Príklad Jana Zrzavého

Číslo 2/2016 · Milan Bočkay · Čítanosť článku: 2060
 

„Mladý malíři, chceš býti zajisté velikým umělcem? Chtěj! Neboť jinak nestojí za to, abys maloval, a bylo by lépe, abys věnoval síly své jinému povolání užitečnému lidem.“

Tieto trúfalé slová nenapísal starnúci kmeť na záver životnej a umeleckej dráhy, ale tridsaťročný maliar Jan Zrzavý, ktorý mal pred sebou ešte takmer šesťdesiat tvorivých rokov.

„Tvořiti, malovati, jest vášeň. Vášeň nejsilnější a nepřemožitelná, která, byť všecky touhy v tobě uhasly, nesmí pominouti.“

„Musíš usilovati o to nejvyšší, žádej si uskutečniti nemožné, nepřestávej o tom sníti. Víra je onen okřídlený oř, bez nehož nelze vystoupiti k výšinám.“

Aké veľké sebavedomie, aký silný charakter sa skrýva v týchto slovách, ktoré sú súčasťou rozsiahlejšieho textu „Vyznáni umělcovo“ uverejneného v časopise Musaion v roku 1920. Jeho autor, Jan Zrzavý, prichádza do Prahy v roku 1906 z tichej dedinky na Českomoravskej vysočine. Mnohotvárny veľkomestský život, nový, iný svet plný prekvapení, ho načisto omámi. Rovnako aj svet nového, výbojného umenia. Avšak ani impresionizmus, ktorý vidí na výstave v Prahe, a neskôr ani kubizmus ho nemôžu natrvalo opantať. Nestane sa ortodoxným impresionistom ani kubistom. Na to je príliš sám sebou. V maľbe hľadá plnú a pevnú formu zodpovedajúcu obsahu. Nikdy sa bez výhrad nezhodne s čistou maľbou. V čase keď moderné umenie preferuje „oslobodenie farby“, Zrzavý stojí v inej vývojovej línii. Jeho koloristický cit vychádza z iných zdrojov. Popravde, pri „oslobodzovaní farby“ dochádza k veľkému zjednodušeniu. Maľba priamo z palety sa vedome dostáva na začiatok abecedy. Vzdáva sa zložitej výstavby obrazu, prípravných štúdií, podmalieb, farebných lazúr čiže všetkého, čím sa vyznačujú obrazy starých majstrov. Mladý maliar pramálo dbá na agresivitu dobových manifestov: „My nechceme o minulosti nič vedieť, my mladí silní futuristi,“ a k cieľu sa približuje biblicky úzkou bránou. Múzeá a tradícia sú preňho dôležitou školou. Priťahuje ho Giotto, sladké čaro ranej renesancie, Fra Angelico, Botticelli. Čoskoro však spoznáva Leonarda da Vinci, a to je rozhodujúce. Leonardo mu v sne podáva kolekciu farieb, a tým odobruje jeho životné rozhodnutie stať sa maliarom. K tomuto guruovi sa bude ustavične vracať a dožadovať sa jeho rady.

Od raných začiatkov sa v Zrzavého tvorbe javí isté napätie. Hlavne vo výraze a forme. Hlboká melanchólia, smútok, opustenosť duše a na druhej strane slobodná radosť a šťastie, jasná a čistá krása. Celé jeho tvorivé úsilie smeruje k zladeniu týchto protikladov.

„Ale varuj se též přeceňováni sebe. Přílišná pochybnost a přílišné sebevědomí je sekera o dvojím ostří. Buď opatrným a rozvážně posuzuj svoje dílo. Budeš-li v pochybnostech, srovnávej a taž se všech uměleckých děl přítomnosti i minulosti.“

