Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Úspešný Putinov kritik (a apologéta)

Číslo 3-4/2016 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 1119
 

Michail Zygar: Všetci mocní Kremľa, Absynt 2016

Knihu Michaila Zygara odporúčam všetkým, ktorí majú radi pútavé knihy. Človek ju chytí do ruky a číta, číta, kým nie je na konci. Platí to napriek jej objemnosti, má asi 470 strán. Je to kniha o Putinovej ére, teda o takmer dvadsiatich ostatných rokoch ruskej politiky. Je o Putinovi samotnom, o všetkých kľúčových postavách a postavičkách, ktoré Putina obklopovali, ovplyvňovali, vykonávali jeho vôľu.

Ktosi múdry povedal, že najlepšia kniha je tá, ktorá vám povie to, čo ste už vedeli. Z tohto hľadiska nemôžem povedať, že by som sa od Zygara dozvedel niečo fundamentálne nové. Čo som pozorovaním ruskej politiky videl za tie dve dekády, sa v zásade zhodovalo s obsahom knihy. Akurát veci, ktoré boli len tušené, dostali ostré kontúry, objavili sa pestré detaily a logika vecí sa chápala ľahšie.

Najpozoruhodnejšia vlastnosť Zygarovej knihy je však iná. Autor je mladý ruský liberálny novinár, ročník 1981. Ruského prezidenta, nuž, ako to povedať, nemá veľmi v láske. Putinových ľudí tiež. Tón knihy je rozmarne ironický až sarkastický, a najmä kritický. Nič proti tomu. O to lepšie sa kniha číta. Keď mi ju Jaroslav Daniška odporúčal, vravel, že je to kniha, ktorá sa páči všetkým. Od putinofilov po putinofóbov. A v tom je jej paradox.

Liberálny antiputinovec si príde na svoje, lebo tam nájde popis nespočetného množstva neduhov putinizmu. A ten paradox spočíva v tom, že vzhľadom na to, čo sa v našich zemepisných šírkach a dĺžkach o ruskom režime popísalo, by tento antiputinovec nemal byť so Zygarom až tak spokojný. Totiž môže sa stať, že si začneme klásť otázky, prečo tam nie je ešte takéto obvinenie, resp. onaké obvinenie, atď. A že tam teda chýbajú obvinenia kľúčové, ktoré by zdôvodňovali protiruskú rétoriku, ktorá sa v našich médiách pohybuje niekde na hranici vojnového konfliktu s Ruskom.

Teda v mnohom je Zygar Putinovým kritikom a je to kritika priama. A v niečom je jeho nepriamym obhajcom, lebo o niektorých veciach nepíše. A my, odchovaní našimi médiami, by sme očakávali, že by o „týchto veciach“ písať mal. A prečo teda o „týchto veciach“ nepíše? Nuž, možno preto, lebo „tieto veci“ proste nie sú pravda.

Skúsme si teda prejsť niekoľko položiek antiputinovskej kritiky a povedzme si, v ktorých Zygar potvrdzuje to zlé, čo si môžeme o Putinovi prečítať aj u nás, a v ktorých to nepotvrdzuje.

Rusko ako krajina majetkovej neistoty

Zygar nás utvrdí v tom, že Rusko je krajinou majetkovej neistoty. Nepísané pravidlo kremeľskej politiky je, že miliardárov ich majetok – získaný v divokej privatizácii rokov deväťdesiatych –neoprávňuje k tomu, aby si zaň kúpili politickú moc. Kto to nechápal, bola mu daná príučka orgánmi činnými v trestnom konaní. Príučku dostal Chodorkovskij. Zygar ho vykresľuje nie v pozitívnom svetle. Ako človeka, ktorý si nakradol (ako to inak máme nazvať) a potom sa chystal, za nakradnuté, stať budúcim prezidentom.

V tejto súvislosti sa vynára otázka, prečo sme na Slovensku tak sklamaní, že nebol zavretý žiaden mečiarovský privatizér, zatiaľ čo v Rusku nás také niečo pobúri. Asi preto, že v Rusku tým motívom nebola majetková spravodlivosť, ale eliminácia politického protivníka. To je jednoducho pravda.

