Ako myslí čínsky kresťan

Číslo 3-4/2016 · Yu Jie · Čítanosť článku: 2248
 

V Číne sa odohráva naozajstná zrážka civilizácii. A existuje niečo silnejšie ako komunizmus, dokonca aj kapitalizmus, demokracia či konfucianizmus. Strhujúce svedectvo čínskeho kresťana a disidenta.

V roku 1949, koncom čínskej občianskej vojny, keď komunisti porazili nacionalistov a vyhlásili Čínsku ľudovú republiku, bolo v Číne pol milióna kresťanov. Po takmer sedemdesiatich rokoch, napriek krutému vládnemu útlaku, podľa Fenggang Yanga, sociológa na univerzite Purdue v USA, presahuje ich počet šesťdesiat miliónov. Počet kresťanov rastie o niekoľko miliónov ročne, čo niektorí prirovnávajú k tryskajúcemu prameňu či gejzíru. Týmto tempom presiahne počet kresťanov v Číne do roku 2030 číslo dvesto miliónov a predbehne Spojené štáty, a tak sa Čína stane krajinou s najvyšším počtom kresťanov na svete.

Počiatky tohto ohromného rastu sa dajú vystopovať v dvoch okamihoch modernej čínskej histórie. Boli to Kultúrna revolúcia vyhlásená Mao Ce-tungom v roku 1966 a masaker na pekinskom Námestí nebeského pokoja v roku 1989 rozpútaný Teng Siao-pchingom. Dôsledkom týchto dvoch katakliziem bola strata nespočetného množstva ľudských životov a zničenie dôvery ľudí v marxizmus-leninizmus a v maoizmus. Tieto dve udalosti odhalili obrovské duchovné prázdno a Číňania začali hľadať novú vieru.

Keď sa Kultúrna revolúcia skončila, bolo to, akoby sa generácia mojich rodičov prebudila zo sna: Vyšlo najavo, že muž, ktorého zbožňovali ako Červené Slnko, nebol nič iné iba krutý a malicherný diktátor, ktorý viedol nemravný a zhýralý život. Môj otec bol inžinier a člen komunistickej strany. Zdôveril sa mi, že keď sa lietadlo, v ktorom letel vicepremiér Lin Piao – najprv priamy politický následník Maa a potom vyhlásený za zradcu vlasti, a Maa samotného – v roku 1971 záhadne a nevysvetliteľne zrútilo v mongolských stepiach, vtedy spolu s ním stroskotala aj otcova viera v komunizmus.

Moje vlastné precitnutie sa odohralo 4. júna 1989 počas krviprelievania na Námestí nebeského pokoja. Vtedy, ako šestnásťročný, som s rodinou tajne počúval na BBC a Hlase Ameriky správy o tom, čo sa tam deje. Keď sa z reproduktorov ozýval vresk, nárek a streľba, všetka tá politická propaganda, ktorá bola vdrilovaná do mňa v škole, ako: „Bez komunistickej strany nebude novej Číny,” sa obrátila v prach. Tá noc 4. júna otvorila priepasť medzi mnou a čínskym politickým režimom. Zaprisahal som sa, že nikdy nebudem slúžiť vláde, ktorá strieľa na neozbrojených a bezbranných ľudí.

Po rokoch som v Pekingu stretol Matky nebeského pokoja – skupinu čínskych aktivistov za demokraciu, ktorú tvorili rodičia, príbuzní a priatelia obetí masakru. Profesorka Ding Zilin, matka jednej z obetí, mi dala knihu, ktorú zostavila: Rozhovory s obeťami 4. júna. Na titulnej strane bolo rukou napísané: „Keby môj syn žil, mohol by byť ako tvoj brat.“ Jej syn Jiang Jielian bol len o rok starší odo mňa. Keby som vtedy nebol vo vzdialenej provincii Sichuan, ale v centre demokratického hnutia v Pekingu, mohol by tu byť on miesto mňa?

