Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Mimo dobra a zla?

Číslo 3/2006 · Peter Frišo · Čítanosť článku: 3585
 

Sergej Lukjaněnko, Noční hlídka, Argo/Triton 2005

„Dovoľte mi páchať dobro skrze zlo. Nič iné totiž neponúka“. Nemal som zvláštny záujem čítať Lukjanenka. Jedného dňa sa však ku mne dostal a zo záujmu som sa začítal. Už po pár stránkach som narazil na upírov a mal som chuť knihu odložiť. Po upíroch a vlkodlakoch som príliš netúžil. Nakoniec som však dal knihe s názvom Nočná hliadka predsa len šancu.

Ďalší dej totiž ukázal, že upíry a iné bájne tvory nebudú až tak podstatným, ale skôr odmysliteľným prvkom tejto knihy. Teda aspoň ak sa nezameriate len čisto na dej. Aj do toho sa však dostanete pomerne ťažko. Ešte predtým, ako vás do neho definitívne uvediem, nesmieme opomenúť tzv. dilemy autora fantasy. Dej fantasy treba totiž zaradiť do určitého rámca, autor si musí zodpovedať minimálne otázku, kde sa jeho príbeh odohráva, niekedy aj kedy. Má totiž len niekoľko možností: zasadiť dej do nášho sveta – vtedy ho umiestni buď do minulosti (napr. Sapkowski, ale aj J. R. R. Tolkien, ktorý označením Stredozem – midgardr použil archaické pomenovanie pre zem), alebo do súčasnosti. Druhou možnosťou je zasadiť dej do úplne inej krajiny, čo je oveľa ťažšie, pretože v tomto svete si autor musí všetko vytvoriť. Nekonzistentnosti môžu v takomto prípade dielo aj pochovať. To sa ale nestáva vždy – rytierske dobrodružstvá, z ktorých povstal Don Quijote a ktoré niektorí literárni bádatelia považujú za predchodcu žánru fantasy, mali desiatky veľmi obľúbených sérií napriek tomu, že sa v nich už nikto nevyznal. Lukjanenko si vybral pre túto sériu príbehov viac-menej dnešnú súčasnosť. Prostredie, kde sa dej odohráva, post-komunistická Moskva, však bolo dobrým výberom. Ivo Poledník z českého servera Fantasy Planet to opísal výstižne: „Na jednej strane výstavné centrum, exkluzívne obchody a zábavné centrá. Na druhej obrie betónové sídliská (kam sa hrabe Južné mesto), špinavé ulice a stánky s pančovanou vodkou. V uliciach mesta môžete stretnúť mafiánske gangy, čečenských teroristov i rozprávkovo bohatých ‚nových Rusov‘. Ale väčšina obyvateľov si žije svoje obyčajné životy, rovnako ako skôr sa jednoducho snažia prežiť a urvať pre seba niečo z výdobytkov ‚reálneho kapitalizmu‘. V knihe… je Moskva viac ako len kulisou, v ktorej sa odohráva dej. Je jedným z hrdinov, faktorom, ktorý jednoducho nemôžem opomenúť.“

