Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Manželstvo v Uhorsku vo víre normatívnych zmien na konci 19. storočia

Číslo 3-4/2016 · Erika Maliniaková · Čítanosť článku: 2674
 

Manželstvo, ako relatívne ustálená jednotka spoločnosti, dodnes prechádza zmenami (ideovými a morálnymi), ktoré v spoločnosti vyvolávajú mnohé otázky. Podobne ako dnes, aj v druhej polovici 19. storočia, s nástupom občianskej spoločnosti v úzkom prepojení s procesom sekularizácie sa otvorila diskusia – čo je to manželstvo? Politická a cirkevná societa považovala za neodkladné vyriešiť otázku nevyhnutnosti a dôležitosti reformy sobášneho aktu. Reforma manželstva nebola jediná, ktorá v danej dobe rezonovala. Komplexnosť zmien definoval cirkevno-politický balík piatich reforiem: manželský zákon XXXI/1894 (tiež zákon o manželskom práve), zákon o náboženstve detí XXXII/1894, zákon o civilných matrikách XXXIII/1894, zákon o recepcii a zrovnoprávnení židov XLII/1895, zákon o slobodnom vierovyznaní XLIII/1895. Prevedenie cirkevno-politických zmien v Uhorsku zabezpečovalo liberálne krídlo vlády Alexandra Wekerleho v konflikte s Katolíckou cirkvou (ďalej tiež Cirkev). Oficiálne dôvody prezentované vládnou stranou poukazovali na nevyhnutnú potrebu unifikovať zložitý konfesijný manželskoprávny systém v krajine. Každá cirkevná denominácia sa riadila vlastným sobášnym poriadkom, a zároveň bolo potrebné brať do úvahy aj osoby bez vierovyznania. Potreba zjednotiť manželskoprávny systém zjednotila obe strany, avšak spôsob reformy vyvolal búrlivé ohlasy nielen na parlamentnej pôde, ale i v spoločnosti. Medzi ďalšie oficiálne prezentované dôvody patrili dlhotrvajúce nezhody medzi liberálnym a konzervatívnym krídlom v otázkach pomeru kresťanských vierovyznaní (LIII/1868), a na usmerneniach ministerského nariadenia z 26. februára 1890. Neoficiálny zámer zreformovať dovtedajšiu cirkevno-politickú situáciu v Uhorsku tkvel v potrebe posilniť vplyv štátu a oslabiť vládnucu pozíciu Katolíckej cirkvi. S oslabením Cirkvi sa mal umenšiť jej dosah a vplyv na verejný život. Cirkevno-politické zákony slúžili vláde do určitej miery aj pri prehlbovaní asimilačnej politiky voči nemaďarským národnostiam.

Prvé náčrty zmien sobáša nachádzame na rokovacom stole dolnej snemovne už v šesťdesiatych rokoch 19. storočia. Periodicita predkladania cirkevno-politických reforiem a medzi nimi aj reformy manželstva bola pomerne častá. Politická vôľa zmeny realizovať sa našla až v deväťdesiatych rokoch 19. storočia s nástupom vlády Alexandra Wekerleho (1892 - 1895). Wekerleho vláda si zavedenie spomínaných zmien určila ako jednu z vládnych priorít. Jej sústredený záujem o cirkevno-politickú situáciu v Uhorsku totiž odvádzal pozornosť od silnejúcich národnostných problémov a nestability dualizmu.

Alexander Wekerle koncom roka 1892 pri svojom prejave pre obe snemovne deklaroval, že vláda si dá záležať na tom, aby pri riešení cirkevno-politickej situácie štát neutrpel ujmu a bol zachovaný i náboženský pokoj. Ohlásený náboženský pokoj sa s nástupom parlamentných rokovaní v roku 1893 veľmi rýchlo rozplynul. Okrem búrlivých diskusií na pôde parlamentu sa nespokojní a rozdelení občania stretali na verejných zhromaždeniach (Budapešť, Žilina, Bratislava a iné).

