Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kríza konzervatívneho katolicizmu

Číslo 2/2016 · Ross Douthat · Čítanosť článku: 1248
 

Sú krajiny, kde sa o sporoch medzi liberálmi a konzervatívcami v Cirkvi hovorí otvorenejšie, ako u nás. Prinášame polemický text o tom, prečo sa v poslednom období v Cirkvi darí liberálnejším kruhom, kde urobili chybu a ako by sa z toho mali poučiť konzervatívci.

Začnem príbehom. Je to príbeh, ktorý som počul veľakrát a ktorý som aj sám niekoľkokrát rozprával. Je to príbeh Katolíckej cirkvi z druhej polovice dvadsiateho storočia a začína sa takto: Pred päťdesiatimi rokmi sa v Cirkvi konal ekumenický koncil. Jeho úlohou bolo preorientovať mentalitu uzavretého katolicizmu devätnásteho storočia, otvoriť nový dialóg s moderným svetom, hlbšie sa zamyslieť nad katolicizmom minulosti, a tak sa pripraviť na katolicizmus budúcnosti a zahájiť obdobie evanjelizácie a obnovy.

Nemal to byť revolučný koncil a nič z jeho rokovaní, dokumentov a reforiem nemalo zmeniť doktríny alebo vieru protestantizovať. Ale koncil sa konal v období sociálnych zmien a kultúrnej revolúcie na Západe, a tak zamýšľaná obnova bola v mnohých prípadoch nahradená takými zmenami, ktoré znamenali prispôsobenie sa duchu šesťdesiatych rokov a premene Cirkvi pod vplyvom liberálnych protestantských prúdov.

Čoskoro sa vytvorili dve skupiny: jedna, ktorá išla podľa skutočných dokumentov koncilu a nabádala Cirkev, aby bola zachovaná kontinuita v katolíckom učení a tradícii, a druhá, ktorá bola lojálna „duchu koncilu“, zhodujúceho sa s kultúrnou módou, ktorá prišla s touto vlnou.

Druhá skupina sa presadila v mnohých katolíckych inštitúciách – seminároch a náboženských rádoch, katolíckych univerzitách a diecéznych štruktúrach – na mnoho rokov. Výsledky boli v najlepšom prípade sklamaním, v najhoršom katastrofálne: úbytok návštevnosti sv. omší, znižujúci sa počet duchovných povolaní a rapídny úpadok katolíckej identity všade, kde sa len človek pozrel.

Ale našťastie pre Cirkev, pápež, ktorý bol zvolený, patril do prvej skupiny. Bol pápežom, ktorý odmietol „opodstatnenie rozkolu“, úspešne pokračoval v skutočných úmysloch koncilu, pričom hlásal tradičné pravdy katolicizmu po novom. A zatiaľ čo liberálny, prispôsobivý katolicizmus nebol schopný sa obnoviť a začal (doslova) vymierať, katolícke svedectvo tohto pápeža ako aj jeho nasledovníka inšpirovalo presne taký druh obnovy, v akú otcovia koncilu dúfali – generáciu biskupov, kňazov a laikov pripravených byť svedkami katolicizmu v jeho úplnosti a nádhere jeho pravdy.

A koncom tohto tisícročia bolo každému, kto mal oči otvorené, jasné, že toto je generácia, ktorá predstavuje budúcnosť katolicizmu, že liberálna alternatíva zlyhala, a že Cirkev dvadsiateho prvého storočia bude stelesňovať úspešnú syntézu – konzervatívnu, ale modernú, vychádzajúcu z tradície, ale nie tradicionalistickú – koncilového a predkoncilového katolicizmu, Cirkev s dvetisícročnou tradíciou a Cirkev II. vatikánskeho koncilu.

Príbeh, ktorý som práve opísal, je prototypom príbehu o katolíckom konzervatizme Západu. Je to príbeh, ktorý na mňa čakal, keď som sa koncom deväťdesiatych rokov stal katolíkom. Bolo to za pontifikátu Jána Pavla II., keď bol ešte zdravý a pevne pri moci. Je to príbeh, ktorý, ako sa zdá, potvrdzuje vývoj mimo Cirkvi a mimo Spojených štátov – kolaps hlavného prúdu protestantizmu a nástup „krátkeho katolíckeho obdobia“ v americkej politike a kultúre, rast katolicizmu v Afrike, a jasné oslabenie viery v severnej Európe, „hermeneutický zlom“ na domácej pôde a pod. A keď Jozef Ratzinger nahradil Jána Pavla II. ako Benedikt XVI., „duch II. vatikánskeho koncilu“ v katolicizme sa zdal byť porazený, triumf konzervatívneho katolicizmu sa zdal byť jasný, a príbeh, ktorý som práve rozpovedal, potvrdený ako pravdivý.

Ale teraz je to príbeh, ktorý je v kríze.

