Umberto Eco: Päť úvah o morálke
Číslo 1/2005 ·
·
Čítanosť článku: 7149
Kalligram
Bratislava 2004
Umberto Eco je klasickým príkladom verejne vystupujúceho a svetoznámeho intelektuála; ba priam intelektuálnej superstar. Eco toto postavenie získal dlhodobým úspešným pôsobením na viacerých frontoch: spisovateľskom, vedeckom a v neposlednom rade aj esejisticko-publicistickom.
V slovenskom kontexte je Ecova publicistika a esejistika všeobecne známa najmä prostredníctvom textov kritizujúcich Cirkev, ktoré uverejňuje príloha denníka Sme – Fórum. Keďže „výber z Eca“ v Sme je často účelový, komplexnejší obraz si čitateľ môže utvoriť skôr na základe jeho kníh, kde cítiť nielen (typicky taliansky) temperament, ale i nostalgiu. Vo svojej nostalgickej polohe sa Eco občas dokonca stáva istým druhom kultúrneho konzervatívca, ktorému sa bridí invázia mobilov a ktorý smúti za zmrzlinou v plytkom kornútiku a výchovou ku skromnosti. Tak sa Eco predstavil v niektorých textoch zo svojho Malého zápisníka, v slovenskom preklade dostupného pod názvom Babylonský rozhovor (Kalligram, Bratislava 2003).
Ecových Päť úvah o morálke je pre zmenu výstižným príkladom hraníc jeho občasného kultúrneho konzervativizmu. Eco je totiž vo svojej nostalgii za detstvom a starými časmi skôr estétskym staromilcom a jeho kultúrny konzervativizmus je v podstate len povrchovým, a teda falošným konzervativizmom, aký sa občas vyskytuje aj medzi ľuďmi, čo sa hlásia ku konzervativizmu široko poňatému. Eco sa za žiadneho konzervatívca či tradicionalistu nevydáva, a tradicionalizmus je preňho dokonca negatívny pojem. Tak ho aspoň používa vo svojej prednáške Večný fašizmus, ktorá je pokusom zostaviť charakteristické znaky tzv. ur-fašizmu. Hneď na prvom mieste uvádza kult tradície a vysvetlenie, že „tradicionalizmus je starší ako fašizmus. Nebol typický iba pre kontrarevolučné katolícke zmýšľanie v období po Francúzskej revolúcii, ale zrodil sa v neskorom helénskom období ako reakcia na klasický grécky racionalizmus“ (s. 34).
V podobnom duchu sa nesie i jedna z ďalších Ecových charakteristík ur-fašizmu: „Nedôverčivosť voči svetu intelektuálov bola vždy príznakom ur-fašizmu, od vyhlásenia pripisovaného Goebbelsovi (...), až po časté používanie výrazov ako ‚intelektuálske svine‘, ‚snobskí radikáli‘ či ‚univerzity sú komunistické hniezda‘. Hlavnou aktivitou oficiálnych fašistických intelektuálov bolo obviňovanie modernej kultúry a liberálnej inteligencie zo zrady tradičných hodnôt“ (s. 36).
Ecova charakteristika ur-fašizmu tak odhaľuje svoje slabé stránky. Nedôverčivosť voči svetu intelektuálov sa ocitá v jednej množine s opovrhovaním slabými či kultom smrti. A pritom ide o dve odlišné veci: Kým opovrhovanie slabými je znakom „predcivilizačnej“ etiky alebo zvrhlej ideológie, vyjadrenie o radikálnych sklonoch a liberálnej orientácii akademickej obce, napríklad v USA, je jednoducho štatistickým konštatovaním.
Problém sa začína vtedy, keď sa podobné analýzy dostanú do rúk napríklad aktivistickým typom (Ecova prednáška prvý raz odznela pred americkými vysokoškolákmi). Potom sa stačí vyjadriť v prospech tradičných (kresťanských) hodnôt, v súlade s nimi neschvaľovať trebárs sobáše homosexuálov – a už je z vás fašista alebo aspoň ur-fašista. Takéto nadávanie do fašistov je bežné najmä v USA, a jedným z jeho častých terčov je aj paleokonzervatívny katolícky komentátor Pat Buchanan.
Eco sa vo svojich textoch v knihe Päť úvah o morálke venuje tiež ďalším zaujímavým témam (vojna, tlač, migrácie). Pre pochopenie jeho spôsobu uvažovania je však najužitočnejší príspevok Keď na scénu vstupuje ten druhý, ktorý je súčasťou diskusie s kardinálom Martinim (knižne vydanej pod názvom V čo verí ten, kto neverí?). Eco objasňuje základy svojho svetonázoru, ktorý by sa dal označiť ako sekulárny humanizmus. Eco sám volí názov „laická religiozita“, pretože, ako je presvedčený, „i bez viery v zosobnené a prozreteľné božstvo jestvujú formy religiozity, a teda cit, zmysel pre Posvätné, pre Hranicu, pre spytovanie a pre očakávanie, pre komunikáciu s niečím, čo nás presahuje“ (s. 70).
Eco stavia základy „laickej etiky“ na fakte ľudskej telesnosti a prítomnosti „toho druhého“ (Eco ako typický postmoderný mysliteľ nepoužíva pojem blížny), vďaka ktorej si človek uvedomuje, že musí „rešpektovať práva telesnosti toho druhého, medzi nimi i právo vyjadrovať sa a myslieť“ (s. 71). Eco laickú etiku stotožňuje s prirodzenou etikou, ktorá „nie je neznáma ani veriacemu“ (s. 75). Eco napokon dospieva k zvláštnemu záveru: Keďže neveriaci počíta s tým, že neexistuje Boh, ktorý by mu odpustil, po spáchaní zlého skutku sa „radšej pokúsi, skôr ako veriaci, o očistný kúpeľ verejného priznania“ (s. 75).
Okrem pohľadu do podivuhodnej logiky „laickej religiozity“ v tomto texte nájdeme aj príbeh Ecovej duchovnej cesty. Eco mal do svojich dvadsiatich dvoch rokov silnú katolícku výchovu a pripúšťa, že niektoré z jeho morálnych presvedčení sú ovplyvnené „tým silným dotykom religiozity, ktorá ma poznačila na samom začiatku“ (s. 69). Medzi tieto morálne presvedčenia podľa všetkého nepatrí katolícke učenie o prirodzenom zákone...
Napriek mnohým Ecovým nekatolíckym či dokonca antikatolíckym názorom sa však aj v jeho prípade potvrdzuje, že znamenie krstu sa nedá len tak ľahko prekryť: „Už v pokročilom veku som videl (na istej zahraničnej katolíckej univerzite, ktorá zamestnáva aj profesorov s laickou výchovou, pričom od nich požaduje nanajvýš prejavy formálnej úcty počas nábožensko-akademických obradov), ako niektorí z mojich kolegov pristupujú k svätému prijímaniu bez štipky viery v Skutočnú Prítomnosť, a teda aj bez predchádzajúcej spovede. Ešte i po toľkých rokoch som pocítil záchvev hrôzy zo svätokrádeže“ (s. 70).
Takže hoci Umberto Eco by sa sám sotva označil za konzervatívca či tradicionalistu, v dobe, keď napríklad v Amerike podľa niektorých prieskumov verejnej mienky verí v Kristovu skutočnú prítomnosť v Eucharistii len niečo vyše tridsať percent katolíkov, je aj tento jeho záchvev hrôzy ťažkým tradicionalizmom... Len škoda, že Ecovi záchvev hrôzy nevydrží aj pri ďalších otázkach, ako sú napríklad interrupcie.
Vladislav Gális