Alexander Wekerle musel v prvých mesiacoch presvedčiť samotného cisára Františka Jozefa o potrebe a význame cirkevno-politických zmien, resp. o potrebe reformy civilných matrík, recepcii židov a o slobode vierovyznania. O návrhu civilného sobáša otvorene nediskutovali. Wekerleho predtucha o konzervatívnom postoji panovníka bola správna. Návrh zákona o civilnom sobáši poslala nakoniec vláda panovníkovi po barónovi Gejzovi Fejérvárym. Cisár dovolil predložiť spomenuté návrhy zákonov, avšak k reforme manželstva vydala jeho kancelária niekoľko pripomienok (výhrady k špecifickým dôvodom rozvodu) spolu s predstavou ako problém riešiť. Manželstvo malo byť uzatvorené pred kňazom v kostole i pred civilnými úradmi. Bezkonfesionálne manželstvá i manželstvá medzi katolíkmi a židmi, ktorí však nepraktizovali žiadnu vieru, mali byť uzatvorené pred civilnými úradníkmi. Požadoval redukovanie rozvodov a katolíkom rozvod zakázal. Manželské právo odporúčal pod správu civilných súdov, ktoré však mali vychádzať zo základov cirkevného práva. Aj napriek výhradám panovník zákon o civilných sobášoch dovolil predložiť uhorskému parlamentu. Z vyjadrení magnátov v hornej snemovni sa všeobecne rozšírila domnienka, že horná snemovňa zákon nikdy neodobrí. Táto záruka sa však nenaplnila.

Na začiatku decembra 1893 minister spravodlivosti Dezider Szilágyi predložil osnovu zákona o obligatórnom civilnom sobáši dolnej snemovni. Z návrhu vyplývalo, že každé manželstvo malo byť uzatvorené pred civilným úradníkom tri dni po ohláškach za prítomnosti svedkov. O sobáši sa mal spísať protokol. Ohlášky mali byť vyvesené na verejnej tabuli v mieste bydliska snúbencov štrnásť dní pred konaním sobáša, a okrem toho aj ústne vyhlásené počas dvoch nedieľ z obecného domu. Manželstvo malo zaniknúť buď smrťou jedného z manželov, alebo rozhodnutím súdu. Za príčiny rozvodu sa považovali cudzoložstvo, bigamia, smilstvo, neverné opustenie, zlé zaobchádzanie, odsúdenie do väzenia na dobu najmenej piatich rokov, úmyselné zanedbávanie manželských povinností alebo navádzanie vlastného dieťaťa k nemravnému životu. Dôvody na rozvod stratili platnosť po šiestich mesiacoch, a taktiež ak došlo k odpusteniu. Rozvedenému z dôvodu smilstva bolo zakázané zosobášiť sa s osobou, s ktorou sa nevery dopustil. Súd sa mal v prvom rade snažiť o ozdravenie manželstva, najprv mal nariadiť rozvod od stola a lôžka, a až po neúspechu definitívny rozvod. Manželia si mali po rozvode vrátiť dary. Vinný manžel bol povinný manželke po rozvode platiť alimenty. Táto ťarcha prešla aj na jeho dedičov. Povinnosť zmizla po novom vydaji. Vinná manželka nemohla nosiť priezvisko manžela. Návrh zákona ďalej hovoril o povinnostiach duchovenstva. Kňaz, ktorý nedodržiaval zákon a zosobášil snúbencov najprv cirkevne, mal byť potrestaný najprv pokutou 1000 korún, po opakovanom porušovaní nariadenia väzením na dva mesiace a pokutou 1000 korún. Výnimka sa pripúšťala len v prípade vážnej choroby.

