Mikloškov politický charakter

Číslo 1/2017 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 3742
 

Anglický katolícky spisovateľ Graham Greene v úvode svojej eseje o ohrozenosti kresťanskej civilizácie zložil čarovnú poklonu francúzskemu kolegovi Francoisovi Mauriacovi: „Když se v románech pana Mauriaca otevřou dveře, jsme si okamžitě vědomi, ještě než opustíme temnotu a vejdeme do osvětlené místnosti, v níž jsou hrdinové shromážděni, přítomnosti sil Dobra a Zla, které se tesknou při zdech, tlačí prsty na okenní tabulky a chystají se vtrhnout dovnitř.“

Atmosféra je viac než len slová, vety, klíma anglického románu je iná než na kontinente, ťažká si Greene, je poznačená osudom ostrova, kde tak málo svieti slnko, a preto tam chýba tieň, od Európy je oddelený hmlou alebo búrkou a kresťanstvo sa tam dostalo ako cudzí pútnik, Zlo je nanajvýš faktorom ekonomickým, večnosť nikomu nechýba a „ztělesněním křesťanství je žena, která nese chudým polévku“.

Greenova esej bola pôvodne prejavom, vyšla v roku 1948 a o Mikloškovi je v nej viac. Autor hľadá definičný znak kresťanskej civilizácie a dospieva k nasledujúcemu: „Možná, že jedinou charakteristikou bude rozpolcenost ducha, neklidné svědomí, pocit vlastní nedostatečnosti.“

Obávam sa, že František by nesúhlasil, určite nie s pocitom vlastnej nedostatočnosti, aj keď široký úsmev by diváka zneistil, ako si má jeho nesúhlas vysvetliť, ale centrum tej vety je v niečom inom – v nepokojnom svedomí a v rozpoltenosti ducha, a to už sa na Mikloška hodí. Mikloškova osobnosť, jeho politický naturel je totiž ostrokyslý, spája protiklady, ale bez toho, aby došlo k dialektickému procesu, existujú vedľa seba ako dve entity, dve sestry s odlišným temperamentom, medzi ktorými vládne napätie, ale spája ich rovnaká krv, nemôžu a nedokážu sa rozlúčiť.

Hovorím o Mikloškovom vzťahu k pravde a slobode. V krištáľovo čistej podobe to ilustrujú kauzy, ktorými rozbúril raz kresťanskú, raz mestskú obec, najmä angažovanie sa po odvolaní arcibiskupa Bezáka a tiež interpretácia Františkovho pontifikátu, na strane druhej jeho neochota podporiť Ivetu Radičovú pred druhým kolom prezidentských volieb a podobne. Pre Mikloška je to bytostná podstata, rovnako blízkym je mu Peter Zajac ako Vladimír Palko, dva ideové svety, dva koncepty, dva svetonázory.

Predtým, než sa dostaneme k pravde a slobode, lži a kompromisu, musíme otvoriť dvere do Mikloškovho sveta. Mikloška nemožno pochopiť bez náboženstva. Zažil som raz jeho polemiku s Antonom Neuwirthom, kde tvrdil, že celý Západ je založený na dogme. Neuwirth ostro protestoval (a mal pravdu), poukázal na helenizmus, logos a argument rozumového poznávania, ale bol to hrach na stenu, Mikloško len nesúhlasne kýval hlavou. Bol som príliš mladý, aby som sa zapojil do diskusie, ale vnímal som istý problém v tom, ako Mikloško chápe dogmu. Dogma je pre neho niečo iné, ako ju chápe teológia, dogma nie je len pravdou viery, je viac zákon, Mikloškove presvedčenie sa blíži k bodu, že ide azda takmer o fyzikálny zákon. Pravda viery je pravdou v celej šírke. Dogmou sa tak môže pokojne stať svedomie a individuálna ľudská sloboda, niečo, k čomu mohol dospieť rovnako aténsky filozof ako kresťanský učenec.

