Naša povinnosť voči Ukrajine

Číslo 3-4/2016 · Alexander Solženicyn · Čítanosť článku: 2429
 

Zvlášť blízki sú môjmu srdcu Estónci a Litovci. Hoci s nimi sedím ako rovný s rovnými, hanbím sa tak, akoby som ich uväznil ja. Prečo aj týchto ne¬skazených, pracovitých, slušných ľudí, dodržiavajúcich slovo, vtiahli na rozo¬mletie do toho istého prekliateho súkolia? Nikomu neubližovali, žili utiahnu¬to, sporiadane a mravnejšie než my a ich jedinou vinou je to, že žijú a bránia nám v prístupe k moru.

„Je hanba byť Rusom!“ zvolal Gercen, keď sme utláčali Poľsko. Dvojnásob¬ná hanba je byť sovietskym občanom zoči-voči týmto mierumilovným bez¬branným národom.

Môj vzťah k Lotyšom je zložitejší. Akoby to bol osud. Oni to dračie semeno predsa sami siali. A Ukrajinci? Dávno nehovoríme „ukrajinskí nacionalisti“, ale len „bande¬rovci“, a toto slovo sa pre nás stalo také hanlivé, že nikomu ani na um nezíde pátrať po jeho podstate. (Hovoríme aj „banditi“ podľa pravidla, čo sme si osvojili a podľa ktorého sú všetci na svete, ktorí zabíjajú v mene našej veci, „partizáni“ a všetci, ktorí zabíjajú nás, „banditi“, počnúc tambovskými roľ-níkmi z roku 1921.)

Podstata je však tá, že hoci kedysi, v kyjevskom období, sme tvorili jeden národ, od tých čias sa rozčesol a naše životy, zvyky, reč sa stáročia uberali každý iným smerom. Takzvané „zjednotenie“ bolo kohosi veľmi ťažkým, hoci azda aj úprimným pokusom vrátiť sa k predošlému bratstvu. Ale tie tri stáro¬čia, čo odvtedy uplynuli, sme premrhali. V Rusku neboli takí dejatelia, ktorí by sa zamysleli, ako poriadne spojiť Ukrajincov a Rusov, aby sa jazva medzi nimi zacelila. (Veď keby nebolo jazvy, nezačali by na jar 1917 vznikať ukrajin¬ské výbory a neskoršie Rada. Mimochodom, vo februárovej revolúcii žiadali iba federáciu, nikomu ani na um nezišlo oddeliť sa, tento krutý rozkol pripa¬dol na komunistické obdobie.) Než sa boľševici dostali k moci, chápali túto otázku jednoznačne. Lenin 7. júna 1917 v Pravde napísal, že boľševici pokladajú Ukrajinu za „územie za¬braté ruskými cármi a kapitalistami“. Napísal to, keď už existovala Ústredná rada. A 2. novembra 1917 sa prijala Deklarácia práv národov Ruska. Predsa nie žartom, nie omylom vyhlásili, že národy Ruska majú právo na sebaurčenie až do oddelenia. O pol roka neskôr sovietska vláda prosila cisárske Nemec¬ko, aby pomohlo sovietskemu Rusku uzavrieť mier a stanoviť presné hranice s Ukrajinou, a 14. júna 1918 Lenin podpísal takúto mierovú zmluvu s hetma¬nom Skoropadským. Tým dal najavo, že sa celkom zmieril s oddelením Ukra¬jiny od Ruska, dokonca aj keby mala byť Ukrajina monarchiou.

