Zastavte vraždenie kresťanov na Blízkom východe!

Číslo 2/2016 · Ján Krupa · Čítanosť článku: 1602
 

Zastavte vraždenie kresťanov na Blízkom východe!

Ján Krupa

„V tomto roku sme slávili Vianoce v slzách.“ Týmito slovami opísal zúfalú situáciu svojich veriacich chaldejský katolícky patriarcha Louis Raphaël Sako sídliaci v Bagdade. Rok 2015 bol pre kresťanov „jedným z doteraz najhorších“, bilancoval najvyšší predstaviteľ najpočetnejšej kresťanskej Cirkvi v Iraku.¹ Kresťania sú stále viac šikanovaní, vytláčaní na okraj spoločnosti, vyháňaní a vraždení. ² Vo svetovom indexe prenasledovania kresťanov figuruje Irak v súčasnosti na druhom mieste. ³

Novinárka Piade Simony, ktorá asistovala patriarchovi Sakovi pri nemeckom vydaní jeho knižného apelu: „Napochodujte konečne! Zastavte vraždenie kresťanov na Blízkom východe. Výkrik z Iraku“ (Herder 2016) ⁴ , v predslove konštatuje: „Odkedy tam takzvaný ‚Islamský štát‘ zaviedol na mnohých miestach svoju vládu teroru, domáci prežívajú hrôzu, ktorú si väčšina z nás v západnom svete, napriek správam a fotografiám, dokáže sotva predstaviť.“

Patriarcha Sako sa obracia na civilizovaný svet a ozrejmuje dramatickosť situácie v Iraku. Robí tak na pozadí opisu vlastnej životnej cesty príslušníka kresťanskej menšiny, ktorá je sprevádzaná diskrimináciou, náboženskou intoleranciou a násilím zo strany väčšinového moslimského obyvateľstva. ⁵

Ako kresťan medzi moslimami

„Môj otec sa narodil do utečeneckej rodiny. Ako chaldejskí kresťania žili, ako mnohí ďalší, tiež vo východnej časti Osmanskej ríše. Pred asi sto rokmi tam museli zdieľať so svojimi arménskymi priateľmi rovnako tragický osud: vyhnanie alebo smrť. Moja rodina mala šťastie a prežila najväčšiu genocídu na kresťanoch v 20. storočí. ⁶ Cez noc ju vyhnali so všetkými kresťanskými spoluobyvateľmi z jej dediny. Po peších pochodoch trvajúcich celé dni napokon vyčerpaná dosiahla severoiracké pohraničné mestečko Zakho. Dokázala to!

Môj otec sa – napriek vykoreneniu a utrpeniu – nikdy nesťažoval, ale neustále pozeral dopredu a tvrdo pracoval. Jeho prvá manželka zomrela a zanechala mu dvoch synov a dve dcéry. Ja som najstarší syn zo siedmich detí jeho druhej manželky. Moji súrodenci a ja sme vyrastali v mojom – vtedy ešte len kresťanmi obývanom – rodisku Stavlané severne od Zakho. Mestečko sa rýchlo zväčšovalo a boli potrebné ďalšie pracovné sily, a tak prichádzali mnohí moslimovia, aby tu pracovali a zakladali si rodiny. Po krátkom čase tvorili už polovicu celkového obyvateľstva. Dovtedy pokojná atmosféra sa začala náhle vytrácať, moslimovia sa chceli zmocniť nášho mesta a vyhnať všetkých kresťanov.