Mikloško nikdy neprijme a nepochopí ako možno vytesniť náboženstvo do privátnej sféry, náboženstvo je ako gravitácia, stabilizuje a organizuje všetky vzťahy. Cítil som to neskôr, keď sa Mikloško vymedzil voči Antonovi Srholcovi a jeho povrchným a zosmiešňujúcim názorom na mariánske dogmy. Srholca mal pritom v hlbokej úcte, nemal s ním žiadnu potrebu bojovať, dávalo to však istý zmysel a dopĺňalo, prečo Krčméry s Juklom neboli so Srholcom pred Novembrom jedna komunita a existovali na jednej strane, ale paralelne. Iný príklad, keď poľský prezident Lech Kaczynski vyhlásil, že keď trpela poľská Cirkev, trpel aj poľský národ. Takéto – dodal by som korcovské – chápanie Cirkvi a národa je blízke aj Mikloškovi, spochybňovanie dogiem spochybňuje nielen vieru a cirkevné spoločenstvo, ale celú spoločnosť. Náboženstvo je pre neho základným oporným bodom. Mikloško je v tomto zmysle stredovekým, pred-osvietenským človekom, ktorý neprijíma rozpor medzi rozumom (racionalizmom) a vierou, pretože je a priori vylúčený. Nijako ho neruší vplyv kapitalizmu, demokracie, liberalizmu a už vôbec nie totalitarizmu.

Túto svoju prvú vrstvu získal v rodine, hierarchiu hodnôt si v sebe nesie rovnako ako nitriansku kalváriu, čo len utvrdil v prostredí kardinála Korca a Vladimíra Jukla. Aby nedošlo k nepochopeniu, tajný biskup a neskorší kardinál Korec sa od Mikloška aj líšil, mal iné chápanie politiky. Ako prvý na to verejne poukázal Vladimír Palko, keď napísal kritický text o verejnom a politickom angažovaní sa kardinála v časoch Vladimíra Mečiara, a pred ním – neverejne, zato rovnako konzekventne – Ján Čarnogurský, ktorého kroky sa po Novembri rozišli s kardinálovými. Čarnogurského sklamanie z Korca malo intelektuálnu a politickú povahu, Korec sa cítil byť v pozícii poľského primasa Stefana Wyszyńského, tiež bývalého väzňa, ktorý si mohol v dobách Poľskej ľudovej republiky dovoliť podporiť pred formálnymi a neslobodnými voľbami komunistického politika Władysława Gomułku a sledovať, a presadiť pritom záujmy Cirkvi. Hoci Korec, naša Cirkev, aj politika boli po roku 1989 v inej situácii, kardinál napodobnil tento jeho krok. Wyszyńskému išlo o uznanie nových hraníc s Nemeckom vo Vatikáne, Korcovi o vznik štátu. Tento rozdiel v odlišnom chápaní politiky vnímal aj Korec, čo aj svojsky artikuloval, verejne aj neverejne – v roku 2006 som bol účastný rozhovoru s kardinálom v jeho pracovni na Nitrianskom hrade, kde počas rozhovoru povedal, že Mikloško nikdy nemal ísť do politiky. Šokovalo ma to, videl som v tom nepochopenie Mikloškovej kariéry, ale potvrdzuje to odlišné chápanie politiky.

Pritom náboženstvo chápali rovnako. Mikloška vždy urážalo, ak niekto náboženstvo redukoval na prínos pre charitu a sociálne služby, ani náznakom nespochybňujúc obety a služby povolaných v charite, ale náboženstvo v jeho vnímaní organizuje a dáva zmysel ľudskej činnosti. Definuje viac než individuálnu mravnosť, zbožnosť formuluje záväzok nielen voči Bohu, ale aj voči spoločenstvu, formuje charakter osoby a cez ňu aj spoločenstva a štátu. Pocit istoty a identity mu dával (dlho pred koncom komunizmu) slovenský dvojkríž, znak rovnako náboženský ako národný. Nad názormi neskorších Mikloškových priateľov, ktorí v dvojkríži ešte aj po Novembri 1989 videli znak slovenského nacionalizmu, sa mohol len usmiať. Dichotómia medzi občianskym a národným, ktorú pestovali ľudia ako Miroslav Kusý, mu bola bytostne cudzia.

