Niekto vie predvídať, čo iní nedokážu ani priznať
Číslo 3/2006 ·
·
Čítanosť článku: 3205
Antonio Rosmini Serbati, Komunismus a socialismus, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 2006
Aký zmysel má vydanie pojednania o komunizme a socializme staré bezmála 160 rokov? Aký zmysel má predložiť útly text zaberajúci sotva 80 strán formátu A6 o socializme čitateľovi, ktorý ho s najväčšou pravdepodobnosťou zažil v realite a / alebo má k dispozícii slušnú zbierku dobovej i retrospektívnej literatúry o tom, čo v jednotlivých realizáciách aj v celku tento systém napáchal?
V prvom rade v sprístupnení eseje samotnej. Rosmini vo forme príhovoru k členom Akadémie obrodencov v Osime, určite teda k úctyhodným to poslucháčom, podáva až neskutočne presný obraz toho, k čomu povedú predstavy socialistov každého vtedy známeho (dnes vieme, že každého) druhu. Neskutočne presný o to viac, že ide len o výsledok kritickej analýzy textov, ktorá vznikla rok pred Manifestom, 20 rokov pred Kapitálom a 70 rokov pred prvou skutočne vážnou a rozsiahlou realizáciou ideí socializmu v ruskej praxi.
Autor nás najskôr upozorní, že nemá zmysel polemizovať s cieľmi socialistov. Sú prakticky neoddiskutovateľné, všeobecne (aspoň v našom kultúrnom priestore) platné a koniec koncov nie sú ani ich vynálezom. Je to „neoprávněné vychloubání a loupež“ prevzatá z katechizmu. Rosmini sa však vážne zaoberá možnosťami previesť tieto univerzálne platné sentencie do praxe postupmi a prostriedkami, ktoré navrhujú socialisti. Výlučne analýzou textov Owena, Fouriera, Babeufa (ani nie tridsaťročný Marx bol v roku 1847 ešte asi nezaujímavý) a ďalších prichádza k tomu, že najpodstatnejšie a nevyhnutné pre dosiahnutie socialistických cieľov je obetovanie slobody človeka.
Z odstránenia jednotlivých základných slobôd vyvodzuje dôsledky a popisuje stav, ktorý nastane. Malá ilustrácia toho, ako jasne videl následky utopických ideí: „Ľudská bytosť by bola redukovaná na strojový mechanizmus, nevychádzali by z nej žiadne tvorivé impulzy, prestal by pokrok, v takto usporiadanej a riadenej spoločnosti by začali chýbať veľkí vedci, tvoriví podnikatelia, neúnavní pracovníci, ... taká spoločnosť by sa posúvala dejinami podobne ako stádo oviec, v ktorom by panovala priemernosť, monotónnosť, nuda, k čomu by sa nevyhnutne pridala nedostatočná produkcia, nekvalitná výroba a bieda, ktorá by však nepostihovala len blažených vládcov... V takých systémoch nemá jednotlivec ani právo obliekať sa podľa svojej vôle...“ Desivo presne opísané dôsledky odstránenia slobody rozhodovania o využití vlastných prirodzených schopností k sebazdokonaľovaniu a hľadaniu vlastného šťastia. A tento človek skutočne nebol v ČSSR, nenavštívil ZSSR (kde síce ešte nejaká individuálna tvorivosť bola, ale asi len preto, že ešte nebola dosiahnutá socialistická dokonalosť). Skutočne nežil na súčasnej Kube ani v Severnej Kórei. A rovnako jasne a dobre popísal, prečo je so socializmom nezlučiteľné náboženstvo všeobecne a kresťanstvo obzvlášť, že príde k rozpadu rodiny a nová oligarchia bude zneužívať moc viac ako ktokoľvek predtým.
Podstatné na tomto texte je, že ak bolo možné toto všetko v roku 1847 predvídať, je to zakotvené priamo v socialistickej idei. Všetko, čo sme museli prežiť my a mnohé milióny iných po celom svete a často v oveľa, oveľa krutejšej verzii, je zločinom. Zločinom aplikácie predstáv, ktoré spoločnosť ťažko devastujú. Neexistuje vyvinenie s výhovorkou na ľudské omyly a už vôbec nie o zlej aplikácii dobrej myšlienky. Ako to dopadne, bolo predvídateľné a nevyhnutné. Len rôzna miera odporu držala jednotlivé realizácie niekde na stupnici od titovskej Juhoslávie a maďarského gulášového komunizmu na jednej strane až po čínske veľké skoky, kultúrnu revolúciu a Pol Potovu Kambodžu na opačnom konci.
Táto knižočka má i druhý význam pre nášho čitateľa. Zoznamuje nás na Slovensku (a zrejme i v Čechách) s málo známym, možno ešte pravdivejšie, s neznámym Antoniom Rosminim Serbatim. Ak opomenieme jeho menovca, nedávno zatknutého talianskeho mafiána, nebude tu veľa ľudí, ktorým by toto meno niečo hovorilo. Snáď okrem pozorných čitateľov encyklík (Ján Pavol II. menuje A. Rosminiho v encyklike Fides et ratio popri J. H. Newmanovi, J. Maritainovi, E. Steinovej a V. Solovjevovi ako odvážneho skúmateľa vzťahu medzi filozofiou a Božím slovom) a častých návštevníkov Talianska (kde sa s jeho menom hojne stretávajú v názvoch ulíc, námestí či stanice rímskeho metra) je to len zopár filozofov a teológov.
Krutým paradoxom je, že mená utopických socialistov, ktorých svojou morálnou zodpovednosťou a kresťanským liberalizmom (ozaj, kto by ho z dnešného pohľadu označil za liberála) o toľko prevýšil, sú oveľa známejšie. O to lepšie čitateľovi padne záverečná štúdia Osobnosť a dielo kňaza Antonia Rosminiho z pera františkána Ctirada Václava Pospíšila, ThD., ktorý je zároveň prekladateľom nosnej eseje z taliančiny a zrejme i autorom redakčných medzititulkov. Životopis obsiahnutý v štúdií nám približuje tohto súčasníka, priateľa a spolupracovníka oveľa známejších Manziniho a Cavoura a pohľad na jeho dielo. Spolu s Rosminiho esejou aspoň čiastočne zmierňuje nespravodlivé zabúdanie na tohto významného Taliana.
Pavol Minárik
Autor je poslancom NR SR.