Od Bismarcka k Sulíkovi

Číslo 3/2006 · Lukáš Krivošík · Čítanosť článku: 5217
 

Richard Sulík, Odvodový bonus – Zmena paradigmy, TREND Visual, Bratislava 2006

Keď pred vyše 120 rokmi začal Otto von Bismarck v Nemecku budovať všeobjímajúci sociálny systém, zrejme netušil, aký danajský dar zanecháva nasledujúcim generáciám. 20. storočie skončilo a následky z Nemecka do celého sveta exportovaného sociálneho štátu sa dajú jasne pomenovať: rozklad rodiny v dôsledku vyvlastnenia jej ekonomických a sociálnych funkcií štátom; prepad pôrodnosti; vznik veľkých skupín obyvateľstva (napr. Rómovia), ktorých sociálne dávky udržujú v kolobehu chudoby; vznik obrovskej byrokratickej mašinérie a napriek takmer 50%-nej miere prerozdeľovania existencia bezdomovcov, ktorí v zime mrznú na ulici... Dalo by sa ešte dlho pokračovať o tom, ako sociálny štát korumpuje ľudskú dušu. O tom, ako následkom zmätočného sociálneho zákonodarstva nakoniec chudobné viacdetné rodiny dotujú bohaté a bezdetné páry atď.

Sociálny štát je zastaraný, je v kríze a potrebuje nielen kozmetické zmeny, ale dramatickú zmenu paradigmy. Práve radikálnu zmenu pohľadu prináša kniha Richarda Sulíka Odvodový bonus – Zmena paradigmy, ktorá vyšla vo vydavateľstve ekonomického týždenníka TREND. Ide už o druhé, prepracované vydanie publikácie mladého ekonóma, ktorá je hĺbkou svojej analýzy a sprievodnou faktografiou na Slovensku unikátnym počinom. Komu nestačí 240 strán textu, ten si môže ďalšie údaje k problematike naštudovať na priloženom CD.

Sulík navrhuje koncept sociálneho systému, ktorým by sa na Slovensku aplikovala tzv. negatívna daň z príjmu. Ide o návrh, ktorý na začiatku 60. rokov spopularizoval nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Milton Friedman vo svojej knihe Kapitalizmus a sloboda. Išlo by o jednu univerzálnu sociálnu dávku, vyplácanú každému, ktorá by nahradila všetky ostatné štátne sociálne dávky. Takáto dávka by klesala so stúpajúcim príjmom. V konkrétnej predstave Richarda Sulíka aplikovanej na slovenské pomery by to vyzeralo nasledovne:

Každý Slovák nad 15 rokov by mal nárok na garantovaný príjem vo výške životného minima. To znamená, že ak nemá žiadny iný príjem, bolo by to v súčasnosti 4730 Sk. Štát nezaujíma, prečo dotyčný nepracuje, či je dôvodom lenivosť alebo niečo iné. Dajme tomu, že si tento človek teraz nájde prácu, povedzme zametať niekde ulicu dve hodiny denne za mzdu vo výške 2000 Sk. Takýto človek získa každý mesiac plat 2000 korún plus garantovanú dávku od štátu, zníženú o desať percent z jeho novej mzdy. Desať percent z 2000 Sk je 200 korún. To znamená, že zamestnanec má teraz príjem 4530 + 2000 = 6530 Sk. Suma vyplácanej dávky klesá rýchlosťou 10 % z prípadného príjmu, a tak stropom pre jej vyplácanie je desaťnásobok životného minima, teda 47 300 Sk, kedy dávka klesá na nulu.

To je v kocke základný princíp Sulíkovho odvodového bonusu. Návrh zásadným spôsobom rieši vysoké odvodové zaťaženie, čo je asi najväčší problém (odhliadnuc od ľavicovej vlády) súčasnej slovenskej ekonomiky. Súčet odvodového bonusu a vlastných príjmov je vymeriavacím základom, z ktorého sa zaplatí rovná daň vo výške 19 %, ďalej solidárny odvod vo výške 10 % (nahradí 11 z dnešných 13 odvodov) a zdravotný odvod vo výške 8 % (nahradí dnešné zdravotné odvody zamestnanca a zamestnávateľa). Išlo by o výrazné zjednodušenie oproti súčasnému sociálnemu systému. Ten obsahuje až 291 parametrov, kým Sulíkov návrh len 19.

