Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Pochopiť zradcu

Číslo 3-4/2016 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 59
 

Je to jedna z najťažších tém, k akej umenie môže pristúpiť. Keby sme chceli hľadať definíciu zrady, museli by sme povedať, že ide o rozhodnutie, ktoré poškodí záujmy celku na úkor individuálneho motívu. Umenie je najsilnejšie tam, kde sú pochybnosti, ale téma zrady – politickej, ako aj náboženskej – akoby pochybnosti neprijímala. Akoby bola rovnako jasná ako jej dôsledky.

Na trhu sú momentálne dve knižné novinky a jeden film, ktoré o zrade pojednávajú. Prvou knihou je román Judáš od izraelského spisovateľa Amosa Oza (vyšlo v českom preklade ako Jidáš, Paseka 2016). Kniha získala uznanie, recenzenti od New York Review of Books po pražské a bratislavské týždenníky ju prijali s ováciami, a titul sa dostal medzi finalistov prestížnej Man Bookerovej ceny.

Druhou knihou je Mlčanie od japonského autora Šusaku Endó, ktorý vyšiel v origináli v roku 1966, v prvom českom preklade v roku 1987 a druhýkrát teraz (Mlčení, Vyšehrad 2017). Druhé vydanie bolo reakciou na film amerického režiséra Martina Scorseseho, ktorý tento príbeh sfilmoval, a film sa u nás premietal tiež v roku 2017.

Ako teda tieto tri diela riešia tému zrady?

Román Amosa Oza ponúka tri roviny. Prvou je príbeh študenta Šmuela Aša, ktorý po bankrote svojho otca nemá na zaplatenie nákladov na univerzitu, opustí teda školu a príjme prácu opatrovateľa v jednej atypickej jeruzalemskej domácnosti. Stará sa o invalidného dôchodcu Geršoma Walda, za čo dostane symbolický plat, ubytovanie a jedlo. V dome býva s Atalijou, 45-ročnou ženou a vdovou, ktorá mala za muža Waldovho syna. Ten zahynul v roku 1948 v arabsko-izraelskej vojne za nezávislosť (pre Arabov Al Naqba, katastrofa). Nebol to nijaký vojnový hrdina, žiadny militantný typ, naopak. Účasť vo vojne ale považoval za svoju vlasteneckú povinnosť, Wald, ktorý ho tak vychoval, na staré kolená pochybuje o zmysle jeho obete.

Prvou rovinou zrady sú osobné vzťahy zo súčasnosti. Šmuel Aš nevie nájsť svoje miesto v živote, trápi sa vo vzťahoch s rodičmi (snažia sa ho podporovať, ale od istého momentu si to nemôžu dovoliť), s dievčatami (rozchod s priateľkou, ktorá sa následne vydala za iného muža), napokon do istej miery aj so svojou sestrou, ktorá odišla žiť do Ríma, ale najmä s Atalijou, v ktorej domácnosti žije, zamiluje sa do nej, ale vzťah sa nerozvinie. Ona ho síce sexuálne dvakrát uspokojí, ale inak rázne odmietne a de facto vysťahuje. Šmuel sa cíti byť zradený, ale čitateľ vníma, že chyba je v ňom, v jeho životných rozhodnutiach, ktoré nemôžu viesť k spokojnému životu.

Je to okrajový, ale pravdivý komponent zrady, keďže zrada z definície nevedie k šťastiu a spokojnosti, aj keď o tom páchateľ zrady sníva.

Druhou rovinou románu je zrada Šaltiela Abravanela, zosnulého otca Atalije, ktorému dom pôvodne patril a ktorý zanechal závet, aby sa tu jeho dcéra po smrti Waldovho syna postarala o jeho stárnucého otca a jej svokra. Šaltiel Abravanel bol priateľom palestínskych Arabov a jediným oponentom Dávida Ben Guriona, prvého izraelského premiéra a de facto otca-zakladateľa moderného štátu Izrael. Amos Oz ho z pozície autora viní z toho, že izraelský štát je založený na konflikte s palestínskymi Arabmi, že mu tento konflikt dal do vienka Ben Gurion a že Izrael naň raz doplatí. Muž, ktorý to reprezentuje, je Šaltiel Abravanel, intelektuál a Ben Gurionov politický oponent, ktorý bol po svojom nesúhlase s postupom pri vzniku štátu ostrakizovaný a marginalizovaný. On svoju rolu prijal, exil odmietol a dožil v zabudnutí.