V tej dobe, v roku 1954, bol môj otec primátorom tohto mesta a bránil záujmy nás kresťanov. Mal som vtedy šesť rokov, ale viem si ešte dobre spomenúť na tvrdé pouličné boje s hádzaním kameňov, na ktoré som ako zhypnotizovaný pozeral s ďalšími deťmi z jednej skrytej terasy. Veľká skupina moslimov išla z domu do domu a napokon zavraždila jedného môjho bratanca. Keď sa o tom dozvedel môj otec, vyhľadal ich vodcu a dohováral mu. Došlo k zápasu, môj otec bol napadnutý, bránil sa a zabil pri tom šéfa bandy. Polícia ho odviedla v putách. Bol som zúfalý a myslel som si, že ho už nikdy neuvidím. Avšak potom sa stal zázrak: Pred súdom vypovedala vdova po zabitom vodcovi, že môj otec konal v nutnej obrane a nestrieľal ako prvý. A tak ho už po roku z väzenia prepustili. Veľká bola naša radosť, keď sme ho mohli doma objať. Ale pre môjho otca bolo jasné, že v tejto obci už viac nemôžeme zostať. Napriek pokusom o zmierenie bola naša dôvera voči našim moslimským susedom zničená. A tak sme opustili našu domovskú obec a odišli sme žiť do Mosulu. Aj všetci ostatní kresťanskí obyvatelia ukázali svojmu domovskému mestečku raz a navždy chrbát, a rozpŕchli sa na všetky svetové strany.“ ⁷

Američania sľúbili mier, slobodu a demokraciu

Vo svojej knihe chce však bagdadský patriarcha opísať predovšetkým proces radikalizácie a islamizácie v Iraku. Rozhodujúci bod zlomu znamenala neoprávnená a nekoncepčná americko-britská invázia do Iraku v roku 2003. Američania ignorovali miestne pomery, kmeňové rivality a napätia medzi sunnitmi a šíitmi. Toto všetko podporilo rozkvet „Islamského štátu“, pretože bývalí sunnitskí stúpenci Saddáma Husajna – po jeho zvrhnutí a prevzatí moci šíitmi – zostali neintegrovaní. Hnev následnej anarchie sa obrátil proti kresťanom, ktorí boli považovaní za spojencov „kresťanského“ Západu. ⁸

Každodenný život irackých kresťanov ovláda teror

Bagdadský patriarcha kritizuje svojich kňazov, ktorí emigrovali a veriacich ponechali svojmu osudu. Na druhej strane objektívne spomína príkladných moslimských učencov, ktorí sa kresťanov zastali. Avšak vplyv štvavých imámov je obrovský.

Prekvapivý je patriarchov postreh (prinesieme ho v doslovnom preklade nižšie), že v Iraku sa medzi moslimami šíri ateizmus. Patriarcha ďalej vyjadril poľutovanie nad masovým odchodom kresťanov z krajiny. Chaldejskí veriaci sa na Západe veľmi rýchlo a ľahko asimilujú, preto ich návrat do vlasti je len málo pravdepodobný. Kresťania dosahujú oveľa vyššiu úroveň vzdelania než moslimovia, preto sú otvorení voči modernému spôsobu života, aký, v rámci povolených možností, žili už aj v Iraku. Bolo to viditeľné napríklad na oblečení kresťaniek v druhej polovici 20. storočia: žiaden závoj alebo šatka, ale minisukňa.