Po udalostiach na Námestí nebeského pokoja bol Teng Siao-pching presvedčený, že k tomu, aby udržal režim pri moci, je potrebné urobiť bohatými úzky okruh vyvolených. Splnil ich ekonomický sen o zbohatnutí, pričom obetoval politickú túžbu mnohých žiť v slobodnej spoločnosti. Moc peňazí – tak ako droga – dokáže takú dlhú dobu ovládať ľudí. Ale človek nemôže žiť len z chleba. Popri materiálnych, má aj duchovné potreby. Aj vládni predstavitelia pocítili krízu. Začali sa prehrabávať v konfucianizme a budhizme, ktoré predtým odpísali, dúfajúc, že v prospech strany využijú morálnu autoritu týchto tradícií.

Tradícia učenia, ktoré sa začalo Konfuciom, sprevádza Číňanov viac ako dve tisícročia. Konfucianizmus zdôrazňuje dôležitosť kultivovania ako charakteru, tak i intelektu, ovládania túžob a žiadostivosti, a dodržiavania miernosti a dobrej vôle k všetkým. „Maj v úcte každého staršieho ako svojho staršieho príbuzného, staraj sa o každé dieťa ako o svoje vlastné.” Takúto radu by si cenili všade v civilizovanom svete; pripomína Ježišovo prikázanie „milovať svojho blížneho ako seba samého”. Ale na druhej strane monarchovia využívali konfucianizmus ako politický nástroj na ovládanie a manipuláciu ľudí; garantoval im možnosť neobmedzene sa odvolávať na „nebeský mandát” a „konfuciánsku pravovernosť”. Už od dynastie Han, v roku 141 pr. Kr., bol konfucianizmus vyhlásený za oficiálne štátne náboženstvo. Časom sa stále viac a viac zameriaval na hierarchiu a spoločenské postavenie ako zdroj zmyslu a hodnôt. Až v minulom storočí začali Číňania konfuciánske myslenie kriticky reflektovať. Začalo sa to v roku 1919 Hnutím štvrtého mája, keď mnoho popredných intelektuálov zavádzalo do Číny západne idey modernej vedy a demokracie, a tak zhodilo konfucianizmus z piedestálu.

Komunisti mali striktne ideologické dôvody na zavrhnutie čínskeho konfuciánskeho dedičstva, ale pre Maa bola nenávisť ku konfucianizmu osobná. V mladosti pracoval krátky čas v Pekingskej univerzitnej knižnici. Tam pocítil, že na neho profesori a študenti, ktorí si brali za vzor Konfucia, hľadia zvrchu. Z tohto pramenila jeho trvalá nenávisť voči intelektuálom. Na nich sa počas Kultúrnej revolúcie zameral zvlášť. Prezýval ich „ohavná deviatka”, radiac ich na najnižší stupeň triednych nepriateľov po majiteľoch pôdy, bohatých sedliakoch, reakcionároch, zlých elementoch, pravičiaroch, vlastizradcoch, špiónoch či agentoch. Mnohí vedci, odborníci a spisovatelia boli vystavení Maom fyzickému a psychickému mučeniu, a mnohých to dohnalo k samovražde. Najvyšší vodca dal Červeným gardám dokonca príkaz zbúrať Konfuciov chrám a rozkopať jeho hrob.

Dnes, zasa naopak, sa stranícki funkcionári kŕčovite držia Konfucia, ako topiaci sa drží stebla. Bez toho, že by sa niekedy ospravedlnili za to, čo pre zničenie konfuciánstva vykonali, teraz po svete zakladajú tzv. Konfuciánske inštitúty – nehľadiac na výdavky – , aby si pestovali svoju agendu. Inštitúty ponúkajú finančnú podporu západným študentom čínskych reálií a pozývajú ich na luxusné cesty po krajine, výmenou za priaznivé hodnotenie čínskej vlády. Z rovnakého dôvodu dávajú na čiernu listinu kritikov čínskej administratívy a rozosielajú ich mená čínskym veľvyslanectvám po celom svete, ktoré im potom odmietajú udeliť víza. Konfuciánske inštitúty sú politické nástroje na udržanie moci a nie skutočné zdroje kultúrnej obrody. Ak by komunisti neboli rozkopali Konfuciov hrob, ten by sa v ňom obracal.