Na nešťastie román je v tejto rovine rozprávačsky chudobný, vnímame osudovosť tohto sporu, vnímame, ako v jeho tieni žijú Wald a Atalija, a tak trochu aj Šmuel, ale to je všetko. Neprecítime viac, než dôsledok tejto „politickej zrady na štáte Izrael“, ktorej sa mal dopustiť Šaltiel Abravanel. Napokon postava v románe ani nevystupuje, keďže je už po smrti.

Tretím a žiaľ najchudobnejším príbehom je príbeh Judášovej zrady, čo je téma, ktorej sa akademicky venoval mladý Šmuel Aš predtým, než opustil školu. Občas sa s ním ponoríme do jeho poznámok, občas sa zarozpráva na tému so starým Waldom, v deji sa objaví zdanlivá paralela Judáša so Šaltielom Abravanelom, ale to je všetko. Z vyššie povedaného je jasné, že Šmuel – podobne ako starý Wald – nevníma Judáša (resp. Šaltiela Abravanela) ako zradcu, naopak Judáš mal byť idealista, najväčší spomedzi Ježišových učeníkov, ktorý natoľko veril svojej predstave Mesiáša, že ho zradil práve s motívom, aby sa jeho mesiášska rola ukázala. Keďže ale Ježiš na kríži zomrel, zúfalý Judáš stratil vieru a spáchal samovraždu.

Oz svoj pohľad na Judáša opiera o jeho pôvod, keďže Judáš mal byť z vyšších pomerov a bol správcom peňazí medzi učeníkmi, peniaze nepotreboval, napokon cena, za ktorú Ježiša zradil, bola cenou otroka, čo nemohlo byť motívom, ani reálnym ohodnotením „falošného Mesiáša“ v očiach Kajfáša a Židov.

Ponúkaný príbeh má viacero slabých miest, román nijako nerieši Ježišov odkaz na svoje plánované zmŕtvychvstanie, Judáša posúva pred Petra či Jána, aj keď vieme, že to tak nebolo, nijako sa nevysporiadava s označením Judáša za zlodeja (Jn 12,6a) a napokon aj Judášov zármutok a zrada „nevinnej krvi“ (Mt 27,3-4) je interpretovaná nepresvedčivo.

Škoda. Keďže autor si Judášove meno zvolil za titul románu, čitateľ čaká viac. Zostali sme iba na povrchu, bez možnosti prežiť hĺbku zrady (alebo naopak ne-zrady a údajnej lojality, ako verí Šmuel), ani sme nemohli pochopiť zmysel Judášovho konania. Keďže autor sa nijako nevysporiadava s evidentným odmietnutím zrady u samotného Ježiša („..beda človeku, ktorý zrádza Syna človeka!“ Mt 26,24) a tiež motívom zla a pokušenia v Judášovom správaní (Jn 13,2 alebo Lk 22,3).

Biblický príbeh tak zostáva tajomnejší, ako pokus o jeho románovú interpretáciu u Amosa Oza. Porovnanie s politickým myslením Šaltiela Abravanela skrýva ešte viac. Recenzenti, ktorí sa pokúšali nájsť kľuč k postave v tom, že samotný Oz je v Izraeli pre svoje politické názory niektorými radikálnymi kruhmi vnímaný ako zradca, môžu mať čiastočne pravdu, aj keď Oz sa za svoje postoje teší veľkej obľube a pozornosti na Západe. Ale aj keby to tak bolo, o to prísnejší by mal byť recenzent diela, pretože Oz by mal potom zrade rozumieť lepšie, ako ukázal na postavách svojho románu.

Prejdime teraz k dvojici: román a film Mlčanie. Poviem hneď na úvod, že román japonského kresťana Šúsaku Endóa aj film Martina Scorseseho považujem za mimoriadne diela. Náboženské a historické okolnosti jezuitskej misie v Japonsku zo 17. storočia bližšie rozoberá text Miloša Lichnera v tomto čísle, preto len krátko.

Románový príbeh pojednáva o dvoch mladých jezuitoch, pátroch Rodriguesovi a Garrpeovi, ktorí sa vydali na misie do ďalekého a voči cudzincom izolovaného Japonska, kde je platný absolútny zákaz kresťanstva. Tisícky kresťanov je mučených alebo týraných a japonský režim postupne testuje čoraz viac kruté nástroje, ako zastaviť šírenie kresťanskej viery. Trpiaca Cirkev potrebuje pomoc, to je formálny motív dvoch jezuitov. Ale na cestu sa vydávajú najmä preto, že sa dozvedeli o údajnej apostáze svojho charizmatického učiteľa pátra Ferreiru, ktorý mal po mimoriadne úspešných misiách v Japonsku od viery odpadnúť, a dokonca sa oženiť. Mladíci tomu neveria, chcú to preveriť a – ako veria – vyvrátiť.