Hoci v slovenskom jazyku nie je náboženstvo odvodené od latinského religio, Mikloška latinský význam vystihuje lepšie ako náš, východný. Religiare znamená spájanie a znovuzväzovanie, čo možno chápať ako zväzovanie pozemského s nadpozemským, zväzok postupuje záväzok voči Bohu, ktorý predpisuje človeku a spoločenstvu normy správania.

Takto chápané náboženstvo bolo oporným bodom v časoch komunizmu. Pozoruhodne to korešponduje s myslením Erica Voegelina, Nemca, ktorý pred nacizmom emigroval do USA. V slávnom pojednaní Politická náboženství sa pokúsil vyjadriť náboženskú, presnejšie pseudonáboženskú podstatu nacizmu. Jeho text bol z roku 1938, o desať rokov starší ako vyššie citovaný Greene. Voegelinova úvaha bola vedená obavou, že ak nepochopíme, že problém národného socializmu (dodávam, že ešte viac to platí pre komunizmus) má koreň v religiozite, tak zápas proti nemu nemôže byť dostatočne radikálny, etika jednoducho nestačí, výstrahou je moc a charakter zla: „Má-li být nacionální socialismus uchopen jako náboženský jev, je nutné jako výchozí bod připustit, že ve světě existuje zlo, a sice zlo nejen jako deficientní modus bytí, jako negativita, nýbrž jako pravá, ve světě účinná substance a moc. Substanci, jež je ne pouze mravně špatná, ale nábožensky zlá, satanská, lze vzdorovat jen nějakou stejně silnou, nábožensky dobrou mocí. Se satanskou mocí nelze bojovat jen mravností a humanitou.“

Mikloško žil v komunite, ktorá komunizmus porazila dlho pred jeho koncom, bola si vedomá nielen morálnej, ale doslova historickej prevahy, ktorá komunistickú vieru prekračovala a presahovala ako metafyzika fyziku. Držali sa slov, ktoré napísal Oto Mádr krátko pred svojím zatknutím v roku 1951: „Tato doba není pro křesťany zvlášť příjemná, ale pro křesťany správného formátu je to velký a nádherný čas. V takových slavných chvílích zpívá církev Pánu hrdinskou píseň lásky a věrnosti. Je to výsada a dar právě teď žít, milovat a bojovat. (…) Co dělat? Bránit se a pronikat kupředu. Nepřítel lže. Strhávejte mu masku. (…) Nesmíte se jen bránit. Církev musí růst.“

Mádrov text sa šíril v disente, ale keby sa bol aj stratil, viacerí politickí väzni ho zosobňovali vlastným životom, a Mikloško bol ich žiak. Kolakovičovská miazga fungovala cez jeho učiteľov, najmä cez Vladimíra Jukla. Napokon s vývojom po Tisovej poprave a utrpením po nastolení komunizmu rástol aj slovenský katolicizmus, aj keď to nebolo istý čas vidieť, ovocie vývoja sa prejavilo neskôr a po prvýkrát vyniklo v porovnaní s okolitými národmi. Mikloško svoju rolu prijal dôsledne, potvrdzujú to jeho príspevky zo samizdatu, jeho prvá kniha venovaná dielu tajnej Cirkvi Nebudete ich môcť rozvrátiť, aj editorská pečať na knihe Zločiny komunizmu na Slovensku.

