Dobrá vôľa a spravodlivý rozum
Číslo 3/2006 ·
·
Čítanosť článku: 4866
Radoslav Procházka, Dobrá vôľa, spravodlivý rozum, Kalligram, 2006
Radoslav Procházka je mimoriadnym zjavom slovenskej právnickej (a vedeckej) obce, a preto nie je prekvapením, že jeho prvá slovenská kniha za krátky čas upútala tú časť právnickej verejnosti, ktorá ešte celkom nezanevrela na čítanie odborných publikácií.
Procházka nás najskôr uvádza do „spoločenstiev“, ktoré sú vybavené legitimitou rozhodovať o tom, čo je „dobré“, a o tom, čo je „správne“. Prvým spoločenstvom je zákonodarný zbor, ktorý svoju predstavu o „dobre“ prenáša do normatívnych právnych aktov. Tým druhým spoločenstvom sú súdy, ktoré rozhodujú o „správnom“. Parlament je pri svojom rozhodovaní motivovaný súťažiacimi hodnotami, z ktorých preváži hodnota, ktorá získa v binárnom hlasovaní väčšinovú podporu. Naopak súdy sú pri svojom rozhodovaní vedené princípmi, ktorých identifikácia a aplikácia by mali byť nezávislé od osobných preferencií subjektu tejto interpretácie, teda sudcov.
V druhom kroku nám však Procházka pripomína, že identifikácia „dobrého“ a „správneho“ je v štáte s ústavnou kontrolou ústavnosti vybavená len podmienečnou platnosťou. Inými slovami, o tom, čo je naozaj „dobré“ a „správne“, rozhoduje ústavný súd. Identifikáciu „dobrého“ potom predstavuje abstraktná kontrola ústavnosti a identifikáciu „správneho“ konkrétna kontrola ústavnosti. Ťažiskovou otázkou však zostáva, akými kritériami sa ústavný súd riadi pri potvrdení alebo vyvrátení podmienečnej platnosti normatívnych a individuálnych právnych aktov. Pri normatívnych právnych aktoch je to podľa Procházku technika vyvažovania ústavných hodnôt, ktoré sa nachádzajú v spore, teda v ústavnom práve známy princíp proporcionality. Pri individuálnych právnych aktoch je kľúčovým výber metódy interpretácie – podľa autora „výber modality právneho argumentu“. Tento výber je determinovaný praxou interpretačného spoločenstva. Prax interpretačného spoločenstva je pritom legitímna, pokiaľ zodpovedá očakávaniam príslušnej komunity. Očakávanie komunity však spätne ovplyvňuje prax interpretačného spoločenstva. A kruh sa uzavrel.
Samozrejme, tu niekde je aj hlavný kameň úrazu. Základný problém ústavnoprávnej interpretácie totiž zostáva stále rovnaký – je ústavný výklad viazaný striktne textom ústavnej normy, alebo (slovami autora) „[má] morálna intuícia arbitra... prednosť pred literou právneho predpisu a... uprednostňuje ius pred lex“?
Procházka sa snaží obidva prístupy tak trochu skombinovať a svojou brilantnou argumentáciou sa mu to takmer darí. Nakoniec sa však predsa len musí rozhodnúť a prikláňa sa skôr k právu ústavného súdu na „kritickú reflexiu“ a podrobuje kritike „utiekanie sa k litere ako jedinému spoľahlivému zdroju poznania“. Inými slovami, nebráni sa prenikaniu teleologickej metódy výkladu do výkladu tradičného – teda najmä gramatického a systematického. Robí tak napriek tomu, že si uvedomuje, že práve táto interpretačná metóda najviac „podlieha ‚úprave‘ osobnosťou, svetonázorovým zázemím, etickou výbavou a intelektuálnym potenciálom sudcu“. Alebo inak – teleologická metóda výkladu umožňuje v najširšej miere vnášať do rozhodovania ústavného súdu ideologické preferencie jednotlivých sudcov. To však zároveň znamená, že so zmenou personálu súdu, a teda aj ideologických preferencií jednotlivých sudcov, prichádza k odlišnej interpretácii ústavného textu. Výklad ústavného textu tak nezávisí od rozhodnutia ústavodarcu, ale „svetonázorového zázemia“ sudcov – formovaného svetonázorom elitnej kasty, teda „interpretačného spoločenstva“. Výklad ústavného textu by však mal byť vedený princípmi nezávislými od ideologických preferencií sudcov, čo vyžaduje snahu zachovať pri interpretácii ústavy maximálnu „vernosť“ jej textu. Samozrejme, ani gramatická a systematická metóda výkladu neznamená rozhodovanie ústavného súdu v podobe automatickej subsumpcie. Na to je text každého ústavného dokumentu príliš všeobecný. Nemôže preto postihnúť akýkoľvek v budúcnosti predstaviteľný (ale aj nepredstaviteľný) stav vecí. Ale minimálne obmedzuje svojvoľné rozhodovania sudcov a ich snahu, nahrádzaním ústavodarcu, vnútiť morálne hodnoty elitného interpretačného spoločenstva celej komunite, teda občanom ako zdroju legitímnej moci v demokracii.
Účelom recenzie však nie je primárne polemika. Kniha Radoslava Procházku je písaná náročným štýlom, ktorý možno mnohých odradí. Napriek tomu nie je písaná iba pre elitné interpretačné spoločenstvo. Za náročným štýlom sa totiž skrývajú aj mnohé podnetné myšlienky, a preto sa oplatí trpezlivo sa prehrýzť cez prvé stránky – a knihu prečítať.
Daniel Lipšic
Autor je poslancom NR SR