Posledný kresťanský samuraj

Číslo 1/2017 · Juraj Šúst · Čítanosť článku: 4049
 

Z viacerých rozprávaní Františka Mikloška, ktorých som bol svedkom (o Kolakovičovi, o „rodine“, o Fatimskom zjavení, o Velehrade...), mi najviac utkvelo v pamäti jeho presvedčenie, že v umení žiť je najdôležitejšie chytiť Ariadninu niť. Keď ju človek objaví a vykročí s dôverou za ňou, tak po čase zistí, že ho v živote sprevádza akási neviditeľná ruka, ktorá ho vedie a ktorá mu otvára dvere. A život potom plynie s ľahkosťou na duši, hoci nie bez ťažkostí a námah.

Vždy keď František Mikloško rozprával o Ariadninej niti, tak som sa pristihol, že premýšľam o tom, či kráčam cestou, ktorá je vytýčená pre mňa, alebo si namáhavo sám kliesnim cestu a narážam na slepé uličky. A často som sa pristihol pri tom, že som si uvedomil, že život mám príliš vo svojich rukách, že ho až kŕčovito držím, pričom mi vlastne uniká. Výsledkom jeho rozprávania bol impulz k tomu, aby som sa pozrel na to, pred čím som vlastne tak trochu utekal. Teraz je však mojím cieľom pozrieť sa na život Františka Mikloška: Kedy on kráčal životom s ľahkosťou, kedy pred niečím utekal a kedy si namáhavo kliesnil cestu?

Pri pohľade na jeho život (aj na základe dôležitej profilovej knihy od Jána Štrassera: František Mikloško, Rozhovory o dobe a ľuďoch, Slovart 2016) sa zdá, že ho Ariadnina niť viedla životom, kde nebola núdza o nečakané zvraty a dramatické životné zmeny. Jeho verejný, kresťanský, občiansky život sa pohybuje na trajektórii od kresťanského aktivistu ku kresťanskému demokratovi, aby sa nakoniec od politiky vrátila späť ku kresťanskému aktivistovi. Paralelne s touto trajektóriou neprerušene ide cesta Mikloška ako kresťanského intelektuála, ktorému leží na srdci historická pamäť národa a presah kresťanstva do verejného života a kultúry.

Charakteristické pre prvú cestu je to, že Mikloško sa nechal viesť; nezdá sa, že by Mikloško už v mladosti objavil svoje povolanie aktivistu či politika, ale že politiku prijal od života ako nečakanú prihrávku a neusiloval sa o vstup do nej vlastným úsilím. Čo sa týka druhej cesty – táto, zdá sa, je Mikloškovým poslaním. Svoj život obetoval duchovnému a kultúrnemu pozdvihnutiu slovenského kresťanstva ako aj slovenského národa.

Keď sa pozrieme na obe cesty s ich hlavnými míľnikmi, tak Mikloškov verejný život môžeme charakterizovať ako život kresťanského intelektuála, ktorý sa popri reflexii verejného, kultúrneho a náboženského života zároveň aktívne zapájal do organizovania podzemnej Cirkvi, následne bol vrcholovým politikom a v poslednej fáze sa opäť aktívne zapája do cirkevného života na Slovensku. Kým v prvej fáze cirkevného aktivistu do Novembra 89 bol Mikloško disidentom takpovediac z nutnosti, v ére slobody, tak v politike, ako aj v živote Cirkvi, je disidentom zo slobodnej voľby. Možno za to môže jeho svedomie kresťanského intelektuála, ktoré mu nedovolí iba plávať po prúde doby. Mikloško však nie je „iba“ intelektuál z pozadia, ale zároveň muž činu, ktorý, ak treba, prijíma výzvu ísť bojovať hoc aj do prvej línie.

Mikloškov životný príbeh teda dáva odpovede na tri otázky: Kto je to skutočný kresťanský politik? Čo charakterizuje kresťanského intelektuála a vlastenca? Aké je poslanie angažovaných laikov v Cirkvi?

