Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Dvaja belosi o belochoch

Číslo 3/2006 · Tomáš Gális · Čítanosť článku: 2547
 

Fedor Gál, Eugen Gindl, Two up – 39 mailov o svete, v ktorom žijeme, Ivan Štefánik 2006

Dvaja „západniari“ Fedor Gál a Eugen Gindl sa vydali do Indie. Ako to už na cestách býva, nie vždy si rozumeli. Gálova a Gindlova cesta začala hádkou. Nešlo o to, kam mohli cestovať, a nešli tam, problém nespočíval ani v tom, čo ten druhý zabudol zbaliť. Jadro ich sporu tkvelo v niečom zásadnejšom – každý z nich má iný pohľad na úlohu bielej civilizácie vo svetových dejinách. Výsledkom je útla, ale myšlienkovo bohatá knižka nazvaná Two up – 39 mailov o svete, v ktorom žijeme.

S istým zjednodušením by sme dvom cestovateľom mohli prisúdiť nálepky dvoch základných typov západného intelektuála. Publicista a scenárista Eugen Gindl zosobňuje typ večne nespokojného ľavicového liberála, ktorý nástojčivo pomenúva vlastnosti a omyly vlastnej kultúry, sype si na hlavu popol ako výraz pochopenia a zviditeľnenia všetkých chýb, ktorých sa biely človek kedy dopustil – pre niekoho obraz masochizmu, pre iného znamenie sily. Sociológ a vydavateľ Fedor Gál sa na pozadí Gindlových viet javí až priveľmi prozápadne. Neodmieta vždy Gindlove argumenty, ale často nesúhlasí s jeho videním sveta. Tiež hovorí o nespravodlivosti, ale berie ju ako prirodzenú súčasť ľudskej existencie. Nie je to len biely druh, ktorý je zlý. Zlý je celý ľudský druh.

Tridsaťdeväť mailov, ktoré si cestovatelia po prílete domov vymenili, miestami pripomína zdanlivo nesúvisiace dialógy zo Cervantesovho románu Dômyselný rytier don Quijote de la Mancha. Rytier, plný idealizmu, v ňom podnikne tri výpravy, ktorých zmyslom je konať dobro a naprávať krivdy. Plače nad skazenosťou sveta a spomína na zlatý vek rytierstva, ktorý, ak vôbec existoval, bol tým najjagavejším časom, plným idealizmu a galantnosti. Rytierovou oporou sa stáva prízemný, pragmatický, ale tiež rázny a realistickejší sluha a zbrojnoš Sancho Panza. Zásadný rozdiel ich pováh ale nie je dôvodom na rozvod. Naopak, rytier a sluha tvoria zohratú a občas navzájom sa korigujúcu dvojicu. Bez snahy o zosmiešnenie sa španielskej dvojici Gindl a Gál v mnohom podobajú. Gindl hľadá ideál, ktorý nachádza východne a južne od Európy a Spojených štátov. Dokladá ho mnohými argumentmi z čias kolonializmu i neokolonializmu, keď sa biela civilizácia snažila či snaží ovládať svet a vtlačiť mu svoju pečať. Gál vždy kontruje. Hovorí o tom, že zlo je rozložené po celom svete a nie je výlučnou doménou Západu. Zlatý vek či zasľúbenú krajinu nevidí nikde. O veľkých skokoch nesníva, ale oceňuje drobné kroky k zlepšeniu života, nech sa udejú kdekoľvek. „Milý Eugen, čo sa dá robiť s tým, že kde ja vidím zmenu, Ty vidíš vyprázdňovanie?“ pýta sa Gál. „Že tam, kde ty vidíš zánik sociálneho zmieru, ja vidím trištvrte života, ktorý som strávil v totalitnom marazme komunizmu, a až teraz mám pocit, že hľadáme čosi ako podmienky normálnej existencie, vrátane budovania sociálnych sietí a vyváženosti medzi schopnosťou produkovať a spotrebúvať?... Ako vysvetliť, že to, čo je pre teba skok dozadu, je pre mňa kráčanie dopredu? Áno, aj s chybami a omylmi, s úrokmi na všetky strany.“

Gindlova argumentačná báza s podobou chýb, omylov a úrokov Západu je síce nesmierne bohatá, ale vratká. Spomína rozpínavé Britské impérium, americké intervencie, globalizáciu, vyvražďovanie Indiánov, chudobu Južnej Ameriky... a za tým všetkým smutnú úlohu bielej civilizácie: „Tento svet je taký, aký je, preto, lebo bol takto bielymi vymodelovaný a z vôle bielych hegemónov je v takomto stave aj udržiavaný... Dnes si ešte môžeme zabezpečiť podmienky na sporiadaný ústup. Ústup s minimálnymi stratami... O tridsať rokov bude neskoro.“ Gindlov redukcionistický prístup vytvára dojem, ako keby jediným páchateľom zlého bol Západ. Všetko zlo, čo sa kedy udialo v ostatných častiach sveta, je len (želaným?) dôsledkom existencie či nečinnosti našej civilizácie. Ale nakoniec je aj tak všetko zlé na niečo dobré! Naše krajiny, ale najmä Spojené štáty, čakajú podľa Gindla na svoju hviezdnu hodinu. Američania vytriezveli, zistili totiž, že ich sólojazda by priviedla svet do záhuby, a dnes už vedia, že bez OSN to nejde. Preto je dnes nádej, že Amerika „splní svoju historickú úlohu a stane sa konštruktívnym organizátorom spravodlivejšieho sveta“.

Gál na záchranu celého sveta rezignuje. Priznáva síce spoluzodpovednosť za každé svinstvo a každú nespravodlivosť, ale prezrádza, že nie je schopný chápať problémy súčasnej geopolitiky v celej ich zložitosti a komplexnosti. Sústredí sa len na „tu a teraz“. Je to zle? Je to málo? Ani nie, keď uvážime, že podľa Gála žiaden globálny koncept spravodlivosti, okrem úcty k životu a odporu k násiliu, neexistuje. Všetko ostatné je vecou pro domo. Gál preto nabáda rozčuľovať sa najmä nad nespravodlivosťou vo vlastnom dome. Nespravodlivosť vonku treba posudzovať prípad od prípadu. Gál s Gindlom dorazili domov a „vymailovali“ si knihu. Knihu, v ktorej stretneme rozvláčnejšieho dona Quijota, ktorý pomenúva krivdy a v diaľke vidí utópiu krásneho nového dňa, ktorý nastane potom, ako si priznáme historické i súčasné chyby a vyriešime tak mnohé problémy. Knihu, v ktorej spoznáme Sancha Panzu s jeho krátkymi, ale údernejšími replikami, ktorý sa, podobne ako v románe, odmieta dať tisíctristotridsaťtrikrát udrieť bičom po holom zadku. Knihu, kde sú dvaja, lebo jediná optika by ich, „nielen v globálnej aréne, zabila“.

Tomáš Gális
Autor je redaktorom Hospodárskych novín.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.