Fatima a Slovensko

Číslo 3-4/2016 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2377
 

Prvého januára 2017 sa vo všetkých kostoloch na Slovensku čítal pastiersky list z príležitosti storočnice zjavení Panny Márie vo Fatime. Vo všetkých diecézach boli predstavené duchovné programy zamerané zvlášť na šírenie pobožnosti fatimských sobôt. 12. mája 2017 slovenská pošta vydá osobitnú známku pri príležitosti 100. výročia zjavenia vo Fatime. Návrh známky prinieslo Portugalsko a rovnaká známka bude vydaná v Luxembursku, v Poľsku a na Slovensku. Oficiálne si teda Cirkev i štát chcú uctiť toto významné svetové výročie. Ako sa vyvíjala a aké podoby mala fatimská úcta na Slovensku, čo bolo jej dôvodom a čo môže byť ešte jej pokračovaním?

Matka Božia je stále prítomná v živote Cirkvi i sveta. Spomeňme len tie zjavenia, ktoré boli Cirkvou už uznané: Guadalupe v Mexiku 9. decembra 1531, La Salette vo francúzskych Alpách 19. septembra 1846, Lurdy na juhu Francúzska 11. februára 1858 a portugalskú Fatimu 13. mája 1917. Kým prvé tri vyzývali svet k pokániu a diali sa v nich uzdravujúce zázraky, Fatima sa v posolstvách Matky Božej výrazne posúva k veľkým udalostiam sveta. Pápež Pius XII. nakoniec sám povedal, že Fatima je najväčší Boží zásah do ľudských dejín od čias apoštolov. Fatima prináša viacero posolstiev, ale ich spoločným menovateľom je zaangažovanie a obrátenie sa celého sveta, pokánie a modlitby vo svete, a z toho vychádzajúce postavenie a poslanie Ruska. Rusko – vo svojom obrovskom potenciáli zla i dobra – akoby nebolo schopné sa samo obrátiť a pripraviť na svoje poslanie vo svete, ale je závislé od modlitieb a pokánia sveta. Nie je náhodné, že prvé fatimské zjavenie sa udialo pol roka pred boľševickou revolúciou v Rusku, a samozrejme ďalšie osudy Ruska, resp. Sovietskeho zväzu, sa nás na Slovensku museli dotýkať. Veď komunistický a ateistický Sovietsky zväz bol náš priamy sused. Myšlienky svetovej revolúcie, myšlienky vyriešenia sociálnych problémov ľudstva, ktoré sa šírili z krajiny sovietov, mali v atmosfére veľkých hospodárskych kríz vo svete obrovskú odozvu. Politickí a cirkevní predstavitelia Slovenska toto ohrozenie veľmi rýchlo pochopili. Je známy výrok Andreja Hlinku, ktorý po prvých slobodných voľbách v Československu, v ktorých na Slovensku suverénne zvíťazila Československá sociálne demokratická strana robotnícka, 28. apríla 1920 napísal v Slovákovi: „Budem pracovať vo dne v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské.“

Katolícky kňaz a publicista Andrej Škrábik, ktorý sa neskôr stal banskobystrickým sídelným biskupom, vydal v roku 1925 v Spolku sv. Vojtecha, pod pseudonymom Rajecký, knihu „Červené Slovensko?“, v ktorej vyjadril svoj nesúhlas s prenikaním myšlienky komunizmu na Slovensko. Myšlienka ohrozenia kresťanského Slovenska zo strany Sovietskeho zväzu bola na Slovensku prítomná stále, až do februára 1948, keď sa nakoniec Československo stalo komunistickou krajinou.

V dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia na Slovensku nepoznáme odozvy na fatimské zjavenia. V rokoch 1942 až 1947 bolo v Katolíckych novinách jedenásťkrát písané o fatimských zjaveniach. V mesačníku Pútnik sa o Fatime písalo v roku 1944. V Budapešti, v Spolku sv. Vojtecha v Uhorsku vyšla v roku 1943 po slovensky knižočka „Fatima: Odkaz Panny Márie všetkým národom“. V roku 1944 vyšla v Spolku sv. Vojtecha v Trnave kniha „Barthas, Casimir: Boli raz tri malé deti... Utiahnutý a kajúcny život fatimských vyvolencov“. Súvisí to zrejme s tým, že fatimské zjavenia boli Cirkvou uznané v roku 1930 a prvé dve časti fatimského tajomstva boli vizionárkou Luciou zverejnené 31. augusta 1941. Tretiu časť tohto fatimského tajomstva napísala Lucia 3. 1. 1944 a zverejnená bola pápežom Jánom Pavlom II. až v roku 2000. Najviac oboznámení s fatimskými zjaveniami a Rusku boli asi slovenskí jezuiti. Osobitne páter Ján Dieška, ktorý v rokoch 1938 až 1940 študoval na Pápežskom východnom inštitúte a bol absolventom Russica¹ . Jezuitský časopis vydávaný v Trnave – Posol Božského Srdca Ježišovho – v roku 1944 priniesol článok: „Naša odpoveď na fatimské posolstvo Panny Márie,“ v ktorom sa píše o výzve Panny Márie konať pobožnosť fatimských sobôt. 10. decembra 1925 sa Matka Božia zjavila sestre Lucii v cele rehoľného domu v Pontevedra a povedala: „ ... sľubujem všetkým, čo sa počas piatich mesiacov v prvú sobotu vyspovedajú, príjmu sväté prijímanie, pomodlia sa ruženec a strávia pätnásť minút pri rozjímaní niektorého tajomstva ruženca, že budem pri nich v hodine smrti so všetkými milosťami, ktoré potrebujú k spáse.“ ² Z jezuitského prostredia vyrástol slovenský biskup Pavol Hnilica, jeden z najväčších šíriteľov fatimských posolstiev v Cirkvi i medzi pápežmi.

Jezuitský bohoslovec Pavol Hnilica bol rožňavským biskupom Róbertom Pobožným v septembri 1950 tajne vysvätený za kňaza a v januári 1951 tajne vysvätený za biskupa. Jeho svätenie bolo zakrátko prezradené, a ešte v ten istý rok bol nútený ujsť cez rieku Moravu do Rakúska. V zahraničí spracoval analýzu komunizmu a jeho metódy prenasledovania Cirkvi, čo u pápeža Pia XII. i ďalších kompetentných ľudí vyvolalo veľkú odozvu. Na II. vatikánskom koncile predniesol pamätnú reč o prenasledovaní veriacich za železnou oponou. 13. mája 1967, na 50. výročie prvého fatimského zjavenia, navštívil pápež Pavol VI. Fatimu. Na fotografiách vidíme vedľa pápeža sestru Luciu a biskupa Hnilicu. Keď bol Karol Wojtyla zvolený za pápeža, pri prvom stretnutí s ním mu biskup Hnilica povedal: „Svätý Otče, som presvedčený, že Ježiš Kristus si vás vybral za svojho zástupcu na Zemi preto, aby ste podľa odkazu Fatimy spolu s ostatnými biskupmi zasvätil Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.“ 13. mája 1981 bol spáchaný na Jána Pavla II. atentát. Bol to Pavol Hnilica, ktorý mu priniesol do polikliniky, kde sa pápež zotavoval, všetky dokumenty týkajúce sa Fatimy. Rok po atentáte pápež navštívil Fatimu, aby sa poďakoval Matke Božej za záchranu. Pri večernej pobožnosti sa na fatimskom priestranstve druhý desiatok ruženca predmodlieval v slovenčine biskup Hnilica.