Kresťanský politik

Prvý „škandál“ je vstup do politiky, druhý je jeho politické pôsobenie. Typický demokratický politik chce zlepšiť život ľudí, čo štandardne znamená, že aspoň pre časť ľudí a svojich voličov chce zlepšiť životnú úroveň (vyššie mzdy, nižšie dane, noví investori či aspoň lepšie cesty, lepšie školy, súdy a tak). Skrátka, aby si ľudia život viac užívali a cítili sa lepšie. Na Maslowovej pyramíde tie základné poschodia. Mikloško však od začiatku riešil tie najvyššie poschodia, ktoré sa týkajú životného zmyslu, historickej pamäte, kultúry a umenia, náboženstva. Veci, ktoré ľudia čakajú od kňazov či umelcov, ale nie od politikov. Preto ako politik nikdy nebol populárny, hoci ako človek bol vyhľadávaným spoločníkom. Pre mnohých ľudí bol jeho zmierlivý postoj, úsmev, humor skôr paródiou politika, od ktorého sa vyžadovali schopnosti, že vie zaveliť, že je rozhodný, pevný a tvrdý, že si skrátka ide za svojím, a dosiahne, čo chce. A Mikloško? Ako predseda SNR sa už ani nie rok po revolúcii zasadil o vznik Dňa zmierenia, a neskôr o deklarácie, ktoré sa ospravedlňovali Židom a Nemcom za perzekúcie, ktorých sa štát dopustil počas vojny a po vojne, a snažil sa o to isté aj voči Maďarom. Dokonca sa snažil aj o odpustenie a zmierlivý prístup voči komunistom a ŠTBákom (respektíve, tým, ktorých meno sa ocitlo vo zväzkoch), lebo veď neboli všetci z jedného cesta, a bolo by nefér perzekvovať všetkých rovnako (a tí, ktorí to celé spískali a vo zväzkoch nie sú, by sa zo závetria mohli ironicky usmievať), čo komunisti aj ŠTBáci s chuťou využívali, pokladajúc to za Mikloškovu naivitu a slabosť.

Kým Mikloško ukázal istú slabosť voči svojim nepriateľom (vlastne sa zdá, že nebolo vôbec ľahké byť Mikloškovým politickým nepriateľom), a dokonca to vyzerá tak, že nielenže prijímal situácie, keď sa ocital v menšine alebo na strane politicky porazených, ale že ich až takmer vyhľadával, vo vzťahu k sebe samému ukázal nezvyčajnú principiálnosť, silu a vernosť svojmu svedomiu. „Bolo by lepšie, aby... celý svet so mnou nesúhlasil,“ hovoril kedysi Sokrates Kalliklovi v dialógu Gorgias, „než aby som ja sám jediný bol so sebou v nesúlade a sebe odporoval.“ Tak ako Sokrates, aj Mikloško svoju politickú kariéru postavil na vernosti svojmu svedomiu. Do KDH vstúpil až keď sa prvýkrát rozdelilo, neskôr prispel k odchodu KDH z vlády, k znemožneniu spolupráce so Smerom (aj keď by to mohlo byť pre KDH krátkodobo pragmaticko-ekonomicko-mocensky výhodné), aby nakoniec rituálne spáchal seppuku odchodom z KDH, keď mal pocit, že jeho koncepcia politiky svedomia v KDH skončila: čo pre neho bolo znakom ušľachtilosti a istého morálneho elitárstva a kultúrnosti, pre väčšinu v strane bol len náboženský fanatizmus, zaťatosť a naivita. Následne dvakrát kandidoval na prezidenta i za nástupcu Langoša v ÚPN, aj keď vedel, že nemá najmenšiu šancu vyhrať. Kandidoval preto, aby vydal svedectvo, že vo voľbách má Slovensko kresťanského politika mórusovského typu, ktorý si dá radšej hlavu sťať, ako by mal poprieť to, čo pokladá za pravdu. Z podobných dôvodov nakoniec podporoval aj symbolickú politickú kandidatúru Jána Čarnogurského na prezidenta v posledných voľbách. Ak si Mikloško v politike niečo cenil, tak to bola jeho politická česť plynúca z vernosti svedomiu. Preto radšej odstúpil z Matovičovej kandidátky, ako by sa mal nechať testovať na detektore lži, ako keby nemalo stačiť jeho slovo toľkokrát potvrdené činmi. A podobne odmietol prijať dvanáste miesto na kandidátke Mosta-Híd, hoci by bol pravdepodobne zvolený, pretože bol presvedčený, že na kandidátke Mostu si zaslúžia byť z KDS viacerí, a že jeho miesto vzhľadom na to, akým mostom on skutočne je medzi Maďarmi a Slovákmi, je oveľa vyššie. Mikloškovi nešlo o volebný či osobný úspech v prvom rade, ale o vydanie svedectva.

Na Mikloškovi v jeho politickej dráhe zároveň vnímam napätie medzi politickým a nepolitickým chápaním politiky: Mikloškom politikom, ktorý chce vládnuť, a Mikloškom politikom, ktorý netúži po moci a radšej chce zostať prorokom. Pravda života je mocou (politicky) bezmocných. Čo však tí, čo majú reálnu politickú moc? Tí musia k osobnej autenticite a vernosti vlastnému svedomiu pridať aj umenie vládnuť. Mám pocit, že Mikloško (tak ako ďalší z VPN) sa moci skôr bál. Aj keď ju de facto aj on mal v prvých rokoch po Novembri 89, tak stále ostal politikom havlovského typu, ktorému je vlastnejšie robiť nepolitickú politiku: vlastným príkladom autentického života falzifikovať oportunistickú neslobodu „obyčajných“ ľudí, ktorí sa – rovnako ako Havlov zeleninár – oportunisticky prihlásia ku komunistickým (či demokratickým, alebo aj kresťanským, či národným) heslám, iba preto, že sa to od nich očakáva alebo je to spoločensky výhodné.

