skutočne našla na uvedenom mieste v hĺbke asi jedného metra. Deň zjavenia Kazanskej ikony – 8. júl 1579 – je dnes sviatkom Ruskej pravoslávnej cirkvi. Na mieste zjavenia ikony bol postavený ženský kláštor zasvätený Bohorodičke a jeho prvou mníškou sa stala Matrona, ktorá prijala meno Mavra.

V noci 29. júna (12. júla) 1904 z Kláštora Presvätej Bohorodičky ikonu Kazanskej Matky Božej spolu s ikonou Spasiteľa ukradli. Obe ikony boli zdobené šperkami. Zlodeja chytili: bol ním Varfolomej Čajkin, ktorý tvrdil, že šperky a kovanie ikon predal, a ikony rozštiepal a spálil v peci. Neskôr svoju výpoveď niekoľkokrát zmenil, a preto vznikli pochybnosti, či ikonu Kazanskej Matky Božej naozaj spálil.

Ikona Kazanskej Matky Božej sa ocitla v zahraničí: v roku 1950 ju do svojej zbierky získal anglický archeológ Frederick Mitchell-Hedges (1882 - 1959). V roku 1964 ju vystavili na Svetovej výstave v New Yorku. V roku 1970 o ikonu prejavila záujem americká katolícka organizácia laikov Modrá armáda Fatimskej Božej Matky. ⁵ Vďaka jej finančnej podpore sa ikonu podarilo odkúpiť a odovzdať do Fatimy, kde bola umiestnená v katolíckom kostole – špeciálne postavenom pre túto ikonu – v ktorom sa slúžili omše podľa východného obradu. Predstaveným chrámu bol ruský katolícky kňaz východného obradu Pavel Bliznecov. Od marca 1993 sa ikona nachádzala v súkromných izbách pápeža Jána Pavla II. Odovzdanie ikony Ruskej pravoslávnej cirkvi v roku 2004 interpretovali niektorí ľudia v Rusku ako diplomatický ťah, ktorého cieľom malo byť získanie súhlasu Ruskej pravoslávnej cirkvi s návštevou pápeža v Rusku.

Túto „vatikánsku“ ikonu do Moskvy dopravila delegácia na čele s kardinálom Walterom Kasperom a 28. augusta 2004 bola v Chráme Zosnutia presvätej Bohorodičky v moskovskom Kremli slávnostne odovzdaná patriarchovi Alexejovi II., ktorý ju umiestnil vo svojej rezidencii. V júli 2005 patriarcha Alexej II. po liturgii v Chráme Zvestovania Kazanského kremľa odovzdal ikonu Kazanskému biskupstvu: umiestnili ju v Chráme Povýšenia svätého kríža v kazanskom Kláštore Presvätej Bohorodičky.

Vzťah k fatimským zjaveniam v Rusku: za a proti

V súčasnosti sú fatimské zjavenia v Rusku takmer neznáme. Nevie sa o nich nielen v svetskom prostredí, ale ani medzi pravoslávnymi. To isté sa vlastne dá povedať o informáciách o Katolíckej cirkvi vo všeobecnosti. Ničím výnimočným napríklad nie je otázka: „Si katolík alebo kresťan?“ Otázka fatimských zjavení preto zaujíma predovšetkým pravoslávnych polemikov a teológov a nie svetských novinárov. A vzťah k týmto javom predstavuje veľmi široké spektrum: od úplne negatívneho, t. j. úplného odmietania ich hodnovernosti, po opatrné uznanie ich pravosti, avšak ich interpretácia sa vedie v pravoslávnom duchu.

Napríklad 15. septembra 2011 v novinách Pravoslavnyj Krest (č. 18 (42), s. 4-5), vyšiel článok Kto a prečo sa zjavoval katolíckym deťom? ⁶, ktorého autorom bol „novic Michail (Zorin)“. Tieto noviny nemajú požehnanie od Ruskej pravoslávnej cirkvi a nereprezentujú jej pozície.

