Aký je arcibiskup Cyril Vasiľ?

Číslo 3-4/2016 · Michal Čop · Čítanosť článku: 2671
 

Jozef Majchrák, Martin Hanus: Cyril Vasiľ – Kresťan by mal byť hrdinom. Konzervatívny denník Postoj. 2016.

Koncom roka 2016 obohatil slovenský knižný trh po prvýkrát aj Konzervatívny denník Postoj. Jeho redaktori Martin Hanus a Jozef Majchrák sa pokúsili v rozsiahlom knižnom rozhovore predstaviť arcibiskupa Cyrila Vasiľa, najvyššie postaveného Slováka vo Vatikáne, ktorý bol až do vydania tejto knihy nie veľmi známy širokej verejnosti na Slovensku.

Čo sa týka obsahu knihy, dá sa povedať, že sa zaoberá najmä štyrmi oblasťami: 1. osobným príbehom biskupa Vasiľa, teda jeho detstvom, štúdiom, emigráciou a životom v Ríme; 2. politickou situáciou vo svete, najmä situáciou na Blízkom východe a migračnou krízou; 3. zmenami, ktoré do Cirkvi prináša pápež František, akými sú napríklad apoštolská exhortácia Amoris laetitia, väčší dôraz na starostlivosť o chudobných a na ekológiu, či tzv. klerikalizácia Cirkvi, o ktorej pápež často hovorí; 4. slovenskou Cirkvou a jej neduhmi, akými sú Katolícka univerzita, kauza odvolania arcibiskupa Bezáka či nutnosť zmeny pastorácie.

A teda, aký je arcibiskup Cyril Vasiľ?

Druhá vec, ktorá čitateľa vyruší, je optimizmus, či priam až „rojkovstvo“. Na prvý pohľad banalita, no až pri čítaní tejto knihy si človek uvedomí, ako málo sa už s takýmto postojom stretávame, aj to, že práve táto vlastnosť kresťanom často chýba, i keď opak by mal byť pravdou. A tu nemyslím na to, že Cyril Vasiľ sa pozerá pozitívne na Rímsku kúriu, Cirkev na Slovensku, migračnú krízu, či dokonca aj Katolícku univerzitu, ale na to, že – práve vďaka tomuto optimizmu – mu nechýba akýsi misionársky zápal, o ktorom sa v Európe v posledných rokoch už akosi prestalo hovoriť, i keď donedávna to bol jeden z hlavných atribútov európskeho kresťanstva. Dnes hovoríme skôr o tom, že sa máme pred inými kultúrami brániť, respektíve, ak hovoríme o misiách, väčšinou si s tým dnes spájame lekárov, sociálnych pracovníkov, či akési zbierky pre chudobné, či prírodnými katastrofami postihnuté krajiny. No málokedy nám ešte napadne misionársky rozmer v zmysle prilákať ku kresťanstvu ľudí na iných kontinentoch či, nebodaj, našich blízkych.

Tretia vlastnosť je pokora. Tá sa prejavuje jednak v skromnosti, s akou vladyka rozpráva o sebe, o tom ako sa dostal na biskupský stolec, o skautingu, ale aj v tom, že nikdy svoje názory neprezentuje z pozície moci, ktorú istotne ako sekretár Kongregácie pre východné cirkvi (a ďalších iných funkcií) má, či keď sa, akoby mimochodom, až na záver knihy dozvedáme, že vladyka využíva svoj priestranný apartmán na pomoc pri riešení bytovej otázky pre ďalších kňazov.

A čo vám bude na biskupovi vadiť? Začnem trochu ľahším „defektom“, ktorý badať u viacerých kňazov, a my, laici, to väčšinou nazývame syndrómom farárskych rečí. Konkrétne ide o to, že je medzi kňazmi akousi rozšírenou neresťou, že kým sa dostanú k zodpovedaniu otázky, tak poslucháč, či v našom prípade čitateľ, často aj zabudne, čoho sa pôvodná otázka týkala. A to sa stávalo pomerne často aj Cyrilovi Vasiľovi. Pri každej téme potreboval na úvod viac zahrievacích otázok, pri ktorých sa snažil otázku ukazovať vo viacerých rozmeroch, odtieňoch a farbách, v dôsledku čoho má čitateľ často pocit, že to veľmi dlho trvá, kým sa konečne dostaneme k jadru problému, a kvôli čomu kniha občas aj, povedzme si otvorene, nudí. (Toto pozorovanie vychádza nielen z knihy, ale aj z prezentácie knihy, ktorá sa odohrala v rámci dvoch verejných diskusií redaktorov Hanusa a Majchráka s vladykom Vasiľom.)