Lenže keď sa politik, ktorý má moc, tejto moci vzdá, lebo si nie je istý ako s ňou naložiť, tak ju vezme niekto iný, ktorý už nezaváha. A tak sa postkomunisti dostali po Novembri 89 k moci azda tak ľahko aj preto, lebo revolucionári neboli pripravení byť politikmi a netrúfli si aspoň na čas odstaviť postkomunistov od moci. Dúfali snáď, že keď postkomunistov ako nových demokratov prijmú k sebe, tak tí budú vďační a lojálni? Len čo títo zacítili podporu más, už o pár mesiacov po revolúcii, vrazili apolitickým revolucionárom nôž do chrbta. Alebo sa báli, že revolúcia roztočí špirálu pomsty, keď aj mnohí nekomunisti neboli o nič lepší ako postkomunisti? Možno, ale takto rezignovali na úlohu zabrániť oportunistickým postkomunistom mať lepšiu štartovaciu pozíciu pri zapojení sa do ekonomického, politického či občianskeho života v novej spoločnosti. A to predsa nebolo spravodlivé k tým, ktorí pred Novembrom 89 nechceli s komunistami kolaborovať a na začiatku novej éry nemali ich finančné zdroje, skúsenosti a kontakty. Skrátka, revolucionári nesťažili postkomunistickým oportunistom cestu za mocou, čím im de facto odovzdali moc. Alebo mali pred očami ešte August 68? Báli sa invázie a krvi? Snáď len v prvých týždňoch, ale potom...? Zdá sa mi, že revolucionári (čo ostali v politike dlhšie) sa naučili byť politikmi a bojovať so zlom až vtedy, keď aj ich samých zlo začalo valcovať, v časoch mečiarizmu.

Keď sa neskôr, po porážke Mečiara v roku 1998, opäť dostali k moci, hrali v nej už len druhé husle. Muziku tvrdili mladšie generácie, ktoré pre havlovskú nepolitickú politiku alebo politiku svedectva, resp. morálnej integrity nemali pochopenie. Najskôr v nej videli iba slabosť, ktorá sa k ambicióznym mužom – lačným po politickom úspechu – nehodí. A tak v podaní nových generácií nekomunistických politikov to už bola len taká obyčajná politika morálnych kompromisov v záujme dosiahnutia politických cieľov (NATO, EÚ a podobne). Nebolo to málo, čo dosiahli. Vlastne to bol ohromný úspech, čo vyžadoval obrovské ľudské vypätie. Ale chýbala tomu ušľachtilosť a česť prvej ponovembrovej generácie politikov. Tí druhí už mali ťah na bránu, ktorá prvej generácii chýbala, ale nemali jej morálnu veľkosť. Spravodlivosť je cnosť mocných. Až moc vyskúša kvalitu muža... Čo už dávno pravdivo zaznamenali grécki filozofi o človeku, platí aj dnes.

A preto sú to politici ako František Mikloško, Ján Čarnogurský, Vladimír Palko, Anton Neuwirth, Ján Langoš a ďalší – politici z prvej generácie –, ktorí sú vzorom kresťanských politikov pre dnešok. Aj keď nemali také vzdelanie, možnosti a ťah na bránu ako tí, čo prišli po nich, a politicky skončili porazení, nestratili v politike dušu. A zároveň ukázali, že civilizačné výzvy a hodnoty, ktoré formujú charakter spoločnosti, stoja vyššie ako chlebové témy, aj keď tie majú u ľudí vyššiu popularitu. Odkaz, ktorí nechávajú ďalším generáciám (politikov), je tento: vernosť svedomiu je vždy viac ako politický úspech. Kresťanský politik sa má principiálne snažiť o vec, ak je presvedčený, že je prospešná pre dobro spoločnosti, ale nikdy nie o vlastný úspech. Ak úspech príde, patrí Bohu, ak nepríde, Boh vie, prečo neprišiel. Možno, že pre Mikloška bolo aj dobre, že keď mu politika začala chýbať, už sa do nej (aj keď tesne) nedostal. Tento pohľad neznamená defetistický či pacifistický prístup k politike, opak je pravdou. Kresťanský politik, čo nebojuje, ale pietisticky sa spolieha na Boha či pyšne využíva závetrie, vyšší status a štandard na moralizovanie a poučovanie, je paródiou. Skutočný kresťanský politik bojuje za spravodlivosť zo všetkých síl. Vie, že nie je v silách človeka zastaviť zlo, predsa však je odhodlaný to zlu sťažiť a zviesť s ním súboj na život a na smrť. Ale zároveň vie, že nie je jeho úlohou zachrániť svet za každú cenu. Nemôže sa mu pripodobniť, aby vyhral. Vie, že osud ľudstva – našťastie – nezávisí od neho, aj keď práve on môže byť povolaný k tomu, aby do posledného dychu hájil jeho česť.

