Ohníčky v očiach

Číslo 1/2017 · Martin Leidenfrost · Čítanosť článku: 3403
 

Vlastne nemám čo povedať, lebo som cudzincom, ani komunizmus, ani mečiarizmus som na Slovensku nezažil a Františka Mikloška som spoznal až po tých veľkých historických míľnikoch. Ja som ani nebol uňho doma. Len moja žena raz videla jeho byt, a ja jej len neskutočne závidím.

Môj prvý dojem z neho bol možno aj ten najpodstatnejší: Hrajú mu také ohníčky v očiach, až dokáže človeka naviesť k neslýchaným činom. Mňa napríklad hneď pri prvom osobnom stretnutí naviedol k tomu, aby som napísal esej na tému: „Sú Slováci vyvoleným národom?“ Komu by to napadlo? Mne určite nie. Jednu celú zimu som nad tým dumal. Mikloško jednou otázočkou urobil zo mňa slovakoveda.

Jednu jeho ľudskú vlastnosť, ktorá sa v dnešnej dobe dosť zriedkavo vyskytuje, som si všimol až neskôr: Mikloško je mimoriadne jemnocitný. Keď prišiel na náš svadobný obrad, poďakoval som mu nejakou sebaironickou poznámkou a on tiež odvetil nejako ironicky. U mňa z neho zostala len radosť. Nechcel som preto veriť, keď sa ma Mikloško, mesiace neskôr, cez spoločného známeho spýtal, či ma na mojej svadbe náhodou neurazil.

Keď sa moja manželôčka vrátila z návštevy uňho, hneď som sa jej vypytoval: „Ako žije človek, ktorý je jedinečný nielen na pomery slovenské, no stredoeurópske?“ Žena rozprávala: „Má dvojizbák. Dokonca v komore má obrazy. V spálni má aj pracovňu, taký starý hnedý stôl. Musí mať málo vecí, lebo má v spálni len vstavanú skriňu. V obývačke má hlavne veľa miesta na sedenie. Gauč, kreslo a jednoduchý jedálenský stôl. Je to pekný skromný byt.”