Pocta slovenskej legende

Číslo 1/2017 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 4785
 

Príhovor k 70. narodeninám Františka Mikloška
Pálffyho palác v Bratislave 21. júna 2017

Milý František, milá Janka, vážené dámy a páni, priatelia!

Bol som oslovený, aby som prehovoril k okrúhlemu výročiu Františka Mikloška, ktorý sa dožíva (a je to neuveriteľné) sedemdesiatky. Samozrejme, je to pre mňa nesmierna česť. Veď Mikloško, to je niekto. Ale je v tom aj problém. Čo mám povedať, keď som už o ňom hovoril toľkokrát? Isteže, je to titan, veľká téma. Ale každá téma sa raz vyčerpá. Mikloško ako disident, bojovník proti komunizmu, Mikloško organizátor Sviečkovej, Mikloško muž Novembra, bojovník proti mečiarizmu, Mikloško ochranca maďarských babičiek, Mikloško muž Cirkvi, jediný aj skutočný katolík, aj skutočná celebrita v jednej osobe. Mikloško muž knihy, kultúry, národnej pamäti, meditátor národného osudu.

Toľkokrát sme o tom hovorili. Je to už pretavené do bronzu dejín, vyryté do žuly histórie. Ako Mináč povedal o Husákovi, aj o Mikloškovi môžeme povedať: Kráčal s dejinami, dejiny kráčali s ním, a niekedy on bol dejinami.

Tak čo mám ešte povedať?

Radil som sa s priateľmi. Povedali mi: Nehovor o historickej postave, ľudia nemajú radi dejepis. Veď ti je priateľom, hovor o ňom ako o blízkom človeku, ako ho poznáš. Prezraď niečo o ňom. Môžeš aj trochu preháňať. Nechal som si poradiť. Budem hovoriť o Františkovi, ako ho poznám.

V tejto chvíli František asi trochu znervóznel. To je dobre. Lepšie je napätie ako nuda. Ale Fero, neboj sa. Viem predsa, že nemožno ísť proti legende, lebo legenda by vás prevalcovala. Legendu možno nanajvýš máličko naštrbiť. Potom je ešte zaujímavejšia.

František je mužom protirečení, mystického osudu. Pýtali sa kedysi Jána Čarnogurského: Prečo vlastne František Mikloško nebol v KDH hneď od jeho založenia? Ján Čarnogurský po pravde odpovedal: No s Ferom sa nerátalo do politiky. Dopadlo to tak, že František bol v parlamente asi toľko ako Ján Čarnogurský a ja dohromady.

Spomínam si na volebnú kampaň pred prvými slobodnými voľbami v roku 1990. Vo volebnom klipe VPN akýsi človek povedal na kameru: „František Mikloško? Veď to je svätý muž!“ Áno, áno, hovoril som si aj ja s mnohými inými, je to pravda, veď ho poznám osobne. Je to svätec.

Vtedy som Františka poznal čosi vyše dvoch rokov. Dnes ho poznám tridsať rokov. Keď tak občas premýšľam o jeho svätosti, nuž, javí sa mi to také akési zamotanejšie. Teda, nie že by František nesmeroval k svätosti. Smeruje. Ale tak rozvážne. Predstavujem si, ako František parafrázuje svätého Augustína a vyjednáva s Hospodinom (používam slovo „vyjednáva“, lebo modlitbou by som to celkom nenazval): „Pane, daj mi svätosť, ale prosím nie hneď, nemusí to byť hneď...“

Keď hovoríme o svätosti. Údajne niektorí svätci bývali občas videní v tom istom čase na dvoch rôznych miestach. Hovorí sa tomu schopnosť bilokácie. František zatiaľ túto vlastnosť nemá, možno ju raz mať bude, neviem, ale má vlastnosť, ktorá sa tomu blíži. Má schopnosť byť videný v dvoch pozíciách, ktoré sú protichodné, teda, ktoré sa navzájom vylučujú.

A teraz nemám na mysli to, že tento človek, ktorý bol archetypálnym stelesnením pojmu starý mládenec, je dnes úplne samozrejme vnímaný ako šťastný ženáč, vzorný manžel, a vôbec rodinne založený človek. Predsa len, v tomto prípade sa nejednalo o ten istý časový okamih.