A potom je tu tá závažnejšia vec. Dovolím si tvrdiť, že – priam až väčšinovo – bude čitateľom u biskupa chýbať väčšia odvaha. Konkrétne odvaha pomenovať veci pravými menami. Asi najviac sa to ukazuje pri otázkach, keď sa autori vladyku pýtajú na slovenské pomery. Je chvályhodné, že arcibiskup sa nepúšťa do unáhlenej kritiky. Tiež je potrebné povedať, že čitatelia chápu, že vladyka nebude hádzať špinu do vlastných radov. A tiež treba priznať, že nakoniec sa v knihe nájdu aj kritické názory. No tá cesta k nim je pre čitateľa aj redaktorov Postoja veľmi zdĺhavá, tŕnistá a náročná. To, čo Cyrilovi Vasiľovi chýba, je niečo, čo mal biskup Baláž, čo ukázal v súčasnosti biskup Lach, keď sa ozval na obranu zdravotných sestier, a určite to mal aj arcibiskup Bezák. Je to akási odvaha jasne pomenovať problémy, možno aj odvaha podstúpiť to, že nebudem s každým vychádzať zadobre. Odvaha „zašpiniť sa“, povedať niečo, čo sa možno nebude niektorým ľuďom, s ktorými spolupracujem alebo sa stretávam, páčiť, no je to zároveň niečo, čo značná časť spoločnosti cíti a potrebuje pomenovať. Teraz nemyslím to, čo vladyka v knihe kritizuje, totiž, že podľa neho Slováci často čakajú, že tu niekto niečo povie za nich, že za nich vyrieši problémy. Myslím tým to, že ľudia cítia, že je niečo zlé, a čakajú, kedy to už konečne prizná aj niekto „zhora“, kedy sa ich niekto zastane a pokúsi sa priviesť veci na správnu mieru. Ak sa toto nedeje, tak (nielen) obyčajným ľuďom sa zdá, že hierarchia je odtrhnutá od reality a žije si svojím vlastným (nemravným) životom niekde v palácoch. Asi najviac sa táto vlastnosť prejavila pri odpovediach ohľadom Katolíckej univerzity. Ak niekto na Katolíckej univerzite zneužíva peniaze od študentov, zo zbierok alebo z grantov, ak tam škodia slušným ľuďom, ktorí na to poukazujú, ak sa škola zneužíva na rýchle získanie titulov, a ak sú viaceré fakulty na chvostoch rebríčkov kvality, tak od biskupa sa očakáva, že sa v prvom rade týchto utláčaných zastane a na tieto nespravodlivosti a nezrovnalosti poukáže. A nie, že bude filozofovať o tom, aký cieľ by mala mať Katolícka univerzita, čomu by mala učiť, alebo veci zľahčovať tým, že tieto problémy prirovná k tomu: „kde upratovačka položila metlu“.

Posledná vec – treba povedať, že táto kniha je v mnohom kvalitnejšia a nápaditejšia ako knihy mnohých iných slovenských médií, ktoré zaplavili predvianočný trh. Nápaditá je v tom, že v nej nie je len zreprodukované niečo, čo vychádzalo priebežne počas roka (ako napr. Schutzove týždne v podaní redakcie SME), ale ide o originálny, po prvýkrát vydaný, exkluzívny, a skutočne rozsiahly rozhovor s človekom, ktorý je doma na Slovensku, tak aj v zahraničí rešpektovanou osobnosťou.

A kvalita spočíva najmä v odvahe a precíznosti, s akou redaktori Postoja kládli biskupovi otázky. Z knihy je cítiť, že redaktori nad slovami biskupa kriticky uvažujú a snažia sa ho poriadne povyzvŕtať, nielen posúvať rozhovor ďalej, respektíve otázkami respondentovi nadbiehať. Možno sa to na prvý pohľad zdá ako banalita či samozrejmosť, no u nás to, bohužiaľ, vôbec nie je zvykom. Skôr naopak. Skúste siahnuť napríklad po rozhovoroch Jána Štrassera v podstate s hocikým (Mikloško, Kňažko, ...), Tomáša Gálisa s Alexandrom Dulebom alebo aj pankáča Štefana Chrappu s Antonom Srholcom, a určite si všimnete rozdiel.

Knižný rozhovor s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom je dobrým čítaním, ktoré by malo byť na zozname asi každého kresťanského intelektuála, ale aj každého, kto by rád spoznal najvyššie postaveného Slováka vo Vatikáne. Lebo redaktori Postoja sa o to – spoločne so samotným Cyrilom Vasiľom – snažili skutočne poctivo.