Možno kráčame ku Kalvárii

Číslo 3-4/2016 · Daniel Pastirčák · Čítanosť článku: 2416
 

Daniel Pastirčák a Lukáš Borzík tvoria čoraz nápadnejšiu autorskú dvojicu. Poézia prvého inšpiruje hudobné komponovanie druhého z nich. Daniel Pastirčák v tomto texte píše, ako vníma hudbu Lukáša Borzíka.

Premeškaný koncert. Františkánsky kostol sa v ostatných rokoch stal pulzujúcou tepnou náboženského života Bratislavy. Málokedy je tam ticho, zväčša sa staré kamene ozývajú zbožným virvarom rozjarenej mládeže: mládežnícke omše, stretká, hodovanie s veselými mníchmi na agapé. No nie len to, stará gotická stavba sa bez veľkej reklamy stáva i centrom duchovnej kultúry.

Pod klenbami bočnej (nepoužívanej) kaplnky, v tom stáročiami zhustenom tichu, sme počas Bielej noci návštevníkom predstavili čierny objekt umiestnený na prázdnom oltári. Truhla ukrývala pozlátený mozog a uzamknuté srdce. V strede visel kľúč. Do meditatívnej hudby Jonatána - Pjoniho som čítal texty o odomykaní srdca. Potom ľudia v tichom rituáli vstupovali medzi zrkadlá Dzúrekovho sochárskeho objektu.

18. 10. 2016 sa vo františkánskom kostole v Bratislave konal výnimočný koncert. Na programe bola slovenská premiéra novej skladby Arvo Pärta Adam´s Lament a svetová premiéra dvoch skladieb Lukáša Borzíka Misericordia a Boh je – vidieť znova zázrak. Koncert som nechcel premeškať. Mal som na to hneď dva dôvody; ako poslucháč som si nechcel nechať ujsť ani Pärta ani Borzíka, ako autor textu poslednej skladby som mal na koncerte vystúpiť a povedať pár slov. No čo, čert nikdy nespí. Ako je u mňa zvykom, do diára som si zaznačil nesprávny dátum. Keď som omyl zistil, bolo neskoro. 18. októbra v mojom diári stálo veľkými písmenami: Košice – Šiller, Király. Keďže umeniu bilokácie som sa ešte od Pátra Pia nenaučil, nedokázal som svoju fyzickú prítomnosť zabezpečiť na oboch miestach naraz. Nuž, zatiaľ čo v Bratislave znel Pärt a Borzík, v Košiciach znel Ives a Wyschnegradski, a ja som k ich hudbe čítal vybrané básne. Medzi básňami v košickej Kunsthalle bola i tá, ktorej zhudobnená podoba – v ten istý večer – rozochvela steny bratislavského kostola. Viem, je to chabá útecha. Tento text je skromným pokusom aspoň takto napraviť, čo som v onen večer spáchal.

Stretnutie. Je to už druhá skladba, v ktorej sa Borzíkova hudba stretla s mojím textom. No skôr než sa stretla hudba s textom, bolo treba, aby sa stretol Lukáš s Danielom. Tam kde sa stretnú dvaja ľudia, ktorí by sa podľa všetkých predpokladov boli mali stretnúť už dávno, zväčša býva niekto tretí, vďaka komu sa stretli. V tomto prípade to bol náš syn Jonatán. Jonatán navštevoval u Lukáša Borzíka hodiny kompozície. To, čo mi o svojom učiteľovi povedal, ma príjemne prekvapilo. Lukáš Jonatána nielen inšpiroval a usmerňoval svojím hudobným myslením, ale prejavil i úprimné pochopenie pre jeho experimentovanie s elektronickým hlukom. Strašne som bol na toho típka zvedavý. Čakal som, ako iste chápete, zachmúreného, trochu neurotického, mierne výstredného chlapíka, akými skladatelia súčasnej vážnej hudby zvyčajne bývajú, no stretol som bradaté slniečko. Odkedy poznám Lukáša Borzíka, viem ako vyzerajú „slniečkári“. Povie sa: „slniečkár“, a ja hneď vidím strapatú hlavu s úsmevom od ucha k uchu – prosto Lukáša Borzíka. V našom prípade však prostredník nebol jeden, boli dvaja. Moja kamarátka Ingrid mi o Lukášovi s nadšením rozprávala skôr, než som mal tú česť ono strapaté slniečko stretnúť osobne. Spoznali sa ako kolegovia na Cirkevnom konzervatóriu. A tak prišiel deň, keď mi Ingrid doniesla od Lukáša knihu, ktorá ma dodnes inšpiruje – Úvod do kresťanstva od Josepha Ratzingera. (Týmto zároveň verejne priznávam, že knihu dodnes mám, a kedykoľvek som pripravený ju Lukášovi vrátiť.) Cez Ingrid sa Lukášovi zas dostala do rúk útla knižočka mojich básní. Tak stretnutie mojich básní a Lukášovej hudby začalo. Nebolo to prvé stretnutie tohto druhu. Už pred časom niektoré moje básne zhudobnila slovenská skladateľka Lucia Papanetzová a nedávno jednu nepublikovanú báseň i Julo Fujak. Taký je už osud mojej poézie. Texty iných básnikov spievajú populárne kapely, tie moje sa dostali do hudby, ktorej sa trochu hanlivo hovorí „vážna“.

