Trumpova Amerika

Číslo 2/2016 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 1412
 

Donald Trump je nový prezident USA. Je to správa nielen o ňom, o Hillary Clintonovej, ktorú porazil, ale najmä o meniacej sa Amerike. „Trump porazil Ameriku,“ hlásala po voľbách titulná strana denníka SME. Duchaprázdny titulok hovorí toho viac o bratislavskom denníku, než o Amerike a Trumpovi. Nielen kvôli tomu, že Donald Trump vyhral riadne slobodné voľby, porazil demokratickú protikandidátku aj tam, kde republikáni roky až desaťročia prehrávali, ale aj preto, že jeho pohľad na imigráciu a niektoré ďalšie témy zapadá do amerických dejín. Povedať, že porazil Ameriku, je minimálne ignorantské. On ju totiž reprezentuje. Keďže USA sú federálnym štátom, často opakovaná námietka, že Clintonová získala väčší počet hlasov, na tom nemení ani čiarku.

Trumpova kampaň bola iná, než na aké sme posledné desaťročia zvyknutí. Tento text sa snaží porozumieť, prečo tomu tak bolo.

Počas kampane najlepšie Donalda Trumpa charakterizoval Fareed Zakaria. Nemyslím na jeho posledný text, kde písal, prečo je nevoliteľný, skôr na malú poznámku počas jeho staršej diskusie na CNN, kde povedal, že Trump je predavač (salesman), ktorý cíti, po čom jeho zákazníci túžia. Ešte lepšie by sa ono slovo dalo preložiť ako díler, je tu však jedna drobnosť. Trump síce vie predať, ale svojmu tovaru aj verí. Keď som deň pred voľbami sledoval prenos z jeho mítingu v meste Scranton v Pennsylvánii, stál tam unavený, ale stále energický muž, hovoril krátke úderné vety a bol to míting ako z učebnice. Dav burácal, Trump s ním sebavedomo pracoval, raz hovoril pokojne, inokedy zvýšil hlas. Trump útočil na Clintonovú, médiá a Washington, a nabudzoval svojich fanúšikov. Pre ľudí na tom mítingu, ako bolo počuť, to bolo elektrizujúce. Ale prenášalo sa to aj cez obrazovku. Keď napríklad povedal, že televízie ukážu z jeho mítingu len pódium a jeho hlavu, že neukážu, koľko prišlo ľudí, všetci, čo sme v ten moment sledovali CNN, sme videli presne to, čo opisoval.

Dotýkame sa tu jedného z najväčších Trumpových úspechov v týchto voľbách – Trump ovládol televízie, nota bene liberálne a antitrumpovské televízne obrazovky. Nielenže sa tam prepracoval, jeho message tam uspela a rezonoval, či už ako provokácia, alebo vykričanie pokrytectva. Jedno aj druhé sa mu podarilo, verejnosť mu pritom odpustila všetky jeho chyby (a boli veľké), nezrovnalosti aj povesť. Až do takej miery sa mu podarilo vyjadriť nesúhlas Ameriky s politickou triedou, že aj tento vulgárny korumpujúci nahnevaný biznismen bol prijateľný. Ukázali to aj prieskumy po voľbách. Voliči Trumpa vo veľkej väčšine neobdivovali, zdieľali ale jeho pohľad na problémy a verili, že dokáže vyhrať.

Ak teda niekto hľadá tajomstvo Trumpovho úspechu, netreba ho hľadať v ňom. Je inde a má niekoľko častí.

Politický kartel

Rozlúčka v Kennedyho centre, ktorú opisuje Leibovich, je opisom tohto sveta. Superveľmoc sa zrazu premení na malú obec, kde každý každého pozná: „Gang 500“ alebo, ak chcete, „Gang 600“, „Klub“, proste „This Town“. Dnes by sme mohli povedať kartel.

Je to svet, kde vedľa seba sedia, usmievajú sa, randia, vtipkujú, robia dohody, ale súčasne aj pestujú vzájomnú nenávisť mocní muži a ženy Washingtonu. Clintonovci – „Bill a Hill“ – tu sedia s Dickom a Lynne Cheneyovcami, Madeleine Albrightová s Condi Rice, Alan Greenspan so svojou partnerkou Andreou, Obamovi ľudia neďaleko Newta Gingricha, moderátori s producentmi a lobistami, sú tu všetci. Skoro všetci. „No Democrats and Republicans in Washington anymore, only millionaires, goes the maxim.“

Keď George Washington vybral tento kus zeme pozdĺž rieky Potomac za hlavné mesto Únie, keď neskôr vznikol jedinečný koncept toho, ako oddeliť Washington od zvyšku USA, aby Únii nedominovalo nejaké prirodzene silné sídlo, a vznikol dištrikt, ktorý bol pozbavený niektorých výhod, málokto tušil, ako sa tunajšie inštitúcie, doplnené historizujúcimi stavbami evokujúcimi antický Rím, ktoré tak dobre vidieť cez okná mnohých úradov (nie je náhoda, že viaceré sú postavené na kopčekoch), premenia na pyšné mesto, voči ktorému sa budú búriť milióny voličov a desiatky štátov USA. Stalo sa.