Manželský zákon na stole oboch snemovní

Situácia pred prvým februárovým poslaneckým rokovaním o civilných sobášoch v roku 1894 bola skutočne búrlivá. Zaujímavé je preto sledovať nielen politické, ale aj spoločenské pozadie schvaľovania tohto zákona. Nepokojné rokovania v parlamente sprevádzala často vášnivá iniciatíva jednotlivcov (výkriky, pouličné nepokoje). Katolíci aj liberáli organizovali ľudové zhromaždenia. Noviny zaplavili články o civilnom a cirkevnom manželstve, a na uliciach sa objavovali letáky a pamflety. O verejnej mienke pred schvaľovaním zákona sa dozvedáme napr. z mimoriadnej správy korešpondenta vatikánskych novín LʹOsservatore Romano z dňa 24. februára 1894. „Vo všetkých politických kruhoch, a to aj tých, ktoré sú mimo parlamentnej sféry, prevláda taký nepokoj, dokonca až podráždenie mysle, ktoré nikdy nevládlo v priebehu rokovaní o zmiešaných manželstvách, ani v priebehu rokovaní o vojenských právnych predpisoch, či o administratívnej reforme. Už viac týždňov na všetkých verejných miestach, ako aj v súkromných domoch sa nehovorí o inom, ako o civilnom sobáši. Kamkoľvek idete, či už si vypiť pohár piva, alebo do kaviarne popíjať šálku kávy, alebo pri rozhovoroch v domácnostiach, nemáte pokoj: dokonca aj poslíčkovia na námestí a lampári nehovoria o ničom inom, ako o civilnom sobáši.“ Jednotlivé poslanecké kluby sa k návrhu zákona o civilnom sobáši vyjadrovali zdržanlivo. Otázka postoja k reforme stála mnohých miesto v strane. Ako prvý sa zatriasol poslanecký klub Liberálnej strany. Okrem k odchádzajúcich členom, musel klub strany zaujať tiež stanovisko k vyslovenej nedôvere voči vláde. Gróf Albert Apponyi a Národná strana tiež riešili odchod svojich členov a postoj k cirkevno-politickým reformám. Oficiálne stanovisko strany prezentovala potreba zaviesť civilný sobáš z nutnosti. Túto formu sobáša odporúčali v prípadoch, keď existovali prekážky, prípadne iné výhrady, ktoré zabraňovali realizovať cirkevný sobáš. Krajinská nezávislá strana Loránda Eötvösa otvorene podporovala politiku vládnej Liberálnej strany. Cirkevno-politické zákony podporovali v záujme zachovania autority uhorského štátu, slobody vierovyznania a rovnoprávnosti. Nezávislú stranu a Stranu osemaštyridsiatnikov diskusia o zmenách rozdelila na dva tábory. Gabriel Urgon sa netajil tým, že nezhody vo vládnej strane a celkové politické nastavenie by sa dalo využiť na oslabenie vtedajšej vlády a jej zánik. Avšak väčšina členov strany takýto názor nezastávala. Hoci mali isté výhrady k návrhu zákona, vo väčšine sa stotožnili s liberálnymi zmenami.

Rôznorodosť názorov, politická nejednotnosť a nestále poslanecké kluby naznačovali skôr prehru ako víťazstvo cirkevno-politických zákonov v parlamentných hlasovaniach. Ani tlak katolíckych kruhov nebol zanedbateľný. Do hry tiež vstupoval skôr odmietavý ako súhlasný postoj panovníka k reformám. O neprehľadnosti uhorskej politiky informovali aj vatikánske noviny ĽOsservatore Romano. Podľa ich dopisovateľa prvý bojuje za ideály liberalizmu, druhý za alebo proti existencii kabinetu Alexandra Wekerleho, tretí za údajnú, historicky založenú hegemóniu kalvinizmu v Uhorsku, štvrtý proti zmätku v oblasti manželského práva a piaty za spásu katolicizmu. Z toho vyplýva, že vo všetkých štyroch častiach poslaneckej snemovne vládne taký zmätok a nepokoj mysle, že si každý úprimný vlastenec a mierumilovný občan praje, aby nikdy nenastal takýto boj. Dobová tlač detailne ilustruje prvé rokovacie dni o manželskom zákone. Dozvedáme sa, že situácia v snemovni, ale aj v uliciach bola vyhrotená. V prvý deň rokovania o reformných otázkach, 19. februára 1894, ale aj v iné rokovacie dni dolnej snemovne postávali účastníci, ktorí sa nedostali do sály (hlavne študenti), pred snemovňou a pokrikovali: „Nech žije!“ a „Odstúp!“. Medzi ľuďmi, ktorí vyšli do ulíc, sa policajti márne snažili vytvoriť koridor. Navrhovateľom zákona o civilnom sobáši sa od davu ušli pochvalné ovácie, naopak, nepriateľom zákona – Júliusovi Szapárymu a Albertovi Apponyimu – pokriky neprijatia a vypískanie. Dolná snemovňa sa v apríli 1894 zhodla a návrh zákona podporila. Horná snemovňa – v porovnaní s dolnou, s menšou rozhodnosťou – zákon v prvom hlasovaní neodobrila. Nakoniec, so zásahom panovníka, v druhom rokovaní dňa 21. júna 1894 snemovňa magnátov zákon schválila. Aj keď sa bezprostredne po schválení zdalo, že je rozhodnuté, opozícia (hlavne katolícki magnáti Ferdinand Zichy a Mikuláš Móric Esterházy) pracovala na tom, aby zákon František Jozef nesankcionoval. Pripomínala panovníkovi, že sa vo svojej korunovačnej prísahe okrem iného zaviazal, že bude chrániť Božie a cirkevné právo. Panovník – pod obojstranným tlakom liberálneho i konzervatívneho krídla – nakoniec zákony v decembri 1894 podpísal. Výmenou za podpis bola demisia Wekerleho vlády. Balík piatich cirkevno-politických zákonov nadobudol platnosť od októbra 1895.

