Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Neblahý duch v našej Cirkvi

Číslo 3-4/2016 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 737
 

Cirkev na Slovensku si užíva medzinárodné renomé, sme považovaní za tradičnú krajinu, kde je stále relatívne vysoká miera religiozity potvrdená solídnou účasťou na bohoslužbách či na sviatosti zmierenia. Oceňujú to v posledných rokoch návštevy z okolitých krajín, aj Ríma. V porovnaní s väčšinou okolitých štátov (okrem Poľska) sme dokonca považovaní nielen za výnimku, ale v mnohom aj za vzor. Myslím, že právom. Potvrdzujú to naše organizácie pomáhajúce v treťom svete, naši misionári aj kňazi a biskupi pôsobiaci v cudzine od Islandu po Ukrajinu.

Ide o bezprecedentný jav v našich dejinách. Nemyslím len biskupov, misionárov a tretí sektor, ale aj prominentných teológov pôsobiacich v Ríme či v susednom Česku, rozvinulo sa tunajšie pro-life hnutie, na Slovensku bola otvorená pobočka medzinárodnej pápežskej organizácie ACN Pomoc trpiacej Cirkvi, len druhá v postkomunistickej Európe. Je toho skrátka viac a vyplýva z toho, že sme pre katolícky svet dôležitá krajina a inšpirácia. Je to zaslúžené a je to dobre.

Tento text však nesie kritický názov, poďme teda k problému. Myslím si, že ak máme v tomto trende obstáť, ak máme byť schopní inšpirovať a zaujať, musíme na seba klásť vyššie nároky.

Uvedomil som si to pri čítaní knižného rozhovoru s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom Kresťan by mal byť hrdinom (Postoj, 2016).1 Z rozhovoru na mňa dýchlo sebavedomie a zrelosť uvažovania nášho prominentného biskupa a teológa v Ríme, ale aj istá samozrejmosť z prejavu kompetentného a rozhľadeného muža, ktorý zastáva dôležitú funkciu. Arcibiskup Cyril Vasiľ to potvrdzuje do bodky. Nemá zmysel spomínať na dávny slovenský komplex zakríknutosti, niet po ňom ani stopy.

Čitateľ pochopil, že arcibiskup Vasiľ má zodpovednosť pri budovaní Cirkvi zvnútra, že nie o všetkom sa musí otvorene hovoriť, ak človek prijíma opatrenia, aby veci zlepšoval. Mať takýchto ľudí na čelných funkciách je radosť.

A predsa ma časť tejto knihy viedla k tejto úvahe. Ide o časť rozhovoru, kde sa arcibiskup Vasiľ rozpráva s Jozefom Majchrákom a Martinom Hanusom o niektorých problémoch našej Cirkvi, osobitne úrovni kázania či škandáloch na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Na otázku o kritike kázní reagoval arcibiskup odkazom na horšiu úroveň kázní v Taliansku, na stav pomerov v Ružomberku zase odkazom na iné nominálne katolícke univerzity na Západe, ktoré už nie sú katolícke.

V obidvoch veciach môže mať arcibiskup Vasiľ pravdu, tú prvú neviem posúdiť, druhú áno. Ale napriek tomu mám pocit, že pri hodnotení našich domácich problémov musíme zostať najmä u nás doma. Že úrovni tunajších kázní nepomôže, ak je úroveň kázania inde horšia. Ani Ružomberku, kde tak veľmi kleslo renomé školy, že v niektorých ročníkoch študuje už len pár jednotlivcov, nepomôže obnoviť jej miesto, ak budeme kritickí ku katolicite Univerzity v Leuven.

V priebehu posledného roka som mal možnosť stretnúť viacerých elitných slovenských teológov a vysokopostavených kňazov. Viacerí z nich sa pri súkromnom rozhovore zhodli, že za veľký a rastúci problém našej Cirkvi považujú jej nízku vzdelanosť.

Je možné, že keď budeme porovnávať, nedopadneme najhoršie. Ale dôležitejšie je niečo iné. Ak sme si vedomí, že katolicizmus v Európe slabne, ak rozumieme tomu, že od západných (kedysi) katolíckych národov – už len z demografických dôvodov – nemožno očakávať zásadné oživenie, a ak aj vnímame, že iné cirkvi (napríklad poľská) vystupujú v istých prípadoch (napr. na Ukrajine) pomerne nacionálne, čo ich len obmedzuje, musíme ukázať viac. A teda klásť si vyššie nároky, ambicióznejšie ciele. Doma, aj v zahraničí.

Chýbal nám odvážnejší slovenský príspevok počas Synody o rodine, už aj preto, že nemeckí biskupi nečelili európskej polemike, keď sa neozvali hlasy, ktoré by pomenovali niektoré neblahé javy v nemeckej cirkvi. Chýba nám aj aktívnejší prístup v téme islamu, už preto – ako upozornil kardinál Duka –, že naše krajiny sú v tejto téme slobodnejšie, ako krajiny západné. Nemusíme brať ohľad, čo vyvolajú naše slová v našich uliciach, keďže u nás nežijú moslimské menšiny, a tak o to viac môžeme hovoriť slobodne a pravdivo. Alebo v duchu našej skúsenosti z čias komunizmu požiadať, aby o útlaku hovorili tí, ktorí mu čelia. Všeobecná Cirkev potrebuje naše svedectvo, aj náš záujem.

A do tretice, ak je odôvodnený dojem, že vzdelanosť nášho kléru klesá, treba na problém reagovať čím skôr. Videli sme, aké problémy na Západe vyvolalo, keď tamojšie cirkvi reagovali liknavo alebo vôbec nereagovali na niektoré vnútorné problémy (nota bene v prípade sexuálnych škandálov).

Na Slovensku vidieť pozoruhodný paradox. Máme priveľa seminárov a bohosloveckých fakúlt a pokles povolaní. Ale najmä, a v tom spočíva ten paradox, máme za posledných sto rokov najlepšiu úroveň teológie. Viacero z našich mimoriadnych teológov plní dôležité poslanie v Ríme, spomeňme aspoň Ľubomíra Žáka, Petra Dubovského alebo Konštanca Adama, iní pôsobia v ďalších krajinách Európy a posledná skupina u nás doma. Ak ale chceme podnietiť vzdelanosť, treba spojiť sily a koncentrovať intelektuálnu a teologickú špičku a dať jej šancu formovať novú generáciu. Bol by to dar nielen pre učiteľov, ktorí potrebujú svojich žiakov a študentov, ale aj pre celú Cirkev.

To všetko si vyžaduje viacero rozhodnutí, a teda aj sporov. Boli by to však užitočné konflikty. Na začiatok by azda stálo za zváženie zmeniť prístup a nehovoriť o tom, ako je to v tej či onej oblasti inde v Európe horšie ako u nás, ale hovoriť otvorene a jasne o tom, čo treba v našej Cirkvi zlepšiť.

A keďže nejde o ľahkú vec, bolo by dobré, aby začali tí, ktorí majú v Cirkvi autoritu aj rozhľad.




1 - V tomto čísle revue je recenzia spomínanej knihy od M. Čopa.

Copyright © 2005-2017 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.