Diváka aj čitateľa čaká šok. Tak premyslené týranie, či skôr trýznenie, nepoznali ani naši komunisti. Najúspešnejšou technikou nie je brutálna sila a masové vraždenie, ako vraví postava vo filme, „poučili sme sa, že to nefunguje“, ale spojenie brutality a psycho-teroru zameraného voči misionárom.

Japonský komisár Inoue útočí na korene – na misionárov a kňazov. Domáci sedliaci sú pre neho nepodstatní, počet ich obetí, ale aj tradovanie viery, ktorá sa bude podľa jeho mienky postupe meniť a tým deformovať, to sú vedľajšie a nutné straty. Rozhodujúci zápas sa odohráva inde. A k nemu japonská tyrania pristupuje s pokojom, pomaly a dôsledne. Opis kultivovaného a súčasne krutého Inoue, ktorý dokonca našiel na kresťanstve zaujímavé črty, vieru spoznal, ale protiví sa mu predstava Kristovej odovzdanej lásky k blížnemu, je strhujúci. Je to obraz pokojného, vzdelaného a uvažujúceho cynika. Žiadny fanatizmus, jeho krutosť má z jeho pohľadu racionálne opodstatnenie.

Vymyslí najúčinnejšiu techniku, aká bola proti kresťanom použitá. Už to nie je ukrižovanie na okraji mora, kde ukrižovaný zomiera v hluku prílivu a odlivu potápaním tak akurát na hranici, aby mohol dýchať. Už to nie je polievanie ukrižovaného horúcou vodou z minerálnych prameňov. Prístup je sofistikovanejší a ešte viac krutý.

Tou technikou je týranie domorodého kresťana, resp. skupiny kresťanov, ktorí už odstúpili od viery, verejne pošliapali tzv. fumie – obraz s kresťanským motívom. K týraniu dochádza zavesením kresťana, ktorý sa vzdal viery, dole hlavou nad jamu. V knihe sú postavy zabalené do rohoží, aby sa nemohli ani hýbať, na hlave nad uchom majú úmyselne spôsobenú malú tržnú ranu, aby im mohla vytekať krv a mohli dlhšie trpieť. Niekedy údajne visia dole hlavou až päť dní. To všetko je však len prostriedok nátlaku na misionára, ktorý je donútený tento výjav po celý čas sledovať. V knihe je misionár najskôr v jame obitej drevom a páchnucej od výkalov, vo filme sa pozerá na jamy so zavesenými kresťanmi zhora. Je to však vedľajšie, podstatné je, že stále počúva, že ich vieru už nijako neovplyvní, ale že môže zachrániť ich život – ak sa vzdá svojej viery.

Japonskí tyrani samozrejme tento nástroj využívali s dvomi cieľmi: jednak ním zastrašovali verejnosť, ktorej ukazovali, že mnísi tu nie sú preto, aby im pomohli, že im nezáleží na ich živote, keďže aj odpadlíkov od viery nechajú utýrať k smrti. Ale najmä voči samotným misionárom. Tí totiž v čase mučenia, ktorému sa prizerajú, prežívajú pekelné muky. Nijaký ich čin, len odpadnutie od viery to môže zastaviť. Obetí, pripravených na týranie, je dostatok. A tak misionári čelia dvom podobám nekončiaceho sa zúfalstva.

Kniha aj film ukazujú ako toto týranie týra samotných mníchov. Sú na pokraji šialenstva, absolútne zúfalí. Morálne je každému jasné, že nemôžu konať slobodne. Tak extrémne sú podmienky, ktorým sú vystavení.

Film aj kniha ukážu aj iné techniky útlaku a násilia voči kresťanom, všetky vynikajú nebývalou brutalitou. Ale najbrutálnejšie nie je to, čo dokáže hrubá sila na obetiach, ale na dušiach. Páter Rodrigues, podobne ako páter Ferreira pred ním (stretnú sa), zradí svoju vieru a stane sa z neho chodiaci tieň. Neskôr dostane japonskú vdovu s dieťaťom za ženu a tak isto musí odhaľovať podozrivé náboženské predmety na lodiach, ktoré privážajú tovar do Japonska.

Je takmer nepochopiteľné, že vo filme aj v knihe napokon triumfuje kresťanstvo. Aj keď vo filme menej ako v knihe.

