Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Konflikt, dejiny a historici

Číslo 3-4/2016 · Dušan Škvarna · Čítanosť článku: 44
 

Individuálna a sociálna psychológia majú k sebe veľmi blízko. Každý normálny človek si chce uchovať či obnoviť duševnú rovnováhu a zdravú identitu. Nie každému sa to však darí, pretože nedokáže byť k sebe dostatočne poctivý a úprimný, nedokáže reflektovať všetky stránky a zážitky svojho ega, teda nielen tie pozitívne, ale rovnako tienisté, vrátane tých, ktoré by z pamäti najradšej vymazal. Taký človek si často stavia vzdušné zámky, viac či menej žije izolovane od reality, v obrazoch a presvedčeniach, ktoré si sám vytvoril a ktorým chce veriť.

Tieto princípy v zásade platia aj o rôznych komunitách a spoločnostiach, o štátoch a vzťahoch medzi nimi.

A z toho možno odvodiť aj otázku, nakoľko sa dokážeme my – Maďari a Slováci, Maďarsko a Slovensko – pozerať na seba a na toho druhého reálne, bez predpojatosti a sebaidealizácie? A na naše vzťahy, ktoré vymodelovala dlhá spoločná i rozdielna, harmonická i konfliktná, priateľská i neprajná, v istých momentoch moderných dejín až nepriateľská minulosť?

Pripájam sa k tým, ktorí vyzdvihujú, či aspoň konštatujú, že naši predkovia dlhodobo spolunažívali harmonicky a bezproblémovo. Umožňovali to civilizačné paradigmy, na ktorých stála stredoveká a ranonovoveká Európa. Medzi najtypickejšie patrili stavovské bariéry a rozdiely, malé a uzavreté komunity, všeobecná zviazanosť obyvateľstva s náboženstvom a cirkvou, mizerná miera vzdelania, nízka intenzita komunikácie a migrácie, politika vykonávaná iba úzkou elitou. Tieto znaky priali podstatne odlišným formám kolektívnych identít, solidarít a lojalít, aké sú typické pre moderné dejiny. V tejto tradičnej spoločnosti hrali etnická identita a materinský jazyk iba nepodstatnú rolu. Úplne či aspoň viac menej znamenali len súkromnú hodnotu, neodvíjal sa od nich politický život, verejné inštitúcie a len malou mierou sa podieľali na verejnej komunikácii.

A faktom je i to, že v predmodernom Uhorsku, kde žilo sústredene sedem etník, nikto nemal k sebe tak blízko ako Maďari a Slováci, Slováci a Maďari. Ich elitám sa pripisuje podiel na založení a budovaní Uhorska, vďaka stáročnému spoločnému osudu sa Maďari a Slováci mentálne zblížili ako žiadne iné etniká – rodinne, majetkovo a osobne sa previazali. Veľmi blízki si boli i formami religiozity, spôsobom života, silnou väzbou k spoločnej uhorskej vlasti, pocitom natio hungarica.

Toto spolunažívanie naštrbil v 18. storočí nový myšlienkový smer – osvietenstvo. Išlo o kozmopolitnú a individualistickú ideológiu, utvárajúcu základy liberalizmu, ktorá však nepriamo, a na prvý pohľad paradoxne vytvorila pôdu aj pre inú novú, kolektivistickú ideológiu – nazvem ju moderným nacionalizmom. Ako k tomuto došlo?

Osvietenstvo spochybnilo autoritu tradičných identít, ktorých znaky sme načrtli vyššie. Nahrádzalo ich inými formami solidarity a lojality, ktoré sa mali zakladať na rovnoprávnosti ľudí a slobode jednotlivca. Táto veľká zmena však neviedla k harmonizácii spoločnosti a vzťahov, ale otvorila dvere novým, častejším a ostrejším formám nedorozumení a konfliktov a k zrážkam nových záujmov. Princíp rovnoprávnosti urýchlil aj utváranie novej kolektívnej identity – moderného národa. Zdôrazňujem, moderný národ znamenal niečo podstatne iné ako tradičné etnikum. Národ sa stal pre jeho hlásateľov a obhajcov posvätnou hodnotou, rozpaľoval ich ako športový zápas svojich fanúšikov. S národom sa spájali tie najvznešenejšie idey a ciele, odvolávajúce sa na zásady humanizmu. Pod svojimi krídlami utlmoval spoločenskú rôznorodosť a vytváral pocit jednoty a ochrany.

Avšak nacionalizmus obsahoval aj odvrátenú, nízku a sebeckú stránku. O čo viac väčšina ľudí milovala svoj národ, o to viac bývala ľahostajnejšia k iným. O čo precitlivejšie vnímala seba, o to menej chápala iných. Prajnosť voči sebe často spájala s neprajnosťou voči cudzím, s každou zlou skúsenosťou a konfliktom rástla nedôvera, pohŕdanie i nepriateľstvo. Toto ešte posilňovali staré i nové etnické predsudky, stereotypy a mýty, ktoré sa šírili a tvorili s veľkou chuťou. Sebaidealizáciou a démonizáciou cudzieho sa tak utvárali pokrivené zrkadlá a z nich sa občas strieľalo aj ostrými nábojmi. Tak došlo v Európe k novodobému Babylonu, tie isté slová nadobúdali úplne odlišné významy. Európa sa atomizovala na národné, do seba zahľadené svety. Nie div, že 19. storočie dostalo popri iných prívlastkoch aj označenie – storočie nacionalizmu.