Zygara znepokojuje i to, že v neskorej Putinovej ére už neplatí, že oligarcha bez politických ambícií sa o majetok nemusí báť. Ukazuje to stíhanie Vladimíra Jevtušenka, majiteľa spoločnosti Bašnefť. Dôvodom bol jeho pokus predávať akcie podniku na zahraničnej burze.

Putin a Medvedev

Vzájomná výmena prezidentského úradu medzi Vladimírom Putinom a Dmitrijom Medvedevom v roku 2008 a potom v roku 2012 nebola až taká dohodnutá komédia, ako sa nám to podsúvalo. Je pravdou, že Medvedeva vybral iba Putin, ktorý mu dal napokon prednosť pred Sergejom Ivanovom. Výkon prezidentského úradu Medvedevom bol relatívne nezávislý od Putina. Napätie medzi mocenským okruhom Medvedeva a okruhom Putina tiež nebolo hrané.

Pravdou je i to, že vrátenie prezidentského úradu Putinovi v roku 2012 tiež nebolo dopredu dohodnuté. Medvedevovi ľudia rátali s tým, že prezident odštartuje svoju dlhšiu politickú kariéru, úplne nezávislú od Putina, buď tým, že sa rozhodne kandidovať aj v druhom období, alebo v čele novej liberálnej strany. Putin až asi rok pred prezidentskými voľbami Medvedeva presvedčil, že by sa on mal vrátiť do prezidentského kresla. Medvedev v podstate správne odhadol, že Putin je silnejší, a prijal ponuku na výmenu funkcií.

Plynová vojna

Spomeňme si na plynovú krízu zo začiatku roku 2009, ktorú nám naše médiá vykresľovali úplne jednostranne – ako pokus Ruska vydierať Ukrajinu zastavením dodávok plynu. A samozrejme s Ukrajinou vydierať i celú Európu, lebo ten plyn bol zastavený i pre nás. Ale Zygar to tak neopisuje. Skôr nám ukazuje obraz hrabivých chytrákov vo vládach (ruskej i ukrajinskej) i mimo vlád, ktorí sa na neprehľadných zmluvách medzi neprehľadnými podnikateľskými subjektmi chcú riadne nabaliť.

Aké politické vydieranie? Veď všetci chcú, aby sa predávalo a kupovalo. A bohatlo. A zaujímavé sú Zygarove údaje o snahách významných ukrajinských politikov dohodnúť sa s Putinom na úkor iných ukrajinských politikov.

Rusko-gruzínsky konflikt 2008

V našich médiách sme o tom čítali ako o novom Auguste 1968. Zygarov príbeh je iný. Našu pozornosť upúta popis udalostí na summite NATO na jar 2008 v Bukurešti, kde nemecká kancelárka Merkelová a francúzsky prezident Sarkozy upozorňovali, že Gruzínsku a Ukrajine by nemal byť ponúknutý Akčný plán pre členstvo, že Saakašvili nie je demokrat, keďže zrušil opozičnú televíznu stanicu a násilne rozohnal opozičnú demonštráciu. Merkelová zatelefonovala pred summitom Saakašvilimu a oznámila mu, že ona s Akčným plánom pre Gruzínsko nebude súhlasiť, aj keby mu Bush sľuboval čokoľvek. Kompromisom bola napokon politická deklarácia, ktorá hovorila, že Gruzínsko a Ukrajina sa stanú členmi NATO, ale nehovorila o dátumoch.

Od jarného summitu k letnej vojne potom vedie logická cesta. Kameňom úrazu je Južné Osetsko, v ktorom sa – na základe zmluvy z Jeľcinových čias – starajú o pokoj ruské a gruzínske mierové sily. V lete už občas lietajú guľky cez hranicu medzi Južným Osetskom a Gruzínskom. Horúcu fázu vojny potom začne Saakašvili bombardovaním Cchinvali, centra Južného Osetska. Rusi sú pripravení a zaženú ho. To, že vojnu začal Saakašvili, je spomenuté len mimochodom, ale Zygar uvedie i jednu explicitnú vetu: „ ... aj sám gruzínsky prezident urobil dosť preto, aby došlo k vojenskému riešeniu konfliktu.“ Iný príbeh, ako sme zvykli čítať.

