Slovo A Obraz Ako hovoriť o Bohu

Číslo 3-4/2016 · Timotej Križka · Čítanosť článku: 1804
 

V histórii západného myslenia sa nachádzajú dva základné ponímania pomenovania. Mena ako slova. Slova – stavebného prvku jazyka. Myslenia človeka.

Boli to dva smery, ktoré sa až po súčasnosť prepletajú dejinami celej európskej kultúry. Prvý vychádzal z ontologického poňatia slova. Slovo bolo symbolom a malo magicko-teurgický význam. Vyznávači tohto smeru verili, že slovo je menom, ktoré má schopnosť priamo meniť svoje okolie a zasahovať do hmotného, fyzického sveta. V článku Obščečelovečeskie korni idealizma z roku 1908, Pavel Florenskij opisuje vývoj filozofie mena a priamo nás vedie k Platónovi a realistickej koncepcii jazyka. Okrem Platóna patril medzi vyznávačov ontologického poňatia slova ako „mena“ napríklad Hérakleitos. Neskôr na nich nadviazali stredovekí realisti a idealizmus. Neskôr bolo toto poňatie rozvinuté v symbolizme ako poetickom smere, medzi ktorého hlavných predstaviteľov patril básnik Andrej Bělyj.

K opačnému názoru, ktorý v jazyku hľadal čisto arbitrárny ľudský skutok, patrili sofisti, skeptici, nominalisti a senzualisti. Pre týchto antiplatónovcov podľa Florenského slovo neznamená viac ako flatus vocis¹ . Jazyk neobsahuje žiadnu esenciu, je to iba čisto subjektívny prejav človeka.

Platón v dialógu Kratylos poukazuje na to, že z poznania mena môžeme spoznať podstatu veci samotnej. Ruskí symbolickí básnici mali neustále na mysli platonický význam mena, a preto dávali menu teurgickú schopnosť, ktorá môže prepojiť svet javov so svetom ideí. Prepája svet fyzický so svetom duchovným. Toto poňatie môžeme aj obrátiť, a tak pochopiť, že každé slovo je prejavom ducha, ktorý v nás sídli. Na myseľ mi prichádza slovenské porekadlo: „Čo na srdci, to na jazyku.“ Ak je ale slovo previazané s duchom, tak pomocou slova a jazyka môžeme ducha bezprostredne roznášať a šíriť ďalej. Naše vnútorné nastavenie sa tak prenáša bezprostredne do celého okolia. Presahuje hranice našej hmatateľnej podstaty. Vtedy myšlienka nadobúda svoje fyzické telo a šíri sa ďalej. V Novom zákone v Jakubovom liste môžeme čítať o sile jazyka ako malého kormidla, ktoré riadi veľkú loď. List poukazuje na veľký význam ovládania verbálneho prejavu.

Na to, aby sme pochopili silu slova ako obrazu, je dôležité porozumieť aj vzniku slova. Predstavujem si, ako slová v jednotlivých jazykoch vznikali najprv iba formou zvukov, ktoré boli nositeľmi emócie. Ostré a hlasné zvuky mali za účel upozorniť alebo vystrašiť. Privádzali telo prijímajúceho do ostražitosti. Jemné, nežné a pomalé – zas naopak – pôsobili upokojujúco. Bola to hudba na tom najbežnejšom nástroji, ktorý nosíme neustále pri sebe. Upozornili sme niekoho na nebezpečenstvo ostrým zvukom. Poslucháč reagoval na zvuk spozornením zmyslov. Napätím tela sa takisto začali aj fyziologické procesy, ktoré reagovali na vytvorenú emóciu. Postupne sa táto „hudba“ formovala a rozvíjala až do jazyka, aký používame v súčasnosti.

Z roviny emócií sme sa dostali na rovinu vedomostnú. Vnímame svet prevažne rozumom, ktorý väčšinou neprepájame s duševným stavom. Zabudli sme na magicko-teurgickú schopnosť reči, a poverám a zarieknutiam sa už iba smejeme.

Básnici sú ľudia, ktorí opäť vytvárajú prepojenie medzi týmto vzťahom. Správajú sa ako výrobcovia mien alebo zákonodarcovia z Platónovho dialógu Kratylos.

Takto básnici - zákonodarcovia znova pripomínajú princípy, ktoré platia na tejto planéte milióny rokov. Zákony, ktoré nevytvoril človek, ktoré nie sú od neho závislé. Hľadajú prirodzenosť a reálny význam veci, podľa ktorej je meno vyslovené. Používajú slovo ako symbol.

Pavel Florenskij definuje tento symbol ako niečo večné. Rodiace sa vo vedomí. Rozpoznateľné iba hlbokým vnútorným skúmaním. Tieto symboly sú na nás nezávislé a my ich môžeme iba objavovať. Takto dáva ostrú hranicu medzi symbolom a alegóriou, ktorú Florenskij popisuje ako niečo konvenčné, čo bolo stvorené človekom. A tak má aj ohraničený význam. Končiaci smrťou.