Postoj Vatikánu a uhorského episkopátu k manželskému zákonu

Prijatie zákona o manželskom práve v kontexte ostatných cirkevno-politických zákonov môžeme vnímať ako vrchol uhorského „kultúrneho boja“. Viedol k posilneniu sekularizácie spoločnosti, k oslabeniu pozície Katolíckej cirkvi, k zásahom štátu do jej dovtedy uplatňovaných právomocí i k prijatiu rozvodov. Je zrejmé, že došlo k okliešteniu významných cirkevných kompetencií, no zároveň tento zápas podnietil Cirkev k väčšej spoločenskej angažovanosti (katolícke zjazdy, vznik Katolíckej ľudovej strany).

Postoj uhorského episkopátu k reforme manželstva bol jednoznačne zamietavý. Spornou ostáva otázka, či bola aktivita na obranu sviatostného charakteru sobáša z ich strany dostatočná. Práve na tento aspekt poukázal aj Vatikán. V priebehu rokovaní v oboch snemovniach viedli uhorský prímas Klaudius Vaszary, apoštolský nuncius Antonio Agliardi a vatikánsky štátny sekretár Marian Rampolla čulú korešpondenciu.

Oficiálny postoj a výhrady Cirkvi v Uhorsku zastrešovali tri biskupské listy adresované cisárovi, vláde a pápežovi. Najdetailnejší list biskupi zaslali uhorskej vláde. Konkrétne sa venovali všetkým sporným bodom. V liste panovníkovi odsúdili návrhy vlády v cirkevno-politických otázkach. Svoj nesúhlas odôvodnili poškodzovaním náboženstva a morálky v štáte. V memorande adresovanom pápežovi sa uhorský episkopát zaviazal chrániť posvätné učenie Cirkvi. V liste vyzdvihol, že všetky cirkvi v Uhorsku a nielen Katolícka cirkev majú náboženskú a finančnú autonómiu. Vláda by podľa nich mala mať len dozorné právo. Uznali, že pozícia Katolíckej cirkvi v štáte je iná, ako pozícia ostatných cirkví, pretože katolícky vládnuci cisár si svoje právomoci uplatňoval prostredníctvom ministra náboženstva. Práve táto dispozícia omnoho viac prepájala Katolícku cirkev so štátom, a oberala ju o slobodu a nezávislosť.

Z listu adresovaného uhorskej vláde vyplýva, že za najpálčivejšiu otázku považovali biskupi zavedenia civilného sobáša. Okrem toho, že potláčala zásadné učenie Cirkvi o manželstve, menila jeho základné ideové vymedzenie a zavádzala rozvod. Rozdiel medzi cirkevným a civilným sobášom bol zrejmý. Kým cirkevné ponímanie manželstva bolo a je postavené na jeho sviatostnom určení a nerozlučiteľnosti, civilný sobáš zákon definoval ako právny, občiansky pomer s možnosťou zániku manželstva. Spornou oblasťou sa stalo aj zákonodarstvo, resp. právna ochrana manželstva. Návrh zákona nepočítal so zachovaním sviatostného charakteru manželstva, definoval ho len ako manželskú zmluvu. Biskupi ponúkli aj víziu riešenia problému. Navrhovali ponechanie správy Cirkvi nad náboženskými záležitosťami, a teda aj nad manželstvom. Štátu navrhli do jeho kompetencií následky plynúce z manželstva, avšak upozorňovali na to, že štát by mal pri posudzovaní platnosti a neplatnosti manželstva vychádzať z ustálených noriem Katolíckej cirkvi. Na záver biskupi uznali, že v krajine skutočne neexistuje jednotný manželsko-právny poriadok, no za vhodné riešenie tohto problému nepovažovali zavedenie civilného sobáša.