Hrotom nacionálnych sporov sa stávali najmä susedné národy a tými, ktorí najviac prehrávali, boli i tentoraz tí slabší a menší. Týmto všetkým žilo aj Uhorsko, v ktorom sa najsilnejšia sila – maďarské elity – nedokázala zbaviť pokušenia pomaďarčiť krajinu a pretvoriť ju na homogénny nacionálny štát Maďarov.

Na tomto vzorci sa veľa nezmenilo ani po roku 1918. Iba sa čiastočne vymenili pozície a k pocitom starých krívd sa pridávali nové. Politické a ideologické elity Maďarska stratili na sile, Maďari v susedných štátoch sa náhle ocitli v pozícii menšiny, ku ktorej väčšinové obyvateľstvo a ich politici, a propaganda často neprechovávali veľa taktu a porozumenia. Boli by sme napríklad prekvapení, koľko českých a slovenských politikov, hlásiacich sa k demokracii a k poučeniu sa z dejín, zotrvávalo na starých nacionálnych predsudkoch a mýtoch. Tie sa propagandou i školou ešte utvrdzovali, ba rozširovali sa aj o nové.

Predsa, rokom 1945, uzatvárajúcim desaťročie najväčšej a najhanebnejšej tragédie európskej civilizácie, sa veľa zmenilo – aspoň na západe Európy. Tamojšie elity zobrali vážne to, že – ak majú ich štáty a národy harmonizovať svoje vzťahy, musia sa vyrovnať s minulosťou, odvrátenými pamäťami a so silno zakorenenými predsudkami a nedôverou. V našom priestore, ktorý býval vystavený častým diskontinuitám, a pod tlakom cudzích záujmov uvrhnutý do novej mocenskej konštelácie, sa takáto sebaočista a sebareflexia neodohrala. V prvých rokoch komunistickej moci sa chcelo veriť, že to ani nie je potrebné, veď časom sa všetky problémy – aj tie nacionálne a historické – vyriešia automaticky a čoskoro. Čím sa však ideál komunizmu rozplýval viac a viac do tragikomického stratena, tým silnela pozícia predstierania. Predstieranie a pretvárka sa stali v neslobodných pomeroch zložkou prežitia. Nielen ľudí, ale aj komunistických elít, ba aj režimu ako takého.

Za krásnymi deklaráciami o harmonickom spolužití aj Maďarov a Slovákov (častejšie Čechoslovákov, mnohí Maďari o Slovákoch poriadne ani nevedeli) sa skrývala realita nedôvery a otáčania sa k sebe chrbtom. Navonok milé tváre zahaľovali staré pamäti naplnené stereotypmi a pocitmi krívd i túžby po odplate. Žili sme v akomsi marxistickom nacionalizme, alebo, nech to znie akokoľvek nelogicky, v nacionalistickom internacionalizme.

Takto zdeformovaní sme v celej strednej Európe vstúpili do roku 1989. Získanie slobody sprevádzal zmätok hodnôt. Nečudo, že s veľkou spontánnosťou vytryskol na povrch aj starý svet pokrivených historických obrazov a sebaobrazov. Na ten však reagovali jeho zdatní protivníci a odporcovia. Vďaka nim, myslím si to, sa za posledné štvrťstoročie urobilo – na oboch stranách Dunaja – pre lepšie chápanie a poznanie seba, a toho druhého viac ako za celé 20. storočie.

V slobodnej komunikácii sa teda nedalo prehliadnuť koľko predsudkov, stereotypov a mýtov pretrvávalo v slovenskej spoločnosti. Voči Maďarom, Čechom i voči sebe. Za jeden z najdôležitejších úspechov slovenskej spoločenskej vedy považujem to, že ich, ich genézu, a tiež dôvody ich rezistencie dokázala pomenovať a spochybniť. Keďže sme ich s kolegami veľakrát rozoberali, na tomto mieste iba vymenujem niektoré z nich:

– tisícročný útlak Slovákov, inak povedané Uhorsko a Maďari ako utláčateľ Slovákov,
– historická nezakorenenosť, bezdejinnosť Slovákov,
– civilizačná bezvýznamnosť slovenského územia,
– Slováci ako plebejský národ.

Domnievam sa, že súčasná slovenská spoločnosť je iná, sebavedomejšia ako tá spred dvadsiatich piatich rokov. Jej kultivovaná časť vníma prirodzenejšie svoju históriu, nelomcujú ňou udalosti 19. storočia, prijíma ich s odstupom a viac si privlastňuje Uhorsko ako rámec vlastných dejín.