Trend mocnie, oproti roku 2008 sa to v poslednom období ešte zhoršilo. Mestský klan sa stále viac mení na mentálny klan. Bolo to vidieť v nedeľu večer v diskusii GPS u Fareeda Zakariu, keď Bret Stephens z pravicového denníka Wall Street Journal otvorene podporil Hillary Clintonovú. Boli časy, keď o Clintonovcoch, demokratoch, písal kriticky, dokonca veľmi kriticky, ale tie roky sú už preč. Stephens nevyužil možnosť povedať, že je proti Trumpovi a bude voliť libertariána Johnsona, hoci efekt by bol rovnaký – išiel by proti Trumpovi. Ľudia ako on začali otvorene podporovať Hillary. Nevyužili a nechcú využiť prítomnosť „americkej OKS“, chcú, aby vládla Hillary s ich hlasom. Voľby sú napokon vždy kmeňová záležitosť. Platí to najmä pre masy, ale farbu napokon priznajú aj elity.

Toto je predizba dnešnej Ameriky. Ak chcete vojsť dnu, musíte ňou prejsť.

Že Trump je tiež súčasťou tohto sveta, že hrával golf s Billom Clintonom, dokonca mu pomohol vybaviť členstvo v newyorskom klube, daroval Clintonovej nadácii 100 000 dolárov (Hillary počas kampane na senátorku odhadol na 4 700 dolárov, aj to postupne v šiestich daroch), ukazoval sa s kadekým? Áno, je to tak. Ale, je tam jedno ale.

Republikánskym voličom tento svet prekáža dlhodobo. A prekáža im, že keď niekoho do tohto sveta zvolia, zafarbí sa jeho farbami a splynie s ním. Bol to príbeh znovunarodeného kresťana, s podivnou texaskou prackou na opasku, Georga W. Busha, nič na tom nemenilo, že chodil večer o deviatej spávať a keď mohol, odišiel na svoj ranč ďaleko na Západ. Keď prišlo na zahraničnú politiku, robil to, čo chcela elita. Bol v tom istý rozpor, v kampani Bush odmietal nation-building, ale po invázii do Iraku sa dostal do pasce. A potom do ďalšej a do ďalšej. Frederick Douglass, bývalý otrok a najfotografovanejší Američan devätnásteho storočia, kedysi napísal, že Američania sa vedia nadchnúť a posielať Biblie kresťanom na kraj sveta, ale mnohým z nich neprekáža utrpenie otrokov doma. To bolo devätnáste storočie. Bush vedel dojemne a citlivo hovoriť o svojej viere, človek cítil, že to myslí vážne, ale jeho politika pomohla rozpútať regionálne vojny proti kresťanom na Blízkom východe a ohroziť ich prežitie v tomto svete. Rozpor? Celkom určite. Najmä ak si niekto nevie priznať omyl.

Vráťme sa k terajším voľbám. Skandovalo sa to aj v minulosti, ale dnes, tento rok a túto kampaň to bolo najhlasnejšie: „Drain the swamp! Drain the swamp!“ Republikánski voliči chcú vysušiť washingtonský močiar. Smrdí im.

A prečo veria Trumpovi?

Trump mal vlastné peniaze. Drzosť a vlastné peniaze. Najskôr to mohla byť len show, cesta, ako si užiť a možno si pripraviť pôdu pre nejaký nový biznis, ale ukázalo sa, že stojí na čele politického hnutia. Pochopil a začal si to užívať, step by step. Ostatné je vedľajšie, pre jeho voličov určite. Najskôr si zakričali, zasmiali sa a potom si uvedomili, čoho sú súčasťou, že ich nepoškodzuje ani konflikt s vlastnou stranou, že ich nemôžu zastaviť Koch brothers, Bushovci, kongresmani, nikto. Navyše čím bližšie boli voľby, tým viac sa k Trumpovi približovali aj kritickí republikánski voliči. Keď išli preferencie dolu, rozpaľovala ich misia, keď išli hore, cítili pach víťazstva. Akoby boli len dve možnosti – alebo bude America Great Again, alebo budú Great, aspoň na moment, oni sami. Posledné dni ich Trump presviedčal jazykom najlepšieho salesmana v krajine, ktorý nič neverklíkuje, on improvizuje – to prvé je falošné, to druhé autentické – a išlo mu to: „Viete prečo vyhráme? Pretože ja viem vyhrávať!“ „Yeah!!“