Vo filme dvomi záverečnými obrazmi, jedným z pohrebu pátra Rodriguesa, ktorý po smrti drží v rukách skrytý krížik. To znamená, že napriek svojej „slabosti“, ktorou podľahol tlaku týrania nevinných ľudí, ale najmä neskoršej slabosti, keď sa nedokázal vymaniť z domácej väzby a prijal všetky pokyny mocných (vynútená svadba, atď.), si tento muž udržal svoju vieru. Niekde hlboko v svojom vnútri, v skrytosti, ale nie úplnej. Niekto mu musel krížik do mŕtvych rúk vložiť. Alebo ho nevybrať. Je to ako s manželstvom, do ktorého bol donútený. Navonok vystupoval ako manžel, dostal japonské meno, so ženou si osvojil aj jej syna. Ale len on a jeho „manželka“ vedeli, či ide skutočne o manželstvo, či nezachovával ďalej celibát.

Režiséra filmu Martin Scorseseho celkom určite nemožno označiť za náboženského autora. Jeho filmy, osobitne Posledné pokušenie Krista, si kládli skôr za cieľ provokovať. Starnúci režisér ale v tomto filme neprovokoval, na záver filmu medzi titulky dokonca doplnil latinský odkaz, že dielo vytvoril na „väčšiu slávu Božiu a pamiatku japonských mučeníkov viery“. O tom, prečo spracoval práve tému zrady a odpadnutia od viery, ktorá však nebola z nejakého dôvodu dokonaná, vie zatiaľ iba on.

Žiaľ, filmu chýba jedna historická poznámka o osude pátra Ferreiru, ktorý zomrel napokon ako mučeník, aj o tom, že hoci páter Rodrigues prežíval vnútorné muky z Božieho mlčania, Boh napokon nemlčal – aspoň tak to konštatovala románová postava pátra Rodriguesa v knihe Šúsaku Endóa.

Hoci kniha nie je klasickým románom, občas sa tu miesia žánre, je to strhujúci príbeh. Najsilnejším momentom možno nie je ani samotné týranie a odpadnutie od viery, ale vzťah pátra Rodriguesa s japonským kresťanom Kičidžiróm. Ten ich najskôr z Macaa spolu s Garrpem dostane do Japonska, privedie ich do komunity miestnych kresťanov, ale potom začína dlhá séria jeho zrád. Zrádza opakovane, a rovnako opakovane sa za Rodriguesom vracia, aby ho žiadal o spoveď. Kičidžiró sa Rodriguesovi hnusí, páchne, koná nemorálne, ohrozuje celok a aj samotného pátra, ale spoveď mu nikdy neodmietne.

Vytvorí sa medzi nimi zvláštne duchovné puto, ktoré si ani jeden nechce pripustiť, ktoré ich sprevádza až do konca príbehu. Páter Rodrigues často premýšľa nad obrazom Judáša, prečo ho Kristus pri sebe toleroval, keď vedel, že ho zradí, čo asi cítil. A treba dodať, že japonskému spisovateľovi Šúsaku Endó sa podarilo vyjadriť podobné tajomstvo, ako evanjelistom opisujúcim vzťah Krista a Judáša. Nenájdeme odpoveď, len samé pochybnosti a otázky, a predsa cítime, že páter Rodrigues konal správne.

Tým potvrdením je napokon samotný autor románu, japonský kresťan Šúsaku Endó. On a rodiny ďalších japonských kresťanov, ktorých viera prežila dve storočia bez prítomnosti kňazov a mnohých sviatostí, s výnimkou krstu, sú dôkazom, že to celé malo zmysel. Cirkev v Japonsku bola Cirkvou martýrov, ale aj zlomených mužov a žien, ktorí pod tlakom zapreli Krista a potom sa trápili vo svojich dušiach, bola to Cirkev odvážnych svedkov viery, aj slabých Kičidžirov, Cirkev, ktorá sa naučila mlčať a skrývať, aby prežila. A ona prežila.

Kniha Mlčanie ukazuje príbeh, ktorý je trýznivejší a krvavejší ako ten, ktorý poznáme z našich dejín, preto sa ho oplatí aspoň spoznať.

A čo sa čitateľ dozvie z týchto umeleckých diel o zrade? Azda to, že existuje horšie utrpenie, ako je utrpenie tela. Duša zradcu trpí tak, že človek chápe, ako mohla Judáša dohnať k samovražde. Lenže ani to nebol únik z hrozných múk. Naopak. Nestačí svoj hriešny čin ľutovať, musíme aj nezúfať. Zrada, tak ako to bolo v Judášovom prípade, môže mať svoje miesto v dejinách spásy. A súčasne nemusí viesť k zatrateniu zradcu, ako o tom svedčí príbeh pátra Ferreiru, ktorý napokon zomrel ako mučeník.

Copyright © 2005-2017 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.