Vyvolávanie Márie
Číslo 2/2016 ·
·
Čítanosť článku: 2052
Na p a mi a t k u M. L., z a b i t ej N e m c a m i
k o n c o m r o k a 1 9 4 4 v h o r á ch
p r i Č i e r n o m B a l o g u
Zas vyvolávam po tebe!
Mám veriť správam, že si mŕtva,
keď sfarbilo sa podnebie
a v vysmolenom koši z prútia
ružové plače pachoľa,
plávajúc vodou mútnou, slanou –
jak veriť, že ťa zabili
a mŕtva ležíš pod Poľanou?
Už pokoj bude na zemi,
vojská už zakopali rýle,
už jarou vtáci blažení
hniezda si kladú na pahýle,
už kvety sypú dievčatá
k defilé pod víťaznou bránou:
jak veriť, že ťa zabili
a mŕtva ležíš pod Poľanou.
V deň hnevu ľudia padali
jak podkosenej steblá trávy,
vidím ťa zierať do diali
a päsťou ťať do márnej slávy;
vidím ťa rušať k raneným
s krotiacou silou neslýchanou –
jak veriť, že ťa zabili
a mŕtva ležíš pod Poľanou.
Vidím ťa v čele zábavy,
milujúcu a spievajúcu,
zaklínajúcu mrákavy,
a vidím ťa jak jastrabicu
za dusnej nočnej tichoty
upierať zrak za hviezdou rannou,–
jak veriť, že ťa zabili
a mŕtva ležíš pod Poľanou.
Keď išlo zlo zo všetkých strán,
smrť s čertom strojili si svadbu,
k matke sa vrátil Coriolan,
by sňala z neho zbroj a kliatbu,
išla si sa jej pokloniť
s zástavou našou roztrhanou, –
jak veriť, že ťa zabili
a mŕtva ležíš pod Poľanou.
Keď nastal poplach v nádvorí,
bol koniec rozdávania vencov,
vpadla si bleskom do hory
na zhromaždište utečencov,
studnicou bolas’ odvahy,
milujúcou a mocnou paňou, –
jak veriť, že ťa zabili
a mŕtva ležíš pod Poľanou.
Zabudla si na igrica,
ktorý sa v útrpnosti díval:
stala sa z teba tigrica
a krásu ošľahal ti príval,
ja nechcel som hru s osudom,
len zahrávanie s krotkou laňou,–
jak veriť, že ťa zabili
a mŕtva ležíš pod Poľanou?
Je smutný život bez teba,
po tebe miesto: bodom víru,
oh, ľudia, luhať netreba,
povedzte mi vy pravdu číru,
vaša reč o nej skalitá,
nepatrí sa to na kresťanov,
neverím, že je zabitá
a mŕtva leží pod Poľanou.
Iste sa ešte vráti zas,
s ružam príde, v lete príde,
slávičí trilkujúci hlas,
s vlnou sa rozľahne na líde,
z peny sa zrodí, z mydliny,
igric si zase pôjde za ňou,
i keď je teraz zabitá
a mŕtva leží pod Poľanou.
Marec 1945
Báseň prvý raz vyšla v časopise Slovenské pohľady, 80, 1964, č. 8, s. 49. S drobnými úpravami sa stala súčasťou rozšírenej autorovej skladby Igric, ktorá vyšla v roku 1967 (prvá verzia skladby bola uverejnená v roku 1944). V aktuálnej publikácii básne vychádzame z textu v rozšírenom vydaní Igrica. Ponechávame však venovanie a dátum jej vzniku, ktoré v novej verzii Igrica autor vypustil. M. L., ktorej pamiatke autor báseň venoval, sa nám podarilo identifikovať ako Máriu Levkovú (1915 - 2013), pochádzajúcu z Ratkovej, ktorá absolvovala obchodnú školu a od decembra 1940 pracovala ako kancelárska oficiantka na stavebnej správe Ministerstva národnej obrany v Bratislave. Rada čítala, mala záujem o literatúru i o poéziu, Beniak ju poznal a stretával sa s ňou v spoločnosti iných v kaviarni Krym i v Horskom parku, ba napísal jej dve-tri básne, ktoré však adresátka nezachovala. V auguste 1943 sa vzhľadom na to, že mala ťažko chorého otca, dala preložiť na Veliteľstvo pozemného vojska v Banskej Bystrici, kde potom pracovala na Oddelení civilnej obrany. Po vypuknutí Povstania sa doň ako civilná zamestnankyňa zapojila, stala sa príslušníčkou III. taktickej skupiny 1. ČSA, odišla do Zvolena a po páde Povstania do hôr, kde bola dva mesiace. Pri presune spolu s ďalšími spolubojovníkmi pri Sihle padla do zajatia. Väznili ich a vypočúvali v škole v Čiernom Balogu. Niektorí historici i jej velitelia si dlhé roky mysleli, že Mária Levková zahynula. Myslel si to aj Valentín Beniak. Zachránil ju však tlmočník, spišský Nemec, Anton Liška – ukryl jej usvedčujúce dokumenty a jej odpovede upravil v jej prospech. Po vojne sa Mária Levková vydala a volala sa Baranová. Informácie o nej a jej známosti s básnikom, ktorého sme až teraz identifikovali ako Beniaka, nám poskytla jej dcéra, historička Daniela Baranová, ktorá žije v Banskej Bystrici. To, že M. L. svoje zajatie prežila, nič nemení na emotívnosti a umeleckej sile Beniakovej básne. Meno Márie ako partnerky lyrického subjektu, igrica, sa objavuje, mimochodom, aj v iných častiach Beniakovej skladby.