K reformným náladám v Uhorsku v deväťdesiatych rokoch 19. storočia sa vyjadril aj pápež Lev XIII. Vo svojej encyklike Constanti Hungarorum zo septembra 1893 utvrdzoval biskupov i celú kresťanskú uhorskú krajinu o láske a starostlivosti Svätej stolice. Pápež povzbudzoval duchovenstvo k vytrvalosti, odvahe, svornosti a ochote k neustálemu učeniu a napomínaniu zvereného kresťanského ľudu. Kládol biskupom na srdce, aby sa postarali o to, aby kňazi aj laici rozpoznali, čo je a čo nie je v rozpore s učením Cirkvi. Taktiež, aby vedeli, čo zasahuje do ich svedomia. Kňazi nemali poľavovať v napomínaní veriacich pred zmiešanými manželstvami, a tak ochraňovať svoju vieru i vieru svojich detí. Organizovanie náboženských zjazdov Svätý Otec vnímal ako nástroj na upevnenie náboženskej jednoty v krajine a prebudenie náboženského povedomia. Uhorskému episkopátu pápež odporučil sledovať protináboženskú spisbu šíriacu sa po krajine, reagovať na ňu, a tak chrániť vieru. V otázkach ochrany nábožnosti sa encyklika dôrazne venovala rozvíjaniu viery, vzdelaniu a morálke detí a mládeže. Levovi XIII. záležalo na nábožnosti, vzdelanosti a mravnosti správcov i učiteľov škôl.

Okrem rozvíjania náboženského povedomia obyvateľstva mali biskupi dbať aj o vhodných kandidátov pre voľby do zákonodarných orgánov. Duchovenstvo, ako je zrejmé z encykliky, malo v náboženských otázkach postupovať jednotne, spoločne rokovať ako a kde vynakladať najviac úsilia, čo uznať za vhodné a čo, naopak, odsúdiť. Na záver pápež vyzval biskupov k modlitbe a k prosbe o orodovanie Božej Matky i ochrane sv. Štefana. Encyklika skončila pápežským požehnaním.

K pápežovej encyklike zaujali liberálne kruhy dvojaký postoj. Na jednej strane vyzdvihovali diplomatickosť a umiernenosť encykliky. Ocenili, že nepodnecovala k otvorenému boju ani duchovných, ani veriacich. Nabádala však k ochrane katolíckych právd zbraňou, ako je múdrosť a miernosť. Tento postoj mal platiť aj voči cirkevno-politickým zákonom. Na druhej strane zazneli v spoločnosti aj kritické reakcie. Poukazovali na nevhodnosť miešania sa pápeža do vnútropolitických záležitostí (ovplyvňovanie výchovy mládeže a parlamentných volieb, povzbudzovanie cisára proti parlamentu). Aj napriek kritike je zjavné, že aj liberálne kruhy boli s encyklikou spokojné, zrejme čakali zo strany Svätej stolice ostrejšie podnecovanie voči reformám.

Pápež sa na začiatku októbra 1893 zmienil pred vatikánskym štátnym sekretárom Marianom Rampollom, že všetku svoju nádej v cirkevných otázkach v Uhorsku vkladá do rúk panovníka Františka Jozefa I. Aj z toho dôvodu horlivo ubezpečoval biskupov o panovníkovej ochrane v náboženskej oblasti. Táto istota sa nenaplnila. Episkopát sa na spoločnom stretnutí koncom roka 1893, aj vzhľadom na výzvu pápeža, rozhodol spoločne postupovať v boji proti cirkevno-politickým reformám. Dohodol sa na vydaní spoločného pastierskeho listu a podpore pripravovaného zjazdu uhorských katolíkov (16. januára 1894). Okrem spoločných pastierskych listov sa k téme civilného sobáša vyjadrovali aj jednotliví biskupi (napr. rábsky biskup Ján Zalka, rožňavský biskup Juraj Schopper, košický biskup Žigmund Bubics). Vo všeobecnosti sa dištancovali od prvkov liberalizmu, ktoré považovali za hrozbu a nebezpečenstvo pre katolícku vieru, a dožadovali sa ochrany sviatostného manželstva.

Prvé kritické slová z Vatikánu smerovali k uhorskému prímasovi. Klaudius Vaszary sa mal v diskusii vyjadriť, že hoci zavedenie akejkoľvek formy civilného sobáša stojí proti Božiemu zákonu, keďže sa už inak nedá, prikláňa sa k zavedeniu obligatórnej a nie fakultatívnej formy sobáša. Dôvodov mal niekoľko. Kým fakultatívna forma priamo napádala a útočila na cirkevný sobáš ako na zbytočný, obligatórna forma si cirkevný sobáš nevšímala, a aspoň ho dopĺňala. Práve preferovaný postoj uhorského prímasa k obligatórnej forme civilného sobáša Rím znepokojoval. Nuncius Antonio Agliardi informoval, že Klaudius Vaszary počas rokovania ministrov v Budapešti podporil prijatie obligatórneho civilného sobáša, čo prekvapilo aj samotného cisára. Daniel Keményfy vo svojej práci o živote prímasa situáciu spresňuje a odmieta obvinenia, ktoré kardinála K. Vaszaryho stavali do role zradcu Cirkvi. Prímas sa v súkromných rozhovoroch v snahe nájsť riešenie zmieňoval o rôznych európskych modeloch sobáša. Za najmiernejšiu formu považoval tzv. sicílsky manželský model: civilný sobáš bol platný len vtedy, ak bol požehnaný aj Cirkvou. Toto tvrdenie, podľa D. Keményfyho, vyvolalo v politických kruhoch domnienku, že prímas podporuje povinný civilný sobáš v Uhorsku.