Táto kríza sa istý čas rozvíjala. Začala sa krízou sexuálneho zneužívania, ktorá nebola krízou konzervatívneho katolicizmu per se – jej korene sú oveľa hlbšie – , ale ktorá vrhla tieň na posledné roky pontifikátu Jána Pavla II., nastolila závažné otázky o jeho vedení Cirkvi a zdiskreditovala katolíckych predstaviteľov (napr. Bernarda Lawa z Bostonu a nočnú moru menom Marcial Maciel), ktorí boli kedysi piliermi konzervatívneho oživenia. Škandál by mohol byť čiastočne súčasťou spomínaného konzervatívneho príbehu, keďže sa zdalo, že vyvrcholil v chaotických rokoch po II. vatikánskom koncile, a že morálna uvoľnenosť tej doby prispela k jeho rozšíreniu. Ale jeho utajovanie trvalo príliš dlho a nezapadalo celkom do konzervatívneho príbehu oživenia a zmien v post-sedemdesiatych rokoch, poukazujúc na trvalú slepotu klerikov voči dobru radových katolíkov a korupciu hierarchie, a nebolo ho možné dávať za vinu len samotnému teologickému alebo sociálnemu liberalizmu.

Hneď za touto krízou nasledovalo zlyhanie prezidenta Busha, ktorý sa zdal byť taký sľubný pre náboženských konzervatívcov; a potom zdrvujúca porážka kultúrneho konzervativizmu v Spojených štátoch na viacerých frontoch – obzvlášť čo sa týka manželstva osôb rovnakého pohlavia, kde sa v dobe sexuálnej revolúcie zdalo, že prirodzený zákon v otázke chápania sexuality má určitú váhu, ale neskôr sa ukázalo, že aj toto je slabý bod, ktorý sa stal príčinou, úplného odmietnutia prirodzeného zákona.

Porážka v otázke manželstva pravdepodobne prispela k nárastu tzv. „nones“ Američanov, teda Američanov bez akejkoľvek náboženskej afiliácie. Ich nárast v generácii milénia spochybnil nádej z deväťdesiatych rokov, že Amerika by mohla byť na vrchole udržateľného náboženského oživenia. A zatiaľ čo nárast tejto populácie sa šíril naprieč skoro všetkými náboženskými vyznaniami, straty katolíkov boli jednako zarážajúce. Bývalí katolíci tvoria jednu z najväčších náboženských skupín, a bez hispánskej imigrácie by sa trendy katolíckej príslušnosti a praxe podobali hlavnému prúdu protestantizmu viac, ako sú mnohí ochotní pripustiť.

A nakoniec prišli administratívne zlyhania Benediktovho pontifikátu, ktorý sa začal s nádejou, že by mohol dokončiť práce na obnove, začaté Jánom Pavlom II., a tak úplne vyčistiť to, čo on nazval „špinou“ v Cirkvi. Táto obnova sa však skončila s pocitom v podstate neovládateľného Vatikánu, zatváraním si očí pred dnešnou mediálnou realitou, korupciou a nespočetnými odhaleniami, a presahovala kapacity človeka, ktorým bol Joseph Ratzinger, aby to zvládol.

Všetky tieto udalosti oslabili optimizmus konzervatívnych katolíkov. Objavili sa náznaky, že katolicizmus éry Jána Pavla II. možno stabilizoval Cirkev a širšiu kultúru menej, ako mnohí katolíci dúfali. Ale oni nenavrhli inú alternatívu namiesto syntézy Jána Pavla II. a nespochybnili jej autoritu v rámci Cirkvi. Prototyp konzervatívneho príbehu bol možno viac diskutabilný v roku 2010 ako v roku 1999, alebo po zvolení Ratzingera za pápeža Benedikta XVI., ale nebola žiadna iná vitálna, silná alternatíva. Zdalo sa, že slabnutie liberálneho katolicizmu pokračovalo (okrem istých teologických fakúlt a na stránkach časopisu National Catholic Reporter) a myšlienka, že Cirkev potrebuje neustálu zmenu, stratila kedysi opojnú príťažlivosť.

Až zvolenie Jorge Bergoglia, ako pápeža Františka, ukázalo, že ju nestratila.

Vzhľadom na nekonečné debaty o tom, čo dnešný pápež skutočne verí, je potrebné zdôrazniť, že František nie je teologický liberál, ako sa tento pojem chápe v Spojených štátoch. Je na to príliš „nadprirodzený“, príliš zbožný, príliš morálne konzervatívny, je to katolík. Jeho ekonomické názory sú však trocha radikálnejšie a cítiť ich viac ako u jeho predchodcov. Pápež František zreteľne pociťuje, že Cirkev za pontifikátu Jána Pavla II. a Benedikta XVI. kládla prílišný dôraz na otázky ako sú potraty a manželstvá, a nedostatočný dôraz na otázky chudoby, imigrácie a životného prostredia. Tiež má pochopenie pre liberálne návrhy – najmä týkajúce sa rozvodu a nového manželstva – , teda také návrhy, ktoré sa zdajú byť sľubné, aby priviedli viac ľudí naspäť k sviatostiam a k plnej účasti na viere.

Keď dáme všetky tieto tendencie dokopy, dostaneme pontifikát, ktorý – slovami, skutkami a nariadeniami – znova otvoril dvere, zdanlivo od roku 1978 zatvorené, dávajúc tak liberálnemu katolicizmu druhú šancu, nový začiatok, pred niekoľkými rokmi len ťažko predstaviteľný.