Ako potom možno vysvetliť Mikloškov nedávny modernizmus a kritický tón k cirkevným pomerom na Slovensku? Hoci to môže pôsobiť paradoxne, vysvetľuje to stále Mikloškova stredoveká identita. Je si totiž istý konečným víťazstvom, dôraz (a slabosť) vidí len v prostriedkoch. V danom prípade nedostatku otvorenej diskusie, hľadania pravdy. Cirkev, rovnako ako vieru, totiž v jeho vnímaní neohrozujú čísla a trendy, určite nie doba, akokoľvek nevraživá, ale len vnútorný duch a nastavenie Cirkvi. Skala pod nohami nemizne, otázne je, kto na nej stojí.

Tento prístup má svoje vážne úskalia, najmä ak predpokladá, že podobný princíp platí aj pre niektoré západoeurópske cirkvi (už pon­tifikát Jána Pavla II. ukázal, že to neplatí), Mikloško je ochotný porušiť isté štandardy, ako to bolo v prípade knihy Radosť evanjelia na Slovensku. Sporné kapitoly, ktorých autormi boli Karol Moravčík a Marián Prachár, boli intelektuálne povrchné a sociologicky nepodložené, čo prirodzene provokovalo. Mikloško však hájil prístup (diskusiu), nie názor. Stál si len za tým svojím, ktorý nikto nerozporoval. Problém je, že povrchný argument posúva diskusiu do straníckej, tvoria sa tábory, čo trochu zneprehľadňuje jej smerovanie.

Istý vplyv má na Mikloška v ostatnom čase český kňaz a historik náboženstva Tomáš Petráček, najmä jeho kniha Církev, tradice, reforma, ktorá ponúka výklad dejín Cirkvi. Autor volá po integrizme Katolíckej cirkvi s prevládajúcou kultúrou, najmä po presadení osvietenstva, čo Mikloško považuje za prejav vnútornej sily a odvahy, problém však je, že osvietenstvo zásadným spôsobom zmenilo spoločenské vzťahy, že katolicizmus je v inej situácii a intelektuálna úroveň v Rímskej cirkvi nie je vždy najvyššia, ako to dokazuje napríklad spracovanie témy islamu v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu. Spoliehať sa na synodálny prístup má svoje výhody, ale aj úskalia.

Toto angažmán Františka Mikloška do istej miery vytesňuje na okraj v diskusii na pôde Cirkvi, čo je obojstranná škoda. Pre neho osobne, keďže to má vplyv na niektoré jeho postoje, ale najmä pre Cirkev, pretože jej podobná diskusia nemôže uškodiť – v tom má Korcov a Juklov žiak pravdu. Ukázala to napokon verejná polemika biskupa Jozefa Haľka s kňazom Karolom Moravčíkom, ktorá dokázala zaujať. Viedla k hlbšej konfrontácii, ktorá posúva veci dopredu. Netvrdím, že diskusia má klesnúť k hádkam, to sa napokon ani nestalo, jej charakter je rovnako dôležitý ako obsah. Nemá byť vedená ani táborovo-politicky, skôr akademicky a – azda to dokážu podpísať všetky strany – scholasticky.

Prejdime k politike

Politika a náboženstvo sú diametrálne odlišné sféry, majú odlišné zákony aj ciele, ako vox populi a vox Dei. Blížime sa k priblíženiu významu, ktorý Greene nazval „rozpoltenosťou ducha“. Túto rozpoltenosť neradno chápať ako oslabenie, naopak. Ešte predtým je ale potrebné zmieniť jedno podstatné rozlíšenie medzi politizovaním a moralizovaním.

