Zomreli vo väzení za svoju vieru

Číslo 3/2006 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 4200
 

Veronika Lagová a kolektív:
Smrť za mrežami
Vydavateľstvo Michala Vaška 2006

Po páde železnej opony sa komunisti pokúsili zriadiť ďalšiu, ideovú oponu, keď za všetkým navrhovali urobiť takzvanú „hrubú čiaru“. Povedané inak, snažili sa čím skôr otupiť a utlmiť pamäť spoločnosti, aby ju v budúcnosti opäť nakazili metastázami ich zvrátenej ideológie. Legitímna je však iba jediná čiara, tá napísaná krvou mnohých nevinných obetí totalitného režimu. Krvavá čiara, ktorá prítomnosť od minulosti a budúcnosti neoddeľuje, ale ich premosťuje nadčasovým svedectvom vyznavačov a mučeníkov. Červená niť, ktorá je spoločným menovateľom hrdinov viery.
Preto si ocenenie zaslúži každá snaha pripomínať minulosť – nie v zmysle nostalgického a paralyzujúceho bolestínstva, ale v zmysle nadčasového svedectva, aktuálneho a oslovujúceho život každej novej generácie. Medzi takéto mementá nesporne patrí dielo Smrť za mrežami z pera viacerých autorov, koordinovaných ich spoluautorkou Veronikou Lagovou. Predostreli šestnásť osudov ľudí, ktorí pre svoju vieru a zásadovosť zomreli v komunistických väzeniach. Popri známych osobnostiach, ktoré nikdy nie je zbytočné pripomínať (blahorečení biskup Pavel Peter Gojdič a redemptorista Metod Dominik Trčka), tu nájdeme aj menej známych, ale tiež vzácnych kňazov, ako boli napríklad Augustín Raška či dominikán Mikuláš Lexmann. Zvlášť treba vyzdvihnúť, že tretinu textov autori venovali trpiacim ženám – rovnako rehoľniciam ako manželkám a matkám.
Opis utrpenia všetkých týchto nevinných vždy obnáša riziko sentimentálnej rozbredlosti a preemotivizovanej nehodnovernosti, ktorej sa však autorom podarilo dôsledne vyhýbať. Svedčí o tom bohatý poznámkový aparát, dokazujúci hĺbku výskumu, opierajúceho sa o dokumenty dodnes nezverejnené a neprebádané. Dokladajú každé tvrdenie, každú vetu, každú udalosť. Zvlášť cenné sú osobné výpovede zachytené od dobových svedkov, ktorí by si svoje zážitky po odchode z pozemského života vzali definitívne so sebou. Mimoriadnu hodnotu majú tiež referencie z väzenských lekárskych správ, ktoré sú svojou strohou suchopárnosťou o to údesnejšou obžalobou bezcitnosti režimu. Šestnásť konkrétnych príbehov, šestnásť osobných drám, šestnásť svedectiev o vernosti a vytrvalosti. Slováci, Maďari či Rusíni, ktorých Pán dejín zjednotil v spoločnom svedectve o všeplatných a nadnárodných hodnotách.
Kniha Smrť za mrežami doplnila rad dodnes známych vyznavačov viery o nové mená a inšpiruje k tomu, aby bol v budúcnosti ešte dlhší a bohatší. Hoci titul evokuje tú najponurejšiu neslobodu, zhutnenú do pojmov „smrť“ a „mreže“, predsa vo svojej podstate vypovedá o ešte inej, nedotknuteľnej slobode skutočne zvnútornenej viery. Jej pevnosť je priamo úmerná presvedčeniu, že za všetkými tými ľudskými mrežami a hrozbami smrťou sa otvára perspektíva večnej slobody, slobody vykúpených v Božom kráľovstve. Preto je uprostred šíriaceho sa relativizmu a liberalizmu, v dobe lesklých a prázdnych pseudohrdinov žiaduce predstaviť hrdinov skutočných, ktorí si s neraz odzbrojujúcou jednoduchosťou zachovali svoju duchovnú chrbticu narovnanú a neporušenú.
Skutočnou „hrubou čiarou“ je vlastne smrť. Pre tých, čo vytrvali vo vernosti Bohu, je hranicou blaženej večnosti.

Jozef Haľko