Dobro robte najmä členom rodiny veriacich

„Keby sa skutočne chcelo, ‚IS‘ by mohol v priebehu niekoľkých týždňov patriť minulosti. Avšak vyhlásenia z Pentagónu umožňujú jasne rozpoznať záujmovú situáciu: ‚Päť až desať rokov, ak nie dokonca dvadsať, bude trvať boj proti ‚IS‘‘ – takto sa vyjadril jeden vysoký vojenský hovorca v lete 2015. Posolstvo teroristickým milíciám je jasné: povoľuje sa ďalšia existencia ‚IS‘. Obrana určitých záujmov je dôležitejšia než prežitie kresťanov. Je teda naše vyhladenie hotová vec? New York Times, ktorý je považovaný za seriózny denník, napísal nedávno v jednom komentári, že je ‚hysterické‘ považovať kresťanov za osobitne ohrozených, a preto za hodných osobitnej ochrany. To dosvedčuje ľahostajnosť, s akou sa mnohí súčasníci – bez nejakej potuchy – pozerajú na moju týranú krajinu. Aby som čelil tomuto mylnému hodnoteniu, chytil som sa 27. marca 2015 príležitosti vystúpiť pred Bezpečnostnou radou OSN, aby som tam prehovoril delegátom do svedomia. Bola ta vôbec prvá debata venovaná téme prenasledovania menšín džihádistami. Tam som vysvetlil našu tragickú situáciu a prirovnal som ju ku genocíde na kresťanoch z roku 1915. ⁹ Aj vtedy sa jej okolitý svet nečinne prizeral. Žiadal som dôsledný a rozsiahly vojenský zásah zameraný na oslobodenie oblastí, ktoré obsadil „IS“. Avšak tento apel pred svetovým grémiom nedosiahol nič. Rovnako málo ako ten, ktorý som niekoľko mesiacov predtým adresoval najvyšším predstaviteľom EÚ v Bruseli. Výsledky všetkých týchto úsilí výstižne zhrnul francúzsky denník Le Figaro: ‚Európska verejná mienka, ktorá sa dá rýchlo zmobilizovať, ktorá podpisuje petície a uskutočňuje všetky možné demonštrácie, v tomto prípade vôbec nereagovala.‘ Naša drámou je, že sme veľmi zraniteľnou menšinou. Nemáme k dispozícii armádu ani milície. Najväčší podporovatelia ‚IS‘ a spojenci USA – Saudská Arábia, Katar a Turecko – sú dobre vyzbrojení. Môžeme sa len domnievať, aké dohody tu boli uzavreté. Spojenie zbraní a ropy je v každom prípade očividné. Irak sa stal hračkou rozličných mocností a záujmov. Vzhľadom na tento vyšší poriadok peňazí, zohrávajú ľudské životy vedľajšiu úlohu. Podľa Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) medzi augustom 2014 a októbrom 2015 museli takmer štyri milióny Iračanov opustiť svoje domovy. Mnohým sa ešte podarilo uniknúť pred bojovníkmi ‚IS‘ a dostať sa na bezpečné miesto v rámci krajiny alebo utiecť do susedného Jordánska a Turecka, ako aj do Libanonu. Tisíce ďalších kresťanov však bojovníci ‚IS‘ zavraždili príšerným a strastiplným spôsobom – strelou do hlavy, sťatím alebo ukrižovaním. Niektorí sa utopili v studniach, iných zavreli do dební a tie potom podpálili.

Tieto beštie, ktoré páchajú takéto zločiny, už nemajú žiadnu ľudskosť a stratili dôstojnosť svojho bytia. Smrteľná mašinéria džihádistov prevyšuje tie najhoršie mory... Takzvaný ‚Islamský štát‘ je bezbožnou obludou, chobotnicou, ktorá ďalej rastie, a svoje chápadlá dávno vystrela aj do demokraticky civilizovaného sveta. Krvavé útoky z Paríža, Bejrútu, Istanbulu a Jakarty ukazujú, že je neodkladne potrebné odňať tejto príšere životné zdroje. Roky ľahostajnosti západných vlád viedli k tomu, že ‚Islamský štát‘ mohol vzniknúť a rozšíriť sa. Túto situáciu zapríčinilo ustupovanie štátom, ktoré ho podporovali, a chýbajúca politická vôľa. Poburuje ma, že svet sa naďalej – viac menej mlčky – prizerá vraždeniu kresťanov, jezídov a iných náboženských menšín teroristami ‚IS‘. U nás sa práve odohráva zločin proti ľudskosti netušeného rozsahu, genocída. Keď tieto oddiely teroru nezastavíme, môžu za niekoľko mesiacov vyhladiť kultúrnu a náboženskú pestrosť v mojej krajine, pretože už nikto nevládze žiť v smrteľnom strachu. S barbarmi z ‚IS‘ neexistuje vyjednávanie a dialóg. Vyznačujú sa nekompromisnosťou a nemilosrdnosťou.“ ¹⁰

Keď sú kocky hodené

„Tisícom mladých moslimov, ktorí utiekli z oblastí zmietaných vojnou, rozhodne radím, aby sa na svoju novú vlasť pozerali pozitívnymi očami a svoje doterajšie predsudky o takzvaných ‚neveriacich‘ na Západe hodili cez palubu.