Ale on vie byť videný v dvoch vylučujúcich sa pozíciách v tom istom čase. Uvediem príklad. Všetci vieme, kde František začínal svoju naozaj hviezdnu politickú dráhu. Do parlamentu bol kooptovaný za VPN, za VPN bol zvolený vo voľbách a za VPN sa stal predsedom parlamentu. Je však veľmi veľa ľudí, ktorí sú presvedčení, sú presvedčení, že si to dobre pamätajú, sú presvedčení, že boli pri tom, a síce, že Fero Mikloško zakladal KDH, že je zakladajúcim členom. Nuž, keď sa s stretneme s týmto nepochopiteľným úkazom my, čo sme to KDH zakladali naozaj, môžeme cítiť pachuť trpkosti, môžeme frflať, môžeme protestovať, ale to je tak všetko, čo s tým môžeme robiť.

Každý na Slovensku vie: Fero Mikloško nemá televízor. Cítite tú spirituálnu hĺbku? Tú auru pustovníka, do uší ktorého nedoliehajú povrchné zvuky materiálneho sveta? Čo robil tento človek celé roky sám po večeroch? Modlil sa? Zhováral sa s Hospodinom? Radil mu? Národ cíti, že Mikloško je iný, ba čo horšie, že Mikloško je duchovne nad ním. Národ to škrie, ale nič s tým nezmôže.

Nuž, ale my, čo Fera poznáme, vieme, že futbalovú Ligu majstrov pozerá doma na počítači online cez internet. No ale nemá televízor! Nemá televízor!

V čase, keď sa všeobecne rozšírili mobily, národu bola poskytnutá bazálna, dôležitá informácia: Mikloško mobil nemá. Nemal. Mal priateľov s mobilmi. Takému priateľovi Fero občas povedal: „Požičaj mi mobil.“ Priateľ podal mobil, Mikloško si odtelefonoval, mobil vrátil s poznámkou: „Ten hovor ti zaplatím.“ Priateľ mávol rukou: „Mám paušál.“

A tak Mikloško aj nemal mobil, aj ním celé roky telefonoval. A mal pravdu. Načo má človek priateľov?

Milí priatelia,

ale teraz už naozaj vážne. Kto je tento človek, ktorý nás tu dnes zjednotil. Aké sú jeho vlastnosti? Dovolím si uviesť tri, ktoré ho charakterizujú.

Po prvé, František Mikloško je slobodný človek. Vedomý si vlastných ohraničení, vedomý si pominuteľnosti ľudských a politických vášní, zakotvený vo viere, duch Františka Mikloška je slobodný. Vanie, kade sa mu zachce.

Po druhé, Fero je blahosklonný v tom najlepšom zmysle slova. Veľkí ľudia sa vedia skloniť k nám ostatným. Fero to robí svojou sebairóniou, robením si žartov na vlastný účet. Robí to tak dôveryhodne, že priam zvádza k tomu, aby si aj iní robili žarty na jeho účet. Nedá sa tomu odolať. Vidíte, že ani ja som teraz neodolal. Nie všetci tejto črte rozumejú, ale ona ho robí veľmi veľkým.

Po tretie, on je ľudský. Neviem, ako to presne robí. Uvediem príklad. On katolík, ja katolík, boli sme spolu v politike a vždy sme v tých citlivých veciach vedeli, ako má katolícky politik vtedy a vtedy hlasovať. Neboli medzi nami žiadne rozdiely. Ale, my ostatní sme boli vždy inkvizítori. A on, on bol ten ľudský. Chceli sme byť ako on, napodobňovali sme ho, ale nešlo to. Fero je len jeden.

Dámy a páni,

na záver mám pre vás dve správy. Ako to už býva, jedna je nie moc dobrá, druhá je dobrá. Najprv tá nie moc dobrá. V podstate o nič nejde. Ide o to, že raz, zdôrazňujem, že vo veľmi vzdialenej budúcnosti, sa stane to, že Fero odíde z tohto sveta. Ako každý. Neviem si síce Slovensko bez neho predstaviť, ale stane sa to.

Tá dobrá správa je to, že nás to už vtedy vôbec nebude trápiť, lebo my vtedy budeme už dávno v hrobe, lebo Fero Mikloško nás všetkých prežije!

Dámy a páni, náš sedemdesiatnik František Mikloško, slovenská legenda!