Ty daj všetko a nečakaj nič

Číslo 1/2017 · Marta Miklošková · Čítanosť článku: 4058
 

Dnes ráno, na sviatok Nepoškvrneného počatia, prvý raz napadol poriadny sneh. Pokryl strechy domov, koruny stromov, ploty, okenné rámy, telefónne káble – slovom – výhľad z nášho okna bol celý biely.

Deťom, pozerajúcim sa uveličene na bielu krásu, tak ľahko sa nadviazalo rozprávať o veľkom sviatku v nebi, keď anjeli musia všetko bielym pokryť, i celú zem.

Sviatok v nebi, sviatok na zemi. Najmladší – pokušiteľ – sladko spí svoj popoludňajší spánok, ostatní sa teda pokojne hrajú. V cigorkovej škatuľke robia si oltár, hodvábnymi a brokátovými kúskami látok ho vykladajú, obraz svätej Panny oblepujú zlatými hviezdami, z papierikov z mikulášskych cukríkov krútia kvety.

V takýchto chvíľach býva vždy i v mojom srdci veľký sviatok. Vtedy vždy zabudnem na všetko všedné a zlé, na všetko vedľajšie a každodenné, vtedy žijem len pre výsledok toho všetkého, pre radosť, že konečný cieľ – budovať a opatrovať malé živé oltáriky – predsa sa darí.

Každá z vás, drahé sestry, pozná tie chvíle...

V takejto chvíli idem teda vychystať na cestu niekoho, drahého a vzácneho, knihu s titulom, aký sa ešte neobjavil v našej literatúre, knihu s témou, do akej sa neodvážil doteraz nijaký náš spisovateľ, knihu, ktorá je práve preto už všade dychtivo očakávaná, knihu o duši ženy.

Každá chvíľa nevedela by nadiktovať do pera potrebné slová. Keby sme požiadali dievča, aby povedalo niečo o duši dievčaťa, to by nám rado vyhovelo, ó, to tak vďačne hovorí o svojej duši, tie stostranové denníky sú toho dôkazom. Žena však nerada hovorí o svojej duši, nerada rozoberá jej túžby, očakávania, nádeje. Chvalabohu, že je už po všetkom, že pominuli sklamania, že sa zocelilo srdce, odtiekli horké slzy a prišiel pokoj, vyrovnanie. A keď predsa sa k tomu niekedy dostane, v povrchnom spoločenskom rozhovore povie so žartom: „Chúdence, my ženy, Pán Boh všetko zlé na nás dal, tí chlapi... atď.“ A keď príde k niečomu hlbšiemu, tu sa azda úsmev trochu skriví a zdisciplinovaná duša odváži sa pripomenúť: „Život nám ženám ostal niečo dlžný...“

A potom – každá žena je presvedčená, že málokto je na jej dušu zvedavý a spriatelila sa s tým faktom.

Odrazu prichádza niekto, kto zakričí: „To nie je správny postoj! Máme mnoho svätých žien, mnoho matiek-mučeníc, mnoho panien-hrdiniek, ale máme veľmi, veľmi málo šťastných žien a možno preto i málo šťastných mužov, málo šťastných rodín, málo šťastných detských izieb.

Konečne tých, čo to zakričali, bolo už viac. Zhrozili sa nad faktom, ľutovali, ale liek nehľadali. Iní zasa hľadali a mysleli, že ho i našli. Najmä dnes, v pofrontových časoch, často nám ho pripomínali a často nám pripomínali i typ šťastnej ženy. Sľubovali nám, že nás vezmú zo štyroch úzkych stien našich izieb, vezmú nás od sporáka, kolísok. Deti nám opatria v jasliach a nášmu duchu a nadaniu dajú voľný rozlet. – Zabudli, že tam, kam nás volajú, sme my už dávno boli, zabudli, že slovenská žena sa radšej zoderie prácou, ale zo svojich rúk nevydá ani jedno dieťa.