V samotnej Číne ale konfuciánstvo prechádza akousi kozmetickou úpravou. Na príkaz vlády zriadili mnohé univerzity „centrá čínskych štúdií”, ktoré sa zaoberajú rozborom klasických konfuciánskych textov a dejín. Niektorí študenti si na promočné obrady odmietajú obliecť –podľa západného zvyku – birety a taláre, a namiesto toho si berú hanfu, tradičné oblečenie z čias dynastie Han. Mladí vzdelanci píšu otvorené listy odsudzujúce obľúbené slávenie Vianoc ako „zabúdanie vlastných koreňov”. V Qufu, rodisku Konfucia, sa mnohí miestni obyvatelia, ktorí chcú oslavovať len Čínsky nový rok, postavili proti stavbe kostolov. Pre nich obrana toho, čo si predstavujú ako konfuciánsku kultúru, je dôležitejšia ako náboženská sloboda. Stret civilizácií sa zdá byť v Číne v plnom prúde. Ak sa konfucianizmus môže považovať len za etickú a politickú filozofiu a nie náboženstvo v prísnom slova zmysle, potom súčasná Čína oficiálne uznáva iba päť hlavných náboženstiev: budhizmus, taoizmus, katolicizmus, protestantizmus a islam. Vláda vytvorila Štátny úrad pre náboženské záležitosti patriaci pod Oddelenie zjednoteného pracovného frontu, aby prísne dohľadal a držal praktizujúcich „nakrátko”, a sám sa ustanovil za „veľkňaza” riadiaceho interné záležitosti náboženských organizácií.

Toto je presne to, čo čínsky prezident Si Ťin-pching v súvislosti s kresťanstvom robí. Na národnej konferencii o náboženských činnostiach v Pekingu, v apríli 2016, vyhlásil, že náboženstvo sa musí adaptovať na existujúci spoločenský poriadok Číny a akceptovať vedúcu úlohu strany. Si Ťin-pching sa na to, že je vodca, zdá byť dosť neistý. Je podozrievavý k občianskej spoločnosti a kresťanstvo vidí ako hrozbu: V Číne je to najväčšia sila okrem komunistickej strany.

Podzemné cirkvi v Číne prevyšujú vládou podporované cirkvi v pomere tri ku jednej. Proti podzemným cirkvám, ktoré odmietajú spolupracovať, vláda vedie – obzvlášť vo východnej prímorskej provincii Zhejiang – širokú likvidačnú kampaň. Deje sa to hlavne v meste Wenzhou, ktoré sa prezýva „čínsky Jeruzalem”, kde kresťania tvoria pätnásť percent obyvateľstva. Behom dvoch rokov bolo v Zhejiangu zbúraných viac ako dvesto kostolov a odstránených vyše dvetisíc krížov. Typická je scéna s odstránením kríža, ako sa v dedine Ya v oblasti Huzhou odohrala v kostole siedmeho augusta 2015: Vládnymi úradníkmi najatí zahraniční robotníci prevrátili farské auto. Keď prišla polícia, zatkla farára, zastrašovala farníkov, uzavrela farský pozemok, proti protestujúcim použila koreninové spreje a vtrhla so psami do kostola. Prišli úradníkmi najatí budhistickí mnísi a taoistickí kňazi a pred kostolom začali odriekať modlitby a konať svoje rituály. Desiatky ľudí, včítane právného zástupcu cirkvi, bolo predvedených k výsluchu.