Teraz žijete v inom svete, ako bol ten, ktorý vám bol doposiaľ dôverne známy. V tomto novom svete však vládne mier a bezpečnosť! Európa je demokratickým a sekulárnym kontinentom. Aby sa predišlo náboženským konfliktom, štát a cirkev sú od seba oddelené,. Platí tu Charta ľudských práv z roku 1948 s garanciou základných práv, ktoré prináležia rovnakou mierou každému občanovi. K tomu patrí aj právo na slobodné praktizovanie náboženstva. ¹¹ To zahŕňa aj zákonom stanovené rovnaké zaobchádzanie s rozličnými náboženskými spoločenstvami, ktoré sa musí rešpektovať.

Presvedčenie – rozšírené v islamských krajinách – , že islam má väčšiu hodnotu než ďalšie dve monoteistické náboženstvá, židovstvo a kresťanstvo, a preto je jedinou pravou vierou v Boha, je neakceptovateľné a plodí nepriateľstvo. Keď sa vy, moslimovia, chcete v hostiteľskej krajine uchytiť a stať sa súčasťou spoločnosti – čo aj dlhodobo prispeje k vášmu spokojnému životu –, tak máte reálnu šancu len vtedy, keď uznáte jej základné hodnoty a budete sa podľa nich riadiť. Napríklad, ženy majú v západnom svete celkom iné postavenie v spoločnosti než v arabských krajinách: majú rovnaké práva a rovnaký prístup k vzdelávaniu ako muži, a dlhé sukne súvisia s módou a nie so sexualitou. Neželané dotyky sú trestné a môžu viesť k tomu, že budete z krajiny vykázaní.

Na Západe má veľkú hodnotu vzdelanie. Podporujte svoje deti v škole! Buďte „nápadní“ vďaka svojim výkonom a nie požiadavkám! Využite možnosť a rozšírte si svoj horizont! V opačnom prípade existuje nebezpečenstvo, že budete vytlačení na okraj spoločnosti. Vo vašich srdciach sa potom môžu ľahko zahniezdiť závisť a nenávisť. Je to nebezpečný stav duše, ktorý zvádza k násilným činom. Koľko takých frustrovaných outsiderov už padlo do pasce fanatickým kazateľom. Majte sa pred nimi na pozore! Títo chcú vidieť len nesvornosť a nemajú v hlave nič iné ako manipuláciu nových prichádzajúcich pre svoje zlovestné ciele. Nasledujte rady moslimov, ktorí si želajú mier, ktorí sa v novej vlasti už začali prispôsobovať. Pozrite sa aj na mnohých domácich dobrovolných pracovníkov vo vašej azylovej krajine. Oni boli prví, ktorí vám láskavo podali pomocnú ruku. Mali by ste prijať ich pomoc, ale nevyužívať ich... Utiekli ste z vojnových území, aby ste seba a vaše rodiny priviedli do bezpečia, a nie aby ste sa ocitli v pasci tých, pred ktorými ste utiekli.“ ¹²

Je islam reformovateľný?

„Väčšina moslimov interpretuje Korán doslovne a nepripúšťa žiadny historicko-kritický výklad textov, pretože podľa nich tieto texty zjavil Boh skrze anjela Gabriela prorokovi Mohamedovi. Exegéza neexistuje. To je dilema, ktorá vedie k mnohým nedorozumeniam: mnohé príkazy Koránu, ktoré boli v dobe proroka aktuálne a aj zmysluplné v špecifickom historickom kontexte, sú pre nás osvietených ľudí z dnešného pohľadu dávno prekonané. ¹⁴ Islamský svet by mal prestať deliť ľudstvo na moslimov a nemoslimov, teda na veriacich a neveriacich, pretože to môže viesť k pravidelnému recitovaniu určitých veršov k upevňovaniu nepriateľských predstáv. Okrem toho niektoré verše, ktoré sú integrálnou súčasťou Koránu, decentne vyzývajú k násiliu, keď hovoria, že neveriaci – teda všetci nemoslimovia – by sa mali buď obrátiť na islam, alebo by mali byť zabití.

