Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Stav poľského katolicizmu

Číslo 3-4/2016 · Grzegorz Górny · Čítanosť článku: 44
 

V čase komunizmu bolo Poľsko považované za baštu katolicizmu. Cirkev bola jedinou verejnou inštitúciou, ktorá nebola podriadená komunistickému režimu. Poľský primas kardinál Stefan Wyszyński bol považovaný väčšinou Poliakov za duchovného otca národa a politickí disidenti vedeli, že v Cirkvi nájdu vždy podporu. Po vyhlásení výnimočného stavu v roku 1981 bolo jediné miesto, kde mohla opozícia voči režimu – vrátane ľavicových intelektuálov – hovoriť verejne a slobodne to, čo si myslí: bolo to na pôde Katolíckej cirkvi, v miestnostiach a sálach katolíckych fár, kde aj organizovali svoje stretnutia. Sväté omše slúžené za vlasť sa často končili tým, že veriaci, ktorí vyšli pred kostol, sa spontánne sformovali do protikomunistického pochodu.

Anglický politológ Timothy Garton Ash napísal, že bez poľského pápeža by nevzniklo hnutie Solidarita a jeho kolega z USA George Weigel zase tvrdí, že bez Jána Pavla II. si nevie predstaviť koniec komunizmu. Aby sme pochopili symbolické postavenie Cirkvi v Poľsku a spoločné národné a náboženské presvedčenie Poliakov, musíme spomenúť aj zavraždenie kňaza Jerzy Popiełuszka funkcionármi poľskej ŠtB, ku ktorému došlo v roku 1984.

Po páde komunistického režimu v roku 1989 sa objavilo mnoho názorov, ktoré po vzore západných štátov predpovedali rýchlu sekularizáciu Poľska. Malo dôjsť k úpadku významu Cirkvi, osobitne vo verejnom živote. V analýzach mnohých politológov bola Cirkev považovaná za obrannú inštitúciu v časoch komunizmu, ktorá s koncom tohto režimu mala stratiť svoje poslanie. Tak ako vo Francúzsku alebo v Nemecku mala skončiť na okraji spoločenského diania a transformovať sa na niečo, čo sa podobá na charitatívnu organizáciu.

Komunizmus bol založený na klamstve. Falošný bol aj obraz poľskej Katolíckej cirkvi, ktorý režim pestoval. V skutočnosti nikto presne nevedel v akom stave Cirkev je. Nikto presne nevedel, či sila poľského katolicizmu spočíva iba v tradičnom patriotizme. Nikto nevedel, či sa dokáže vzoprieť novému konzumnému životnému štýlu, ktorý ignoruje kresťanské hodnoty. A teda, či sa Poľsko vydá po ceste Holandska, Španielska či Írska, ktoré tiež boli kedysi baštami katolicizmu v Európe a dnes sú pioniermi sekularizácie. Slovom, pre poľskú cirkev začala po roku 1989 hodina pravdy.

Viera nezomrela

Z perspektívy viac ako štvrťstoročia, čo je čas, ktorý ubehol od konca komunizmu, sa ukazuje, že čierny scenár sa z pohľadu Cirkvi nekonal. Chrámy nespustli. Po krátkodobom poklese počtu ľudí, ktorí pravidelne chodia do kostola, ku ktorému došlo na začiatku deväťdesiatych rokov, nastal postupný nárast praktizujúcich veriacich, ktorý sa stabilizoval a dodnes sa udržiava na úrovni okolo štyridsať percent. Okrem maličkej Malty je to najvyšší podiel praktizujúcich veriacich v Európe.

Barometrom vitality kresťanstva je vždy počet duchovných povolaní. V tomto ohľade je Poľsko absolútnym lídrom v Európe. V tridsaťšesťmiliónovom Poľsku je dnes 28 tisíc kňazov, zatiaľ čo v šesťdesiatšesťmiliónovom Francúzsku je ich iba 4 tisíc.

Duchovná formácia znamená viac než len počet vysvätených osôb, týka sa aj svetských povolaní. Podľa údajov poľského episkopátu je vyše milión Poliakov angažovaných v rôznych aktivitách a hnutiach farností a diecéz. V prepočte na počet obyvateľov je to najvyššia angažovanosť v celej Európe.