Historik Jiří Suk poukázal na základný omyl v politike Václava Havla po roku 1990. Český prezident podľa neho politický spor riešil morálnym apelom, morálny spor, naopak, politickým vyvažovaním. U nás havlizmus existuje v žurnalistike. Uvádzam to preto, že Mikloško (na rozdiel od Čarnogurského) síce Havla vždy oceňoval, časopis Týždeň, ktorý u nás pestuje havlizmus, je pre neho domácim prostredím, ale sám sa v politike tejto moralistickej pasci vyhol. V spore o definíciu manželstva a prípustnosť registrovaných partnerstiev nikdy nevyvažoval a nehľadal politický kompromis, a v ťažkých politických sporoch, s Budajom, Mečiarom, Dzurindom či Ficom (atď.) nemoralizoval. Nikdy nepatril do skupiny politikov, ktorí by vopred vylučovali povolebnú koalíciu povedzme s Robertom Ficom (na rozdiel od Daniela Lipšica), nijako však nepodliehal vábeniu moci (na rozdiel od Pavla Hrušovského). Pritom Mikloško reprezentoval a presadil viacero tém postavených na morálnom apele (historické ospravedlnenia), súčasne bol schopný politických dohôd a s dvomi výnimkami sa vyhýbal kandidatúram, ktoré nemali šancu na úspech. Tie dve výnimky, dve prezidentské kandidatúry, však mali iný zmysel, od začiatku jasne uvedomený.

Domnievam sa, že k politike mal Mikloško dva prístupy. Jeden sa týkal oblastí, ktoré mali dotyk s náboženstvom, osobitne náboženskej slobody a výhrady vo svedomí, prípadne oblastí, ktoré Mikloško chápal (Neuwirth by povedal chybne) ako nábožensky zakotvené, napríklad definíciu manželstva, právo na život a podobne. Tu vyznával Mikloško sui generis politický absolutizmus, išlo o témy, o ktorých sa – povedané s Benediktom XVI. – nevyjednáva. Zlo sa má umenšovať a potláčať, kompromis je prípustný iba v tomto zmysle, a priori kompromisnícky prístup, morálny appeasement, je pre Mikloška neprípustný. Potvrdzujú to všetky jeho verejné aj súkromné postoje, čiara, ktorá išla v týchto témach medzi politikou KDH a SDKÚ, bola zreteľná.

Druhý prístup je založený na umení, či skôr Mikloškovom chápaní a vnímaní umenia. Nemyslím na politiku ako umenie možného, aj keď aj to tu prítomné je. Mikloškova estetika má ale hlbšie pravidlá. Je v nej silne prítomný moment lojality, obraz komunistického maliara by nikdy nenazval krásnym, vnímanie krásy je príliš narušené zlomenou integritou jeho tvorcu. Pre Mikloškovu politiku je lojalita základným princípom. Až na pár výnimiek to však nie je lojalita k osobám, hoci dve výnimky existujú. Keď odišiel z VPN do KDH, nebola za tým osobitá politická emancipácia, ale celkom iste lojalita k Jánovi Čarnogurskému a politike, akú presadzoval proti preskupujúcej sa väčšine rodiaceho sa establishmentu strany. Fakt, že nešlo o osobnú lojalitu, potvrdil záver Čarnogurského kariéry, keď to bol v rozhodujúcej chvíli práve Mikloško, ktorý povedal, že ho nepodporí na predsedu a Čarnogurský nakoniec nekandidoval.

Umelecký prvok v Mikloškovom poňatí politiky sa priamo dotýka intuície, citu a vzťahu. Dôležitá nie je len samotná téma, ktorú politik reprezentuje, ale aj jeho vnútorná motivácia. Machiavelli kdesi rozlíšil tri základné motivácie: ide alebo o bohatstvo, alebo moc, alebo slávu. Mikloško prirodzene pohŕdal tými, ktorým išlo o peniaze, pred kupcami sa cítil meštiacky vyššie. Opatrne sledoval politikov, ktorým išlo o moc, na jednej strane preto, že vrcholovú politiku nemožno bez tejto motivácie robiť, ale tiež preto, že si vždy bol vedomý blízkosti oportunizmu a karierizmu. Už od mladosti sledoval kariéry občas aj intelektuálne či umelecky zaujímavých politikov, ktorí však pre moc boli ochotní poprieť samých seba, ako básnik, ktorý sa pozeral na Sviečkovú demonštráciu a medzi poéziou a politikou, idealizmom bitých a nihilizmom mocných si chladne vybral to druhé. Moc a cynizmus sú si veľmi blízke.