V článku sa píše: „Dvadsiate storočie zažilo množstvo pamätihodných a dokonca zázračných udalostí, ktoré dodnes zamestnávajú myseľ našich súčasníkov. Jednou z nich je zjavenie ,Madony‘ v portugalskom mestečku Fatima. Niektorí spisovatelia, ktorí sa vyhlasujú za pravoslávnych, napríklad zahraničný archimandrita Konstantin (Zajcev) alebo súčasný historik Sergej Fomin, uverili v toto zjavenie a prijali ho ako naozajstný zázrak Matky Božej. Ich názor prevzali a ďalej šírili ďalší autori. V dôsledku toho dnes mnohí pravoslávni nepochybujú o božskom pôvode fatimských zjavení. Pri ich skúmaní z pohľadu svätootcovskej tradície však vzniká množstvo otázok...

Ctihodný Gregor Sinaita hovorí: „Ten, kto niečo uzrel, či už rozumom, alebo zmyslami, nech by to bolo aj od Boha, a prijal to unáhlene, ľahko podľahne mámeniu či prinajmenšom objaví svoju náchylnosť nechať sa zmámiť ako človek, prijímajúci veci rýchlo a ľahkomyseľne.“ Je teda očividné, že deťom vo Fatime sa nezjavil archanjel Michael, ale že to bol padlý duch, ktorý sa iba vydával za archanjela Michaela, a udelil im prijímanie nie Tela a Krvi Ježiša Krista, ale svoje falošné „prijímanie“.

Ďalej autor článku píše: „Vzniká tu opodstatnená otázka: vari bez pápežovho zasvätenia Ruska Srdcu Matky Božej spasenie ruského národa nie je možné? Katolicizmus v roku 1054 odpadol od Svetovej Cirkvi a odvtedy nie je nositeľom pravej viery. Musíme tiež poznamenať, že Lucia je typickým príkladom latinského asketizmu, o ktorom svätý Ignatij (Briančaninov) napísal: ,Väčšina askétov, ktorých Západná Cirkev – potom čo odpadla od Východnej Cirkvi a Duch Svätý od nej odstúpil – vyhlásila za svätých, sa modlila a videla zjavenia, ale, samozrejme, falošné... Títo domnelí svätí podľahli strašnému pokušeniu diabla...‘ Tým našim pravoslávnym bratom a sestrám, ktorí sa dali očariť fatimským zázrakom, navrhujeme, aby sa pozorne započúvali do slov nie domnelých, ale skutočných horlivých zástancov zbožnosti – svätých otcov, napr. svätého Ignatija: „Venujte sa čítaniu Nového zákona a svätých otcov Pravoslávnej cirkvi (v žiadnom prípade nie Terézie, ani Františkov a iných západných bláznov, ktorých ich heretická cirkev považuje za svätých)!‘“ Z týchto fragmentov z uvedeného článku je dostatočne jasné, aký názor na fatimské zjavenia majú „pravoslávni radikáli“.

Oveľa umiernenejší názor na ne vyslovil ruský vedec, doktor historických vied, profesor Politologickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity (MGU) Alexander Ivanovič Jakovlev v knihe Prednášky z dejín kresťanskej cirkvi. ⁷ Jeho cirkevným konzultantom bol protojerej Valentin Asmus, syn známeho ruského filozofa Valentina Ferdinandoviča Asmusa. A. I. Jakovlev uznáva zázrak zjavenia Matky Božej, avšak zdôrazňuje, že Svätá stolica tieto zjavenia dlho držala v tajnosti. Zároveň spája fatimské zjavenia so zjavením „monarchistickej“ ikony Matky Božej v dedine Kolomenskoje pri Moskve, ktoré sa takisto udialo v roku 1917.

Svoj názor na fatimské zjavenia vyslovil aj známy pravoslávny publicista diakon Andrej Kurajev, kandidát filozofických vied, v minulosti docent katedry religionistiky Filozofickej fakulty MGU. V jednej zo svojich kníh nazvanej Prečo sú pravoslávni takí? ⁸ hovorí:

„Pravoslávni vo fatimské videnia neveria... Posledné z fatimských tajomstiev sa podľa vyhlásenia Jána Pavla II. týka jeho samotného. Tajomstvo obsahuje proroctvo, že jedného dňa schody Chrámu svätého Petra zafarbí krv pontifika... Lenže na takéto proroctvo netreba nijaké zjavenie. Stačí aspoň trochu poznať dejiny Vatikánu. Ešte v polovici devätnásteho storočia mal pápež pri sebe špeciálneho kardinála, ktorého povinnosťou bolo prijímať z kalicha pred pápežom, aby skontroloval, či prijímanie nie je otrávené. Túto funkciu zaviedli potom, čo takto jedného pápeža otrávili jeho vlastní koncelebranti... Dejiny Vatikánu sú také presiaknuté krvou a intrigami, že predpovedať podobný vývoj udalostí v súvislosti s pápežom sa dá aj bez toho, aby človek vyšiel von z historickej knižnice.“

