|
||
Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt | ||
Úspech Františka Mikloška, úspech slovenského kresťanstva
Číslo 1/2017 ·
S Františkom Mikloškom som sa spoznal niekedy v roku 1981. Už predtým som počul, že existuje katolícky aktivista František Mikloško, pracuje v Akadémii vied a je záslužným človekom v katolíckom odpore proti komunizmu. Mňa v apríli 1981 vyhodili z advokácie, v Bratislave sa o tom vedelo, hlásila o tom Slobodná Európa aj Hlas Ameriky. Keď sme sa stretli, každý sme o sebe už dosť vedeli. Po čase sme sa zhodli, že dozrel čas na vydávanie periodického katolíckeho samizdatu nielen o náboženstve, ale aj o spoločenských otázkach. Pridal sa k nám Martin Lauko, ktorého sme buď poznali obaja, alebo ja z právnických kruhov, a v júni 1982 sa objavilo prvé číslo samizdatu Náboženstvo a súčasnosť. František už vtedy úzko spolupracoval s tajným biskupom – neskôr kardinálom – Jánom Chryzostomom Korcom a bol členom spoločenstva Fatima, ktoré bolo akýmsi generálnym štábom tajnej Cirkvi na Slovensku. Cez neho sme sa dostali k vrcholným „orgánom“ tajnej Cirkvi. Tajná Cirkev bola síce najmä inštitúciou Katolíckej cirkvi, ale komunisti pre svoj nerozum spolitizovali všetko, čo sa im nepodarilo podriadiť. Čiže aj tajnú Cirkev. Náboženstvo a súčasnosť sme v pôvodnom zložení redakcie vydávali asi dva roky. Najskôr som opustil redakciu ja. Začal som mávať domové prehliadky a cez deň sledovačky. Nechcel som priviesť políciu na stopu redakcie. Na moje miesto prišiel do redakcie tajný kňaz a matematik Rudolf Fiby. Ale hlbšou príčinou bol prirodzený jav, že naše záujmy sa vyvíjali. Mňa viac zaujímala politika a chcel som vydávať viac politický – samozrejme antikomunistický – samizdat. Martin Lauko sa chcel venovať viac moderným slovenským dejinám. Nuž a František Mikloško bol najužšie spätý s tajnou Cirkvou a mal na starosti tajné náboženské krúžky na vysokých školách. Časom prebrala Náboženstvo a súčasnosť úplne nová redakcia, Martin Lauko začal vydávať samizdat História a súčasnosť a ja (s Jánom Langošom) Bratislavské listy. František zostal mimo týchto vydavateľských aktivít, pretože v tajnej Cirkvi platil zákaz priamej politickej angažovanosti a oba samizdaty už boli prevažne politické. To mu nebránilo písať do oboch samizdatov články pod pseudonymom. Zákaz priamej politickej angažovanosti aktivistov tajnej Cirkvi dostal zaujímavú koncovku v súvislosti so Sviečkovou demonštráciou. Nový predseda Svetového kongresu Slovákov Marián Šťastný mi utajene poslal výzvu na usporiadanie demonštrácie 25. marca 1988. Ja som ju postúpil prostredníctvom Františka spoločenstvu Fatima. Spoločenstvo ju odobrilo a určilo Františka za ohlasovateľa demonštrácie. Spolu sme mali vypracovať ohlásenie úradom a vôbec organizovať detaily. Sadli sme si na chodbe Univerzitnej knižnice v Bratislave a diskutovali sme o požiadavkách demonštrácie, ktoré mali byť uvedené v ohlásení. V podstate išlo o stručný súhrn stanovísk tajnej Cirkvi. Na prvom mieste bola požiadavka obsadenia biskupských stolcov podľa rozhodnutia pápeža. Na druhom mieste úplná náboženská sloboda. Najviac sme diskutovali o tretej požiadavke občianskej slobody. Toto bola tiež požiadavka tajnej Cirkvi, pretože úplná náboženská sloboda sa nedala dosiahnuť bez občianskej slobody, ale