Pozícia uhorského prímasa sa oslabovala aj naďalej. V ďalšej správe informoval nuncius M. Rampollu o veľkej slabosti, nerozhodnosti a nekompetentnosti uhorského prímasa nielen v politickom pôsobení, ale aj v riadení svojej arcidiecézy. K. Vaszary podľa správy nemal v politickej oblasti dôveru u žiadneho zo svojich biskupov. V krajine vládol chaos, pretože ani kňazi, ani laici nevedeli, čo majú robiť po zavedení zákona o manželskom práve. Prímas namiesto toho, aby im dal jasné usmernenia, ich vyzýval k umiernenosti a pokoju. A. Agliardi v liste odsúdil aj stretnutia prímasa s liberálmi, čo v spoločnosti vyvolávalo podozrenia z tajných dohôd. Za nesprávny pokladal vyhýbavý postoj prímasa ku konštituovaniu Katolíckej ľudovej strany. Nuncius v jednej zo správ vatikánskemu štátnemu sekretárovi písal, že prímas sa namiesto stretnutia s politikmi, ktorí sa usilovali o založenie kresťanskej strany, stretával s predstaviteľmi vlády, liberálnymi politikmi a novinármi.

Reakcia Vatikánu nenechala na seba dlho čakať. Na zasadnutí Posvätnej kongregácie pre mimoriadne záležitosti, na ktorej boli prečítané oba listy A. Agliardiho, poveril pápež Mariana Rampollu, aby napísal list Klaudiovi Vaszarymu. V liste mal žiadať vysvetlenie, prečo prímas bezprostredne po prijatí zákona nepoučil veriacich, ako sa majú správať vo vzťahu k prijatému manželskému zákonu. V druhej otázke sa ho pýtal, prečo neboli expresne zvolaní biskupi, ktorí by rokovali o spoločnom postupe v cirkevno-politických otázkach. Prímas vo svojom liste na prvú otázku štátneho sekretára odpovedal, že načasovanie usmernení pre veriacich nevydal, pretože stále existovala šanca, že cisár zákony nepodpíše. K. Vaszary sa bránil, že ak by poučil veriacich skôr, ako boli zákony naozaj platné, vyvolalo by to podozrenie, že už aj kňazi uznali existenciu manželského zákona a jeho schválenie je neodvratné, čo mohlo ovplyvniť cisára tak, že by hneď zákony podpísal. Kardinál ubezpečil sekretára, že v zmysle ústavy môžu biskupi veriacich slobodne poučiť aj po podpísaní zákona, a keby tomu niekto chcel zabrániť, nezľaknú sa ani väzenia, ani smrti. Druhú otázku vysvetlil Klaudius Vaszary tým, že doteraz nebol vhodný čas na zvolanie biskupov, pretože v čase hlasovania bolo tak horúco, že zasadnutia v hornej snemovni boli prerušené. Aj diskusie o ostatných návrhoch zákona odložili. Väčšina chorých biskupov sa údajne ponáhľala do kúpeľov. Odtiaľ sa vrátili až v auguste a mnohí z nich sa zúčastňovali len na duchovných cvičeniach vo svojich diecézach. Prímasova odpoveď podnietila opätovné stretnutie Posvätnej kongregácie pre mimoriadne záležitosti. Diskusia vyústila k požiadavke, aby K. Vaszary zintenzívnil v Uhorsku ochranu náboženstva, ohrozeného pripravovanými vládnymi zákonmi. Silný apel smeroval aj k jeho nedostatočnej aktivite v zverenej Cirkvi. Na záver pápež ukladal K. Vaszarymu povinnosť vytvoriť – podľa príkladu v krajinách Rakúska – stály biskupský výbor, ktorého predsedom sa mal stať veľkovaradínsky biskup Vavrinec Schlauch.