No povedzte, nemá pravdu? Kto mu veril pred primárkami? Nemal za sebou stranu, médiá, ani veľké peniaze. Vie vyhrávať? Vie. Preto Trump.

Nie preto, že neplatil dane, je vulgárny, nevkusný, má vzťah k ženám a k peniazom. Nie. Polovica amerických voličov sa nezbláznila, nie je ako Trump, nevedie taký životný štýl a ani sa s ním automaticky neidentifikuje.

Doba je zlá, mnohým z nich sa nedarí, ale ak ich budete nazývať úbožiakmi, muža, ktorý nahlas hovorí ich pocity, nazvete fašistom a rasistom, tak toto hnutie podporujete. Ameriku nemôže zjednotiť kandidátka, ktorej všetci pomáhajú ako dcére hlavného sponzora školy. Médiá jej vopred ukázali otázky, na ktoré sa budú pýtať, pre istotu prekonzultovali aj tie pre jej protikandidáta, Hollywood ju zbožňuje, Wall Street jej platí za prednášku, ktorú, pre istotu, zorganizuje v Latinskej Amerike, arabskí šejkovia tiež pošlú šeky. Keď potom zdvíha prst, že Putin zasahuje do americkej kampane, kto jej môže veriť? Sorry, ale komu to poslali Saudi peniaze? Keď kritizovala Trumpa za vulgárnosť, bolo to na moment presvedčivé, najmä keď použila slová Michelle Obamovej (When they go low, we go high), ale ako jej možno veriť potom, ako si na pódium pozvala vulgárneho rappera Jay Z?

Všetci jej podporovatelia ju ospevovali ako pripravenú a excelentnú političku. Ale keď jej Trump v jednej diskusii povedal, že by mohla skončiť vo väzení, ona sa nevzbúrila, neodrazila útok protiútokom, napríklad v štýle: Odkedy o väzení rozhoduje prezident. Sklonila hlavu a otočila sa. Keď nie je na odpoveď pripravená, neodpovedá. Toľko k skúsenosti.

Ale čím idete hlbšie, tým je to horšie. Krajinu nemôže zjednotiť kandidátka, ktorá reprezentuje identity-politics, jej program je mozaikou lobistických záujmov, na Ústavný súd chce poslať vyhraneného politického liberála a katolíkom odkazuje, že majú zmeniť učenie svojej Cirkvi. Takto sa zjednocuje strana, nie národ.

Nie, nejde mi o konšpiratívny obraz. Podstata je v niečom inom. Nie v Putinovi, ani v Saudoch. Podstata je v rozdelenej spoločnosti, kde jedna časť neverí druhej, rozkol je hlboký, diskusia nemožná. Dôvod? Títo ľudia sa prestali spolu rozprávať, prestali sa stretať, žijú v oddelených svetoch. Verejný priestor sa zmenil, argument sa stal vedľajší, určujúci je názor. Platilo to pre obidve strany.

Dva oddelené svety

Lenže tieto dva svety sú ešte rozdelenejšie. Nemajú len odlišné médiá. Oni žijú v odlišných častiach miest, ohradení a izolovaní, deti chodia do odlišných škôl, rodiny do odlišných kostolov. Amerika je opäť segregovaná krajina. Dobrovoľne. Aj keď, ktovie?

Presne o tom je kniha Roberta Putnama Our Kids. The American Dream in Crises. Je to najpútavejšia a najstrašnejšia správa o súčasnej Amerike, akú som čítal. Napísal ju svetoznámy harvardský sociológ.

Putnam sa vo svojej knihe vrátil do svojho detstva, do mestečka Port Clinton v Ohiu, kde vyrastal. Čakal ho tu šok. Mestečko jeho detstva sa zmenilo na nepoznanie. Opísal príbeh Dona, Franka, Libby, Jesse a Cheryl z päťdesiatych rokov. Opísal, ako kedysi existoval americký sen. Ako sa hrali na ulici deti z bohatších rodín s chudobnejšími, chodili do jednej školy, do jedného kostola, všetci mali doma pracujúcich otcov. Opísal, koľkým sa podarilo žiť lepšie ako ich rodičom, koľkí sa dostali na školu, našli si svoje povolanie, založili prosperujúce rodiny.