Právnika Zhang Kaia, poskytujúceho právnu podporu cirkvám v provincii Zhejiang v záležitostiach ľudských práv, zobrali 25. augusta 2015 do policajnej väzby. Bolo to deň predtým, ako sa mal stretnúť s Davidom Sapersteinom, veľvyslancom Spojených štátov so zvláštnym poslaním pre medzinárodnú náboženskú slobodu. Po šiestich mesiacoch bol Zhang Kaia prinútený v televízii vyhlásiť: „Porušil som zákon, rušil som verejný poriadok, ohrozil som národnú bezpečnosť a porušil som etiku svojej profesie. Hlboko ľutujem svoje konanie.” Schudnutý na kosť a kožu, telo skrútené mučením, ho skoro nebolo možné poznať. V Siovej Číne televízia nahrádza súdy. Televízne doznania sú na programe dňa. Žiaľ, Obamova administratíva sedí a pozerá, a zdráha sa zvýšiť tlak na čínsku vládu, a tlačiť ju k reformám.

V internom vládnom dokumente, ktorý New York Times získali v máji 2014, sa hovorí, že búranie kostolov je len časťou väčšej kampane na obmedzenie vplyvu kresťanstva na verejnosť. Podľa vyhláseného deväťstránkového politického plánu akcií v provinciách, Xiova administratíva chce skoncovať s náboženskými oblasťami s „nadmernou” činnosťou a „príliš obľúbenou” náboženskou aktivitou, a zvlášť menuje jedno náboženstvo: kresťanstvo, a jeden symbol: kríž. Táto stratégia sa dá ľahko rozpoznať: najprv Wenzhou, potom zvyšok Číny.

Ale kresťania sa odmietajú vzdať. Veta, ktorú som medzi nimi najčastejšie počul, znie: „Čím väčšia perzekúcia, tým väčšia obroda.” Pre kresťanských disidentov je odstraňovanie krížov a búranie kostolov len predohrou k príbehu, ktorý opakuje Umučenie a Zmŕtvychvstanie Krista. Hovoria o tom, ako sa počas Kultúrnej revolúcie počet kresťanov vo Wenzhou skutočne mnohonásobne zvýšil. V neďalekom kostole v Zengshan je vidieť farníkov robiť to, čo sa naučili pri kladení odporu komunistickej administratíve: Kamene-valúny na hromadách pred hlavnou bránou zabraňujú prístup vozidlám, čierna látka natiahnutá na kovových tyčiach proti „zvedavcom”, ostnatý drôt na vrchu plota odstrašuje narušiteľov, kamery na každom rohu objavia nezvaných hostí, reproduktory pre prípad hlásenia nebezpečenstva, dvere vedúce ku krížom sa otvárajú len na kľúč, zvláštna skupina ochraňujúca kríž – v prípade potreby – aj vlastným telom, kontrašpióni proti rôznym vládnym agentúram. Mao mohol vymyslieť „ľudové vedenie vojny”, ale nikdy nepredpokladal, že jeho strana bude raz zakúšať horkosť svojej vlastnej medecíny.

Od počiatku nového tisícročia sa nárast počtu kresťanov v Číne presmeroval do okolo stovky centrálnych miest v krajine. Skupiny mladých, vzdelaných, aktívnych profesionálov sa schádzajú v mestských kostoloch a rozbíjajú tak v mysliach mnohých obyvateľov Číny stereotyp o kresťanoch ako obstarožných, vetchých, chorľavých či invalidoch. Tieto cirkevné spoločenstvá sa síce nemôžu registrovať na Ministerstve pre občianske záležitosti a získať tým legálny status, ale robia už prvé kroky v preberaní vedúcej úlohy v čínskej občianskej spoločnosti, nezávislej na vládnej kontrole. Majú webové stránky, miesta, kde sa môžu zhromažďovať, majú svoje plány, utajené diskusné adresy, vyhlásenia a dokonca aj publikácie, ktoré sa síce nedajú kúpiť, ale môžu sa rozširovať medzi členmi cirkvi.