Kurajev tiež inak interpretoval zmysel zasvätenia Ruska Matke Božej: „V jazyku Biblie zasvätiť niečo niekomu znamená vzdať sa svojich práv. Ak niečo zasväcujem Bohu, znamená to, že už to nie je moje. Ak chce Matka Božia zasvätiť Rusko Bohu, znamená to, že sa Vatikán musí vzdať svojich nárokov na túto krajinu.“

Pravoslávny historik a publicista Sergej Vladimirovič Fomin, absolvent Historickej fakulty MGU, za podpory uctievaných pravoslávnych starcov otca Kirilla Pavlova (1919 - 2017) a otca Nikolaja Gurianova (1909 - 2002) vydal v roku 1993 vo vydavateľstve Trojicko-sergijevskej lavry knihu Rusko pred druhým príchodom⁹.

V tejto knihe sa spomínajú aj zjavenia Matky Božej vo Fatime, pričom sa vykladajú ako udalosti eschatologického charakteru. Fomin vyzdvihuje pravoslávne prvky tohto javu, ako napríklad to, že archanjel Michael naučil deti modlitbu k Najsvätejšej Trojici, ktorá sa u katolíkov veľmi nepoužíva, a tiež „dal deťom sväté prijímanie Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista, dokonca aj tým menším, ktoré v Katolíckej cirkvi nesmú prijímať, a už vôbec nie pod obidvoma spôsobmi.“

Fomin píše ešte o ďalšej analógii tohto javu s pravoslávím: „Osobitne chcem poukázať na to, že posledné, šieste zjavenie Matky Božej vo Fatime pripadlo na 13. október – sviatok Ochrany Presvätej Bohorodičky. ... V tom istom čase, keď sa v Portugalsku končil zázrak „tancujúceho slnka“, v Rusku sa začínal liturgický deň Ochrany Presvätej Bohorodičky a celé Rusko spievalo: ,Dnešný deň, Bohorodička, radostne oslavujeme pamiatku Tvojho zjavenia...‘ Bol to posledný sviatok predtým, ako boľševici uchvátili moc a začiatok Golgoty Ruska...“ Autor píše, že pápež nechcel splniť vôľu Matky Božej a nezasvätil jej Rusko: „Rusko je zverené Srdcu Panny Márie, jej láske, jej Ochrane. Matka Božia zachráni Rusko napriek tomu, že pápež nechce splniť jej vôľu! A túto istotu nám dal samotný Spasiteľ! Vari Rusko nepotrebuje počuť tieto úžasné slová? Tie komentár nepotrebujú. Vari nie je pre Rusko útechou dozvedieť sa, hoci aj post factum, že jeho strašné utrpenie, ktoré Boh dopustil, nebolo náhodné, ale malo zmysel, pre nás, obyčajných smrteľníkov, možno nie celkom pochopiteľný?

Nakoniec 31. októbra 1942 Pius XII. zasvätil Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie Cirkev, celý svet a „národy, ktoré sú odlúčené (od Cirkvi) v dôsledku bludov a nezhôd“. Toto katolíci nazývajú „osobitnou zmienkou o Rusku“. Hoci pápež nechcel celkom splniť želanie Matky Božej, predsa len sa v roku 1950 rozhodol uctiť si ju, a preto začiatkom novembra vyhlásil novú dogmu Nanebovzatia Panny Márie. A niekoľko dní pred jej vyhlásením pápež vo vatikánskych záhradách štyrikrát uvidel fatimský zázrak „tancujúceho slnka“... Rozniesol sa chýr, že týmto zázrakom Nebo potvrdzuje pápežovu Svätosť. Samotný pápež to zrejme pochopil skôr ako znamenie, ktoré mu malo pripomenúť, že nesplnil želanie Matky Božej, a preto 7. júla 1952, na sviatok sv. Cyrila a Metoda – napísal ,apoštolský list národom Ruska‘, v ktorom vyhlásil, že zasvätil Rusko. Národy Ruska však tento list nedostali, zasvätenie bolo tajné, nie slávnostné, a biskupi sa na ňom nielen nezúčastnili, ale ani o ňom nevedeli.