Dnes je všetko inak. Chelsea a David z počiatku dvadsiateho prvého storočia žijú inak. Bohatí majú svoje vily pri jazere, ohradené, separované. Bohatí sa nerozvádzajú, deti majú doma otcov, vyberajú si najkvalitnejšie školy, príjmy sú stále vyššie. Chudoba, nielen tá naozajstná, ale aj tá, ktorá je iba relatívne chudobnejšia a ktorá aspoň trochu ašpiruje na strednú triedu, žije úplne inak. Oddelene.

Tieto dva svety sa navyše vzďaľujú. Svojím zázemím, bohatstvom, príležitosťami, drogami, patológiami, takmer všetkým. Stop for a moment, kde sa stratil americký sen? Kto o ňom hovorí? A kto mu ešte verí? Tým sa dostávame k otázke americkej identity, čo robí Američana Američanom?

V predvolebnej kampani demokratov to vyzeralo, akoby synonymom Ameriky bol štát bez hraníc, vždy otvorený, pretože DNA tamojšieho národa je otvorenosť, pretože sú národom imigrantov.

Lenže, to nie je celkom pravda. „Čiastočné pravdy alebo polopravdy bývajú často nebezpečnejšie než vyslovené lži,“ začína jednu z kapitol svojej knihy o americkej identite, Kam kráčíš Ameriko, Samuel Huntington. Pod čiastočnou pravdou myslí to, ak niekto stotožní Ameriku s tvrdením, že je národom imigrantov. Samozrejme, že Amerika takou krajinou je. Je to ale jej čiastočná identita, nie úplná. Expert na demografickú štatistiku Campbell Gibson, ktorého Huntington cituje, urobil prepočet, koľko Američanov je potomkami imigrantov a koľko potomkov pôvodných usadlíkov a otrokov, ktorí prišli do USA pred rokom 1790, keď táto krajina vznikala. Imigranti a usadlíci totiž preukázateľne prichádzali na sever Ameriky s odlišnými motívmi. Jedni chceli Shining City on the Hill založiť, druhí v ňom chceli žiť.

K pointe. Podľa Gibsona žilo v roku 1990 až 49 percent potomkov osadníkov, otrokov a Indiánov. O dve percentá viac bolo potomkov imigrantov.

Táto rozdelenosť Ameriky je symbolická. Ameriku za uplynulé vyše dve storočia definuje rovnako otvorenosť, ako dôraz na americké hodnoty, ako to volajú Američania sami American Creed. Medzi týmto krédom a prisťahovalcami boli odjakživa spory a napätie. Napokon, Amerika bola založená ako etnicky, kultúrne a nábožensky homogénny štát. V roku 1790 tam žilo až 80 percent Britov (60 percent Angličanov) a 98 percent protestantov. Otcovia zakladatelia predpokladali, že ak má republika prežiť, musí zostať homogénnym štátom. Ešte aj Tocqueville – o polstoročia neskôr – pokladal napríklad islam za nezlučiteľný s americkým demokratickým životom.

To, že sa Amerika menila, je dôsledkom procesu. Americká identita sa postupne rozširovala, od náboženskej a etnickej – Benjamin Franklin sa považoval za Brita, Tocqueville nazýval Američanov Angloameričanmi – k občianskej a multikultúrnej. Ale stále, až hlboko do dvadsiateho storočia, trvala na presvedčení, že Američania sú jeden národ, iný, odlišný od národov, z ktorých pochádzajú jej predkovia.

Keď sa kvôli stavbe železníc začali zvyšovať počty Číňanov v krajine, Washington začal imigráciu prudko regulovať. Rovnako to bolo s Japoncami, Talianmi, Írmi či neskôr Židmi a Slovanmi. Obava nebola, ako by to dnes niekto nazval, rasistická. Sudca amerického Najvyššieho súdu Stephen J. Field to koncom devätnásteho storočia vyjadril „neschopnosťou asimilácie“, obava znela, že prisťahovalci „zostávajú v novej vlasti cudzincami, žijú v izolácii od zvyšku národa, zachovávajú si zvyky a spôsoby svojej vlasti“.