Kresťanský intelektuál a vlastenec

A predsa, ak je Mikloško symbolom kresťanského politika, je ešte výraznejšie a hmatateľnejšie príkladom skutočného vlastenca. Mikloško totiž svoj osobný život naplno prežíva ako súčasť slovenského príbehu v dobrom aj v zlom. Predstava mnohých súčasných mladých ľudí, že ak sa Slovensko nezmení, tak odídem, je kontrapunktom Mikloškovho životného príbehu, ktorého tézou je: Žijem preto, aby sa Slovensko zmenilo. Zmenilo nie na niečo, čo nie je (aby bolo ako Západ, povedzme), ale aby bolo viac tým, čím je, aby sa ochránilo pred skazou a všetkým, čo škodí.

V prvom rade aby poznalo svoje korene a žilo z nich. Našim neduhom je, že nepestujeme pamäť. Nepoznáme našich predchodcov, výsledky ich tvorivej práce, ich zápasy a hrdinské činy. Chýbajú nám vzory, ktoré by nám dávali svetlo aj do nášho života a našich dilem a ktoré by nás zaväzovali a motivovali k nasadeniu pre spoločné dobro. Ak by sme viac poznali naše kultúrne a duchovné dedičstvo, neboli by sme takí ľahostajní k veciam verejným, lebo by sme ho chceli chrániť. Poslaním Mikloška vlastenca je teda boj so zabúdaním – nedovoliť, aby všetko to cenné a vzácne z minulosti upadlo do zabudnutia, zabrániť zo všetkých síl, aby sa stratila kontinuita s minulosťou. V prípade Mikloška najmä s minulosťou 20. storočia. A preto jeho životnou úlohou bolo a je zaznamenávanie tak zločinov predchádzajúcich politických režimov, ako aj, a najmä, ich obetí a hrdinov, ktorí sa im postavili. A tak aj vďaka Mikloškovi vznikla publikácia o zločinoch komunizmu, ako aj viaceré publikácie o tajnej Cirkvi, ktorá proti nemu bojovala. Mikloško tak v samizdatoch, ako aj po Novembri 89 systematicky písal o nepoznaných svätcoch, ktorí si zaslúžia našu úctu, a ktorých svetlo, inšpiráciu a pomoc tak potrebujeme. A nakoniec, Mikloško je aj človek umenia, ktorý sa zasadzoval o to, aby hodnotné diela slovenských maliarov, sochárov a básnikov neostali zabudnuté. Mikloško teda ide jednoznačne v štúrovskej tradícii systematickej práce pre národ, pre jeho duchovné dobro. A to aj napriek tomu, že jeho snaha často ostávala nepovšimnutá (rozhodne nie tak, ako by si zaslúžila) – na spoločenskom okraji. Takéhoto konania a diela je schopný iba ten, kto autenticky miluje ľud, nie preto, že je lepší než iný, ale preto, že je môj, že môj život je spätý s jeho životom.

Nezištná a silná láska k Slovensku určuje podľa mňa aj Mikloškov – skôr pozitívny – vzťah k liberalizmu. Kresťania aj liberáli – predsa žijeme v jednej spoločnosti. Hoci sa na niektorých dôležitých veciach nezhodneme, stále je mnoho vecí, kde to vidíme rovnako. A preto z nezhôd nutne nevyplýva, že sa nemôžeme mať radi a že nemôžme spolu žiť. Tento postoj iste vychádza z Mikloškovej skúsenosti s umelcami či disidentmi pred Novembrom 89 ako aj v revolučných časoch vo VPN. Statoční, odvážni ľudia, ktorí preukázali charakter, sa nachádzajú naprieč spoločenským spektrom. Nie sú nevyhnutne iba v našom klane. Otvorenosť k liberalizmu vyplýva aj z Mikloškovho veľkorysého charakteru, z jeho schopnosti prijať iného ako iného, z jeho kresťanského srdca, ktoré je naučené odpúšťať. Táto jeho schopnosť presahu do iného sveta je v dnešnej kultúre svetonázorových ostrovov výnimočná a obdivuhodná. Preto je vlastne prirodzené, že Mikloško ako kresťanský intelektuál zažíva rešpekt, uznanie a náklonnosť aj medzi liberálmi (svojej generácie) azda aj viac ako medzi kresťanmi. A práve pre toto jeho výnimočné postavenie v liberálnom svete sa mi zdá, že má voči liberalizmu tak trochu prílišný rešpekt a možnože aj nevyriešený osobný konflikt.