Novovzniknutý biskupský výbor mal rokovať o cirkevných otázkach so svetskými politickými predstaviteľmi. Za členov boli menovaní gréckokatolícky biskup Viktor Mihályi z Alba Iulie, vesprímsky biskup Karol Hornig a stoličnobelehradský biskup Filip Steiner. Predsedom sa stal kardinál Vavrinec Schlauch. Za prvú úlohu si stály biskupský výbor určil vytvorenie koncepcie biskupského obežníka, resp. pastierskeho listu, ktorého obsah mali následne schváliť ostatní biskupi. Pastiersky list vyšiel začiatkom januára 1895. Biskupi v liste oznámili svojim kňazom a veriacim, že cirkevno-politické zákony boli schválené a prijaté cisárom. Pokračovali obranou svojej snahy v boji proti spomenutým zákonom, aj keď priznali, že ich úsilie vyšlo nazmar. Uistili veriacich, že sa zo všetkých svojich síl snažili obraňovať pravdy Katolíckej cirkvi v cirkevno-politických otázkach. Povzbudzovali ich aj prostredníctvom slov Svätého Otca, aby si chránili svoju vieru a svoje náboženstvo v súkromnom i verejnom živote. Žiadne bližšie usmernenia a pokyny pre kňazov a veriacich list neobsahoval. Umiernený, možno až rezignujúci, tón biskupov ocenili aj provládne Slovenské noviny. Ponosovali sa však na správanie a neposlušnosť kňazov. Predovšetkým dedinských kňazov, ktorí naďalej pokračovali v otvorenom boji.

Kňazi a veriaci sa od svojich prelátov konkrétnych rád dočkali až v biskupskom liste zo septembra 1895. Na úvodných stranách biskupi deklarovali, že učenie Cirkvi sa prijatím nových cirkevno-politických zákonov nemení. S dôrazom na katolícke učenie o manželstve podčiarkli tri hlavné skutočnosti: manželstvo je sviatosť, je nerozlučiteľné a berie na vedomie cirkevné prekážky. Podľa odporúčania biskupov mali veriaci snúbenci ešte pred uzatvorením civilného sobáša ohlásiť svoju túžbu uzavrieť manželstvo svojmu kňazovi. Kňaz mal za úlohu preskúmať, či uzavretiu manželstva nebráni nejaká cirkevná prekážka. Až potom, keď kňaz odobril sobáš, mali snúbenci podstúpiť civilný obrad (kvôli nadobudnutiu občianskych práv a dodržiavaniu zákona). Biskupi považovali za najideálnejšie, ak sa snúbenci ešte v ten istý deň vrátili k svojmu kňazovi pre vzájomné vyslúženie si sviatostného manželstva. Ak sa nedostavili pred oltár v ten istý deň, nemohli sa považovať za manželov, a to do tej doby, kým ho pred Cirkvou neuzatvorili. Katolícka cirkev neuznávala civilný sobáš a rozvod. V prípade, že sa v manželstve vyskytli neprekonateľné skutočnosti, jediným uznaným cirkevným riešením bola odluka od stola a lôžka, ktorá však manželstvo v princípe nerušila. Ak ale veriaci manželia ignorovali zákony Katolíckej cirkvi, nemohli si nárokovať ani iné cirkevné práva. V závere opätovne biskupi apelovali na veriacich, aby si – po splnení občianskych povinností podľa nového zákona – splnili i tie náboženské. Pastiersky list nezakazoval civilný sobáš, vysvetľoval však, čo na ňom Cirkev odsudzovala. Spolu s listom vyšla aj krátka brožúrka s názvom Povinnosti katolíkov ohľadom tzv. občianskeho (civilného) manželstva, ktorú zostavil Viliam Zellinger. Dielo, okrem povinností katolíkov, jasne charakterizovalo, čoho sa musia vzdať v prípade uzavretia civilného sobáša. Manželia len s civilným sobášom nemohli pristupovať k sviatostiam, nemohli si dať v Katolíckej cirkvi pokrstiť deti a nemohli byť ani krstnými, ani birmovnými rodičmi. Taktiež nemohli byť svedkami pri cirkevnom sobáši a nebol im priznaný ani cirkevný pohreb, dokonca nemohli byť ani kostolníkmi.

