Dlh Európy voči Arménom a Náhornému Karabachu

Číslo 3-4/2016 · František Mikloško · Čítanosť článku: 1808
 

Európa je kontinent národov. V tom je jedno z tajomstiev jej krásy a neopakovateľnosti. Charizma a súťaživosť jej vyspelých národov vytvárali kultúrne, vedecké a hospodárske úspechy starého kontinentu.

Európa je kontinent náboženstiev, ktoré vyšli z kresťanstva. Kresťanstvo bolo v konečnom dôsledku schopné v európskych dejinách absorbovať všetky pozitívne vplyvy iných náboženstiev a kultúrnych a intelektuálnych smerov, a obohatiť sa nimi, a tak prežilo v Európe všetky fyzické i duchovné konfrontácie.

V Európe, vďaka jej vnútornej sile, vznikali v dejinách sekulárne duchovné prúdy, bez ktorých by dnes nebola tiež kontinentom rozumu a kritického myslenia.

Dejiny Európy nesú v sebe ale aj odvrátenú stránku tejto krásy. Sú poznačené egoizmom národov, zlyhaním jej náboženstiev a brutálnym rozpínaním sa ideológií. Dôsledkom toho boli nezmyselné vojny a milióny zbytočných nevinných obetí a tragédií.

Rusko bolo a je – v dobrom i zlom – samozrejmou súčasťou európskych dejín. Popri vojnách a zápasoch o sféry vplyvu vo svete, spomeniem jeden kuriózny prípad. Keď v Portugalsku (1759), Francúzsku (1764) a Španielsku (1767) vlády zrušili rehoľu jezuitov a nakoniec aj pápež Klement XIV. zrušil rehoľu jezuitov v celej Cirkvi (1773), cárovná Katarína II. – na ruskom území po delení Poľska – tomu zabránila. Rušenie rehole sa dialo tak, že príslušný biskup prečítal vo svojej diecéze pápežov dokument o zrušení rehole, ale Katarína II. nevpustila poľského biskupa do Ruska, rehoľa tam teda nezanikla a pápež neprotestoval. Takto jedine v Rusku prežili jezuiti 41 rokov svojho zákazu, až kým ich v roku 1814 pápež Pius VII. v celej Cirkvi znovu neobnovil.

Pre Európu i Sovietsky zväz je zlomovým koniec II. svetovej vojny. Kým v západnej Európe začína unikátny, s ničím neporovnateľný proces zjednocovania, krajiny strednej a východnej Európy začínajú pod kuratelou sovietskych komunistov stavať železnú oponu. Európa bola rozdelená na dva bloky, pričom bol zo strany komunistických krajín násilne zastavený voľný pohyb a výmena informácií. Postupne vznikajúca Európska únia zažila tak sedemdesiat rokov bez vojen, pri vzájomnej hospodárskej, kultúrnej a sociálnej pomoci. Slovensko, vďaka tomu, že sa v roku 1989 pridalo k tomuto smerovaniu, prežíva šťastné tridsaťročné obdobie, aké nezažilo v celých svojich dejinách.

Náhorný Karabach je prapôvodné arménske územie. V časoch Sovietskeho zväzu bol autonómnou republikou na území Azerbajdžanu. Po rozpade ZSSR, v decembri 1991, vyhlásil nezávislosť, načo nasledovala trojročná krutá vojna medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Odvtedy je Náhorný Karabach nezávislý, ale je v permanentnom konfliktnom stave s Azerbajdžanom, s mnohými nezmyselne zabitými mladými ľuďmi. Dnešné problémy Arménska, Azerbajdžanu a Náhorného Karabachu ukazujú, kam sa Európska únia a Rusko dostali svojím videním sveta a politickými možnosťami.

Európska únia by vedela vytvoriť postupný plán, aby sa Arménsko a Azerbajdžan stali jej členmi a v rámci tohto zoskupenia, by bolo možné rokovať aj o hviezdičke Náhorného Karabachu na európskom nebi. Európska únia však dnes nemá ani politickú, ani hospodársku vôľu to uskutočniť. Sýrsky arcibiskup Arbach z Homsu, ktorý nedávno navštívil Bratislavu, povedal, že ak padne kresťanstvo v Sýrii, padne aj v Európe. To isté platí o kresťanstve v Náhornom Karabachu, kde pôsobil už apoštol Bartolomej. Ale Európska únia si takto otázku nekladie. Žiada, aby bol Náhorný Karabach vrátený Azerbajdžanu.

Mier na južnom Kaukaze dnes zaručuje len Rusko. Dnes je iba Rusko zárukou nezávislého Karabachu a keby sme mali pokračovať, povedali by sme, že dnes Rusko bráni kresťanstvo v Európe.

Cesta západnej Európy po II. svetovej vojne je zázračnou cestou prosperity, tolerancie a dodržiavania ľudských práv. Sociálne zabezpečenie občanov, podmienky vzdelávania, ochota pomáhať utečencom a mnoho iných faktorov západného života by mali ukazovať smerovanie európskeho života. Na druhej strane západná Európa potrebuje odkaz ľudí, ktorí v životných situáciách, keď boli obratí o všetky spomínané vymoženosti Západu, dokázali podať svedectvo opravdivej ľudskosti a vnútornej slobody. Tento odkaz môžu priniesť práve ľudia, ktorí desaťročia žili na druhej strane železnej opony. Ale nielen to. Kresťanstvo vo východnej Európe prežilo desaťročia trvajúcu násilnú ateizáciu a znovu ukázalo svoje nezastupiteľné miesto v dejinách tohto kontinentu. Táto skúsenosť by mala byť mementom pre stále viac konzumný Západ. Európa má dvoje pľúc, západná Európa potrebuje spolupracovať a hľadať spoločné cesty s východnou Európou.

Európa národov, náboženstiev, tolerancie a spolupráce, to je cesta, ktorú by dnes mala hľadať a budovať Európska únia spolu s Ruskom. V tejto spolupráci možno hľadať riešenia aj v takých konfliktoch, ktoré dnes ohrozujú južný Kaukaz, osobitne nezávislý Náhorný Karabach. Musíme v takúto cestu veriť.

Príspevok na Seminári z príležitosti 102. výročia arménskej genocídy.
Bratislava, Au-Café, 26.4.2017.