V roku 1958 Pius XII. zomrel. Po jeho smrti našli v jeho spálni v osobnom trezore text tretej časti ,tajomstva, zvereného fatimským deťom v roku 1917‘, ktoré zapísala Lucia v kláštore v roku 1943 na príkaz cirkevných hierarchov, keď vážne ochorela. Zapečatené tajomstvo sa najprv nachádzalo u biskupa, ale po jeho smrti Vatikán požiadal, aby bolo premiestnené do Ríma (v roku 1957). Pius XII. ho mal vyše roka vo svojich izbách, neodhodlal sa ho však otvoriť. <...> Ak by to sám nevedel, Lucia by ho veľmi úctivo upozornila, že jeho ,zasvätenie‘ nebolo to, čo sa od neho očakávalo.

Tretia časť fatimského tajomstva leží v trezore, pretože sa Ján XXIII., ktorý ho prečítal v roku 1960, rozhodol, že tajomstvo nezverejní, ale ukryje ho v útrobách Vatikánu. Údajne sa v ňom predpovedá kríza Katolíckej cirkvi. <...>

V roku 1961 sa Pavol VI. na Druhom vatikánskom koncile usiloval získať súhlas biskupov na spoločné zasvätenie, ale štyri pätiny biskupov odmietli dať svoj súhlas. Pavol VI. v roku 1967 priletel do Fatimy na oslavy päťdesiatročného výročia fatimských zjavení, ale Rusko nezasvätil a Luciinu prosbu o rozhovor odmietol so slovami: ,Obráťte sa na svojho biskupa.‘ V sedemdesiatych rokoch je atmosféra v Európe napätá, všetci sa obávajú sovietskych tankov a katolícki tradicionalisti, ktorí sa naďalej usilovne modlia k Matke Božej, sa opakovane obracajú k pápežovi s prosbou o dôsledné naplnenie jej vôle. Vatikán sa však na to nedokázal odhodlať.

Trinásteho mája 1981 bol na Námestí svätého Petra spáchaný atentát na Jána Pavla II. Pápež si nepochybne uvedomil, že to bolo varovanie, pretože si do nemocnice vyžiadal spis o Fatime... O rok už letí do Fatimy, ďakuje za uzdravenie... zasväcuje... koho? Všetci prítomní zatajili dych... Rusko? Nie, svet.

Odvtedy veľmi často zasväcuje raz svet, inokedy Cirkev alebo ľudstvo, tak ako 13. mája 1991. Ale zasvätiť Rusko Najsvätejšej Nepoškvrnenej Blahoslavenej Vládkyni našej Matke Božej Panne Márii zrejme Rím nechce. Nech si každý sám odpovie na otázku, čo je príčinou tejto zaťatosti a akú strašnú zodpovednosť na seba Rím zobral.“

Kniha Rusko pred druhým príchodom bola medzi pravoslávnymi veriacimi populárna a vyšla v niekoľkých reedíciách. V súvislosti s jej ďalším novým vydaním Sergej Fomin poskytol 17. februára 2011 rozhovor novinám Russkij vestnik, v ktorom sa okrem iného spomínala aj Fatima:

„Počul som, že sa našli aj takí, čo sa veľmi negatívne vyjadrovali o niektorých publikovaných materiáloch, najmä k tým, ktoré sa týkali fatimských zjavení. – Čo sa tohto týka, aj ja som mal isté pochybnosti. Sám som na ne upozorňoval otca Kirilla prostredníctvom jeho kláštorného sluhu. Na moju otázku som dostal odpoveď, že v tomto prípade je všetko v poriadku. Žiadne starcove poznámky na okraji textu o fatimských zjaveniach nie sú. Neskôr mi to jednoznačne potvrdili aj iné duchovné autority. Vydavateľ druhého vydania V. Poltorak dostal požehnanie od známeho moskovského starca protojereja Michaila (Truchanova) nechať všetko tak, ako to je. Starec povedal: ,Zvesť o zjavení Najsvätejšej Panny Márie vo Fatime, ktorá bola svedectvom toho, že Matka Božia miluje Rusko, nám pomohla prežiť v lágroch.‘ Napokon, aj do vydavateľa dvojzväzkového vydania mojej knihy P. Rogového dobiedzali ,dobroprajníci‘. Preto sme oslovili otca Nikolaja (Gurianova). Nikdy nezabudnem na jeho odpoveď: ,Odkážte mu (teda mne), nech knihu bez Fatimy ani nevydáva.‘ Keď už mám takú možnosť, chcel by som čitateľov upozorniť, že tá časť dvojzväzkového vydania, ktorá sa týka Fatimy, je pre ešte stále pochybujúcich najúplnejšia a najpresvedčivejšia.“