To, čo v rámci pomerne reálnej Moskvy robí z Lukjanenkovho diela fantasy, sú však hlavní – takmer by sa dalo povedať – hrdinovia. Tými sú akýsi „Iní“. Pôvodne to boli ľudia, ale priam v počiatkoch ľudstva prišli prví „Iní“, ktorí v sebe rozoznali určité zvláštne schopnosti. Vo viacerých ohľadoch musia pri čítaní tejto knihy napadnúť analógie s Nietzschem, pri všetkých fantazijných vlastnostiach postáv je však ich konanie a myslenie – ako to už býva – ľudské, príliš ľudské. Základnou zápletkou, od ktorej sa všetok dej odvíja, je existencia dvoch hliadok: Nočnej a Dennej. Problém však je, že kým Nočná koná dobro a Denná zlo, ani jedna z nich nie je skutočne dobrá. Kedysi totiž obe hliadky uzavreli dohodu o rovnováhe, vediac, že ak by proti sebe viedli otvorený boj, zničili by celé ľudstvo, na ktorom sú závislé. A tak sa len navzájom vyvažujú. Každý deň vychádzajú do moskovských ulíc Temní a v noci Svetlí. Ak spácha niekto z Dennej hliadky čokoľvek zlé, tak Svetlý môže urobiť niečo dobré. Aby tak mohol konať, musí byť však zaregistrovaný, inak je povolené zlikvidovať ho bez toho, aby mohla druhá strana prísť s odvetou. Na to všetko dohliada tribunál „Iných“, ktorí sa nazývajú Inkvizítori. Obe hliadky tak vedú zákopovú vojnu, v ktorej sú ľudia (a aj menejcenní členovia hliadok) obetovaní ako pešiaci na šachovnici. Tento súboj zároveň silne určuje osud ľudí. Vojny i prestrelky medzi Temnými a Svetlými sa totiž vážne odrážajú vo svete ľudí – od malých výkyvov zdravia až po morové nákazy, živelné katastrofy, svetové vojny a bombardovanie Hirošimy a Nagasaki. Že stotožniť Svetlých s dobrom nemožno, pochopí každý už podľa toho, že práve ich experimenty splodili komunizmus, nacizmus i vojnu medzi nimi. A tak v knihe nejde ani o miestami dobrodružný dej odohrávajúci sa v troch paralelných rovinách reality – okrem bežného sveta vstupujú „Iní“ do ďalších dvoch realít, v ktorých sa skutočný svet rozplýva –, ale skôr o zložité šachové partie medzi dvoma hliadkami. Tieto sa do veľkej miery personalizujú v šéfoch hliadok Geserovi a Zavulonovi. Mimochodom, ich konštruovanie Lukjanenkovi skutočne ide, rovnako ako si poctivo rozložil už v prvej kapitole postavičky na hraciu plochu a v ďalších kapitolách, keď už sú niektoré zdanlivo bezvýznamné zabudnuté, náhle ich prekvapujúco zapája do partie.

Príbeh

Anton Gorodeckij, poručík Nočnej hliadky, je osobou, ktorá celý príbeh rozpráva zo svojej perspektívy. Už to je prekvapujúce, pretože Anton nepatrí k operatívcom bojujúcim na uliciach, ale ku „kancelárskym krysám“, teda takpovediac k štábu Nočnej hliadky. Ako sa dozvedáme v priebehu deja, práve on totiž zapadá do dvanásť rokov pripravovaných plánov Nočnej hliadky získať veľkého mága. Tým je Svetlana Nazarovová – rozvedená Ruska, 25-ročná lekárka. Anton však skutočnú úlohu nepozná. Chystá sa len zničiť čiernu smršť nad Svetlanou, ktorá keď sa spustí, môže znamenať vážnu katastrofu so stovkami mŕtvych. Antonovi celú dobu pomáha spoločník, ktorý ako keby prišiel z Dívky na koštěti. Na jeho pleci totiž sedí sova. Je to však potrestaná čarodejnica Oľga, Geserova milenka. Keď sa Anton dostáva do priameho stretu medzi Dennou a Nočnou hliadkou, konečne pochopí, že jeho úloha bola len v získaní Svetlany pre vstup do Nočnej hliadky.

V druhom príbehu robí Dennej hliadke problémy Divoch. To je Svetlý, ktorý nepozná dohodu a nevie rozpoznať dobro, ale iba zlo. A keďže je veľmi silný mág, likviduje Temných. V skutočnosti si neuvedomuje, že jeho kroky vedú práve Temní, ktorí sa zbavujú svojich nepotrebných členov a pozorne pripravujú Divochove zásahy tak, aby mohli pred tribunálom obžalovať Antona. Samozrejme, táto obžaloba je len ďalším pokusom Zavulona pretiahnuť Svetlanu do Dennej hliadky. Anton si dokonca vymieňa telo s Oľgou a stáva sa „lovnou zverou“ pre Temných. Z Divocha sa však nakoniec stáva Inkvizítor a Antona sa nepodarí obžalovať.