Stretnutie mojich básní s Lukášovou imagináciou vyvolalo podivný efekt. Básne zväčša tvorím z niekoľkých jednoduchých slov, Lukášova hudba je však veľkolepá a zložitá. Básne vznikli vo mne naraz, akoby zašepkané jedným dychom, nič iba výdych a nádych meditácie. Lukáš svoju skladbu tvoril ako meditáciu nad meditáciou. Každá sekvencia textu, ba čo sekvencia, každé slovo v jeho hudbe otvára nový priestor, novú scenériu, aby ju prebádal do najsubtílnejších detailov. Keď tú hudbu počúvam, nachádzam v texte rozmery, ktoré tam od začiatku boli, hoci pri písaní som o nich nič nevedel. Moje básne sú podobné malej predrománskej kaplnke stratenej v lese, kaplnke s vyblednutou freskou a vylúpeným oltárom, Lukášova hudba je majestátna, podobá sa skôr členitej gotickej katedrále s bohato zdobeným čelným oltárom a bočnými apsidami.

Ako vznikla báseň. Prvým impulzom bolo ticho na Levočskej hore. Pod vrcholom hory vedľa baziliky je učupený exercičný dom. Obývajú ho tri veselé mníšky. Dvakrát do roka tu trávim dni v tichu a meditácii. S malou skupinou prijímame pohostinstvo domu a venujeme sa duchovným cvičeniam.

Bol daždivý čas na pomedzí jari a zimy. Priestor sa krištáľovo trblietal, ticho šelestilo. Utiahol som sa pod prístrešok pre pútnikov, počúval to odveké zurčanie vody, staré ako prvý dážď na planéte Zem. Pozoroval som kvapky, ako narastajú na okraji strechy. Zrnká vody oťažievajú, odliepajú sa od šindľa, padajú a v mlákach vytvárajú priezračné klobúčiky. Zrazu som bol malým chlapcom, učupeným na priedomí u starých rodičov. Toho chlapca nikdy neomrzelo pozorovať klobúčiky unášané prúdom vody do vysmädnutej záhradky. Na chvíľu som uvidel svet, obnažený v prvotnom zázraku jestvovania. V tichu toho okamihu som videl svet žasnúcimi očami dieťaťa tak, ako ho môže vidieť iba ten, kto sa naň díva po prvý raz: Boh je – vidieť znova zázrak v obyčajných kvapkách dažďa, zapísal som si do zápisníka. Clonu vody preletel vtáčik, a rozprášil ju do drobných vodných perličiek. Niektoré z nich mi pokropili tvár. A tak vznikla báseň.

boh je - vidieť znova zázrak
v obyčajných kvapkách dažďa
boh je - spomenúť si v tom daždi
na to že som nič
boh je - radosť vtáčika
ktorý práve
premočený tým dažďom
vletel do mojej modlitby


Lukáš báseň našiel v bielej knižočke s červeným písmenom „V“. Vstúpil do nej svojím hudobným intelektom, no počínal si pri tom ako pri modlitbe. Každé jednotlivé slovo ozvučil osobnou adoráciou, vložil doň hlboko prežité významy. Na koncerte, ktorý som hriešne premeškal, sa toto práve narodené dielo stretlo s hudbou Arvo Pärta. To stretnutie nemohlo byť náhodné. Okrem mnohých iných vecí nás totiž s Lukášom spája i obdiv k hudbe Arvo Pärta. Pred rokmi som – inšpirovaný Pärtovou skladbou Miserere – namaľoval cyklus obrazov. Tie obrazy som mal možnosť Pärtovi osobne ukázať a jeden z nich som mu i daroval. Stretol som ho 11. novembra 2001 na skúške pred jeho autorským koncertom v Dóme svätého Martina.

Nuž namiesto františkánskeho kostola sedím v izbe petržalského bytu, namiesto živej hudby počúvam elektronický záznam koncertu, ktorý som premeškal.

