Muž, ktorý uchováva pamäť

Číslo 1/2017 · Vladimír Palko ml. · Čítanosť článku: 3280
 

Zápas o charakter Slovenska a podpora mladých autorov v publikovaní diel zachytávajúcich príbehy útlaku, ale aj veľkých osobných obetí Slovákov počas dvoch totalitných režimov – takto vnímam dva hlavné životné odkazy doyena slovenskej politiky a jedného z mentorov našej kultúrnej pamäti, Františka Mikloška. Človek a osobnosť, akých je v slovenskom verejnom priestore menej ako šafranu – možno aj preto, že nie každý politik vie jazdou na bicykli chrbtom dopredu pobaviť detského návštevníka kádeháckeho futbalového zápasu.

Ale vráťme sa späť od mojich dvadsaťročných spomienok k oslávencovi, aj keď najprv musím trochu zabrúsiť do vlastného profesijného príbehu, azda odpustíte. Ako (bez)nádejný študent histórie som mal veľké šťastie na prednášajúceho profesora histórie Róberta Letza, ktorý ma priviedol k príbehom ľudí prenasledovaných komunistickým režimom. Oslovili ma ich osudy najmä v divokých päťdesiatych rokoch minulého storočia. A tak som sa po spracovaní monsterprocesu s Bernardom Jaškom a Pavlom Kalinajom formou diplomovej práce, a po ukončení Trnavskej univerzity zamestnal v Ústave pamäti národa. V inštitúcii riadenej Jánom Langošom, dlhoročným politickým súpútnikom Františka Mikloška a ďalších, som tému rozvinul do podoby monografie. Finančná situácia ústavu zabezpečenie vydania publikácie o jednom z najväčších slovenských monsterprocesov neumožňovala a práve František Mikloško zohnal peniaze na jej dofinancovanie. Dnes už téma prerástla svojho autora, Bernard Jaško má pamätnú tabuľu v rodnej Černovej a osudy Jaška a Kalinaja mapuje dokumentárny film 22 hláv.

V rámci historického bádania som pokračoval v dôslednejšom mapovaní popravených príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti v päťdesiatych rokoch. Príbehy väčšiny z nich vyšli formou samostatných štúdií v časopise Pamäť národa. Ako odrazový mostík pre ne bola využitá jedna z najzásadnejších kníh o slovenskej novodobej histórii – Zločiny komunizmu na Slovensku. Náš jubilant v nej figuruje ako jeden z editorov, zároveň však bol iniciátorom a hnacím motorom jej zostavenia.

A nielen v tomto prípade. Okrem Zločinov komunizmu prispel František Mikloško významnou mierou aj k vydaniu ďalších historických diel mapujúcich obdobie komunizmu, vydaných najčastejšie vo Vydavateľstve Michala Vaška. V réžii už zosnulého Petra Smolíka a Gabriely Smolíkovej, dnes Némethovej, vyšli publikácie historikov, ako sú Aktéri jednej éry na Slovensku 1948 - 1989, Štruktúry moci na Slovensku 1948 - 1989, Smrť za mrežami, Život za mrežami, Poď a nasleduj ma či Listy z podzemia. Tematicky sa venujú širokému okruhu osôb prenasledovaných komunistickým režimom s jemným dôrazom na katolícky disent, umelcov a tajnú Cirkev.

História by si mala zapamätať aj zásluhy prvého predsedu parlamentu na uzretí svetla sveta súborných diel autorov slovenskej katolíckej moderny: Rudolfa Dilonga, Karola Strmeňa, Andreja Žarnova, Mikuláša Šprinca, Jána Harantu, Jána Šveca Slavkoviana vrátane desaťdielneho zobraného diela prozaika a filozofa Pavla Straussa. V súvislosti so Straussom netreba zabudnúť ani na životopis konvertitu Tomáša Munka – Život pod hviezdou.

František Mikloško sa ďalej zasadil aj o vydanie výtvarných monografií františkána Teodora Tekela, Milana Bočkaya, Kláry Bočkayovej, Igora Minárika, Mariana Meška, Evy Cisárovej - Minárikovej, Oskara Čepana a Jaroslava Štullera. Ani tu však úsilie nášho jubilanta neskončilo. Zásadným spôsobom sa podieľal na vzniku pamätníka Sviečkovej manifestácie na Námestí Eugena Suchoňa a pamätníka spoločenstvu Rodina Tomislava Kolakoviča v parku študentského domova Svoradov. Myslel aj na obete komunizmu – bez neho by nevznikol pamätník na Jakubovom námestí v Bratislave.

Aj po pomerne výpravnom výpočte publikácií sa isto nájde ešte niekoľko (desiatok?) titulov, ktoré by bez podobnej finančnej pomoci či morálnej podpory oslávenca nedostali príležitosť nájsť si svoje miesto pod umelým slnkom knižníc a kníhkupectiev. Treba spomenúť aj vlastné publikácie tohto držiteľa Medaily Slovenskej akadémie vied za podporu vedy: Nebudete ich môcť rozvrátiť (1991), Čas stretnutí (1996), Desať spravodlivých (2011), Znamenia čias (2013), Radosť evanjelia na Slovensku (2016) a v neposlednom rade knihu rozhovorov s Jánom Štrasserom František Mikloško: Rozhovory o dobe a ľuďoch (2016) dekorovanú Cenou Dominika Tatarku.

Treba sa skloniť nad tým, ako výrazne František Mikloško ovplyvňoval životy ľudí na Slovensku a okolo seba. Okrem prinášania konzervatívnych a kresťanských tém do verejného života, boja proti komunizmu a neskôr mečiarizmu či plazivému neokomunistickému oligarchizmu, okrem originálnej rétoriky a schopnosti ponúknuť svojou kandidatúrou na funkciu prezidenta Slovenskej republiky alternatívu liberalizmu, či uchopiť niektoré politické témy vtipnejším spôsobom, dokázal tiež – oveľa menej nápadne – zviditeľniť mladých historikov so záujmom o dobu neslobody a pomôcť zmapovať kultúrne dedičstvo katolíckej moderny v jeho literárnom, ale aj výtvarnom rozmere. Vlastnou tvorbou nakoniec poskytol svedectvo o pohľade na spoločenské a politické problémy minulosti, súčasnosti, ale aj budúcnosti. Pamäť národa bude žiť aj jeho zásluhou.

Autor vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity,
pracuje ako dokumentarista v Ústave pamäti národa.