Boží súd
Číslo 1/2017 ·
Janko Silan
·
Čítanosť článku: 3140
Venovanie: Vám, milý Otče biskup J. Ch. Korec venujem tento môj sen Boží súd. - Milovali ste nielen moje básne, ale aj moje sny. Zastupovali ste Sudcu Krista Pána na zemi; a ja jedno viem, že nikoho z nás ste nevyhnali von. S úprimným pozdravením Spoločnosti Ježišovej.
Omnia ad maiorem Dei gloriam
Sály a sály, stoly a stoly a všetky naplnené dobrotami. Sedeli sme, vyčkávali, pravdaže s obavami, kedy už príde Sudca Kristus Pán. A ja som čakal sám, do seba ponorený v úvahách. Krem Boha záchrany tu neni. Ach, kráľovstvá zemské, zemské ríše akosi naraz rozpadli sa v prach. A ja som ďalej sedel sám, tak myslím: jak som vravel vyššie, nevediac už, či som mŕtvy, či som živý, len so vzdychaním na perách: Milosrdenstvo, Pane, Domine, miserere!
A v týchto vzdychoch bola celá moja spása a večná budúcnosť. Tak už dosť! Ticho buď, Janko! Ide Krása. Čakám, či nám povie: Pokoj vám! - alebo vyženie nás von, už sa to stalo. Prichádza Sudca, rúcho fialové, akoby pokory vždy bolo málo; a treba ju mať večne, v každom geste a v každom slove. Mám nevýslovnú blaženosť, že ešte sme zostali tu v sále. Nevdojak šepkal som si stále v hlbokej viere: Domine, miserere! Pohľad mal skromný, skrúšený, akoby modlil sa, mal ruky zopnuté. Naozaj prosil za nás Otca a ruky akoby mal rozpiate, modlil sa za nás všetkých cez veky. Blaženosť! Ostali v sieňach dojatí. A už sme mohli aj jesť po dlhom čakaní.
Ja ani, ja vlastne ani neviem, či Sudca voľakoho poslal von. Myslím, že nikoho, nikoho z tých, na ktorých som pozeral. Ja som ich všetkých miloval.
Báseň bola prvýkrát uverejnená v samizdate
Výber č. 5/1986 na tému: minulosť a prítomnosť.
|