Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Obstáť v skúške a užiť si

Číslo 1/2017 · Peter Zajac · Čítanosť článku: 3336
 

Milá Janka, milý Fero,

oslovujem vás oboch spoločne pri príležitosti Ferovej sedemdesiatky celkom vedome, lebo tento rok bol aj Jankiným rokom. Život to tak chcel, že obaja kráčate životom v okrúhlom odstupe. Takže milá Janka a milý Fero!

Ale teraz už o Ferovi. Počul som o ňom prvý raz od Borisa Lazara v roku 1980, keď začal pracovať v Ústave technickej kybernetiky SAV. Nadšene hovoril o partii veriacich, ktorí neboli členmi ROH a vyrábali na kolenách robota. Mal som dokonca pocit, že hovoril niečo také, že ho nitovali z plechov. Menovite spomínal Fera Mikloška a Jana Langoša. Vtedy som ešte nevedel, že okrem toho bol Fero v roku 1978 v priestoroch ústavu aj dušou prvej výstavy nezávislých výtvarníkov, z ktorých veľkej časti sa neskôr vykľula skupina A-R. Ferovo umelecké zanietenie bolo zjavné – reprezentuje ho napokon jeho dobová fotografia s bonvivánskym klobúkom na hlave.

Keď som sa potom stretol s Ferom Mikloškom v novembri 1989 vo VPN, hneď som si povedal: Aha, toto je ten Mikloško! Matematik, ktorý sa rozlúčil s profesionálnou kariérou, aby mohol „bosou nohou obísť Slovensko“, účastník života tajnej Cirkvi, organizátor Sviečkovej manifestácie.

Tak som ho potom aj poznal. Fero Mikloško bol pre mňa od prvej chvíle akýmsi danteovským sprievodcom svetom viery, vieru v autentickej podobe poznám od neho a je to pre mňa kľúčová životná skúsenosť. Som si istý, že je to jeho viera, ktorá mu pomohla nespreneveriť sa celoživotnému smerovaniu.

Možno som však práve preto chápal rok 1989 ako historickú príležitosť preklenúť rozpory medzi slovenskými dedičmi devätnásteho storočia, prvej Československej republiky, Slovenského štátu, holokaustu a komunistického Československa. Toto posolstvo, ktorého výrazom bol aj pokus o zmierenie, ktorý inštitucionalizoval Fero Mikloško ako prvý skutočne ponovembrový predseda SNR, si so sebou nesiem podnes a pokladám ho za jednu zo základných podmienok, ktorou sa historicky rozhodne o civilizačnom úspechu či neúspechu ponovembrového Slovenska, slobodnej spoločnosti, právneho štátu, ústavnej demokracie, spravodlivej justície a neskorumpovanej správy štátu. Pravda, dnes už chápem, že toto zmierenie nemôže byť zmierením sa s krivdami, nespravodlivosťami a násilím, ale, naopak, akceptovaním toho, že krivdy boli krivdami, nespravodlivosti nespravodlivosťami a násilie násilím.

Odvtedy už uplynulo pomaly dvadsaťosem rokov. Boli to roky veľkých politických a spoločenských výziev. Boli to roky Fera Mikloška, lebo on je človekom veľkých výziev; ale boli aj našimi spoločnými rokmi. November 1989, zápas o neskorumpovanú ponovembrovú tvár Slovenska, vstup do Európskej únie a NATO, ukotvenie v západnej Európe s jej kresťansko-judaistickou tradíciou, čo už dnes nie je samozrejmosť. To boli hodnoty, za ktoré stálo zviesť zápas, a to boli výzvy, ktoré presahovali jedného človeka a jeho individuálny egoizmus. To boli nadindividuálne hodnoty a výzvy, kvôli ktorým stálo za to priniesť obete – lebo osobné obete možno merať len veľkosťou veci, o ktorú ide, a veľkosťou výzvy, ktorou sa obeť meria.

Všetko ostatné bolo vecou osobnej miery. Fero si dožičil životné radostí, ktoré sú prejavom jeho humoru ako životnej šťavy a uvoľnenosti. Práve to nám umožňuje odpovedať pri tejto príležitosti na jednu z Ferových opakovaných otázok, či to v živote nepreháňa – užívaj, Fero, toľko, čo doteraz, nie viac, ale ani nie menej.

Som si istý, že pred nami stojí výzva, ktorá sa týka nás, Slovenska a sveta – ako obstáť v dnešných veľkých civilizačných zmenách. Je to veľká otázka a veľká výzva, lebo nevieme, či má Slovensko na dnešnú výzvu mentálnu výbavu a či je na ňu vnútorne pripravené. História nečaká či je niekto na veľkosť výzvy pripravený, alebo ju utopí v mľandravých malichernostiach. História je, ako to vedeli už naši predkovia, vždy výzvou poprobuvať to. Fero Mikloško je na túto výzvu mentálne vybavený a pripravený, ale rozhodne to, do akej miery bude pripravené Slovensko.

Keď sa pýtali Helmuta Kohla, čomu vďačí za svoj životný úspech, odpovedal: „Božej opore, veľkosti výzvy a fortune“, ako pomenoval šťastný osud. Božiu oporu Fero má, veľkosť dnešnej výzvy vždy prorokoval, takže ostáva len dodať: Veľa šťastia, priateľu!

Autor je literárny vedec.
Text pôvodne odznel ako príhovor na oslave narodením Františka Mikloška.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.