Formou vytúženej harmónie sa stáva pre Zrzavého náboženstvo. Ľavicový intelektuál Karel Teige sa o Zrzavom vyjadril, že je azda jediným náboženským maliarom v ateistickej dobe a jeho ponímanie života je metafyzické, čisto náboženské. Pravdaže, Zrzavý bol hlboko veriaci človek, ale jeho vzťah k cirkvám sa vyznačoval pochybnosťami a výhradami. Krstený ako katolík, na konci dvadsiatych rokov sa stal českým bratom, potom sa opäť vrátil do Katolíckej cirkvi a v šesťdesiatych rokoch nejaký čas navštevoval synagógu. Zrzavého magické umenie sa však nestáva teológiou. Jeho jazyk nie je barokový ani gotický. Sníva o náboženskom umení v nových súčasnému cíteniu zodpovedajúcich formách. Poučený Leonardovým umením postaveným na šerosvite, mäkko modelujúcim tvar s úspornou farebnosťou, vystačí si Zrzavý – zjednodušene povedané – s čiernou a bielou. Tie sú preňho dvojpólové prafarby. Výsledkom je strieborné svetlo, z ktorého žiaria čisté maurské kvality. Tento postoj, pripadajúci mnohým ako nemoderný, dokázal Zrzavý uhájiť. Zámerne si uchovával výlučné postavenie nezaraditeľnosti a výnimočnosti.

„Nedej se omámiti hesly modernosti, jdi jedině za svou představou a nelekej se, bude-li výsledek zdánlivě nemoderní. Tvoříš-li, jsi nutně moderní. Neboj se býti výjimečným, osamělým v okolní tvorbě. Ti, kteří tvoří školu, jsou slabí, podlehli zakladateli, který byl také jediným a výjimečným. Věř a buď věren jen sobě.“

Zrzavého zdanlivo nečasové a vonkajším svetom nedotknuté umenie, plynúce mimo hlavné vývojové tepny, metaforicky obhajuje Karel Teige: „Najkrajšie kvety najčastejšie nerastú priamo pri cestách.“

Osobitnou kapitolou je technická stránka jeho obrazov. Zrzavý cíti priamo povinnosť ovládať maliarske remeslo. Praktizuje metódu starých majstrov a túži, aby jeho obrazy boli rovnako dokonalé. Postupuje od prvých náčrtov cez obšírnejšie kresby až ku konečnej podrobne prevedenej kresbe, ktorá sa vyrovná precíznosťou vyzretému dielu. Pri čiernobielej reprodukcii často nerozoznáme kartónovú kresbu od definitívnej maľby. Po starostlivej príprave nasledoval obraz, mnohokrát až po niekoľkých rokoch. Krásna Kleopatra dozrievala do svojej dokonalosti 45 rokov. Už len myšlienka na takýto – u starých majstrov obvyklý – postup privádza dnešných majstrov do stresu z možného zmeškania „autobusu aktuálnosti“. Snahou zvládnuť úskalia samotného maliarskeho remesla patril Zrzavý k najpokornejším medzi modernými umelcami. Až do konca života veľmi starostlivo premýšľal o technike svojich malieb. Z jeho zápiskov zistíme podrobné použitie farieb, spojív a podkladov, záznamy o premaľbách, ale i zmenách, ku ktorým v priebehu rokov na jeho obrazoch nielen došlo, ale i dôjde.

15. VII. 1928. Zátiší s 3 jablky a modrou vázou: Malováno olejovými barvami fy Cambridge, běloba speciální čís.1, smaragdová zeleň, kobalt světlý, umbra pálená, kraplak světlý, benátská červeň, indická červeň, čerň slonová, okr transparentní, ultramarín. – Mramorová deska dlouho malována, má silný nános barvou hustou i řídkou, malováno pastou i lazurou, barvy ředěny a malba osvěžována a lakována směsí terpentýnu s 1/10 kopaj - balzámu. Sušeno na slunci. Pozor při restauraci na lazury, nesmývat při čistění barvu!! Plátno římské jemné, skoro křídové. Barva se asi bude loupat...

Dnes je Jan Zrzavý jeden z najznámejších a najvyššie cenených českých maliarov dvadsiateho storočia. Zvláštne duchovné ladenie, vnútorné svetlo a melancholická nálada sú poznávacími znameniami Zrzavého vrcholných diel. Každá nastupujúca generácia pre seba znovu objavuje jeho dielo. Vždy to tak nebolo. Keďže sa nepridal k žiadnej umeleckej skupine a žiadna umelecká škola za neho nebojovala, určitý čas žil takmer anonymne. Pri jeho päťdesiatke (teda v priemere najproduktívnejšom veku maliarov) mala od neho štátna galéria len malé ukážky. Pritom Zrzavý prežil mnoho rokov v Paríži a bol zaraďovaný k svetovým maliarom. O jeho diele sa s rešpektom vyjadrovali viaceré umelecké osobnosti ako Josef Šíma, F. X. Šalda, Karel a Josef Čapkovi, Vítězslav Nezval, František Halas... Giorgio de Chirico s uznaním píše: „Zrzavý dáva duchovnej maľbe mocný a nezabudnuteľný impulz.“ Po druhej svetovej vojne zostalo jeho dielo odlúčené od súdobého výtvarného života. Ako umelec bol odstrčený do suterénu. Jeho obrazy jednoducho neboli vystavované.