Odpoveď na takéto otvorenie by malo otvoriť oči konzervatívnym katolíkom, ktorí boli zvyknutí si myslieť, že teologický liberalizmus – symbolizovaný plstenými transparentmi, omšami za sprievodu gitár a „Call to Action“1 konferenciami – je umierajúci, zmrazený v jantári. Ukázalo sa, že liberálny katolicizmus bol odolnejší, ako sa predpokladalo v spomínanom konzervatívnom príbehu. Má zdroje, ľudí a trvalú príťažlivosť, ktoré čakali len na to, aby sa mohli v príhodnej chvíli prejaviť.

A prejavili sa. V nedávnej Synode o rodine a v mnohých argumentoch, okolo ktorých sa točili diskusie, dominovali myšlienky, ktoré – ako si myslelo veľa konzervatívcov – boli vyriešené Jánom Pavlom II., a to od sociologickej modernizácie evanjelia až po vízie „anglikanizovaného“ katolicizmu. Otázka však je: Nevyriešili sme už tieto otázky? Odpoveď je áno – ale nie tak natrvalo, ako si konzervatívni katolíci niekedy mysleli.

Niečo z tejto liberálnej životaschopnosti bolo vždy zjavné; konzervatívci však mali tendenciu zatvárať si pred tým oči. Mnoho starších inštitúcií západného katolicizmu, diecéznych štruktúr, národných združení, prominentných univerzít a charitatívnych organizácií sa nikdy nezmierilo s érou Jána Pavla II., a ak, tak len tak naoko, čakajúc na novú éru a nového pápeža. A skutočnosť, že veľa konzervatívcov si o týchto inštitúciách myslí, že sú funkčne post-katolícke, neznamená, že nie sú súčasťou Cirkvi ako celku, či kultúry. Sú súčasťou – a často dosť veľkou – tradičného katolíka a katolíckej rodiny. (Oveľa viac mladých amerických katolíkov študuje na stredných a vysokých školách, ktoré majú „jezuitskú tradíciu“ ako povedzme na univerzite Tomáša Akvinského, Katolíckej univerzite vo Wyomingu, alebo Christendomskej či Steubenvillskej univerzite.) V tomto zmysle, aj po tridsiatich rokoch a dvoch konzervatívnych pápežoch, je konzervatívny katolicizmus často ešte akýmsi kultúrnym protipólom v dôležitých cirkevných inštitúciách.

Viera západného katolicizmu je silne rozdelená aj u veriacich chodiacich do kostola. Konzervatívci sa často sťažujú – a niekedy aj oprávnene –, že mediálne štatistiky, ktoré poukazujú na nespokojnosť s učením Cirkvi, často dávajú dokopy katolíkov pravidelne chodiacich do kostola s tými, ktorí chodia do kostola iba raz do roka alebo skoro vôbec. Ale v Spojených štátoch dokonca aj tí veriaci, ktorí chodia pravidelne do kostola, nemajú rovnaký názor na otázky, ktoré konzervatívci považujú za jasné a nemenné učenie Cirkvi.

Každému je jasné, že len menšina praktizujúcich katolíkov akceptuje Humanae Vitae v učení o umelej antikoncepcii. Ale nie je to len otázka počatia, ktorá je všadeprítomná a spôsobuje nespokojnosť, a predstavuje odpor proti názoru Cirkvi na manželstvo. Keď si zoberieme súčasnú pálčivú tému – podľa Pew Research centra – iba 42 percent amerických katolíkov, ktorí chodia do kostola každý týždeň, si myslí, že rozvedení a znova zosobášení by nemali pristupovať k sv. prijímaniu; a len 48 percent si myslí, že by tak nemali robiť tí, čo žijú v nemanželskom zväzku. Posledný údaj nie je prekvapením, pretože len 46 percent tých, čo chodia do kostola každý týždeň, si myslí, že mimomanželský vzťah je vôbec hriechom.

Takže, či už vo vyšších alebo základných vrstvách katolíkov, zostáva veľmi veľká časť členov Cirkvi, ktorí chcú, aby Cirkev zmenila svoje smerovanie na viac liberálne. A samozrejme, oni vedia – ako konzervatívci vždy vedeli – , že majú na svojej strane katolíckych odpadlíkov a nekatolíkov a obzvlášť tých nekatolíkov, ktorí sú na vysokých pozíciách v západnej kultúre, kde sa všeobecne predpokladá, že Cirkev bude nevyhnutne napodobňovať episkopalizmus, a kde už majú pripravené chladené šampanské na oslavu tejto zmeny, nech príde kedykoľvek.

