Mesto milované
Číslo 1/2017 ·
·
Čítanosť článku: 3194
1
To len ty právo máš a túto česť,
že obličaj tvoj vždy je svieži
a že mi v srdci stále leží
a že ho musím večne v mysli niesť,
že k tebe vedú všetky cesty ciest
a že aj mladosť moja beží
ku tvojej staroslávnej veži,
mestečko milované, mesto miest.
Vždy v každej slohe, v mojom verši
to len ty právo máš sa takto skvieť,
zjav jasný, najdojímavejší,
keď v spomienkach sa počneš chvieť.
Tak v tôni skryté všetko preži
a svieť mi, v samotách mi ďalej svieť!
2
Len zostaň mojím mestom milovaným
tu v mojom srdci, kam to všetko steká,
keď tvojím poblúdením sám sa raním
a krv z rán strieka, strieka doďaleka.
Tie veci dávne v tebe chránim,
srdce sa iba odrodilcov zrieka,
ale ty nie si mestom zapredaným,
slovenská, starodávna, drahá Mekka.
Ta ďalej plápoláš a ja ťa slávim
a tvoje kúzlo už mi nezuteká:
tu v srdci žiari skvostným trblietaním
- prekrásna, jasná sláva veľká,
podobná zapáleným zorám ranným.
Jak verne zrkadlí to rieka!
3
Jak verne objavuješ včuľ tvoj jas,
keď priznávaš sa k pravej svojej tvári.
Čo žiarilo tu, nech tu večne žiari
a nech sa vracia každoročne zas.
Bo ty si, Nitra, ako básnik-kňaz,
čo z okna svojej mlčanlivej fary
vie skúmať taje vecí a ich čary
a vraví: takáto je každá z nás.
Tak k Slovákom ty, múdra, vravievaš,
ty zhromaždiť vieš toľké, toľké voje
a ty im dobrú radu zavše dáš,
jak zdolať všetky zrady, nepokoje.
To preto, že ty večne plápoláš
a kvitneš, milované mesto moje.