„Ale běda ti, podřídíš-li umění prospěchu hmotnému, zatáhneš-li je do kalu osobních pletich záškodnické politiky a bude-li ti jen cestou k dosažení moci a slávy. Neboť to všechno nesnáší se s uměním a je znamením slabosti umělcovy, který takto snaží se domoci se prvenství. Oslabil bys svoje schopnosti a předurčil zaniknutí i to málo, co se ti přece podařilo vykonati.“

V rokoch totality sme z uvedených dôvodov mohli pozorovať úpadok mnohých umelcov. Je príznačné, že tieto varovné slová husákovská cenzúra vypustila. Odstrániť celý text si normalizátori netrúfali. Predsa len, Zrzavý bol národný umelec rešpektovaný aj komunistami.

V roku 1946, pri konkurze na miesto profesora na Akadémii, Zrzavý predložil obraz Sediace dievča z roku 1945. Profesúru nedostal. Obraz je dnes klenotom Moravskej galérie v Brne. To sa stalo ešte v relatívne demokratickej republike. Po roku 1948 sú jeho obrazy označené ako nerealistické a formalistické. Ale ani po tzv. odmäku nešlo všetko hladko. Slávna Kleopatra, azda najznámejšie Zrzavého dielo, sa dostala do Národnej galérie až po desiatich rokoch od sľubu autorovi. Aj to až po zmene vedenia. V roku 1963 pražská Národná galéria usporiadala výstavu celoživotného diela Jana Zrzavého k uplynulej sedemdesiatke. Repríza bola v Brne a v Bratislave. Po predošlých „diétnych“ rokoch to bola veľká udalosť. Pisateľ týchto riadkov bol začínajúci stredoškolský študent, ktorému Zrzavý poriadne zamotal hlavu. Dnes, keď dosiahol vek vtedy vystavujúceho umelca, stále považuje dielo Jana Zrzavého za príklad pôvodnosti a lyrickej krásy. Za ojedinelú spojnicu medzi klasickým a moderným umením. A to nielen maľbou, ale i ponímaním umenia a života.

„ ... zmysl a cíl života, nejvyšší jeho moudrost a pravda jest: Krása, Krása, Krása! pod všemi formami, pod všemi jmény! Ona jest oním Královstvím božím, které je v nás, které máme hledati,“ píše Zrzavý v roku 1962.

Na prelome rokov 2012 - 2013 ostravský Dům umění predstavil rozsiahly výber z diela Jana Zrzavého pod príťažlivým názvom: „Božská hra“. Ostrava si tým pripomenula osemdesiate výročie Zrzavého výstavy, konanej v roku 1932 práve na tomto mieste. Z množstva obrazov nás s priateľmi zaujalo dielo vyznačujúce sa žiarivosťou a farebnou noblesou – sivá, zlatooranžová, biela. Bolo to menej frekventované Zvestovanie. Maliar na konečnej verzii pracoval v rozmedzí rokov 1942 -1957. Náladou je obraz podobný talianskym primitívom – zobrazenie pokory, ktorá prijíma svoj osud s tichým odovzdaním. Ale to svetlo vyžarujúce z obrazu je fascinujúce. Podľa starovekej filozofie je Boh priamo identifikovaný s fyzickým svetlom. Technicky sa to zdá byť jednoduché: žiadny materializmus, žiadne kilá farieb, žiadne dramatické gestá. Lazúrna, takmer akvarelová vrstvička farby, splývavým rukopisom modelovaný tvar plus štipka génia. V súhre so svetlým podkladom vzniká malý zázrak – vyžarujúce vnútorné svetlo. Látka je tým vznešenejšia, čím viac má v sebe svetla, hlásali scholastici.

Mediálny ohlas o výstave bol skromný. V renomovanom odbornom časopise sa o Božskej hre zmienili ako o niečom marginálnom. Titulná strana časopisu bola pochopiteľne venovaná práve prebiehajúcej súčasnej „ukričanej“ výstave v pražskom Rudolfíne.

Autor je výtvarník.