Ako keby chcel Mikloško v zmysle pavlovského odkazu byť pre všetkých všetkým: stať sa liberálom, aj ostať kresťanom. Napríklad slobodu charakterizuje ako presvedčený liberál: chápe ju ako „možnosť nediskriminovaného rozvoja ľudskej individuality (ktorá je) spojená s toleranciou voči ostatným a iným, voči jednotlivcom aj skupinám. Uznať toho druhého. Žiť a nechať žiť.“ Liberáli z tejto definície slobody dnes odvodzujú právo na potrat, právo na manželstvo pre páry rovnakého pohlavia, rodovú rovnosť, multikulturalizmus, či právo žiť v sekulárnej spoločnosti. S tým sa Mikloško ako kresťan, samozrejme, nestotožňuje. Ak sú súčasné liberálne práva v konflikte s kresťanskými i s klasickými ľudskými právami (právo na život, právo na manželstvo muža a ženy...), je na mieste otázka, aký zmysel má hlásiť sa k liberálnemu chápaniu slobody. Nedá sa predsa zastávať liberálnu definíciu slobody a zároveň odmietať to, čo z nej (v rámci súčasného liberalizmu) vyplýva.

Na otázku, prečo je proti potratom, Mikloško odpovedá: „svoj názor mám. Je kresťanský a katolícky: Život vzniká počatím a násilne vyňať plody z tela matky znamená usmrtiť človeka.“ Problém s touto odpoveďou je, že tvrdenie „život vzniká počatím...“ je kresťanské a katolícke asi tak, ako tvrdenie, že 2 + 2 = 4. Prívlastok kresťanský a katolícky teda v tomto kontexte pôsobí ako ospravedlnenie: som proti potratom, lebo som kresťan. Nemôžem za to. Kresťanstvo je proti, tak aj ja som. To, že je to rozumné, je vlastne vedľajšie. Dôsledkom tohto prístupu potom je, že nepriamo potvrdzuje legitímnosť opačného názoru: ak ty nie si kresťan, nemusíš byť proti potratom.

Tento druh argumentácie je postavený na spoločne zdieľanom predpoklade, že medzi ľuďmi s rozdielnymi postojmi má byť vzájomná tolerancia a rešpekt, čo je správne, avšak už nerieši, že každá tolerancia má niekde svoje hranice. Z predpokladu vyplýva, že katolíci nebudú brániť liberálom chodiť na potrat, a liberáli nebudú katolíkov nútiť vykonávať potraty. A podobne aj s manželstvami rovnakého pohlavia. Lenže v realite takáto tolerancia nie je dlhodobo prijateľná ani pre jednu zo strán. Ak je právo na potrat či manželstvo rovnakého pohlavia ľudským právom, ako presadzujú liberáli, potom výhrada vo svedomí pre kresťanov je pre liberálov prijateľná skoro tak, ako výhrada vo svedomí pre rasistov pri vyžadovaní úcty voči obetiam holokaustu. Výhrada vo svedomí je pre liberálov maximálne modus vivendi, dočasná tolerancia, kým nepríde čas dodržiavať ľudské práva bez výnimky. Cíti to nakoniec aj Mikloško, keď Štrasserovi odpovedá takto: „Ale keď si liberáli presadia svoje zákonom, problémy budú mať tí, ktorí s tým mravne nesúhlasia. Lekári s potratmi, sobášiaci so sobášmi gejov a lesieb...“

Ale aj pre kresťanov platí, že spoločnosť, ktorá umožňuje vykonávať úmyselné potraty nie je spravodlivá. Veď akoby sme mohli tolerovať, keď sa na nevinnom pácha bezprávie? Cieľom všetkých ľudí dobrej vôle, vrátane kresťanov, má byť zmena tohto nespravodlivého stavu. Ak by bola reálna príležitosť tento stav zmeniť, tolerancia môže byť iba dočasné modus vivendi. V rozhovore so Štrasserom tento odpovie na Mikloškovu repliku, že potrat považuje za vraždu, slovami „rešpektujem tvoj názor.“ Rešpektoval by však ako liberál Mikloškov názor aj keby ho Mikloško politicky presadil a zakázal by potraty ako principiálne neľudské a kruté zaobchádzanie s nevinným človekom? Alebo by sa v tom momente zmenil Mikloško na nedemokrata s totalitárnymi tendenciami?

Kresťanská argumentácia proti potratom či za manželstvo má byť rozumná, nie sektárska. Kresťania sú proti potratom, pretože sú mravne zlé, sú ohromnou nespravodlivosťou, keď berú život bezbrannému nevinnému. Vražda nevinného sa nedá nikdy morálne ospravedlniť. Potraty sú preto morálne zlé pre všetkých – bez ohľadu na náboženskú príslušnosť. Liberáli by sa teda nemali nechať zvádzať skepticizmom, či je niekoľkomesačný človek naozaj človekom, a uznať, že aj jemu, tak ako aj senilnému starcovi, či chorému v kóme, patrí ľudské právo na život. Tým, že sú kresťania proti potratom či proti manželstvám homosexuálov, teda nie sú proti skutočnej slobode. Naopak, ich konanie je v záujme skutočnej slobody. Ten, kto sa nečinné pozerá, keď sa na druhom pácha bezprávie, nie je takejto slobody hoden. Skutočná sloboda začína vtedy, ak sa človek rozhoduje a zasadzuje pre to, čo je mravne dobré. Ži a nechať žiť má zmysel, iba ak vychádza z mravnosti a mravného poriadku. Túto vetu Mikloško svojim liberálnym priateľom tak trochu dlží...