Mestské kostoly budú významnou silou v demokratizácii Číny, pretože slobodná spoločnosť vyžaduje občiansku spoločnosť schopnú postaviť sa tyranii a zneužitiu moci. Najprv sa ale jej občania musia zbaviť klamnej predstavy, rozšírenej dokonca aj medzi tými, čo chodia do kostola, že náboženstvo by malo byť súkromná vec. To, čo je potrebné, je skôr politická teológia zdôrazňujúca zvrchovanosť Božieho zákona, než je oddelenie cirkvi od štátu.

Kresťanstvo zmenilo aj to, ako vidím sám seba ako disidenta. Počas desaťročí angažovania sa v čínskom demokratizačnom hnutí som videl tzv. disidentov rovnako mysliacich, rovnako hovoriacich a rovnako konajúcich ako tí, s ktorými sa údajne názorovo rozišli. Príliš často sú komunisti a disidenti spriaznené duše. Videl som tiež, ako osobné ambície a boj o moc rozdeľujú priateľov, a tí, ktorí by mali spolupracovať, idú proti sebe. Moji kolegovia disidenti vkladajú veľké nádeje do demokracie, ale to je jednoducho len lepšia metóda verejnej správy a deľby moci – „demokracia je najhoršia forma vlády, okrem všetkých ostatných”, ako povedal Churchill. To nie je cieľ všetkých nádejí a túžob ľudstva. Ak človek neverí v niečo iné, v niečo viac ako v demokraciu, nie je na tom lepšie ako komunisti, pre ktorých je bohom politický systém.

Keď som sa stal kresťanom, naučil som sa spoznávať samého seba ako hriešnika. Pri tom sa vo mne vyvinula citlivosť na hriech, čo mi pomáha spoznať zlo a nespravodlivosť, keď ich vidím. Keď poukazujem na tyraniu komunistického režimu, uvažujem nad tým a súdim aj seba. Táto vnútorná práca na pokání za moje vlastné hriechy zmenila môj boj proti totalitarizmu. Už nielenže poukazujem na chyby a zlyhania vo svete, ale tiež si ich uvedomujem na sebe.

Čítajúc Kalvína, teológa totálnej mravnej skazenosti a predurčenia, začal som ho vidieť ako dôležitejšieho Otca zakladateľa Spojených štátov amerických ako samotného Washingtona. Všeobecné voľby, habeas corpus,¹ sloboda uzatvárať zmluvy, rovnosť pred zákonom, proces pred porotou, zvykové právo, otvorený trh, sloboda prejavu a tlače, sloboda náboženstva – to všetko sa opiera o Kalvínov odkaz a je dedičstvom Biblie. Tak som sa stal klasickým liberálom alebo v súčasnom americkom jazyku konzervatívcom – rarita medzi mojimi čínskymi rodákmi. Kalvín, Locke, Burke, Tocqueville, von Mises a Hayek, títo všetci ma formovali, hoci niektorí z nich neboli kresťania v tradičnom slova zmysle.

Ale žiadny z nich nemal na mňa taký vplyv ako Dietrich Bonhoeffer. Jeho varovanie, že „štát, ktorý ohrozuje hlásanie kresťanského odkazu, neguje sám seba,” sa stalo mottom čínskych kresťanov a má na nich veľký vplyv. Jeho zameranie sa na gemeinsames Leben či „spoločný život” (v zmysle, že kresťania tvoria tesne zviazané spoločenstvo ako jeden živý organizmus) rezonuje celou Čínou. Samozrejme, Boh má osobitný vzťah s každým z nás, ale skutočnosť, že sa navzájom milujeme, pomáhame si a modlíme sa jeden za druhého, je to, čo nám umožňuje dokončiť našu životnú púť. Odvtedy čo som kresťanom, neopustil som cirkev. Ani v Číne, ani v Amerike. Pre kresťana je cirkev ako strom pre konár. Konár nezvädne, pokiaľ je časťou stromu.