Extrémisti chcú priviesť spoločnosť späť do siedmeho storočia. V islame, žiaľ, neexistuje žiadna najvyššia náboženská autorita, ktorá by bola uznaná všetkými tak, ako je to u nás kresťanov. A tak ani nemôže existovať interpretácia Koránu všeobecne platná pre všetky vieroučné smery. My kresťania sme v stredoveku čítali Bibliu tiež doslovne. Kvôli tomu sa viedli aj vojny. Avšak odvtedy už uplynuli štyri storočia. Medzičasom sme sa naučili zaoberať našou svätou knihou analyticky. Dôležité je, aby si aj moslimovia osvojili túto pozitívnu skúsenosť. Poznám niekoľkých učencov, ktorí sa už pokúsili – na akademickej úrovni – nanovo interpretovať Korán. Avšak sú ešte bojazliví vo svojich verejných vyjadreniach, zo strachu, že vo svojich vlastných radoch narazia na fanatikov, ktorí nemajú zábrany použiť násilie. Napriek tomu sú to veľmi odvážni ľudia, ktorí by mohli zohrať úlohu predskokanov vo vzdelávaní bádateľov islamu a imámov, pretože sa zasadzujú za mierovú budúcnosť svojich súrodencov vo viere. Pritom však riskujú svoje životy.

Oproti tomu je skôr len pokrytectvom fatwá, ¹⁵ ktorú vydala rada 21 učencov – najvyššia náboženská inštancia v Saudskej Arábii – v septembri 2014 proti ‚IS‘: Terorizmus je hrozným zločinom a opakom toho, čo stelesňuje islam. Toto tvrdenie – jedného z najväčších dodávateľov zbraní pre sunnitských bojovníkov v regióne – znie pochybne, lebo povrchne odsudzujú síce ich skutky, ale nie ich ideológiu. Existuje nemálo imámov, ktorí počas piatkovej modlitby neustále opakujú štvavé vety, ktoré prítomní veriaci bez rozmýšľania prijímajú. Mnohí chápu tieto nenávistné kázne ako rozkaz, radikalizujú sa a premieňajú ich na hrozné skutky. Štát by mal uskutočňovať oveľa prísnejšie kontroly v mešitách. Tak by sa predišlo mnohému utrpeniu. Avšak pravdivo by som chcel tiež zdôrazniť, že mlčiaca väčšina moslimov, vďakabohu, nemá žiadne vojnové úmysly a chcela by viesť život v pokoji a bezpečnosti. Po okupácii našich dedín ‚Islamským štátom‘ demonštrovali mnohí z týchto ľudí po boku kresťanov v uliciach Bagdadu s transparentmi: ‚Som Iračan, som kresťan‘. Malý znak odvážnej solidarity so svojimi prenasledovanými susedmi. Dá sa preto hovoriť o umiernených moslimoch, nie však o umiernenom islame.

Súčasne máme vedľa pokojnej väčšiny fenomén, že časť moslimov sa radikalizuje, iná časť sa zas celkom odvracia od islamu. Nedávno mi jeden minister potvrdil, že v Iraku žije v súčasnosti viac ako milión ateistov. Dôvodom je terorizmus ‚Islamského štátu‘ a mnoho vrážd v mene Alláha. Títo ľudia vo svojom živote zažívajú náboženstvo ako prameň zla a nešťastia. Nad tým by sa mali náboženskí vodcovia zamyslieť.

Kresťania považujú svoju Cirkev za duchovnú vlasť, napriek tomu nemajú strach pred kontaktom s ateistami. Rovnako ako oni žiadajú náboženskú slobodu a usilujú sa o sekulárnu spoločnosť podľa európskeho vzoru, ktorá si želá odluku náboženstva od štátu. To znamená postaviť všeobecné dobro nad čiastkové záujmy. To sa v krajine, v ktorej sa stáročia konflikty riešia zbraňou, nebude v dohľadom čase presadzovať ľahko.“ ¹⁶