Rusko pred druhým príchodom však nie je jediným príkladom pravoslávnej eschatológie. V roku 1998 dvaja pravoslávni duchovní (ktorí sú v súčasnosti mimo jurisdikcie Ruskej pravoslávnej cirkvi) otec Timofej (Alfiorov) a otec Dionisij (Alfiorov) vydali vo vydavateľstve Russkaja ideja knihu O Cirkvi, pravoslávnom Kráľovstve a poslednej hodine, ¹⁰ v ktorej ostro kritizujú kapitolu o Fatime z knihy Rusko pred druhým príchodom:

„Kniha prináša absolútne nepochopiteľné hodnotenie fatimských zjavení, ktoré sa úplne vymyká z celkového pravoslávneho kontextu. Pri opise fatimského zázraku slnka v porovnaní s učením Ignatija Briančaninova o zázrakoch a znameniach si človeku nevdojak spomenie na slová básnika¹¹ : Mámivej krásy najčistejší vzor, a takisto aj pri opise údajnej požiadavky Panny Márie k pápežovi zasvätiť Rusko jej srdcu, lebo je to podmienkou spasenia Ruska...

Akt takéhoto zasvätenia, ktorý ako taký, Cirkev nepozná, a ešte celkom bez účasti samotných Rusov, je nezmyselný. Ako môže pápež zachrániť Rusko bez samotného Ruska?

Prečo teda zostavovateľ potreboval sústrediť svoju pozornosť na takýto pochybný jav? Dovolíme si vysloviť jeden predpoklad, možno nesprávny, ale nie neopodstatnený. Príbeh o fatimskom zázraku vytvára celkový dojem dôležitosti vyjadrení „hlavy“ Cirkvi, dôležitosti jeho vlastného slova... Ak pápež zasvätí Rusko Srdcu Matky Božej – všetko bude v poriadku. Ale ak nie pápež, alebo ak nezasvätí, alebo ak nie Rusko – potom je to zlé. Pápež to zatiaľ (ako sa hovorí v knihe) neurobil – a nič sa akosi nedarí. No len čo to urobí... Vyššie uvedené pochybnosti o ,zasvätení‘ Ruska sú oprávnené. Avšak S. Fomin poznamenáva, že slovo ,zasvätiť‘ tu môže znamenať: odovzdať Bohu, čiže vzdať sa pokusov ,obrátiť‘ Rusko na katolicizmus. Možno bolo zjavenie Matky Božej vo Fatime skutočné, a stalo sa preto, aby apostatický Západ prišiel k rozumu...“

Otázka zostáva otvorená

Blíži sa sté výročie fatimských zjavení, ale oficiálna pozícia Ruskej pravoslávnej cirkvi ostáva nejasná. Žiadne podujatia spojené s výročím pod egidou Ruskej pravoslávnej cirkvi sa neplánujú. Zostáva dúfať, že výročie bude aspoň nejako komentovať buď Vladimir Romanovič Legojda (zodpovedný za styk Ruskej pravoslávnej cirkvi s verejnosťou a médiami), alebo predstavitelia tlačového oddelenia prezidenta Ruskej federácie. Dôležité je aj to, čo povie hlava katolíckeho arcibiskupstva Matky Božej v Moskve Paolo Pezzi. A, samozrejme, pápež František, ktorý sa 12. a 13. mája 2017 chystá navštíviť Fatimu, kde chce svätorečiť fatimských vizionárov Františka a Hyacintu. Zostáva len čakať.

Vitalij Zadvornyj je hlavným redaktorom ruskej Katolíckej encyklopédie a riaditeľom Inštitútu európskej civilizácie (Moskva).

Ivan Lupandin je členom redakčnej rady ruskej Katolíckej encyklopédie a zástupcom riaditeľa Inštitútu európskej civilizácie (Moskva).

Preložili Valerij Kupka a Ivana Kupková.
Text vychádza vďaka pomoci a štedrej finančnej podpore Jána Čarnogurského.