Sú však dve veci, ktoré naozaj hovoria o ére Františka. Prvá poukazuje na to, aké slabé sú katolícke centrá, ako rýchlo vyprchá rovnaké zmýšľanie, a aká je vzdialenosť, ktorá rozdeľuje stredo-ľavú a stredo-pravú stranu v rámci Cirkvi. Donedávna som si myslel, že som súčasťou stredo-pravej strany a z tejto pozície sa mi zdalo, že je veľa toho, čo môže pápež František zmeniť v stredo-ľavom prúde bez toho, aby otvoril dôležité doktrinálne diskusie. Bolo to napríklad riešenie rozvodu a nového manželstva tým, že zjednoduší proces anulovania sobáša a urobí ho viac dostupným v chudobných krajinách, kladením väčšieho dôrazu na evanjelium a menej na kultúrne rozbroje, menovaním žien na pozície vatikánskych dikastérií, ba dokonca aj znovuotvorením diskusií o ženskom diakonáte a o ženatých kňazoch. O niektorých z týchto otázok by mohli mať konzervatívci pochybnosti, alebo by mohli proti nim namietať, ale tieto diskusie by neboli bývali tak rýchlo viedli k obavám z herézy a schizmy.

Ale namiesto toho, keď sa František pustil do viac kontroverznej oblasti, čo som ja považoval za katolícku strednú ľavicu, tá nielenže prijala túto jeho iniciatívu, ale píše a hovorí o nej tak, ako keby chcela ísť ešte ďalej – k chápaniu sviatostí, ekleziológie a morálnej teológie, ktoré sa zdajú byť menej stredo-ľavé, ako jednoducho „ľavé“, reprezentujúce Rok Pána 1968 alebo 1975. Toto možno poukazuje na fakt, že po celý ten čas som bol viac „napravo“, ale obidve strany naznačujú prázdnotu katolíckeho centrizmu, do očí bijúci nedostatok spoločnej platformy.

Je tiež zjavné, akou silnou stále zostáva liberálna skupina medzi kňazmi a biskupmi; t. j. oblasť, o ktorej by si človek mohol myslieť, že konzervativizmus mal na ňu najväčší vplyv – čo aj mal. Semináre sa od sedemdesiatych rokoch skutočne dramaticky zmenili, naozaj existuje generácia kňazov reprezentujúca Jána Pavla II. a Benedikta XVI., a cirkevná hierarchia je viditeľne konzervatívnejšia, ako bola v posledných rokoch pontifikátu Pavla VI. Okrem toho, si nemyslím, že väčšina kardinálov, ktorí hlasovali za Jorge Bergoglia, si myslela, že hlasujú za znovuotvorenie debaty o sv. prijímaní a znovuzosobášených, a tobôž nie, že ich hlasy reprezentujú istý druh úmyselného odmietnutia magistéria predchádzajúcich dvoch pápežov.

Faktom však zostáva, že kolégium kardinálov – teoreticky „dosadených“ Jánom Pavlom II. a Benediktom XVI. – zvolilo za pápeža kandidáta, ktorý bol podporovaný v obidvoch konkláve tými najliberálnejšími kardinálmi v Cirkvi. Tiež je fakt, že všetci biskupi, ktorí agitovali za zmenu cirkevnej doktríny – resp., ako oni tvrdia, za poriadok v Cirkvi – čo sa týka manželstva a iných sviatostí, boli vymenovaní poslednými dvomi pápežmi. A tiež je pravdou, že zatiaľ čo väčšina biskupov sa v princípe zdá byť lojálna magistériu Jána Pavla II., nie je nedostatok biskupov nadšených pre heglovské ponímanie rozvoja cirkevnej doktríny.

Áno, František musel ísť do mesta Spokane v štáte Washington, aby našiel Blase Cupicha, ním vymenovaného najliberálnejšieho biskupa, v súčasnosti vo funkcii arcibiskupa Chicaga. Ale názor, že „v konečnom dôsledku“ sa Cirkev eventuálne bude uberať svojou cestou, nie je len privilégiom európskych liberálov. Tento názor pochádza od austrálskeho arcibiskupa Marka Coleridga z Brisbane, ktorý reagoval na kritiku svojho komentára, že druhé manželstvo ako pevný zväzok, by nemalo byť nazývané cudzoložstvom. Podobný názor vyšiel tiež z oblastí, ktoré konzervatívni katolíci niekedy majú tendenciu dávať do kontrastu s dekadentnou Európou, ako napr. Latinská Amerika či Južná Ázia. (Súčasnou liberálnou nádejou pre budúce konkláve nie je belgický alebo nemecký kardinál, ale kardinál Tagle z Filipín).

Takže ani v hierarchii, ktorú menovali poslední dvaja pápeži, nie je úplná zhoda, čo sa týka učenia Jána Pavla II., alebo všeobecného obnovenia konzervativizmu po sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Mnohí biskupi, ktorí sa zdali byť centristi resp. ľavo-centristi, zdajú sa byť teraz, keď je v Ríme liberalizmus znova populárny, otvorení liberáli.

A samozrejme, poslední dvaja pápeži už ďalej nemenujú biskupov a arcibiskupov. Ak bude pápež František žiť ďalších päť rokov, pravdepodobne vymenuje polovicu kardinálov konkláve, ktorí budú voliť jeho nástupcu. Hoci nie všetky jeho menovania sú tak jednoznačne liberálne ako arcibiskup Cupich (o ktorom si mnohí myslia, že sa stane kardinálom), bolo by naivné očakávať, že po Františkovej smrti sa zíde konzervatívnejšie konkláve.