otvorene sa o nej v iných dokumentoch tajnej Cirkvi nehovorilo, pretože ona už príliš zachádzala do politickej oblasti. Zaradili sme ju do požiadaviek demonštrácie a požiadavky prešli „schvaľovacím konaním“ spoločenstva Fatima aj biskupa Korca. František odoslal list na Obvodný národný výbor Bratislava-Staré Mesto. Okrem náboženskej a spoločenskej angažovanosti sa František pohyboval v prostredí bratislavskej bohémy. Na Ústave technickej kybernetiky SAV bolo takých ľudí viac. Usporiadali na ústave výstavy nekonvenčných výtvarníkov, navštevovali Dominika Tatarku, cez Jána Langoša mali kontakt na Václava Havla, na bratislavských chartistov Tomáša Petřivého a jeho priateľov, na Milana Šimečku staršieho. Tieto kontakty pokračovali aj po Novembri a urobili z Františka akéhosi sprostredkovateľa medzi tradičnými konzervatívcami a neskôr občianskou pravicou. Tajná Cirkev skončila v novembri 1989, už nebola potrebná. Tým skončil pre Františka zákaz politického vystupovania. Ďalej to už išlo bleskove. Novovytvorená Verejnosť proti násiliu bola v rukách neskoršej občianskej pravice, ale František bol pre nich vhodným zástupcom kresťanskej pravice. Stal sa hneď členom akéhosi Predsedníctva VPN a musím dodať, že po určitom boji vo vnútri Predsedníctva presadil tam aj mňa. Ja som sa práve vrátil z väzenia. VPN najskôr nevystupovala ako politická strana, a ani nechcela kandidovať vo voľbách (na to sa už zabúda). Chcela len „vytvárať podmienky“ pre vznik nových politických strán a ich demokratické súťaženie vo voľbách. Asi tak v marci 1990 však prieskumy verejnej mienky ukazovali, že vedie Kresťanskodemokratické hnutie a Komunistická strana Slovenska (s mierne modifikovaným názvom). Ani jedna strana VPN nevyhovovala, a vtedy sa VPN vyhlásila za politickú stranu a ohlásila, že bude kandidovať vo voľbách. Pocit lojality nedovolil Františkovi opustiť VPN a zostal, hoci presvedčením patril skôr do KDH. Voľby v júni 1990 vyhrala VPN s 29 percentami hlasov, druhé bolo KDH s 19 percentami. VPN s KDH a s ďalšími stranami, ktoré už neexistujú, vytvorila koaličnú vládu. VPN ako víťaz volieb postavila predsedu vlády a nominovala najpopulárnejšieho politika Vladimíra Mečiara. Chcela brať všetko a na funkciu predsedu parlamentu nominovala tiež bývalého komunistu. KDH sa proti tomu postavilo. Nakoniec VPN ustúpila a ako predsedu parlamentu nominovala Františka Mikloška. KDH s tým súhlasilo. František Mikloško mi to neskôr odplatil. V apríli 1991 bol odvolaný z postu predsedu vlády Vladimír Mečiar a poslanecký klub VPN sa rozštiepil. Najväčší klub malo KDH a malo právo postaviť predsedu vlády. Bol som síce predsedom KDH, ale vo vnútri KDH som nebojoval o nomináciu na predsedu vlády. Bojoval však Viliam Oberhauser a KDH ho nominovalo. Vtedy František Mikloško presvedčil predsedníctvo pozostalého VPN, že Oberhauser nie je vhodný kandidát (nebolo ich treba veľmi presviedčať) a že súhlasia len so mnou. Tak som sa stal predsedom slovenskej vlády. Princíp „kresťania sú vo všetkých stranách“ vtedy priniesol plody. Pred voľbami 1992 už VPN zjavne končila. Františka sme presvedčili, aby prestúpil do KDH. Po voľbách nastalo obdobie Mečiarových vlád, potom Dzurindove vlády, keď toto píšem, vládne už tretia Ficova vláda. Bolo a je to obdobie štátotvorného a