Kresťanský aktivista

A predsa sa zdá, že tak ako v politike, aj v Cirkvi sa Mikloško ocitá skôr na spoločenskom okraji, akoby stále ostával v prvom rade mužom podzemnej Cirkvi, ktorý sa s tou oficiálnou nedokáže celkom stotožniť, a bojuje za to, aby ju zmenil. Mikloško ostal aj dnes v Cirkvi disidentom, osamelým bežcom, či – ako to výstižne vyjadril v knihe rozhovorov Ján Štrasser – potulným kresťanským samurajom. Najvýstižnejšie to bolo vidno vtedy, keď sa postavil (azda ako jediný v Cirkvi) celou svojou autoritou proti odvolaniu arcibiskupa Bezáka, čím sa dostal do sporu so slovenskými biskupmi a Rímom. Alebo keď svedčil na súde v prospech časopisu . týždeň proti arcibiskupovi Sokolovi. Alebo keď inicioval vydanie knihy Radosť evanjelia na Slovensku, ktorá hodnotila stav Cirkvi na Slovensku veľmi kriticky a v cirkevných kruhoch sa stretla s rozhorčenými reakciami.

Zvonku to vyzerá, že Mikloško vo všetkých troch prípadoch kráča po tenkom ľade. Totiž ani v jednom z týchto prípadov nepredložil neosobné dôkazy pre svoje postoje, ktoré by sa dali objektívne posúdiť. V prípade arcibiskupa Bezáka kritizoval biskupov, že mu nepodali pomocnú ruku, keď ho Vatikán odvolal z úradu. Zároveň vyjadril podozrenie, že za odvolaním boli finančné machinácie v Trnavskej arcidiecéze za arcibiskupa Sokola a že tieto podozrenia sa Vatikán snaží zamiesť pod koberec. V prípade arcibiskupa Sokola Mikloško neprezradil svoj zdroj, podľa ktorého mal arcibiskup previesť pol miliardy korún na účet Štefana Náhlika. A aj kniha Radosť evanjelia na Slovensku je skôr zbierkou postojov, ktoré nie sú podložené neosobnými argumentmi či dôkazmi, ale skôr opisuje realitu očami autorov. Vo všetkých troch prípadoch Mikloško stavia svoje tvrdenia na autorite svojho slova a svojej osoby, či už preto, že dôkazy nemá, iba indície (prípad arcibiskupa Bezáka), alebo preto, že dôveruje svojmu zdroju, ktorého identitu kryje (prípad arcibiskupa Sokola), alebo preto, že vec pokladá azda za takú očividnú, že ju nepotrebuje dokazovať (stav slovenskej Cirkvi). Všetko stavia na svojej osobnej cti a vernosti svojmu svedomiu, svojej skúsenosti, intuícii a inštinktoch. Kým v politike je Mikloško vnímaný ako zmierovateľ, stavač mostov a pre mnohých až don quichotský odpúšťač, v záležitostiach Cirkvi ide ako posledný samuraj na hranu a ostrie meča.

Rozdiel medzi jeho prístupom v politike a v Cirkvi vyplýva podľa mňa z toho, že kým v politike – ako umení možného – sa ideál nedá vždy zrealizovať v úplnosti, v Cirkvi, ak má byť autentická a presvedčivá, sa musí žiť a uskutočňovať naplno. Mikloškov ideál Cirkvi je Cirkev, ktorá má prorockého ducha, Cirkev, ktorá je morálnym a duchovným kompasom spoločnosti, ktorá sa vyjadruje k pálčivým otázkam spoločnosti jasne a zreteľne (aj keď si tým vytvára nepriateľov), ktorá sa zastáva zvlášť tých slabších, a zároveň, ktorá je ľudu blízko. A zvlášť k tým, ktorí žili a trpeli pre Cirkev: ich svedectvo kresťanského života starostlivo zbiera, chráni a z neho žije. Nie škrobený formalizmus, uhladený diplomatizmus, záplava zbožných rečí, ale srdečná otvorenosť, široké srdce a zároveň iskrivý, radostný a odvážny duch. Mikloško sa jednoducho snaží žiť a uskutočňovať to, čo chce, aby žila Cirkev. Nechce byť kresťanským samurajom za každú cenu, ale keď výzva príde, prijíma ju.