Dnes nás však niekto volá celkom inými, celkom zvláštnymi slovami: „Poď sestra! Zastaň so mnou uprostred veľkého diela Stvoriteľovho. Obdivuj so mnou hviezdnatú oblohu a kvitnúce lúky, prácu včely a spev škovránka. Potom si ešte raz vypočuj odo mňa príhodu o šiestom dni, keď Boh stvoril človeka: muža a ženu. Keby hviezdy neposlúchli a nešli svojou prirodzenou cestou, nastala by vo vesmíre katastrofa. I ľuďom – mužovi a žene – dal Boh vymedzené cesty, keď sa vzpierajú po nich ísť, zaviňujú si sami svoj pád a nešťastie.“

A my sa pýtame: „Ktorá je tá cesta, ktorú nám určil Boh? Veď my by sme chceli ňou ísť, ale nevieme, kade vedie, nepoznáme ju.“ A spisovateľ odpovedá: „Pozri sa, sestra! Aká je tvoja prirodzenosť? Akou ťa stvoril Boh? Aké vlastnosti vložil do tvojej duše? Aké vlastnosti ti dal, k takej úlohe ťa určil. Poď, sleduj stránku za stránkou, budeme sa o tom zhovárať.“

A my ideme a sledujeme stránky, až prichádzame k tej poslednej. A potom chce sa nám pokľaknúť a ostať chvíľu ticho. Potom poďakovať sa vrúcne svojmu Bohu, vziať svoj kríž znovu na plecia a ísť s ním ďalej, veselo a s hlbokým vyrovnaním. Ísť ďalej s poznaním, že život nám ostal len toľko dlžný, koľko sme si nevedeli my sami z neho vziať. Ísť ďalej s úmyslom, že sa pokúsime aj v tomto ohľade o dobrú výchovu svojich dcér. No ísť ďalej aj s pevným odhodlaním, že sa v tomto ohľade pokúsime aj o lepšiu, oveľa lepšiu výchovu svojich synov. Že sa pokúsime z nich vychovať ozajstných mužov, dobrých, šľachetných, pracujúcich pre vznešené ciele, veľkých natoľko, že i najkrajšia, najšľachetnejšia, najdobrotivejšia duša ženy nebude mať pocit nijakej straty, keď celý svoj život venuje len im, keď aj nič neukáže zo svojho bohatstva verejnému obdivu, ale všetko venuje len jedinému, aby ho doplnila, aby on plne a všestranne rozvinul svoju osobnosť a zastal tak stopercentne svoje povolanie, ktoré mu určil Boh.

Nuž choď, knižočka, si už túžobne očakávaná! Popoluška ukáže sa v nádherných šatách princezny. Duša ženy, s iróniou spomínaná, jej vlastnosti, vysmiate natoľko, že spriečili sa k tuhému, neprirodzenému odporu, varecha – univerzita, súkromie – verejnosť, vydaj – slobodný stav, podriadenosť – samostatnosť, všetko je tu vyriešené. Duša ženy, popoluška – hocikam ťa osud zaveje, hocikam ťa vôľa Božia postaví, ostaň vždy len dušou ženy, a vtedy – skôr či neskôr – všetci uvidia tvoje nádherné rúcho a jeho lesk ožiari všetko, kam vstúpiš, a všetci s úsmevom a radosťou prídu ťa privítať.

Duša ženy, veľdielo Boha-Stvoriteľa, vykonaj svoje Bohom určené sväté poslanie: buď celým nezlomným charakterom, buď hrdou, sebavedomou, ale pritom sa rozdaj celá svojim blížnym, rozdaj všetku svoju duševnosť dnešnému materialistickému svetu, rozdaj všetku svoju materskosť dnešným závistlivým dušiam, rozdaj všetku svoju lásku dnešnej nenávisti.

Ty daj všetko a nečakaj nič. A uvidíš, vtedy všetko dostaneš a budeš šťastnou dušou šťastnej ženy.

V Nitre 8. decembra, na sviatok Nepoškvrnenej, najpanenskejšej zo všetkých panien a najmaterskejšej zo všetkých matiek.

Marta Miklošková je mama Františka Mikloška.
Text vyšiel ako úvod k druhému opravenému vydaniu knihy Otta Karrera: Duša ženy. Ideály a problémy ženského sveta, nákladom Misijného domu Matky Božej v Nitre v roku 1947.