Tretí príbeh je o veľkom pláne Nočnej hliadky, ktorá pripravuje Svetlanu na jej úlohu, ktorá je ďalším pokusom o trvalú prevahu Svetlých. Svetlana má ako veľká kúzelníčka vykonať obrad s kriedou nad chlapcom Jegorom, ktorý sa vplyvom okolností v prvom príbehu stal Temným, avšak jeho aura ukazovala, že o jeho osude ešte nie je rozhodnuté. Po obrade sa Jegor stane bielym mágom a povedie ľud do šťastia, ktoré pre neho Svetlí vymysleli. Lenže potom bude nasledovať protiťah Temných – pre ľudí hotová katastrofa. Anton však myslí len svoju lásku k Svetlane a pod vplyvom mnohých vnútorných otázok – ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou tejto knihy – sa postaví proti Geserovi. Nakoniec prichádza k prekvapivému rozuzleniu.

Teologické pozadie namiesto záveru

Sergej Lukjanenko je pravoslávny kresťan. Dokonca v jednom rozhovore uviedol, že je to jeden z dôvodov, prečo odišiel z islamizujúceho sa rodného Kazachstanu. Teológia, ktorá sa skrýva v diele Nočná hliadka, nie je však príliš kresťanská. To už nie je klasik Tolkien, ktorý svoje dielo vybudoval na základoch vychádzajúcich z tradičnej katolíckej viery. A ako poznamenal Christopher Tolkien, práve teologickým otázkam svojho diela sa v závere svojho života venoval J. R. R. Tolkien najviac. Vo svete hliadok však konanie dobra stráca svoje pozitíva. A arbiter, ktorý by to rozhodol, nikde nie je; čo je pozadím v tomto svete a aké sily tu ešte fungujú, je veľmi nejasné. Rozdiely medzi dobrom a zlom sa stierajú – pravdu často využívajú skôr Temní na páchanie zla a Svetlí naopak lož na konanie dobra. Hrá sa o rovnováhu, lebo konanie dobra spôsobuje zlo. A Temní sú niekedy morálnejší ako Svetlí. Dokonca všetci „Iní“ majú svoju vlastnú morálku – aspoň tak sa vyjadruje Anton k ich promiskuitnému správaniu, ktorého je v knihe taktiež viac než dosť. „Iní“ teda sami seba situujú do pozície tých, čo sú vo veľkej miere mimo dobro a zlo – otázne je však, ako potom môžu konať dobro. Napriek tomu, že to všetko (vraj?!) Svetlí robia pre ľudstvo, človek i ľudia sú veľmi ľahko obetovateľní, ak to môže viesť k víťazstvu Nočnej hliadky. Sami dúfajú, že ľudia začnú konať výnimočne dobre, ale svojimi zásahmi bránia tomu, aby ľudia mohli túto predstavu naplniť. Teologicky je tak kniha veľmi problematická. Podobne ako Harry Potter, ktorý je však o to nebezpečnejší, že je určený viac-menej deťom. Ak si niekto vezme z Nočnej hliadky práve jej teologické poučenie (ktoré však v našom svete nielenže neplatí, ale je nejasné, či vôbec platí v svete hliadok), tak to určite nebude dobré. Treba však uznať, že Lukjanenko nie je natoľko jednostranný. Hlavní hrdinovia samotní ostávajú uväznení v protirečeniach svojho konania, a tak sa pýtajú, či je to so zlom a dobrom naozaj tak. Aj z tohto pohľadu predstavuje neočakávaný záver určitý – no určite nie zásadný – prelom proti základným teologickým skutočnostiam, o ktorých som písal. Na Tolkiena to rozhodne nemá, ale za zamyslenie to stojí. Otázka znie: Dá sa vôbec vo svete hliadok vykročiť mimo dobra a zla?

Túto recenziu preto asi nejde skončiť inak než obligátnou otázkou: Čo prinesú ďalšie diely Lukjanenkových hliadok? Ostáva nám len otvoriť prvé stránky Dennej hliadky.

Peter Frišo
Autor je zástupcom šéfredaktora časopisu Don Quichotte.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.