Pápež Ján Pavol II. sa rozhodol, že 25. marca 1984 spolu s biskupmi sveta zasvätí svet, a osobitne Rusko, Panne Márii. Túto možnosť dal aj na 24. marca. Biskupovi Hnilicovi sa spolu s jeho tajomníkom Leom Maasburgom podarilo na dni 21. - 25. marca 1984 získať vízum do Moskvy. 24. marca navštívili Kremeľ a v ňom Chrám Zosnutia presvätej Bohorodičky, ktorý bol vtedy múzeom. Tu, akoby čítajúc denník Pravda, Hnilica tajne slúžil svätú omšu a počas nej trikrát predniesol pápežovu modlitbu zasvätenia Ruska Panne Márii. Pápež sa potom nechal biskupom Hnilicom o všetkom podrobne informovať. ³

Druhou významnou garnitúrou, ktorá prežívala a niesla celý život odkaz Fatimskej Panny Márie, boli Kolakovičovci, osobitne Vladimír Jukl a Silvester Krčméry.

Silvester Krčméry žil s rodičmi v Banskej Bystrici, kde bol jeho otec riaditeľ elektrární. Ako sedemnásťročný sa dostal na prvé duchovné cvičenia, ktoré viedol jezuita páter Izidor Štefík. Tieto cvičenia zmenili jeho život. Po maturite odišiel k jezuitom do Ružomberka, ale na tlak otca, aby najprv ukončil vysokú školu, sa vrátil domov. V tom čase ho začala zaujímať myšlienka unionizmu – zjednotenia Pravoslávia s Rímom. Oboznámil sa s posolstvom Panny Márie z Fatimy a začal brať veľmi vážne jej predpoveď, že Rusko sa nakoniec obráti ku Kristovi. Svoje vykonala aj knižka „Jezuiti, buržuji, boľševici“, ktorá zaviedla jeho pozornosť na Východ. V záujme o tieto problémy natrafil na absolventa rímskeho Russica, jezuitu Jána Diešku. Páter Dieška vynikal veľkou vzdelanosťou, a to nielen v nábožensko-filozofickej oblasti, ale aj v literatúre a umení. Pri jednej príležitosti povedal Silvovi, že pozná ešte jedného mladíka, ktorý sa zaujíma o Východ, a odporúčal mu spojiť sa s ním. Tak sa Krčméry zoznámil s Vladimírom Juklom.

Vladov otec bol z Čiech, z katolíckej rodiny, ale ako vojak za 1. svetovej vojny stratil vieru v katolíckom zmysle; veril v Boha, ale neuznával Cirkev. Vladova matka pochádzala z hlboko veriacej katolíckej rodiny z Turčianskych Teplíc, zo známej rodiny Černákovcov. Vladov otec musel ísť ako absolvent Vysokej školy obchodnej na dva roky na prax do cudziny. Tak so dostal do cárskeho Ruska. Neskôr naučil Vlada azbuku a základy gramatiky. Vlado čítal otcove ruské knihy a pri prechádzkach hovorili spolu po rusky. Pri jednej spovedi v jezuitskom kostole sa Vlado zdôveril spovedníkovi o svojom vzťahu k Rusku. Ten okamžite pochopil, že toto je vhodný adept pre jeho spolubrata Jána Diešku.

Na internáte Svoradov býval ďalší absolvent Russica, ktorý študoval v Bratislave aj medicínu, kňaz Rudolf Šesták. Vlado a Silvo začali k nemu chodiť a v jeho kaplnke mávali omšu východného obradu. Na jeseň 1943 sa potom postupne zoznámili s chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom, ktorý v septembri prišiel do Bratislavy. Kolakovičova misia na Slovensku mala mať hlavný cieľ: Dostať sa do Moskvy a presvedčiť vysokých predstaviteľov Sovietskeho zväzu, aby neprenasledovali kresťanstvo. Václav Vaško, jeden z prvých členov Kolakovičovej Rodiny, píše, že Kolakovič nosil v sebe presvedčenie, že „viera v Rusku je dosiaľ živá a Rusko po všetkých utrpeniach zapríčinených boľševickou revolúciou je na počiatku svojej vnútornej obrody v zmysle fatimského posolstva Panny Márie“. Kolakovič svojou charizmou, metódami apoštolátu a videním Cirkvi i sveta ovplyvnil Vlada, Silva i ďalších členov Rodiny takým zásadným spôsobom, že ich to duchovne a ľudsky poznačilo na celý život.