Americká vláda regulovala imigráciu aj v priebehu prvej polovice dvadsiateho storočia, často veľmi dôrazne (najmä voči Východoeurópanom). Zlom prišiel po svetových vojnách – americká armáda už nebola armádou Írov, Poliakov či starousadlíkov, bojovali a zomierali v nej Američania. Tak ako vojna proti Španielsku spojila Severanov a Južanov, tak svetové vojny spojili imigrantov s Američanmi. Môže sa dnes niekto čudovať, že masívna imigrácia Mexičanov a Latinoameričanov za posledné dekády vedie k reakcii? Najmä ak je problémom rastúca nezamestnanosť bielych Američanov?

Americký sen tiež nie je snom o voľnom trhu a globálnom kapitalizme. Juh a sever sa krátko pred občianskou vojnou sporili o clá, dane a pôžičky, spor o NAFTA či TTIP nie je od toho až taký vzdialený.

Americký sen je mýtus o tom, že každý môže byť prezident, každý môže dosiahnuť na vrchol. Lenže, čo ak je krajina tak triedne rozdelená, že to možné nie je? Čo ak s tým triednym rozdelením nepohne výška daní, pretože vždy sa dá niečo vymyslieť? Čo ak sú ľudia z dolnej polovice odsúdení zostať v dolnej polovici?

Navyše, ak jedno percento najbohatších Američanov zarába dvadsaťštyri percent zo všetkých príjmov, pritom od tridsiatych do sedemdesiatych rokov to bolo menej ako desať percent, a ak navyše – ako píše Ronald Inglehart vo Foreign Affairs – to isté jedno percento kontroluje majetok v objeme štyridsať percent celkového bohatstva v krajine, a aj tento ukazovateľ sa viac ako zdvojnásobil, ako v takto fyzicky, politicky a ekonomicky rozdelenej krajine možno hovoriť o rovnosti šancí?

Henry who?

A ak sa chcete proti tomu všetkému vzbúriť, čo asi urobíte?

V poslednom čase si kladiem otázku, čím je pre mňa Amerika, čo dnes pre mňa symbolizuje. Mám tú krajinu stále veľmi rád, jej kultúra, veda aj politika sú fascinujúce, rád čítam americké časopisy, knihy. Ale niečo sa mení. V Amerike aj vo svete.

Americká zahraničná politika prechádza hlbokou krízou, americká politika stále menej a menej inšpiruje svet, aj ten západný. Navštívil som pred pár mesiacmi v Prahe konferenciu organizovanú republikánskou nadáciou, jej predstavitelia a prítomní zástupcovia demokratickej obdoby tejto nadácie videli hlavný bezpečnostný problém v Rusku. Celý čas som sedel, počúval. Na konci som požiadal o pochopenie, že chcem vyjadriť iný pohľad. Na Rusko a Krym som reagoval argumentom Henry Kissingera, na Ukrajinu odkazom na Samuela Huntingtona. Rešpektovaná akademička z Washingtonu si zobrala slovo a povedala: „Henry who?“ Všetci sa zasmiali.

Neveril som, ako hlboko sme klesli. Argument rešpektovaného autora a bývalého ministra zahraničných vecí nemá váhu. Nereaguje sa naň, reaguje sa ad hominem.

Americká kríza je hlbšia, než sa zdalo pred štyrmi, ôsmimi či dvanástimi rokmi. Narastá. Čína silnie, arabský svet sa prepadá do vojen, ktoré nemožno ani rýchlo vyhrať, ani si v nich vybrať stranu. Európa sa potáca od krízy ku kríze. Ľudia, ktorí vždy nadšene hovorili o demokracii, sa dnes – keď v demokraciu uverila aj chudoba – o ňu boja. Lenže boli to práve liberálne elity, ktoré systematicky oslabovali všetky protiváhy demokratického poriadku – apolitickosť súdov, kresťanskú morálku a postavenie cirkví, autonómiu rodiny a podobne. Demokratizujúci duch mal ovládnuť všetko. Čo teraz s džinom?

Clintonová si myslela, že sa môže ešte otázke vyhnúť. Že sa to dá ešte uhrať starými spôsobmi, známosťami a kamarátšaftami. Nedá. Nedalo. Fakt, že ju porazil kandidát s takým profilom a minulosťou ako Donald Trump, o tom vypovedá stopercentne.

Má to svoj dôvod. Témou volieb nebolo to, čo tvrdila Clintonová. Nešlo o to, že môže byť ako prvá žena zvolená za prezidentku. Tému volieb pomenoval Donald Trump.

Skrátená verzia eseje bola publikovaná v denníku Postoj.sk.