Táto angažovanosť a záujem o dianie v Cirkvi prirodzene najviac vynikla počas návštev Jána Pavla II. v Poľsku.

Stop potratom

Poľsko je unikátnym štátom, pretože je jedinou krajinou na svete, ktorá v demokratických podmienkach prešla od stavu, kde boli legálne umelé potraty, k zmene zákona tak, že chráni život od momentu počatia. Stalo sa tak v roku 1993. Táto legislatívna zmena je platná dodnes a má oporu nielen v politickej triede, ale opiera sa aj o silný spoločenský konsenzus.

Podľa výskumov verejnej mienky v roku 1990 nesúhlasilo s legálnymi potratmi iba 12 percent Poliakov, zatiaľ čo v roku 1999 zastávalo tento názor už 55 percent. Takýto stav pretrváva dodnes. Tieto výsledky preto svedčia o zmene spoločenskej mentality, ku ktorej došlo v Poľsku po zákaze potratov. Keď chceli postkomunistickí politici zmeniť tento zákaz, do ulíc Varšavy vyšlo protestovať stotisíc ľudí.

A tým sa dostávame k ďalšiemu fenoménu poľského katolicizmu, ktorým je schopnosť spontánnej organizácie kresťanského spoločenstva. Ukazuje sa, že väčšina katolíckych iniciatív nie je výsledkom nejakého strategického plánovania v rukách episkopátu, ale naopak, je ovocím prirodzenej a spontánnej aktivity katolíkov zdola, často celkom obyčajných ľudí.

Samozrejme, že v Poľsku dochádza aj ku sekularizácii, rozvíja sa masová kultúra a rôzne spoločenské hnutia a skupiny, ktoré sú spojené so stratou zmyslu a citlivosti pre metafyziku. Dôležité ale je, že voči týmto trendom existuje aj alternatíva. Že je tu prítomné silné kresťanské povedomie, ktoré reprezentuje presvedčenie, že život nie je len dočasný fyzicky prítomný jav a že kresťanstvo dokáže byť pre mnohých ľudí ako duchovne, tak aj intelektuálne podnetné a inšpirujúce.

Nehanbím sa za Ježiša

V mnohých krajinách na Západe prestalo byť kresťanstvo životaschopnou alternatívou prítomnou v živote spoločnosti – tak povediac prestalo existovať v sociálnom meradle. Vidieť to najmä na podobe masovej kultúry. V Poľsku sa, našťastie, k svojej viere nehanbia verejne priznať hviezdy športu, filmu či zábavy. Vznikajú katolícke filmy, koncertujú rockové evanjelizačné kapely a podobne. V akcii s názvom „Nehanbím sa za Ježiša” vystupovali napríklad známi futbalisti Robert Lewandowski a Jakub Błaszczykowski alebo tenistka Agnieszka Radwańska.

V Poľsku neexistuje ešte jedna, na Západe samozrejmá, vec. Nepoznáme kultúrnu hegemóniu spoločenskej ľavice. Politická ľavica nemá dokonca vo Varšave ani zastúpenie v parlamente. Skupiny a združenia, ktoré sa prezentujú bojom proti Cirkvi a jej učeniu, sú preto odsunuté na okraj spektra. Zatiaľ čo spoločenský konsenzus, ktorý poznáme zo západu Európy, má sociálnodemokratický charakter, v Poľsku zase konzervatívny charakter.

Keď prišiel predseda Francúzskej biskupskej konferencie Georges Pontier z Marseille spolu so 160 pútnikmi na Svetové dni mládeže do Krakova, vyhlásil, že je príjemne prekvapený náboženskou atmosférou, aká vládne v Poľsku. Povedal, že „v Krakove môžu mladí Francúzi slobodne a radostne prejavovať svoju vieru bez obáv, že by boli považovaní za psychicky chorých alebo za ohrozenie životného prostredia.”

Samozrejme, že v Poľsku, tak ako v iných krajinách, prebieha bitka o duchovnú, civilizačnú alebo kultúrnu podobu štátu. A výsledok tohto zápasu nie je v žiadnom prípade vopred jasný. Ale rovnako je zrejmé, že poľský katolicizmus je životaschopný.

Autor je poľský spisovateľ, publicista a filmár.

Copyright © 2005-2017 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.