Kolakovičovi žiaci išli potom za náboženskú činnosť na dlhé roky do väzenia. Vlado Jukl bol v roku 1952 odsúdený na 25 rokov väzenia, Silvo Krčméry bol v roku 1954 odsúdený na 14 rokov väzenia. Keď sa v roku 1952, v monster procese v Brne predseda senátu opýtal obžalovaného Vladimíra Jukla, aký má vzťah k Sovietskemu zväzu a on odpovedal, že: „dobrý a úprimný“, celá sála sa dala do smiechu. Silvo Krčméry strávil vo vyšetrovacej väzbe tridsaťpäť mesiacov, z toho štrnásť mesiacov na samotke. Bol pevný, nepodpísal žiadne krivé obvinenia a nakoniec úplne odmietol vypovedať. Vždy v sobotu bola predmetom jeho meditácií Panna Mária, a v tej súvislosti obetoval svoje utrpenie za Rusko, za komunistickú Čínu, za ich predstaviteľov, za tábory a všetkých tam trpiacich, za sovietsku mládež. V jednej chvíli dospel k ochote osobnej obety – zrieknutia sa svojho malého národa, ktorý tak miloval, za duchovné vykúpenie Ruska a Číny. ⁴

Vlado aj Silvo strávili vo väzení takmer 14 rokov. Hneď po návrate z väzenia sa dali do apoštolskej práce, najmä s vysokoškolskou mládežou. V roku 1974 založili skryté Spoločenstvo Fatima. Jeho patrónkou je Panna Mária Fatimská. Spoločenstvo sa nazývalo tiež Komunitou aktuálnych služieb v Cirkvi. Malo pôsobiť všade tam, kde oficiálna Cirkev – z dôvodu prenasledovania – nemohla pracovať. Druhým cieľom tohto spoločenstva bol apoštolát v Sovietskom zväze. Spoločenstvo Fatima – v spolupráci s biskupom Jánom Korcom – stálo až do pádu komunizmu, v prvej línii zápasu o náboženskú i občiansku slobodu na Slovensku.

Na Slovensku je dnes pobožnosť fatimských sobôt veľmi rozšírená a prechádza všetkými diecézami a rehoľami. Pôsobí tu 28 mariánskych hnutí, z toho päť má vo svojej spiritualite zahrnuté posolstvá Panny Márie z Fatimy. Spoločenstvo Fatima som už spomenul. Dlho tu pôsobí Mariánske kňazské hnutie – večeradlá s Pannou Máriou, je tu Inštitút Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, je tu Svetový apoštolát Fatimy. Osobitne sa zastavím pri hnutí Rodina Nepoškvrnenej, ktoré vzniklo vo Svätom roku 1975. Jeho členmi boli prevažne chorí ľudia. Na ich čele stála sestra Bernadeta Pánčiová z rehole Satmárok. Spájala ich denná modlitba ruženca za Svätého Otca, biskupov, kňazov, rehoľníkov, mládež a na ďalšie úmysly. V roku troch pápežov (1978) sa začalo ďalšie dielo Rodiny Nepoškvrnenej: Otvorila sa „Zlatá kniha fatimská“. Každý, kto sa zaviaže do smrti denne pomodliť jeden ruženec, zapíše sa do tejto knihy. A za všetkých sa vo Fatime denne slúži sv. omša. Stal sa zázrak, ako už toľkokrát predtým. Od októbra do Vianoc 1978 sa prihlásilo na Slovensku takmer 900 ľudí k dennej modlitbe ruženca. 13. mája 1981, v deň výročia prvého zjavenia vo Fatime, spáchal Ali Agca na pápeža Jána Pavla II. atentát. Jeho mučenícka krv priniesla i na Slovensku ovocie – do modlitbového útoku nastúpilo ďalších sedemtisíc dobrovoľníkov. Do Vianoc roku 1985 – v jubilejnom roku sv. Metoda a v roku zasvätenia národa Panne Márii – bolo prihlásených 75 tisíc členov. Na Vianoce v Mariánskom roku 1987 išiel oznam Svätému Otcovi, že sa dosiahlo číslo 100 tisíc. Za týmito číslami Rodiny Nepoškvrnenej stálo veľké množstvo chorých, trpiacich a bolesťami na lôžko pripútaných ľudí zo všetkých kútov Slovenska. Pápež Ján Pavol II. mal týchto „bojovníkov“ veľmi rád. Málokto vo svete vedel, že ruženec, na ktorom sa každú prvú sobotu v mesiaci modlil vo Vatikánskom rádiu, mu zhotovili práve naši chorí.