demokratického dozrievania Slovenska. Slovensko sa stalo členom Európskej únie. Desať rokov som bol predsedom KDH, práve v komplikovaných deväťdesiatych rokoch. V Predsedníctve KDH boli František Mikloško, Anton Neuwirth, Alojz Rakús, Vladimír Palko a boli to najdokonalejšie Predsedníctva KDH aké kedy KDH malo. Diskusie mali vysokú úroveň. Nižší funkcionári KDH radi chodili na Predsedníctva len počúvať, pretože to bola pre nich veľká politická škola. KDH dosahovalo vo voľbách okolo 10 percent hlasov, nemohlo sa vyrovnať vládnucemu Hnutiu za demokratické Slovensko, ale dokázalo moderovať celú opozíciu, a nakoniec doviesť opozíciu k faktickému víťazstvu vo voľbách v roku 1998. František Mikloško vydržal v KDH do roku 2012. Intelektuálna a politická úroveň KDH klesala, a postupne tam prestávalo byť miesto pre ľudí ako je František Mikloško. Nakoniec spolu s Vladimírom Palkom a niekoľkými ďalšími vystúpili z hnutia, pokúšali sa uspieť s novou stranou, ale bez úspechu. Spoločenské podmienky sa od pádu komunizmu zmenili. Aj medzinárodnopolitické. Európa bojuje s terorizmom. Cez Stredozemné more sa každoročne plavia do Európy desaťtisíce migrantov z Afriky a z Blízkeho východu. Na konferencii pri príležitosti výročia arménskej genocídy povedal František Mikloško, že Rusko na Blízkom východe viac ochraňuje kresťanské hodnoty než Západ. Takto sa mení svet. Františkove myslenie sa pohybuje na rozhraní reality a transcendentna. Jedna jeho kniha má názov Znamenia čias. Áno, vždy sa pokúšal vidieť znamenia čias. Vlastne sa mu to darilo. Za komunizmu prehliadol jeho lživú povahu a vnútornú slabosť. Pripojil sa k tajnej Cirkvi, ale mal zmysel pre politickú povahu zápasu s komunizmom. V deväťdesiatych rokoch dokázal odhaľovať neetické kroky Mečiarových vlád. Po mojom odchode z vedúcich funkcií v KDH sa dostával postupne stále viac do rozporov s vedením KDH, až nakoniec KDH opustil. Ako som pochopil, na tvorbu jeho vnútorného sveta mala najväčší vplyv jeho matka. Profesorka francúzštiny a laická náboženská aktivistka sa už v päťdesiatych rokoch angažovala v tom, čo neskôr dostalo názov tajná Cirkev. Predčasne zomrela na rakovinu, ale na všetkých svojich štyroch deťoch zanechala pečať, ktorá ich sprevádza doteraz. František neodôvodňuje svoje rozhodnutia vždy vecne, racionálne, často „len“ intuíciou, ale rozhodnutia sú väčšinou správne. Po odchode z verejnej politiky sa venuje vydávaniu kníh autorov, ktorým život nedoprial, aby sa dožili pádu komunizmu. Ale ich rukopisy sa zachovali a zachovali si vnútornú silu, ako keď ich písali. Zorganizoval vytvorenie a postavenie pamätníka Sviečkovej manifestácie aj pamätníka obetiam komunizmu. Veď keď sa pominú svedkovia týchto dejín, kto sa bude o postavenie takýchto pamätníkov starať? Ale naše dejiny tu zostanú. Do médií prispieva o zabudnutých zákutiach dejín kresťanstva, ktoré stále zostávajú poučné. František Mikloško patrí k prelomovej generácii slovenských kresťanov medzi diktatúrou a demokraciou, medzi viacnárodným štátom a samostatnosťou, medzi najväčším pokusom o globálny nekresťanský poriadok a jeho kolapsom. Stojí aj na začiatku nového zápasu proti pokusu o nový nekresťanský svetový poriadok. Osoba Františka Mikloška bude svedčiť, že sme všetky tieto zápasy dokázali zvládnuť, že sa to dá. |