Boží súd

Číslo 1/2017 · Janko Silan · Čítanosť článku: 3140
 

Venovanie:
Vám, milý Otče biskup J. Ch. Korec
venujem tento môj sen Boží súd. -
Milovali ste nielen moje básne, ale aj
moje sny. Zastupovali ste Sudcu Krista
Pána na zemi; a ja jedno viem, že nikoho
z nás ste nevyhnali von. S úprimným
pozdravením Spoločnosti Ježišovej.
Omnia ad maiorem Dei gloriam

Sály a sály,
stoly a stoly
a všetky naplnené dobrotami.
Sedeli sme, vyčkávali,
pravdaže s obavami,
kedy už príde Sudca Kristus Pán.
A ja som čakal sám,
do seba ponorený
v úvahách.
Krem Boha záchrany tu neni.
Ach,
kráľovstvá zemské, zemské ríše
akosi naraz rozpadli sa v prach.
A ja som ďalej sedel sám,
tak myslím: jak som vravel vyššie,
nevediac už, či som mŕtvy, či som živý,
len so vzdychaním na perách:
Milosrdenstvo, Pane,
Domine, miserere!
A v týchto vzdychoch bola celá moja spása
a večná budúcnosť.
Tak už dosť!
Ticho buď, Janko! Ide Krása.
Čakám, či nám povie: Pokoj vám! -
alebo vyženie nás von,
už sa to stalo.
Prichádza Sudca, rúcho fialové,
akoby pokory vždy bolo málo;
a treba ju mať večne, v každom geste a v každom slove.
Mám nevýslovnú blaženosť,
že ešte sme zostali tu v sále.
Nevdojak šepkal som si stále
v hlbokej viere:
Domine, miserere!
Pohľad mal skromný, skrúšený,
akoby modlil sa,
mal ruky zopnuté.
Naozaj prosil za nás Otca
a ruky akoby mal rozpiate,
modlil sa za nás všetkých cez veky.
Blaženosť! Ostali v sieňach dojatí.
A už sme mohli aj jesť
po dlhom čakaní.
Ja ani,
ja vlastne ani neviem,
či Sudca voľakoho poslal von.
Myslím, že nikoho, nikoho
z tých, na ktorých som pozeral.
Ja som ich všetkých miloval.