Aké závery si môžu vyvodiť konzervatívni katolíci zo všetkých týchto odhalení a celkového vývoja? Po prvé, mali by si uvedomiť, že o budúcnosť katolicizmu sa stále bojuje. „Duch II. vatikánskeho koncilu“ ako vízia pre Cirkev, má naozaj veľa nedostatkov, ktoré konzervatívci prežívali v niekoľkých posledných desaťročiach, a osud ortodoxného protestantizmu naozaj naznačuje, že čistý hegelizmus je istou cestou k záhube. Ale prísľub akéhosi zmierenia medzi katolicizmom a súčasnou liberálnou modernosťou, a obzvlášť sexuálnou modernosťou, má stálu a pochopiteľnú príťažlivosť, a preto sa teologický liberalizmus objaví znovu vždy vtedy, keď sa zdá, že už ustúpil. A Cirkev existuje v rámci širšieho kultúrneho podhubia, ktoré pokladá liberalizovaný, protestantský katolicizmus ako istú vec, ako nevyhnutný ďalší krok Cirkvi, proroctvo, ktoré nemusí byť nevyhnutne splnené, aby formovalo spôsob, akým milióny katolíkov rozmýšľajú o svojej viere. Takže konzervatívni katolíci by mali prehodnotiť svoje očakávania. Myšlienka, že by mohlo byť nejaké „biologické riešenie“ rozdelenia Cirkvi po II. vatikánskom koncile, podľa ktorého liberálni katolíci budú mať malé rodiny, nedajú im výchovu vo viere, a postupne vymrú, je príliš zjednodušená. Liberálny katolicizmus bude s nami ešte celé generácie.

S uvedomením si tohto faktu je preto potrebný proces hlbšieho rozlišovania, pretože to, čo sa opisuje ako „ liberálny“ katolicizmus, je oveľa rozmanitejšie a komplikovanejšie, ako to označujú spolitizované nálepky. Existuje liberálna forma katolicizmu, ktorá jednoducho znamená katolicizmus, ktorý nechce voliť republikánov – alebo mimo amerického kontextu – katolicizmus, ktorý je kritický k extrémom súčasného moderného globálneho kapitalizmu a nevidí sociálne učenie Cirkvi plne vyjadrené v politickom konzervativizme. Tento druh liberalizmu je plne kompatibilný s ortodoxným učením, a naozaj jeho popularita by sa mala pokladať za znak zdravého katolicizmu, ktorý nie je limitovaný straníckosťou a ideológiou, aj keď nesúhlasí s jeho politikou.

Ďalej tu tiež existuje forma liberálneho katolicizmu, ktorá nemá pre Cirkev rozsiahly program zmien, ale iba považuje niektoré časti jej učenia, za príliš náročné na pochopenie a praktické uskutočňovanie v živote. Táto forma nie je tak hrozbou pre ortodoxné učenie, ako skôr potrebnou výzvou konzervatívcom – výzvou ku charite a duševnej veľkorysosti, ako aj intelektuálnou a teologickou výzvou. Niektoré náuky nie sú presvedčivé a nemajú odozvu, pretože ich odôvodnenie je veľmi chabé, a malo by byť znovu premyslené a vytvorené. V iných prípadoch problémy liberalizmu môžu poukázať buď na cestu autentického rozvoja doktríny, alebo na skutočnú zmenu pastorácie v spôsobe, ako Cirkev pristupuje k problémom, situáciám a skupinám.

A nakoniec je tu taká forma liberálneho katolicizmu, ktorá si predstavuje katolicizmus podobný súčasnému hlavnému prúdu protestantizmu alebo upadajúceho anglikánskeho spoločenstva, ktoré by malo byť uznané za katolícke. Táto forma má radikálne ambície a vychádza viac z predpokladov krátkej éry teológie dvadsiateho storočia ako z plnej tradície Cirkvi, a jej teologická vízia a katolícka ortodoxia nie sú v konečnom dôsledku zlučiteľné. Je uzatvorená v konflikte, ktorý je taký vážny, ako bol konflikt Cirkvi s arianizmom a gnosticizmom (a takisto sa podobá na konflikty týkajúce sa špecifických teologických otázok).

Je možné, že tento konflikt sa len začal. A je tiež možné, že – podobne ako predchádzajúce konflikty v histórii Cirkvi – aj tento konflikt (eventuálne) skončí schizmou a trvalým rozchodom.

Pôvodne som dúfal, že tento pontifikát by mohol úspešne oddeliť prvé dve formy liberálneho katolicizmu od tej tretej, a umožniť dosah, zapojenie a zmysel Katolíckej cirkvi, ako niečo viac ako zaujatý konzervatizmus bez toho, aby sa vzdal bez boja prekvitajúcemu teologickému liberalizmu, ktorý hľadá – v istom zmysle – úplne inú Cirkev. Ale dnes som si tým už nie taký istý. Myslím si, že pápež František riskuje príliš veľa toho, čo je podstatné, vo svojom hľadaní nových smerov, v svojej vernosti „Bohu prekvapení“. A toto ma privádza k druhému uzáveru, ktorý by si z tejto situácie konzervatívci mali zobrať k srdcu: Pápežstvo nie je vždy baštou ortodoxie.