Misericordia. Nástup v plnom nasadení. Zbor v recitatíve volá prvé slovo nesené jediným súzvukom dlhých neprerušovaných tónov. Úvod doznie, vynára sa druhá téma. Je to iba môj dojem alebo to bol naozaj Lukášov kompozičný zámer? Počujem tu (ani nie tak v téme, ako v atmosfére hudby) odkaz k Pärtovmu Miserere. Aby nedošlo k omylu, Pärtovo Miserere je v základe celkom odlišné. Jeho atmosféra je pochmúrna, zatiaľ čo Borzíkova skladba je plná pokojného jasu. Pärtove Miserere po prvých piatich minútach vyvrcholí burácaním záhrobného chorálu v desivo krásnom Dies irae. Chór za dunenia bubnov, v zlatom jase plechových dychov do úderov zvona spieva nápev, v ktorom sa posvätná hrôza spája v jedno s volaním nekonečnej túžby. Pärtovo Miserere je vytvorené z prudkých kontrastov, Bozíkove témy, naopak, vystupujú jedna z druhej plynule, bez dramatického zlomu. V závere Pärtovho Miserere sa úvodná chorálová téma vracia, tentoraz spievaná v opačnom pohybe. Hrozivá veľkosť sa tu mení na pokoj konečného zmierenia. A práve ozvenu tejto záverečnej témy počujem v Borzíkovej skladbe Misericordia. Obohacovaním inštrumentácie stupňovala, prehĺbila a vytvorila základ pre záverečnú extázu radosti. Aj tu (Lukáš odpusť) počujem Pärta, no nie Miserere, ale Stabat Mater. Extatický tanec Borzíkových slákov, má razanciu a jas krátkych sláčikových rytmov – mini tancov, do ktorých Pärtova inak pomalá a meditatívna Stabat Mater tu a tam prepukne. Azda sa nepomýlim, ak napíšem, že v skladbe Misericordia sa Borzík k Pärtovi priznáva ako k jednému z hlavných zdrojov svojej inšpirácie.

Boh je – vidieť znova zázrak. A je to tu: Ozvú sa prvé tóny. Trochu sa bojím. Aká to bude hudba, spoznám v nej zmysel svojich vlastných slov? Tieseň ma opúšťa hneď v prvých taktoch. Mojej senzitivity sa ujíma anjel sympatie. Hudba si ma získava prvkami, ktoré sú mi blízke, oslovujú ma dôverným jazykom. Z ticha sa vynára archetypálny hudobný tvar, redukovaný na základné prvky. Pomaly, v hypnotickej repetícii, postupuje hudobným časom podobný v tom Goreckého Tretej symfónii. Borzík do hudby naozaj vložil onen „zázrak“. Blaženú extázu spojil v jedno s askézou meditácie a sústredenej mysle. Hudba vo mne zobúdza emóciu intenzívneho pokojného povznesenia. Čosi podobné som kedysi zažíval pri počúvaní hudby art-rockovej kapely Yes.

Nuž bol som vo vnútri vlastnej básne. Vďaka Lukášovi som v nej poznal zákutia, do ktorých som doposiaľ ešte nevkročil. Aké je to podivuhodné, Lukášovou mysľou čítať samého seba a začuť vďaka hudbe i to, čo slová nemohli vyjadriť.

Stretneme sa na Kalvárii. Možno sa ešte stretneme. Možno sa stretneme na Kalvárii. Pred časom sa mi totiž Lukáš zveril s nápadom: Chcel by napísať hudbu ku krížovej ceste. Navrhol, aby som napísal krátke texty k jednotlivým zastaveniam. Ako to už býva, myšlienka podnietila myšlienku. Vrátil som Lukášovi loptičku, možno som ho tým úletom trochu zaskočil. „Projektu by dodalo na konkrétnosti, keby sme sa pokúsili pretvoriť do poézie a hudby konkrétnu kalváriu.“ Navrhol som: „Pristúpili by sme k veci konceptuálnym spôsobom. Zhudobnili by sme krížovú cestu na Štiavnickej kalvárii.“

Predstavoval som si ako niekoľko týždňov pobývam u niektorého zo svojich priateľov v Banskej Štiavnici. Denne prechádzam Kalváriou. Meditujem pri každej kaplnke a to, čo vnútorne nahliadnem, sa snažím prepísať do slov. Lukáš si potom s mojím textom v ruke tiež prejde podobnú cestu. Materiál ku krížovej ceste vyťaží z génia loci Štiavnickej kalvárie.

„Niekto by k tomu mohol vytvoriť choreografiu,“ uvoľnená fantázia sa len tak ľahko nezastaví, a tak pokračujem: „Predstav si – krížová cesta v modernom tanci! Premiéra skladby i baletu by sa samozrejme konala na Štiavnickej kalvárii. Vidím pred sebou zástup interpretov a poslucháčov ako veľkonočnú procesiu. Muzikanti, speváci i tanečníci kráčajú od kaplnky ku kaplnke. Pri každej odohrajú príslušnú tému. V kostole na vrchu sa koncert zavŕši. Bol by to vlastne taký multimediálny happening.“

Po tomto gejzíre bezuzdných nápadov sa Lukáš odmlčal. Ani sa nedivím. Veď na takéto veľké podujatie by sme museli zohnať rozprávkový grant. Kto by však ten grant zháňal? Myslím, že k veciam, ktoré máme s Lukášom spoločné, patrí i to, že čo sa týka zháňania grantov, máme obaja obe ruky ľavé.

Možno sa stretneme na Kalvárii. Pravdepodobne pôjde o skromnejší projekt. Alebo sa stretneme niekde inde. No určite sa stretneme. Veď plody, ktoré vzišli z našich doterajších stretnutí, nás k novému stretnutiu tak trochu predurčujú.

Autor je kazateľ Cirkvi bratskej, básnik a esejista.