Ukrajina, Krym, Donbas

Dráma Ukrajiny sa tiež začínala na bukureštskom summite NATO. Podľa Zygara, Sarkozy a Merkelová argumentovali tým, že „väčšia časť obyvateľov Ukrajiny je ostro proti NATO“. Pýtate sa, že čo to bol za rozum takúto krajinu chcieť prijať do NATO? Od Zygara je pekné, že tento fakt, overený v desiatkach prieskumov verejnej mienky, spomína. Aspoň sa nemusíme čudovať, prečo si obyvatelia Donbasu, potom, čo sa objavila v Kyjeve nová pro-NATO vláda, v referende na jar 2014 odhlasovali samostatnosť. Tiež uvádza, že Juščenkove vyhrážky o vyhnaní Rusov zo základne v Sevastopole, mohli Putina znepokojovať. Anexiu Krymu a vojnu na Donbase popisuje Zygar, zdá sa, nezaujato.

Sekírovanie opozície

Byť opozičným politikom v Rusku nie je jednoduché. Ak podnikáte a kandidujete proti putinovcom, možno vás prokurátor práve vtedy obviní z ekonomického deliktu. Tak sa to stalo populárnej opozičnej tvári Alexejovi Navaľnému. Navaľnyj bol odsúdený na podmienečný trest väzenia. V roku 2013 kandidoval za primátora Moskvy, získal 27 percent hlasov. Zvolený bol Sergej Sobjanin z putinovského Jednotného Ruska s 51 percentami. Navaľnyj možno bude súperiť s Putinom v najbližších prezidentských voľbách. Ak mu v tom nebude administratívne zabránené, samozrejme.

Vraždenie opozície?

V súvislosti so zavraždením niekdajšieho vicepremiéra Borisa Nemcova sa objavujú v našom mainstreame správy, ktoré podsúvajú čitateľovi vysvetlenie, že za vraždou stojí Putin. Nemá to síce logiku, lebo Nemcov bol politicky už tak slabý, že nepredstavoval pre Putina žiadnu hrozbu.

Zygar ani náhodou neponúka takéto vysvetlenie. Naopak, hovorí, že vražda bola pre Putina veľkou nepríjemnosťou, až hrozbou. Zygarov prst ukazuje na zvláštny fenomén, ktorým je Čečensko a jeho vládca Ramzan Kadyrov. Klan Kadyrovovcov bol pre Putina voľbou menšieho zla, keď tým väčším boli separatistickí islamskí fundamentalisti.

Kadyrov neustále chrlí na internete sľuby vernosti veľkému Putinovi, ale o Čečencovi Zaurovi Dadajevovi, obvinenému z vraždy Nemcova, hovorí, že tento je nevinný. Zygar naznačuje, pred akou voľbou Putin stojí. Alebo bude tolerovať Kadyrovovi jeho nezákonnosti, alebo bude „tretia čečenská“. Rozumej tretia čečenská vojna.

Zaplavia nás ruské tanky?

Čitateľ si iste spomína na kolóny NATO, ktoré pred dvomi rokmi prechádzali Východnou Európou. Tohto roku tisíce vojakov NATO odišli do Pobaltia a do Poľska, ergo k ruským hraniciam, aby postavili hrádzu možnému ruskému vpádu. Čo si o tom myslí Zygar, pýtame sa. Nuž, nemyslí si o tom nič. Vôbec nepíše o ruskej vojenskej hrozbe pre nejaké Pobaltie či Poľsko. Podľa všetkého preto, lebo nič také neexistuje. Za všetko hovorí Zygarom opísané povzdychnutie veliteľa Girkina-Strelkova, ktorý hovorí, že proruskí rebeli pokojne mohli zaujať Mariupoľ, teda mať na dosah pozemné prepojenie medzi Donbasom a Krymom, ale rozkazy boli Mariupoľ neobsadzovať.

O Donbase a Kryme si môžeme myslieť čokoľvek, ale imperiálna politika takto nevyzerá.

Obraz neutešený, ale inak

Čítajme teda knihu Michaila Zygara, ktorá je zaujímavá tým, čo v nej je, aj tým, čo v nej nie je. Dáva obraz krajiny s obrovskými problémami, ale ten obraz by mal mobilizovať najmä Rusov. Nie je to ten hysterický obraz, ktorý nám ponúkajú naše médiá, aby vzbudili strach v nás.

Copyright © 2005-2017 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.