Treba si však uvedomiť, že toto nie je to isté, ako povedať, že pápež môže upadnúť do kacírstva alebo učiť to ex catedra ako doktrínu. Ale aj pohľad do histórie Katolíckej cirkvi naznačuje, že hoci pápeži sú uchránení od závažných chýb, nie sú nevyhnutne hrdinami vo významných teologických konfliktoch. V mnohých prípadoch si viac pamätáme na koncily a svätých ako na pápežov – nicejský a tridentský koncil, sv. Atanáz a sv. Ignác. Rím má spočiatku tendenciu reagovať neskoro a nie vždy efektívne, a v niektorých prípadoch (poľutovaniahodný pápež Honorius je tým najmarkantnejším príkladom) úrad pápeža viditeľne zlyhal v tom, aby bol buď rozumný, alebo odvážny, čo sa týka ortodoxie. A niekedy máme dokonca do činenia s Avignoncami a tiež protipápežmi.

Pre konzervatívnych katolíkov bolo ľahké na toto zabudnúť za posledných dvoch pápežov, keď odvolanie sa na Rím znamenalo odvolanie sa na jedného z najbystrejších a najmúdrejších teológov v Cirkvi – Josepha Ratzingera, najprv ako prefekta Kongregácie pre náuku viery a potom ako pápeža Benedikta XVI. Keď spojíme tento pocit istoty s prirodzenou a zdravou katolíckou náklonnosťou k pápežovi, a pridáme k tomu rastúcu úlohu, ktorú pápež reprezentuje v mysliach katolíkov v dobe masmédií, tak máme recept na istý druh konzervatívneho zbožňovania pápeža a prílišnú horlivosť v tom, koľko dôrazu by sa malo prikladať každému vyhláseniu z Vatikánu: že: Magistérium prehovorilo, prípad je skončený.

Avšak niekedy nie je skončený, a niekedy aj Petrov nástupca sa vyjadrí nesprávne alebo zíde z cesty. Z dlhodobého hľadiska – ako to ukázal Františkov neformálny, rozvláčny a niekedy aj doktrinálne ambivalentný štýl – malo by byť viac diskrétnosti v tvrdeniach v mene pápežskej autority, väčší dôraz na bohatstvo tradície ako na vyjadrenia jedného pápeža. A v konečnom dôsledku potrebujeme znížiť očakávania, čo môže pápež sám urobiť.

Tu by si mali konzervatívci vziať varovné ponaučenie z liberálneho ultramontanizmu, ktorý sa okolo pápeža Františka stal zrazu populárny. V poslednom čase sme sa dopočuli, že pápež samostatne rozvíja a komentuje doktrínu trestu smrti; je počuť správy, že biskupi na synode diskutujú o tom, ako pápež údajne „vykrúca ruky Bohu“ alebo poukazuje na Mojžišovo milosrdenstvo (v protiklade k Ježišovmu) v prípade manželstva a rozvodu; a sú tu tiež prominentní jezuiti, ktorí sa tvária, že sú šokovaní z toho, že konzervatívni kardináli, by sa mohli niekedy odvážiť mať odlišný názor ako pápež.

Je ľahké zosmiešňovať takéto náhle nadšenie pre pápežskú autoritu. Ale konzervatívny katolicizmus, ktorý začal príliš rýchlo hrať kartou „magistérium“ namiesto toho, aby použil nespochybniteľný argument, musí uznať, že sa chytil do vlastnej pasce. Takže bez toho, aby akceptovali liberálne argumenty, konzervatívni katolíci by sa mali poučiť, a začať sa hlbšie zamýšľať nad tým, ako aj pápeži môžu zísť z cesty, a tiež ako by mohla byť obhajovaná ortodoxia, keď sa zdá, že Rím prinajlepšom drieme.

Keď sa tak zamýšľam nad týmito záležitosťami, tak sa mi zdá, že oživenie debát z éry sedemdesiatych rokov minulého storočia je dôkazom, že konzervatívni katolíci potrebujú silnejšiu teóriu rozvoja doktríny, alebo – ešte výstižnejšie – potrebujú jasnejšiu teóriu toho, ako aplikovať vývoj doktríny, čo sa dialo a deje odvtedy ako kardinál John Henry Newman napísal svoju skvelú esej. Od ktorej – ako radi pripomínajú liberálni katolíci – bolo nielen veľa jasných odchýliek, ktoré priniesol II. vatikánsky koncil, hlavne čo sa týka náboženskej slobody, ale mnoho iných diskusií, v ktorých sa rozsah akceptovateľných katolíckych názorov za posledných sto rokov jasne posúval v jednom alebo druhom smere. Ako príklady možno uviesť možnosť všeobecného spasenia, presná morálna definícia trestu smrti, či otroctvo a mučenie sú bytostné zlá, takisto otázka supersessionizmu a vzťah Cirkvi k Židom. A dali by sa menovať aj ďalšie príklady.

