Chlapec s dobrou výchovou
Číslo 1/2017 ·
·
Čítanosť článku: 3291
Milé slovo získava mnohých priateľov a krotí nepriateľov,
láskavá reč dobrého človeka rozmnožuje (dobro).
Sir 6, 5
Františka Mikloška poznám asi od roku 1969, keď som prišla študovať na Univerzitu Komenského do Bratislavy. Sestra, Feriho spolužiačka, bola vtedy štvrtáčka. Obe sme bývali na Suvoráku, dievčenskom internáte, kam sa chodilo stravovať mnoho študentov.
Živo si spomínam na jednu situáciu. Ferko, cestou na obed, zbadal tri dievčatá na balkóne internátu. Pozdravil jednu, potom ďalšiu a napokon aj tretiu. Neviem, či ich všetky poznal, ale „pre istotu“ každej osobitne venoval chvíľu úctivej pozornosti. Pomyslela som si: „Ten chlapec má dobrú výchovu.“ Prešlo už takmer štyridsať rokov, ale aj vtedy bolo takéto správanie výnimočné. Ako sa postupne ukázalo, bol to veľmi činorodý mladý človek. Zdalo sa mi, že na štúdium mu nezostáva veľa času, keďže mal množstvo iných aktivít. Na jednej z nich som sa onedlho zúčastnila aj ja.
V Bratislave sa veriaci vysokoškoláci pravidelne stretávali v malých skupinách, takzvaných krúžkoch. Skupinky tvorili mladí ľudia približne rovnakého veku a študijného zamerania. Nás mal na starosti František Mikloško. Práve od neho som dostala svoje prvé Sväté písmo. Často som si z neho čítala. Na stretnutiach sme sa učili nad Božím slovom rozjímať. Dopredu sme si dohodli text a osobu, ktorá sa zvlášť na stretnutie pripraví. Mne pripadol úryvok „Svadba v Káne Galilejskej“. Prekvapilo ma množstvo podnetov, ktoré sa mi pri uvažovaní nad ním v mysli vynorilo. Nepamätám si už, čo mi na stretnutí Feri povedal. Viem iba, že to bolo jemu vlastné povzbudenie. Isté je, že odvtedy tento úryvok Svätého písma patrí medzi moje najobľúbenejšie. Na naše stretnutia všetci radi spomíname. Bol to aj čas, v ktorom sme sa zdieľali a ľudsky formovali. Nechýbali ani spoločné výlety. V pamäti mi utkvel jeden moment na slovensko-poľskej hranici. Ponad hraničný kameň sme si podávali ruku, pričom jeden bol na slovenskej a druhý na poľskej strane. Podľa mňa toto gesto o Františkovi Mikloškovi veľa vypovedá.
Moje študentské roky rýchlo ubehli a ja som sa musela rozlúčiť s Bratislavou aj so stretnutiami. Potom sme sa stretávali len zriedkavo. Svojho „staršieho brata“ som mala možnosť vnímať iba sprostredkovane. Čítala som články o ňom, či s ním, venovala pozornosť jeho knihám. Počúvala som jeho vyjadrenia v médiách. Zaujali ma jeho názory, lebo mal poznanie často z prvej ruky. Takmer zakaždým som z jeho vyjadrení spoznala ďalšie aktivity a kontakty, o ktorých som doposiaľ nevedela. Mal množstvo priateľov a známych z rôznych oblastí. Niektorí boli z umeleckého či literárneho sveta, iní boli spoločensky alebo nábožensky aktívni. Našiel spoločnú reč aj s ľuďmi z opačného politického tábora. Stretával sa nielen so Slovákmi a Čechmi, ale aj s mnohými významnými ľuďmi zo zahraničia.
Vždy som sa tešila z Ferovej odvahy stáť na strane pravdy aj z jeho spoločenských i politických úspechov. Stalo sa ale tiež, že som si povedala: „Ale toto si nemal...“ Niekedy zasa: „Som rada, že si to prehodnotil.“ Úprimne som sa tešila, keď sa šťastne oženil. Aj vtedy som si čosi pomyslela: „Škoda, že to nebolo o niečo skôr, mohli sme mať dobrého prezidenta.“
Predpokladám totiž, že Slováci chceli mať aj „pani prezidentovu“. A ešte niečo. Domnievam sa, že prezident by mal dobre poznať mentalitu národa, jeho dobré aj zlé vlastnosti. Mal by mať oporu v Bohu, aby aj on mohol byť autoritou. Nazdávam sa, že dobrý prezident môže napomôcť zveľadeniu celého národa i k jeho zdravému sebavedomiu. Vlastným príkladom môže ukazovať, ako stavať mosty medzi ľuďmi a národmi. Myslím, že Ferko tieto vlastnosti má, preto to moje „škoda“ .
Ferko, ďakujem za všetko dobré a pekné, čo si v prvej sedemdesiatke urobil. Do nasledujúcich rokov ti prajem dobré zdravie, šťastné rodinné zázemie a hlavne Božie požehnanie, aby si mal múdrosť, silu i lásku konať dobro v prospech Slovenska i ľudstva.
Autorka vyštudovala biochémiu na Prírodovedeckej fakulte
Univerzity Komenského. Je matkou troch detí.