Neúspešný boj v cirkevno-politických otázkach v Uhorsku vo svojej alokúcii (reči) „In litteris nostris“ komentoval aj Lev XIII. V prejave určenom kardinálom vyjadril znepokojenie a obavy, ktoré vyplynuli nielen zo schválenia zákona o civilnom sobáši, ale aj z jeho dodržiavania v budúcnosti. Pápež považoval zákon za zdroj mnohých problémov. Apeloval na spoluprácu biskupov a kňazov v ochrane cirkevných a sviatostných záležitostí. Za dôležité považoval dôkladné poznanie a pochopenie zákona, a v snahe nevyvolávať roztržky a konflikty, aj jeho dodržiavanie, hoci s civilným sobášom v Uhorsku zásadne nesúhlasil. Ocenil tiež prácu tých, ktorí sa aktívne podieľali na zachovaní a ochrane katolíckeho ducha v Uhorsku. V závere vytýčil základné piliere podstaty cirkevného manželstva stvoreného Ježišom Kristom.

Uhorský „kultúrny boj“ podnietil mnohé zmeny v uhorskej spoločnosti. Organizovali sa mnohopočetné ľudové zhromaždenia bez rozdielu národnosti, na ktorých zaznelo hlasné „áno“ alebo „nie“ cirkevno-politickým reformám. Zmeny nastali aj v samotnej Katolíckej cirkvi. Iniciovalo ich hlavne nižšie duchovenstvo a laici. Na povzbudenie pápeža Leva XIII. po celej krajine vznikali katolícke spolky, krúžky a „pánske kluby“ tzv. kasína. Zo strany Cirkvi vzrástol záujem o veriaceho voliča, ktorý mal dbať o kresťanské zásady svojho zástupcu v parlamente. V neposlednom rade je dôsledkom cirkevno-politického boja aj založenie novej politickej strany v Uhorsku – Katolíckej ľudovej strany (Katholikus Néppárt). Neustále napätie v katolíckom náboženskom prostredí vyvolával vzťah medzi najvyššími cirkevnými hodnostármi a Vatikánom, ako aj medzi episkopátom a ostatným duchovenstvom, ktoré sa angažovalo v Katolíckej ľudovej strane. Práve tieto nevyriešené vzťahy prispievali k oslabovaniu spoločenského vplyvu Katolíckej cirkvi.

Autorka je historička v Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici.
Článok vznikol z už publikovaných príspevkov na Forum Historiae a Slovak Studies.




Použitá literatúra

Dobové periodiká: Katolícke noviny. 1892 - 1895; Národnie noviny. 1893 - 1895; Slovenské noviny. 1893 - 1895; ĽOsservatore Romano. 1894; Vasárnapi Ujság. 1894.

Archívne pramene: Archivio Segreto Vaticano, Archivio della Nunziatura Apostolica in Vienna: Agliardi, Antonio : Corrispondenza con diversi riguardante – Questioni dʹ Ungeria; Segreteria di Stato Vaticano, Archivio degli Affari ecclesiastici straordinari : Austria-Ungheria.

HROMJÁK, Ľuboslav: Vznik Uhorskej ľudovej strany vo svetle vatikánskej diplomacie. In Studia Historica Tyrnaviensia. 2010, roč. 9-10, s. 246-257.
KEMÉNYFY, K. Dániel: Vaszary Kolos. Esztergom : Buzárovits Gusztáv Könyvnyomdája, 1905. 185 s.
PODRIMAVSKÝ, Milan et al.: Dejiny Slovenska III. Bratislava : Veda, 1992. 829 s.
POPÉLY, Július: Vzťah medzi štátom a cirkvou v poslednej tretine 19. storočia a korene politického klerikalizmu v Uhorsku. In Historické štúdie. 1980, roč. 24, s. 77-92.
POPÉLY, Július: Boj o liberálne cirkevnopolitické reformy v Uhorsku a založenie Katolíckej ľudovej strany. In Historický časopis. 1981, roč. 29, č. 6, s. 857-875.
SALACZ, Gábor: A magyar kultúrharc története 1890 - 1895. Bécs: Dunántúl Pécsi Egyetemi Könyvkiadó, 1938. 399 s.
SALACZ, Gábor: Egyház és állam Magyarországon a dualizmus korában 1867 - 1918. München : Aurora Könyvek, 1974. 259 s.
TANCZIK, Balázs: Egyházjogi változások és azok civiljogi hatásai Magyarországon a XIX. század második felében: dizertačná práca. Budapest : Pázmány Péter Katolikus Egyetem Kanonjogi Posztgraduális Intézet, 2012. 585 s.
ZELLINGER, Vilém: Povinnosti katolíkov ohľadom tzv. občianskeho (civilného) manželstva. Budapešť: [vydavateľ neuvedený], 1895. 8 s.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.