V kritike Cirkvi a v pohľade na vzťah Cirkvi k spoločnosti sa Mikloško vidí v súčasnom pápežovi Františkovi. Ján Pavol II. mal šírku, Benedikt XVI. hĺbku, ale František je rebel. Bývanie v Dome sv. Marty, skromné civilné vystupovanie, umývanie nôh moslimom, prijímanie utečencov, snaha uľahčiť život kresťanom, ktorým „nevyšlo“ manželstvo, snaha riešiť finančné škandály Vatikánu a snaha o reformu Kúrie – to všetko predstavuje obraz človeka-pápeža, ktorý má v sebe disidentského, partizánskeho ducha, ktorý Mikloškovi imponuje. Rovnako aj pápežove snahy o zmierenie a modus vivendi dokonca aj s diktátorskými režimami ukazujú na podobnú črtu v Mikloškovi, ktorý sa usiloval o zmierenie s komunistickým režimom. Ešte keby tak pápež pohol s kauzou Bezák a zastal sa čínskych disidentov... Pre oboch platí, že napriek ich snahám o otvorenosť, zmierenie, prijatie druhých a iných, neškrobenosť a spontánnosť sa ocitajú v rámci svojich spoločenstiev v ostrých konfliktoch. Obaja sa lepšie cítia s ľuďmi na cirkevnej periférii, než medzi svojimi. K tým na okraji veľkorysí, k svojim prísni, až tvrdí. Obaja tak trochu pripomínajú Sokrata, ktorý ako otravný ovad pohýnal aténsku spoločnosť, aby nezabudla na veci, ktoré sú naozaj dôležité. Mám pocit, že obaja Františkovia to cítia podobne: vnímajú, že dnešná Cirkev naliehavo potrebuje reformu. Akurát, že viac ako filozofmi (či teológmi) sú angažovanými umelcami. Ako muži činu majú radi, keď sa veci hýbu. A ako umelci svoju intuíciu považujú za posvätnú. A ona aj je. Akurát, že aj božské múzy vedia zaviesť na plytčinu. Realizácia dobrého cieľa potrebuje aj správne prostriedky. Ich kritike teda azda chýba viac Benediktovej filozofickej rozvážnosti a teologickej precíznosti. Koketovanie s konzekvencializmom v etike a teológii je ako hra so zápalkami na sude s dynamitom.

Zároveň platí, že Františkovia v mnohom triafajú do čierneho. Cirkev ako inštitúcia naozaj pôsobí akosi ťažkopádne. Akoby jej chýbali životné sily a dynamizmus potrebný na to, aby pre pravdy, ktoré stráži, dokázala presvedčivo inšpirovať. Akoby sa všetky sily míňali na základné starosti o prežitie Cirkvi ako inštitúcie, a nezostával priestor pre tvorivý a evanjeliový kultúrny počin a dielo. Z pohľadu slovenskej skúsenosti má Mikloško pravdu, že dnes síce máme mnoho katolíckych inštitúcií, ale nemáme teológov, cirkevných historikov, skrátka katolíckych intelektuálov a akademikov, ktorých dielo by presvedčivo formovalo a inšpirovalo kresťanskú kultúru na Slovensku. Len si to porovnajme s Čechmi: Halík, Vácha, Kodet, Kašparů, Petráček, Pospíšil, Duka, Sokol... a z domácich? A podobný stav môžeme vidieť v slovenskom umení, sakrálnej architektúre, výtvarnom umení či liturgickej hudbe, ktoré iba okrajovo, kde-tu, formujú kresťanskú kultúru. Na Slovensku azda od revolúcie nevznikol celovečerný hraný film, ktorý by odrážal evanjeliové hodnoty. A v literatúre? Vieme, že existovala katolícka moderna, a aj vďaka Mikloškovi môžeme lepšie poznať jej velikánov, ale čo katolícka súčasnosť? Dobré veci vznikajú, ale zatiaľ je ich vplyv na kultúru minimálny.

Ale nielen v kultúre, aj čo sa týka samotného vyučovania viery, je slovenská Cirkev v kríze. Zdá sa, že najúspešnejšie sú charizmatické programy, ktoré vznikajú spontánne v spoločenstvách na okrajoch oficiálnej Cirkvi. A oficiálne cirkevné štruktúry ako školy a farnosti s ich spôsobmi príprav na prijímanie, birmovku či manželstvo vo všeobecnosti trpia inštitucionálnym formalizmom, keď sa všetko „akože“ preberie, prvoprijímajúci, birmovanci aj snúbenci dostanú pečiatky, urobia pár testov ako v autoškole a potom sa raz za čas na polnočnej či pri sčítaní ľudu prihlásia k viere. Iste, sú výnimky, ale vo všeobecnosti je to formalizmus a inštitucionálna rutina. A trvá to už príliš dlho. Hrozí, že potenciál a živé podhubie – ktoré v slovenskej Cirkvi stále je, a ktoré sa chaoticky a neintegrovane prejavuje masovou účasťou na púťach v Levoči či v Šaštíne, ale aj v Tescu či Bille na nedeľných nákupoch, miliónom v referende za rodinu, ako aj zažitým rodinkárstvom, praktickou pomocou utečencom, bezdomovcom, či matkám v núdzi, ako aj náladami proti migrantom, Rómom či ľuďom bez domova, pri charitatívnych zbierkach a sociálnych projektoch, ako aj neochotou financovať viac priamo Cirkev, pri sčítaní ľudu, i hodnotovým chaosom pri voľbách, rozmachom saleziánskych stredísk a charizmatických spoločenstiev, i krízou vo farnostiach – sa vyčerpá a preklopí na odvrátenú stranu. Je to urgentná výzva tak pre hierarchiu, ako aj laikov.