Čínski kresťania vidia v Bonhoefferovi človeka, ktorý sa odvážil viesť boj ako mravec proti slonovi. Našiel múdrosť a odvahu v Ježišovi, uvedomujúc si, že Ježiš je tu pre druhých, a tí, ktorí ho nasledujú, by mali konať rovnako ako on. Bonhoeffer sa nezľakol a neuhol pred odhaľovaním zbabelosti a spolupráce Deutsche Christen, ² ktorí súhlasili a podvolili sa nacistickej moci. Odhalil príčinu ich neschopnosti odolávať: bola to lacná milosť. „Lacná milosť je kázanie o odpustení bez požiadavky pokánia, o krste bez cirkevnej disciplíny, o prijímaní bez spovede, o rozhrešení bez osobného vyznania,” napísal v Cene nasledovníctva. ³ Lacná milosť robí vieru nič nevážiacou a bezmocnou. Pravá milosť nám dáva silu čeliť hriešnosti a bojovať proti nej. A rozpoznať spoločenskú nespravodlivosť, a postaviť sa proti nej. Čínsky komunistický režim smeruje k fašizmu. Aké aktuálne je Bonhoefferovo myslenie a jeho jednanie pri súčasných Číňanov! My si tiež musíme dávať pozor pred lacnou milosťou, ktorá nás ponecháva v otroctve mamonu ako nástroja pobalamutenia a podplácania nášho svedomia.

Bonhoeffer si tiež uvedomil, že nacizmus má svoje korene v ľudskej zrade Boha a v uctievaní si seba samého. To isté sa dá povedať aj o komunizme. Solženicyn nazýva ateizmus ústredným bodom, jadrom komunizmu a nenávisť k Bohu základnou hnacou silou marxistického myslenia. Problémy Číny nevyrieši pád komunistického režimu. Číňania musia prejsť hlbokou a skutočnou duchovnou transformáciou, aby obnovili slobodu a ľudskú dôstojnosť, ktorú im Boh daroval, keď ich utvoril na svoj obraz. Cesta dopredu si vyžaduje odvrátiť sa od seba k Bohu.

Hoci je komunistická Čína totalitná spoločnosť, kresťania sa môžu učiť a praktizovať demokratický spôsob života v cirkvi, a potom pôsobiť v spoločnosti ako kvas. Číňania, napríklad, dodnes nemajú skutočné volebné právo, ale príslušníci cirkevných zborov môžu voliť členov svojich rád a predstaviteľov administratívy. Pre týchto ľudí, ktorí nemajú skúsenosť s voľbami a uchádzaním sa o úrad, sú cirkvi úrodnou pôdou občianskej aktivity. Mnohé z týchto cirkví sú presbyteriánske a kalvínske, teda práve tie, ktoré zohrali ústrednú úlohu aj pri budovaní a vzostupe západnej demokracie.

Cirkvi sa tiež zapájajú do charity, vzdelávania, kultúry a do ďalších verejných sektorov a tým ďalej rozširujú čínsky verejný priestor. Tak napríklad, po zemetrasení v Sichuane v roku 2008, stovky cirkevných spoločenstiev ihneď vytvorili dobrovoľnú asociáciu Čínska kresťanská akcia lásky na zabezpečenie pomoci, ktorú mnohé obete nešťastia ocenili, lebo v rýchlosti a vytrvalosti prekonala úsilie vlády. Niektoré cirkevné spoločenstvá tiež zriaďujú školy pre svoje deti ako alternatívu k verejným školám so štátnymi osnovami. Cez tieto cirkevné spoločenstvá sa čínski kresťania stávajú aktívnejšími činiteľmi v spoločnosti, ako sú pasívne objekty kontolované vládou.

Sám som svedkom tohto oživenia. Moja manželka, Liu Min, bola pokrstená a stala sa kresťankou v Pekingu v roku 2001. Čoskoro, spolu s ďalšími tromi pármi, vytvorila malú skupinu pre domáce štúdium Biblie.