Keď už hovoríme o týchto zmenách, katolícki tradicionalisti a teologickí liberáli majú výhodu konzistného pohľadu – tradicionalisti si myslia, že takmer všetko toto je plazivý modernizmus, ktorý sa eventuálne stane kliatbou, zatiaľ čo liberáli majú tendenciu vidieť to ako dôkaz, že Cirkev môže zmeniť skoro všetko, snáď okrem Kréda, pokiaľ dosť šikovný teológ vymyslí spôsob ako uviesť zmenu vo výroku „ako Cirkev vždy učila...“

V porovnaní s takýmito postojmi konzervatívny prístup má výhodu nuáns a celistvosti. Ale niekedy môže mať aj vlastnosti nejasnosti, sofistiky a zvláštneho hájenia. A možno sme dosiahli bod, keď by mal konzervatívny katolicizmus urobiť krok späť a bilancovať; prinajmenšom prísť s konzervatívnejšou odpoveďou alebo adaptáciou na argumenty, ktoré John Noonan uvádza v svojej práci „Cirkev, ktorá sa môže a nemôže zmeniť“, ak už nie s novým (a bezpochyby úplne iným) kardinálom Newmanom. Konzervatívci sa musia zamyslieť nad udalosťami minulého storočia a priniesť jasný poriadok a štruktúru toho, čo považujú za ortodoxnosť, toho, čo katolíci musia veriť ako katolíci.

Aby som bol presnejší. Som presvedčený, že návrhy na pripustenie znovuzosobášených katolíkov k sv. prijímaniu bez anulovania manželstva útočia práve na to, ako Cirkev tradične chápala sviatosti. Tiež hrozia, že rozbijú (čo sa týka niektorých priaznivcov, majú úmysel rozbiť) celé cirkevné učenie o sexuálnej etike. Týmto som si viac istý ako s presnými argumentmi v Humanae Vitae; istejší s Humanae Vitae ako v tom, čo majú dnešní katolíci dovolené myslieť si o treste smrti, a takisto so stavom debaty o treste smrti ako o otázke ženského diakonátu, a mohol by som pokračovať dlhším zoznamom.

Niekto ma nedávno upozornil, že toto nie je názor teológa, ale žurnalistu a laika. Ja si však myslím, že môj inštinkt poradia dôležitosti naznačuje výzvy pre konzervatívcov, pretože jedným z argumentov, ktorý väčšina kňazov liberálnej synody vyzdvihovala, bol ten, že niektoré učenia Katolíckej cirkvi môžu byť zmenené, ale existuje medzi nimi istá hierarchia, podľa ktorej sú niektoré viac vhodné na vývoj ako iné.

Myslím si, že konzervatívci by mali súhlasiť s týmto pohľadom. Ide len o to, že liberálny pohľad a liberálne poradie dôležitosti – v rozsahu, v ktorom je tu ponúkaný – zdá sa byť veľmi pomýlený v tom, čo považuje za podstatné a čo za zmeniteľné, a kde sú hranice. Ale nie som si istý, že konzervatívny katolicizmus si uvedomil potrebu premyslieť svoj postoj k tejto hierarchii dôležitosti ako dôsledok II. vatikánskeho koncilu a dlhého obdobia zmeny v katolicizme. Znepokojenie z katolíckeho učenia si vyžaduje viac odpovedí a viac syntézy. V konečnom dôsledku konzervatívny katolicizmus môže prísť k názoru, že tradicionalisti majú pravdu, čo sa týka istých chýb, ktoré sa dostali do katolíckeho učenia, alebo že liberáli majú pravdu, keď hovoria, že isté zmeny sú možné. Tak či onak, alebo v oboch prípadoch, katolícki veriaci potrebujú mať jasnejšiu predstavu o tom, ako hierarchia cirkevného učenia skutočne funguje. K odpovedi na výzvu pozrieť sa späť, syntetizovať a spraviť rozhodnutie, by som pridal ďaľšiu výzvu, ktorá s tým súvisí: Konzervatívni katolíci sa musia zmieriť s istými podstatnými nedostatkami II. vatikánskeho koncilu. Posledné dve generácie konzervatívci v Cirkvi cítili potrebu zachrániť pravý, ortodoxný koncil od – ako to nazval pápež Benedikt XVI. – „koncilu médií.“ Toto bolo a zostáva dôležitým intelektuálnym projektom, a diskusia o tom, čo tento koncil znamená pre katolícku teológiu, je obohacujúca tak, že si zasluhuje, aby pokračovala aj do ďalšej budúcnosti.

Ale táto práca musí existovať s jasným uvedomením si, že koncil, ako bol vnímaný väčšinou katolíkov, bol „koncilom médií“, „duchom II. vatikánskeho koncilu“ a že jeho dôsledky tvoria podstatnú časť historickej skutočnosti bez ohľadu na to, či si želáme, aby to bolo inak.