Na strane druhej si nemožno nepovšimnúť nielen u časti maďarskej a slovenskej verejnosti, ale aj politického a kultúrneho prostredia silné stereotypy ukrivdenosti, bolestínstva či podozrievavosti mentálne kotviace v devätnástom a v prvej polovici dvadsiateho storočia. A táto neschopnosť povzniesť sa nad historické neprávosti (reálne, zveličené i vymyslené) a precítiť krivdy páchané na tom druhom (druhých) sa nezriedka objavuje tiež u tých, ktorí volajú po porozumení a zmierení. Precitlivená zahľadenosť do seba spochybňuje ich dobré úmysly o priateľskom spolunažívaní.

Aj slovenským a maďarským historikom sa po roku 1989 otvorili dvere k spontánnej spolupráci. Staré otázky čakali na nové odpovede. Spočiatku bola komunikácia medzi nimi komplikovaná. Nepoznali sa ako slobodné bytosti a hatilo ich tiež dedičstvo osemdesiatych rokov – napäté rokovania československo-maďarskej historickej komisie (taká vtedy bola) občas pripomínali bojové pole. Maďarskí historici už slobodnejšie nastoľovali témy a vyslovovali názory, občas aj radikálne, ktoré boli pre československú stranu poburujúce.

No predsa, po roku 1989 sa historici (odhliadnuc od precitlivených nacionalistov medzi nimi) oboch krajín – po istom váhaní a oťukávaní – naučili vzájomne počúvať a diskutovať. Odlišné pohľady a interpretácie nevnímali ako červené súkno, naopak, vďaka nim neraz korigovali svoje názory. Darilo sa im to nielen vďaka dobrej vôli, ale aj preto, že si za krátky čas osvojili nové prístupy sociálnych vied, na Západe sa bežne uplatňujúce už desaťročia.

V rámci toho si pevnejšie uvedomili zásadu, že pravdu historika nelimitujú iba pramene a fakty, ale aj historické skúsenosti rôznych spoločenstiev a štátov, že je preto nereálne očakávať – vždy a vo všetkom – jednotnú interpretáciu, a dospieť k rovnakému výsledku. Že v súčasnosti je v prípade maďarských a slovenských historikov reálne hľadať historické priesečníky a spojivá, že rozdielne akcenty sú prirodzené a že niektoré diametrálne odlišné postoje treba rešpektovať, hoci ich možno kritizovať.

Spolupráca slovenských a maďarských historikov bola po roku 1989 skutočne živá. Nepoznám inú oblasť spoločenského života, v ktorej by medzi našimi krajinami prebiehala taká intenzívna komunikácia. Tón tomu udávali predovšetkým slovensko-maďarská komisia historikov, Slovenský inštitút v Budapešti, najmä v čase riaditeľovania Karola Wlachovského, Maďarský inštitút v Bratislave, historické ústavy oboch akadémií a o čosi neskôr aj univerzity. A nemožno zabudnúť ani na také osobnosti ako István Käfer, Csaba Gy. Kiss a Rudolf Chmel.

Tieto momenty pomohli tomu, že sa zhruba pred dvadsiatimi rokmi zrodila myšlienka napísať spoločnú učebnicu histórie. Išlo viac-menej o súkromné rozhodnutie. Mali sme ambíciu v učebnicovej podobe zobraziť naše dejiny v celej ich dĺžke, no časom sa ukazovalo, že to bolo priveľké sústo.

Pred asi desiatimi rokmi si túto myšlienku osvojila maďarsko-slovenská komisia historikov, predovšetkým jej vtedajší predsedovia László Szarka a Štefan Šutaj. Prináročnú myšlienku učebnice modifikovali na príručku pre učiteľov dejepisu. Početný tím autorov napísal texty synteticky mapujúce naše spoločné i rozdielne dejiny. Výstižne ukazujú, ktoré body dejín interpretujú maďarskí a slovenskí historici totožne, či takmer totožne, na ktoré body kladú rozdielne akcenty a v ktorých sa nápadne rozchádzajú. Texty sú hotové už niekoľko rokov, o to viac ma nedávno potešila informácia L. Szarku, že príručka čoskoro vyjde. Môže poslúžiť aj ako ukážka miery blízkosti či rozdielnosti našich historiografií a pamätí, a vari aj ako motív pre ďalšie projekty.

Podobné projekty budú potrebné, pretože spoločenská zodpovednosť prác historikov je značná, oveľa väčšia ako ich propagácia, či spoločenské a finančné ohodnotenie. Môžu vlastnej, či susednej spoločnosti a ich budúcnosti pomôcť, či ublížiť viac ako ktorákoľvek iná spoločenská disciplína. Verím, že sa slovenskí a maďarskí historici ani v nejasnej budúcnosti, ktorá sa momentálne črtá, nespreneveria odbornosti a humanite. A naďalej budú prispievať k tomu, aby sa naše historické pamäti kultivovali a približovali, a nie vulgarizovali a vzďaľovali. To je jedna z podmienok toho, aby vzťahy medzi našimi krajinami, národmi a ich kultúrami vykazovali v budúcnosti stále viac znakov nielen ZMIERENIA, ale aj normálneho susedstva a priateľského spolunažívania.

Autor je historik, prednáša na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Copyright © 2005-2017 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.