O dva roky neskôr, som s pomocou Ducha Svätého mal možnosť vyznať svoje hriechy. Pán mi dal príležitosť oľutovať a prijal ma ako svojho pokorného služobníka. Bol som pokrstený na Štedrý večer. Naša biblická skupina sa stala archou. Keď sa k nám – na palubu nášho plavidla – pridali právnici v oblasti ľudských práv, nezávislí spisovatelia, novinári a preživší z Námestia nebeského pokoja, naše spoločenstvo viery sa stalo režimu tŕňom v oku. Môj drahý priateľ Liou Siao-po, odvážny ľudskoprávny aktivista, bol priateľom tohto nášho spoločenstva a vyjadril nám písomne svoju podporu, keď sme boli obťažovaní štátnou správou.

V noci 10. decembra 2010, keď v Oslo prebiehala slávnosť na počesť udelenia Nobelovej ceny mieru priateľovi Liuovi, bol som unesený tajnou políciou a vyvezený na predmestie Pekingu. Hodiny ma bili, mučili a lámali mi prsty, jeden po druhom. Stratil som zrak a odviezli ma do nemocnice. Nemocnica v Changpingu na predmestí Pekingu ma odmietla prijať ako „beznádejný” prípad. Potom ma zobrali do nemocnice v Pekingu. Môj život bol zachránený. Moja manželka bola celé dni v domácom väzení a vôbec nevedela, kde sa nachádzam, dokonca ani to, či som nažive. Zmocnil sa jej pocit topenia sa a nemohla jesť ani spať. Behom pár dní jej vypadala väčšina vlasov. Kým som nestratil vedomie, modlil som sa: „Pane, ak ma zoberieš, tak ma urob mučeníkom. Nie som toho hodný, ale som pripravený.” V tej chvíli som jasne počul jeho hlas: „Akože som živý, ani vlas z tvojej hlavy nepadne na zem.” A ďalej: „Neboj sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu.” Boh ma nechal žiť, lebo mal pre mňa väčšie plány. 11. januára 2012 – tak ako to urobil s Izraelitami v Egypte –, vyviedol Boh moju rodinu z Číny do hlavného mesta Spojených štátov amerických.

Tajná polícia ma varovala, že som číslo jedna na zozname „dvesto intelektuálov, ktorí budú pochovaní zaživa”, ktorý má Zhou Yongkang, v tom čase tajomník Ústrednej komisie politických a právnych záležitostí. Kto by si bol vtedy pomyslel, že dnes budem slobodne písať, slobodne sa modliť, slobodne dýchať, stáť na slobodnej pôde, zatiaľ čo Zhou, kedysi prezývaný čínsky „cár štátnej bezpečnosti”, bude odsúdený svojimi politickými nepriateľmi za korupciu na doživotné väzenie? V Božom pláne tyrani mnoho neznamenajú. Ako hovorí Mária vo svojom veľkom hymne chvály, v Magnifikate: „Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených.” V roku 2013 odpovedala moja manželka na Pánovo volanie a stala sa kazateľkou v čínskej kresťanskej cirkvi Harvest neďaleko Washingtonu, DC. Ako člen tohto zboru, pomáham s učením v nedeľnej škole a vediem kurzy štúdia Biblie. Dokonca varím pre mojich milovaných bratov a sestry. Boh mi dovoľuje vládnuť jednou rukou perom a druhou vareškou. Nie každý v našom spoločenstve čítal moje knihy, ale všetci už ochutnali moje jedlo – hodnotenia sú nadšené.

Boh ma nechal žiť, aby som o ňom svedčil svojím písaním. A pre 1,4 miliardy duší v mojej rodnej krajine budem pokračovať. Robím tak vo veľkej nádeji. Rozrastajúca sa viera v Krista, posilňovaná putami priateľstva v cirkevnom spoločenstve, je vdýchnutím nového života do mojej krajiny. Ani mŕtva ruka komunizmu, ani cynická imitácia konfucianizmu, ani kapitalizmus, ani demokracia, ani žiadna pozemská vec nebude určovať osud mojej krajiny. Kresťanstvo je budúcnosťou Číny.

Autor je čínsky spisovateľ a disident. Esej pôvodne vyšla v časopise First Things. Do slovenčiny preložil Ilja Lipták.