A takisto musí koexistovať s uvedomením si, že podstatná časť II. vatikánskeho koncilu mala pomôcť Cirkvi v evanjelizácii moderného sveta; a päťdesiat rokov je dosť dlhá doba na to, aby sme mohli povedať, že v tejto úlohe koncil väčšinou zlyhal. Od skončenia koncilu sme svedkami katolíckej občianskej vojny a kolapsu najmodernejších – kedysi väčšinou katolíckych – inštitúcií; päťdesiat rokov, za ktoré sa jedine Afrika zdá byť územím úspešnej katolíckej misie, zatiaľ čo Cirkev v Ázii a Latinskej Amerike bola dobehnutá a predbehnutá protestantmi. Nová evanjelizácia existuje, prinajlepšom, len ako spodný prúd v živote katolíkov. Dominujúcim faktom nie je nový rozvoj, ale permanentná kríza.

Toto však neznamená, že koncil bol úplným fiaskom, alebo že ultratradicionalisti majú pravdu keď tvrdia, že bol heretický alebo (ako argumentujú modernejší tradicionalisti), že koncil samotný je zodpovedný za všetko, čo nasledovalo. Aj skúsenosti iných kresťanských denominácií naznačujú, že istý druh občianskej vojny a kríza inštitúcií by nastala aj bez ohľadu na to, či by sa koncil konal, alebo nie.

V konečnom dôsledku však musíme uznať, že hoci rétorika koncilu sa orientovala na budúcnosť, skutočné výsledky boli zamerané na minulosť. Imponujúco sa zaoberal problémami, ktoré vystúpili do popredia v rôznych krízach a diskusiách v devätnástom a začiatkom dvadsiateho storočia (vzťah Cirkvi k demokracii, náboženskej slobode a antisemitizmu), ale jeho rokovania sa uskutočnili príliš skoro na to, aby boli predmetom debaty niektoré problémy, ktoré prepukli v katolicizme a v kresťanstve so sexuálnou revolúciou a ktoré nás ešte stále zamestnávajú.

Z tohto hľadiska II. vatikánsky koncil sa nepodobá na významné koncily z minulosti, ale skôr na tie, ktoré sú viac-menej zabudnuté, ako napr. V. lateránsky koncil – posledný koncil, ktorý sa konal pred protestantskou reformáciou a ktorý sa pozeral dozadu, do pätnásteho storočia, v diskusiách o konciliarizme a propagoval niektoré reformy, ktoré boli realizované polovičato, a nečelili dostatočné búrke, ktorá začala len sedem mesiacov po jeho ukončení, keď Martin Luther pribil svoje tézy na dvere kostola vo Wittenbergu.

To však neznamená, že Cirkev teraz potrebuje niečo ako bol Tridentský koncil. Posledná Synoda o rodine naznačuje, že keby sa to aj stalo, výsledok by bol pravdepodobne žiadny alebo katastrofálny.

Ale túžba liberálnych katolíkov po III. vatikánskom koncile nie je celkom neodôvodnená. Posledný ekumenický koncil, v tieni ktorého sme žili ako katolíci posledné dve generácie, prispel málo k tomu, aby riešil debaty, ktoré nastali hneď po jeho skončení – prinajmenšom takým spôsobom, ktorý by viedol ku konečným uzáverom. Namiesto toho vlastné ambivalencie koncilu a jeho tendencia – viac vyvažovať ako syntetizovať – dala argumenty obom diskutujúcim stranám. A z dlhodobejšej perspektívy by ma neprekvapilo, ak by nás spoločenské konflikty post- šesťdesiatych rokov, ktoré, ako sa zdá, sú dnes rozšírenejšie, ako si niektorí konzervatívci želali, mohli v konečnom dôsledku viesť k ďalšiemu koncilu. A možno to je to, čo treba, aby sa súčasné diskusie vyriešili definitívne namiesto toho, aby sa posúvali od jedného pápeža k druhému.

Avšak pokiaľ je pápežom František – a pravdepodobne ešte aj dlhšie – budeme žiť ako na hojdačke a je naivné predstierať, že nie, a je ešte naivnejšie zapierať túto realitu pred našimi bratmi v nádeji, že sa jednoducho vyparí.

Pápež vo svojej kázni po ukončení Synody o rodine upozornil kresťanov na dôležitosť čítať „znamenia doby“ a zmeniť prístup, keď si to vyžadujú. Neviem si predstaviť lepšiu radu pre konzervatívnych katolíkov za jeho pontifikátu.

Ja to chápem nasledovne: Naše víťazstvá neboli také trvalé, ako sme si mysleli, naše argumenty boli menej presvedčivé, ako sme dúfali, centrum katolicizmu nebolo celkom tam, kde sme si mysleli, že je, a naši nepriatelia neboli tak znemožnení, ako sme láskavo chceli veriť.

Toto nie je príčina na pesimizmus, ale ako premýšľať a konať po novom. Naša práca – ako vždy – práve len začala.

Autor je americký konzervatívny novinár, píše pre New York Times a National Review. Publikovaný text odznel ako Erazmovská prednáška organizovaná mesačníkom First Things, kde text v januári tohto roku aj vyšiel.




1 - Laické hnutie v USA, ktoré vzniklo ešte na podnet Pavla VI , aby sa zaktivizovali laici.

Copyright © 2005-2017 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.