Romantizmus je obdobím, keď sa alegória začína oddeľovať od symbolu. Johann Wolfgang Goethe definuje alegóriu takto:

Alegória transformuje fenomén v pojem a pojem v obraz, ale tak, aby pojem obsiahnutý v obraze mohol byť vždy považovaný za úplný a obrazom ohraničený, a musel sa cez neho vyjadrovať. Symbolizmus transformuje fenomén v ideu, ideu v obraz, a to tak, aby idea v obraze bola stále nekonečne pôsobivá a nedostižná, a ak by bola vyslovená vo všetkých jazykoch, zostáva aj tak nevyjadriteľná. Hlavný rozdiel je, či hľadáme pomer medzi zvláštnym a univerzálnym, alebo vidíme v zvláštnom univerzálne. V prvom prípade sa dostávame k alegórii, ktorá má za cieľ dať nám iba príklad univerzálneho. V druhom prípade ide o skutočný rozvoj poézie. Vyjadrením niečoho ojedinelého vyjadrujeme absolútny celok. Nie je potrebné, aby sme k tomu umelo lepili univerzálne. Ten, kto zachytí živý prípad, automaticky zachytáva aj ono univerzálne. Samozrejme je na to potrebná aj aktivita prijímateľa, ktorý je takto pozvaný a stáva sa spoluautorom diela. „Pravý symbolizmus je ten, keď zvláštny prvok predstavuje prvok obecnejší, nie len jeho tieň, ale ako živé a okamžité odhalenie nezistiteľného.“ ²

O absolútnom a univerzálnom ale nemôžeme hovoriť iba na poli racionalizmu. Racionálne uvažovanie fragmentuje celok. Takto vznikajú pravidlá, ktoré človek často slepo dodržiava, lebo nemá vnútorný prežitok z ich skutočného významu. Iba v jednej rovine ale nemôže pochopiť ich skutočný význam, a tak im slepo dôveruje bez toho, aby ich skutočne poznal. Podľa Florenského „Pravda“ musí obsahovať všetky parciálne pravdy, ktoré sa spoja vo všetko zahŕňajúce súcno. Florenskij takto nadväzuje na Solovjeva, ktorý definuje Pravdu ako „všejediné“ súcno. Takto ani Solovjev, ani Florenskij nerozdeľujú metafyzickú triádu Pravdu, Dobro a Krásu na tri rozdielne princípy. Tieto tri princípy sú „Jednotou“, ktorá je pozorovaná iba pod inými uhlami. „Duchovný život, ktorý vychádza z Ja a ktorý má v Ja svoj stred, je Pravda. Chápaný ako bezprostredné pôsobenie iného, je Dobro. A jeho vyžarovanie navonok, prejav, je Krása.“ (Florenskij)

Takto môžeme v symbole poznať podstatu, ktorá sa premieta v nás. Pomocou symbolického obrazu, ktorý môže byť tvorený či už textom, alebo svetlom. Vnímaný pomocou všetkých našich zmyslov.

Prvou chybou pre pochopenie symbolu, je hľadať v ňom jasnosť. V symbole sa nachádza to, čo bolo pred začiatkom dejín, a to, čo bude po skončení. Nekonečný, presne smerujúci význam, ktorý nehľadá odpoveď v skúsenosti, ale v skutočnej múdrosti. Symbol si zachováva princípy, ktoré sú živým vzťahom. Symbol – ako obraz univerzálneho – presahuje vedomosti jednotlivca. Takto sa neviaže na nejaké miestne alebo dobové významy. Presahuje vytvorené znaky jednotlivých kultúr a komunikuje s podstatou človeka, ktorá sa nachádza hlboko v jeho vnútri.

Básnik samotný symbol nevytvára, ale nachádza. Otvára nám takto svet presahujúci vôľu človeka. Dotýka sa pravej podstaty, pred ktorou človek padá od úžasu na kolená. V každodenných momentoch môžeme nachádzať takéto obrazy sprevádzajúce naše kroky. Nachádzať čisté pravdy. Perly. Básnik vidí metafyzickú podstatu a jeho jedinou úlohou je vybrať správny rám. Oddeliť ich z bežného prostredia, a tak sprostredkovať aj človeku nevidiacemu...

Takto prichádzame ku skutočnej podstate Slova, v ktorom už nesmieme hľadať len racionálnu zložku, ale musíme brať jeho skutočný rozsah ako celku. Teda, ako Obrazu. Eskalátora zo sveta viditeľného, poznateľného zmyslami, do sveta nadzmyslového, oveľa jemnejšej povahy. Ktorá nepodlieha našim dimenziám času. Entropii.

Obraz nás prinavracia k Bohu. Ak je skutočný a pravdivý, obohacuje nás širokou škálou významov. Hladíme naň a badáme v ňom odraz sveta, ktorý nás obklopuje, odraz seba. Ak sa nám podarí dostať za tento prvý rozmer, obal, máme možnosť uvidieť, čo sa skrýva za zrkadlom. Na druhej strane... Ale na to už moje slová nestačia.