No stala sa čudná vec. Len čo Nemci kapitulovali pred Dohodou (čo ne¬mohlo ovplyvniť princípy nášho vzťahu k Ukrajine!), padol aj hetman a vy¬svitlo, že boľševici majú viac síl než Petľura: okamžite prekročili nimi uznané hranice a vnútili nevlastným bratom svoju moc. Pravda, ďalších 15 - 20 rokov intenzívne, ba až prepiate zdôrazňovali ukrajinskú „movu“ (reč) a presvied¬čali bratov, že sú celkom nezávislí a kedykoľvek sa môžu od nás oddeliť. No len čo sa o to na konci vojny pokúsili, vyhlásili ich za „banderovcov“, začali ich prenasledovať, mučiť, popravovať a posielať do táborov. (Pritom „ban¬derovci“, rovnako ako aj „petľurovci“, sú vlastne Ukrajinci, ktorí odmietajú cudziu moc. Keď zistili, že Hitler im neprináša sľúbenú slobodu, bojovali celú vojnu aj proti nemu, lenže my o tom mlčíme, nehodí sa nám to do konceptu práve tak, ako Varšavské povstanie roku 1944.)

Prečo nás tak dráždi ukrajinský nacionalizmus, túžba našich bratov hovo¬riť, vychovávať deti a písať vývesné tabule v svojej reči? Ešte aj Michail Bulga¬kov (v Bielej garde) v tomto prípade podľahol nesprávnemu dojmu. Ak sme už celkom nesplynuli, ak sme už v čomsi odlišní (stačí, že to pociťujú oni, me¬nejpočetnejší), je to veľmi trpké, ale keď je to už tak, keď sme prepásli vhodný okamih a najmä premrhali tridsiate a štyridsiate roky, lebo problém sa naj¬väčšmi vyhrotil nie za cára, ale za komunistov!, prečo nás tak dráždi ich túžba osamostatniť sa? Je nám ľúto za odeskými plážami? Za čerkaským ovocím?

Píše sa mi o tom ťažko: ukrajinské a ruské sa u mňa spája v krvi, v srdci i hlave. Ale dlhoročné priateľské vzťahy s Ukrajincami v táboroch mi umožni¬li pochopiť, koľko sa toho v nich nazbieralo. Naša generácia sa nevyhne tomu, aby platila za chyby otcov a dedov.

Dupnúť nohou a zakričať: „To je moje!“ je ten najjednoduchší spôsob. Neporovnateľne ťažšie je povedať: „Nech si každý žije po svojom!“ Nech je to hocako čudné, ale predpoveď Pokrokového učenia, že nacionalizmus ochabuje, sa nesplnila. Ktovie prečo sa mu v storočí jadra a kybernetiky veľmi darí. A pri¬chádza čas, či sa nám to páči alebo nie, aby sme vyplatili všetky zmenky na se¬baurčenie, na nezávislosť, musíme ich zaplatiť sami, nesmieme čakať, kým nás začnú upaľovať na hraniciach, topiť v riekach a stínať nám hlavy. Dokázať, že sme veľký národ, musíme nie veľkosťou územia, ani počtom národov, ktoré sme vzali pod svoje ochranné krídla, ale veľkosťou činov. A hĺbkou orby zeme, čo nám ostane po oddelení krajín, ktoré s nami odmietnu ďalej žiť.

Pokiaľ ide o Ukrajinu, bude to mimoriadne bolestivé. Treba však poznať ich terajšie vyhrotené nálady. Keď sa to neurovnalo za stáročia, prejaviť rozvឬnosť pripadlo nám. Je našou povinnosťou nechať rozhodnúť ich samých – fe¬deralistov alebo separatistov, kto presvedčí toho druhého. Nepopustiť je šia¬lenstvo a krutosť. A čím citlivejšie, tolerantnejšie, čím otvorenejšie budeme konať teraz, tým viac nádeje sa uchová, že obnovíme jednotu v budúcnosti.

Nech si požijú sami, nech to skúsia. Rýchlo si uvedomia, že nie všetky prob¬lémy možno vyriešiť osamostatnením.¹

Autor je ruský spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny. Text je výňatkom z jeho eposu Gulag, ktorý vyšiel v preklade vo vydavateľstve Premedia (2012). Vychádza so súhlasom vydavateľa.