13. mája 2010 navštívil pápež Benedikt XVI. Fatimu. O desiatej hodine miestneho času slúžil pred Svätyňou Panny Márie Fatimskej svätú omšu pred asi pol miliónom veriacich. V kázni okrem iného povedal: „Klamal by sám seba ten, kto by si myslel, že prorocké posolstvo Fatimy je ukončené.“ A kázeň ukončil slovami: „Nech týchto sedem rokov, ktoré nás delia od stého výročia zjavení, urýchlia ohlásené víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie na slávu Svätej Trojice.“

Pápež František bol zvolený 13. marca 2013 a vzápätí požiadal lisabonského patriarchu, kardinála José Policarpa, aby zasvätil jeho pontifikát Fatimskej Panne Márii. Kardinál, spolu s biskupmi Portugalska, tak urobil vo Fatime 13. mája 2013. Pohľady ostatných pápežov teda smerujú k fatimským udalostiam a k času, ktorý prežívame.

Mnohé z fatimských posolstiev a výziev je aj dnes ťažko uchopiteľné. Svet i Rusko boli v marci 1984 pápežom Jánom Pavlom II. i biskupmi sveta zasvätení Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Komunizmus v Sovietskom zväze i v jeho európskych satelitoch zázračne padol. Ale koná svet dostatočné pokánie a obracia sa? Dnes vieme, že pod obrátením Ruska sa nemyslí zjednotenie ruského Pravoslávia s Rímom. Ale čo má znamenať toto obrátenie, ťažko z ľudského pohľadu posúdiť. Rovnako završujúci odkaz Matky Božej z jej posolstva: „Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí,“ je ťažko vyložiť, mali by sme mu však veriť. Keď nie pre iné, veď všetky fatimské proroctvá sa postupne napĺňajú.

Nie vedecké konferencie, nie teologické články, ale ľudová zbožnosť Portugalska, spolu so zbožnosťou pútnikov zo sveta, nesie nepretržite už sto rokov fatimské posolstvo pred svetom. Rovnako je to na Slovensku. Fatimské zjavenia a posolstvá mali veľkú odozvu v prvom rade medzi slovenskými veriacimi. Či fatimské pobožnosti a modlitby sú na Slovensku sprevádzané aj s túžbou osobného obrátenia, posúdi len Pán Boh. Pán Boh koná v dejinách spásy často veľké veci v národoch cez svojich vyvolencov. Či bol Silvester Krčméry Boží vyvolenec, keď obetoval vo väzení slovenský národ za obrátenie Ruska a Číny, to ukáže budúcnosť. Toto všetko sú otázky, na ktoré dnes ťažko dostaneme odpoveď. To, čo ale môžeme, je v tomto fatimskom roku sa ešte viac usobrať a modliť za svet, za Cirkev, za Slovensko i za nás všetkých. A malo by nás napĺňať radosťou a vďakou, že práve pre tento čas sme sa narodili a môžeme sa v ňom angažovať.