Zmierenie

Zdá sa mi, že Ariadnina niť vedie Mikloška akoby na začiatok jeho cesty. Dnes opäť nepracuje ako kedysi v SAV, je na dôchodku, ale v nejakom zmysle asi robí to, čo aj vtedy: pomáha rôznym veciam a projektom, v oblasti Cirkvi a kresťanskej kultúry, ktoré považuje za dobré a zmysluplné. A popri tom píše. Tak ako vtedy, ani dnes sa veľmi nestretáva s cirkevnou hierarchiou. Vtedy to nebolo možné kvôli režimu, dnes je to preto, že jeho kritika sa pohybuje na hrane rešpektu k cirkevnej autorite. Mikloško skrátka otvorene kritizuje biskupov a Cirkev. Tí jeho kritiku neprijímajú. Navonok na ňu nereagujú, ale vnútorne sa od Mikloška skôr dištancujú. Ich reakcia sa dá pochopiť. Mikloško tne do živého, a niekedy azda aj utne. Ale nezaslúži si, aby bol v slovenskej Cirkvi persona non grata. Nie je vzorný miništrant, sám hovorí, že zvoní občas aj vtedy, keď sa to nehodí, ale je mužom Cirkvi, ktorý žije z Cirkvi a pre Cirkev. Takto ho poznajú ľudia z okolia Impulzu, takto ho vnímajú aj jeho liberálni priatelia. Keď môže pápež František menovať kardinála Burkeko, jedného z autorov dubií proti Amoris Laetitia a svojho najznámejšieho kardinálskeho kritika, za sudcu na pápežskom súde, je to azda výzva, aby sme aj my na Slovensku konali podobne. František Mikloško si zaslúži byť učiteľom pre mladšie generácie, odovzdávať im to, čomu sa naučil a inšpirovať ich tým, čo prežil. Je vzácnym príkladom kresťana, ktorý sa usiluje integrovať vieru do každého aspektu svojho života. Možno nie úplne bez omylov, ale s oduševnením a autenticky. Zaslúži si, aby ho Cirkev prijímala medzi seba. Aby počúvala jeho kritiku a snažila sa z nej poučiť, aj keď nemusí so všetkým súhlasiť. Môžeme predsa medzi sebou nesúhlasiť a zápalisto diskutovať, ale zároveň sa rešpektovať a podporovať sa. A dokonca sa môžeme popri tom všetkom aj mať radi. Materinskú náruč, aj od Cirkvi, potrebujeme všetci.

K čomu nás teda životný príbeh Františka Mikloška môže najmä inšpirovať? Odkaz Mikloška ako politika je, že kresťanský politik je v prvom rade človek svedomia, nie úspechu alebo moci. Príklad Mikloška ako kresťanského intelektuála nás môže naučiť, že intelektuál nemusí byť len príkrym spoločenským kritikom, ktorý sa nemilosrdne dištancuje od predmetu svojej kritiky. Naopak, môže a má byť otvoreným človekom, ktorý hľadá pravdu všade, a zároveň pravým vlastencom, ktorý miluje svoje spoločenstvo, svoju kultúru a svoj ľud, a práve preto sa snaží pestovať jeho pamäť. To mu nebráni, naopak povzbudzuje ho, postaviť sa čelom aj k temným stránkam dejín a prebrať za ne časť zodpovednosti. Vernosť pravde a láska k vlasti ho potom zároveň vedú k odpusteniu vinníkom a zmiereniu sa s dejinami. Kresťanský intelektuál teda reštauruje našu identitu, aby sme mohli byť viac a plnšie tým, čím už sme. A nakoniec, čím nás môže osloviť príklad Františka Mikloška ako kresťanského angažovaného laika? V prvom rade nezištnosťou v angažovaní sa pre dobro Cirkvi aj za cenu osobných obetí, a tiež odvahou nezakrývať si oči pred krivdou ani vtedy, keď sa deje v Cirkvi, ale vždy sa stavať na obranu spravodlivosti, akokoľvek to môže byť nepohodlné.