Na každom politikovi je najzaujímavejší koniec. Každý, kto v politike pôsobí dlhšie, nevyhnutne stráca priateľov a spojencov, istým spôsobom sa uzatvára do stále menšieho okruhu, upína sa na presvedčenie, ktoré nosí vo svojom vnútri. Politika je napokon vždy o charaktere, ktorý rozhoduje. Mikloškova politická identita bola rozpoltená medzi dve prostredia. Do politiky vstúpil cez VPN, za dve desaťročia sa stal najúspešnejším politikom VPN, súčasne s tým bol výraznou tvárou KDH, aby napokon pomenoval všetky jeho nedostatky a vystúpil z neho aj so svojimi priateľmi. Jedinečné však na ňom je, že nikdy nestratil kontakt s obidvomi prostrediami. Nepoznám príklad iného politika v slovenských dejinách, ktorý by to reprezentoval tak ako Mikloško. Ak by niekto hľadal stopu vypočítavosti, mýlil by sa. Bolo to presne naopak. Mikloško na túto svoju rozpoltenosť v zlomových chvíľach doplácal. Istým spôsobom ho dokonca obmedzovala. Pre neho to však bolo poslanie, ktoré vnímal ako obojstranne prospešné a obohacujúce.

Dnes už nebohý Jozef Jankovič mi svojho času rozprával, ako Mikloška pred rokom 1989 niektorí vnímali ako nacionalistu, ako to bolo podmienené vtedajším obrazom katolicizmu, a aký kontrast voči tomu predstavuje Mikloškove angažovanie v zmierovaní s Maďarmi, Čechmi či Nemcami. Mikloškove kresťanstvo je univerzalistické, ak to treba vysloviť tak nadnárodné. Cítiť to na tom, ako mu je svojou kultúrou a mentalitou bližšia menšinová Katolícka cirkev v Česku, než väčšinová celonárodná Cirkev v Poľsku. Svoje národné povedomie si nikdy nepotreboval dokazovať, úplne autenticky sa hlásil rovnako k Uhorsku, ako k Československu a Slovensku. Ak aj prekročil čiaru, ako pri udeľovaní maďarského vyznamenania Jánosa Esterházyho, bolo to len kvôli tomu, aby vyvolal reakciu.

To sa mu, žiaľ, nikdy nepodarilo. Nikto neurobil pre slovensko-maďarské vzťahy viac ako on a Bugár, Mikloškovi sa však za to nikdy nedostalo ocenenia. Smutným potvrdením boli počty maďarských hlasov, ktoré získal, keď kandidoval na prezidenta.

Je čas na záverečnú pointu. Na začiatku slovenskej tajnej Cirkvi, niekoľko rokov pred komunistickým prevratom, stojí chorvátsky ešte nie 40-ročný jezuita Tomislav Poglajen. Na konci, pri páde komunizmu, sa najvýraznejšou postavou tohto širokého hnutia v politike stal len málo viac ako 40-ročný František Mikloško. Ján Čarnogurský by bol disidentom aj bez Jukla a Krčméryho, Ján Chryzostom Korec by bol tajným biskupom bez Kolakoviča, mnohí ďalší tiež. Mikloško je ale priamo spojený s Kolakovičom a jeho líniou, cez Jukla, Krčméryho a desiatky ďalších z Rodiny. Stal sa ich najviditeľnejšou tvárou, reprezentáciou ich ideálov, verný Poglajenovmu vymedzeniu sa voči obom totalitám, aj voči liberalizmu. Je to ohromný príbeh. Hrial a napĺňal aj mnohých z nás, ktorí sa tešili z pobytu v jeho tieni.