Odvodový bonus má aj mnoho ďalších výhod. Garantuje každému členovi spoločnosti životné minimum a jediným vzorcom vytvára plynulý prechod od nepríjmu k príjmu. Odpadla by motivácia nepracovať. Dnes totiž existuje vysoké marginálne zdanenie práce, kedy sa niektorým ľuďom jednoducho neoplatí prijať ponúkané zamestnanie kvôli vysokým sociálnym dávkam. Zavedenie odvodového bonusu by viedlo k bezbolestnému odstráneniu minimálnej mzdy, lebo okrem malej mzdy by si nízkokvalifikovaní zamestnanci mohli ponechať aj veľkú časť štátom garantovanej dávky. Vznikol by tak nový trh práce s nízkokvalifikovanou pracovnou silou (tvorí až 62 % všetkých nezamestnaných), ktorá dnes kvôli vysokému marginálnemu zdaneniu nemá šancu sa zamestnať a je v dôsledku existencie minimálnej mzdy uzavretá v kolobehu chudoby a rozkladu. SAV, ktorá Sulíkove výpočty testovala, odhaduje vznik 40 tisíc pracovných miest po zavedení odvodového bonusu. Sulíkov model tiež predpokladá rovnomernejšie zaťaženie práce a kapitálu v prospech práce, čo je dlhodobou témou katolíckej sociálnej náuky.

Už Milton Friedman videl v tomto koncepte veľmi dobrý doplnok rovnej dane, ďalšej skvelej myšlienky, ktorú tento ekonóm spopularizoval. Prípadná ľavicová vláda by mohla zvyšovať výšku odvodového bonusu valorizáciou životného minima a zvyšovaním rovnej dane. Bol by to oveľa prehľadnejší spôsob robenia sociálnej politiky ako dnešné chaotické vytváranie stále nových sociálnych dávok. Odvodový bonus neexistuje v žiadnej krajine sveta. Jeho odporcovia argumentujú tým, že pri jeho testovaní v New Jersey v 60. rokoch celý systém skrachoval. No tu je treba pripomenúť, že testované americké rodiny dostávali garantovanú sociálnu dávku popri existujúcom sociálnom systéme. Odvodový bonus má však Bismarckov sociálny štát nahradiť, nie doplniť. Richard Sulík ponúka vo svojej knihe tri modelové analýzy makrodopadov na slovenské hospodárstvo po prípadnom zavedení jeho konceptu. Sulíkova vlastná analýza hovorí o deficite 80 miliónov. Model SAV predpokladá mierny prebytok vo výške 600 miliónov Sk. Model MESA 10 predpovedá v prvom roku po zavedení deficit 1,1 miliardy korún s tým, že po piatich rokoch by následkom pozitívnych efektov mohol byť systém v pluse, a to až na úrovni 9,4 miliárd oproti dnešku. Do výpočtov Sulík zarátal aj výrazne vyššiu podporu detí, aby rodiny boli motivované mať potomstvo, s cieľom zvrátenia súčasného negatívneho demografického trendu.

Čo sa týka mikrodopadov, Sulík rozdelil obyvateľstvo do 26 štandardných skupín. Polepšiť by si mali najmä rodiny s deťmi a pracujúci s priemernými platmi, teda stredná vrstva. Pohoršia si nepracujúci a bezdetní zdraví jedinci, prípadne páry bez záväzkov. Je však úplne primerané očakávať od zdravého jednotlivca bez záväzkov flexibilitu a mobilitu pri hľadaní práce. Takýto spoločenský náklad reformy je teda akceptovateľný.

Pokiaľ ide o praktickú realizáciu, Sulík uvádza konkrétne zmeny zákonov a taktiež predbežný text legislatívneho návrhu zákona o odvodovom bonuse. Zaoberá sa tiež vzťahom odvodového bonusu k zdravotnému systému a II. pilieru dôchodkového zabezpečenia. Sulík sa zaoberá aj možnými námietkami proti odvodovému bonusu a obsahuje veľké množstvo prehľadne spracovaného odborného materiálu. Chýba mu len jedno: niekto, kto si celý koncept osvojí a uvedie do praxe. Návrh podporujú viaceré ekonomické think-tanky a Republiková únia zamestnávateľov. Chýbajú odvážni politici, ktorí by si odvodový bonus osvojili a dokázali ho politicky presadiť. Ide o veľkú vec, keďže nový systém by bol spravodlivejší, neutrálny vo vzťahu k rozhodnutiam občanov, jednoduchý, účinný a logicky konzistentný. Daňový systém by bol konečne plne kompatibilný so sociálnym systémom. Ak by sa odvodový bonus podarilo na Slovensku zaviesť, mohla by úspešná realizácia inšpirovať celú Európu k nevyhnutným zmenám skostnateného štátu blahobytu. Dať solidaritu a finančný vzťah medzi občanom a štátom späť z hlavy na nohy by mohlo byť najtrvalejším darom Slovenska vymierajúcej a chradnúcej západnej civilizácií.

Lukáš Krivošík Autor je šéfredaktor www.prave-spektrum.sk.