Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Musíme poznať Korán

Číslo 2/2016 · Rozhovor s Mons. Ľubomírom Žákom · Čítanosť článku: 499
 

Je jedným z popredných teológov v Ríme, Slovák, ktorý učí na Teologickej fakulte Lateránskej univerzity, je vedúcim prestížneho medzinárodného vedeckého projektu Fundamentálna teológia v ekumenickej perspektíve, založenom v roku 2001 na žiadosť kardinála Josepha Ratzingera. Do dialógu s islamom chce viac zapojiť kresťanov z moslimských krajín a každý seminarista by podľa neho mal prečítať Korán. Profesor a kňaz Mons. Ľubomír Žák.

Pápež František počas návratu zo Svetových dní mládeže v Krakove vyhlásil, že odmieta spájať islam s terorizmom a násilím, pretože násilie je spojené s fundamentalizmom, nie s týmto náboženstvom. Tieto slová vyvolali aj v Cirkvi istú diskusiu, aký je váš názor?

Slová pápeža Františka musia byť interpretované v duchu pozitívneho pohľadu na dejinný vývoj Cirkvi a jej náuky o nekresťanských náboženstvách a náboženských tradíciách, majúcej svoj aktuálny výraz a orientačný bod v deklarácii Nostra Aetate Druhého vatikánskeho koncilu. V nej Cirkev pripomína, že život jednotlivcov a národov minulosti, prítomnosti a budúcnosti je priestor spoločného putovania za hlbším zmyslom života, ktoré sa deje po „náboženských cestách“. Tieto sú rozdielne, ale predsa môžu priviesť do istého kontaktu s tajomstvom života, do istej komunikácie s niečím, čo je „nadprirodzené“, „posvätné“ a hodné nasledovania. Vedomá si svojej jedinečnosti medzi náboženstvami a komunitami nekresťanských náboženstiev, Cirkev, majúca za úlohu hlásať pravdu o zjavení Boha v Ježišovi Kristovi, je tiež hlásateľkou pravdy o tom, že tento Boh je so svojím stvoriteľským Duchom prítomný a aktívny v časopriestore celého svojho stvoriteľského diela. Dejiny jednotlivcov a národov sú zahalené do tajomstva Božej prítomnosti, do tajomstva aktívnej interpelácie Božej Múdrosti, namierenej na všetky ľudské srdcia, svedomia a intelekty. Z tohto pohľadu vyrástlo aj presvedčenie, že v predkresťanských a v nekresťanských kultúrach a náboženstvách sú prítomné „zrnká Pravdy a Múdrosti“, „semená Slova“, ktoré hovoria o veľkosti a múdrosti Stvoriteľa a o kráse jeho diela. Tento pozitívny prístup k nekresťanským náboženstvám nesmie byť negovaný, ani voči islamu, explicitne citovaného v treťom paragrafe deklarácie. Na druhej strane sú tu kresťania a medzi nimi mnohí katolíci, ktorí majú osobnú skúsenosť s islamom, keďže žijú v krajinách ako Egypt, Nigéria, Turecko, Libanon, Jordánsko, Irak, Sýria a podobne. Títo kresťania nevnímajú len prirodzené a všeobecné ľudské kvality moslimských veriacich, ale aj podstatnú a bolestnú rozdielnosť medzi náboženstvom islamu a kresťanstva, rozdielnosť, ktorá sa prejavuje všade tam, kde je islam majoritné náboženstvo a kde svojou doktrínou radikálne prekvasilo celý spoločensko-politický systém. Povedané inými slovami, katolíci, ktorí žijú v majoritnom islamskom prostredí, sú vedení svojimi pastiermi žiť v duchu deklarácie Nostra Aetate, v duchu otvorenosti voči islamu, ale zároveň sú vystavení extrémne ťažkým skúškam zo strany spoločnosti, ktorá nemá tú istú otvorenosť voči kresťanstvu a kresťanom. Ak by to tak nebolo, asi by sme neuvideli slzy v očiach Mons. Camilla Ballina, apoštolského vikára v severnej Arábii, ktoré sa objavili práve vtedy, keď v auguste tohto roku na mítingu hnutia Comunione e Liberazione v Rimini začal hovoriť o situácii kresťanov žijúcich v Saudskej Arábii či v Katare. A plače sa aj inde a častejšie...

Prečo chcete do diskusie s islamom zapojiť kresťanov, ktorí žijú v moslimských krajinách?

Pápež František opakovane žiada biskupov, kňazov a tiež nás teológov, aby sme sa započúvali do hlasu „oviec“, t. j. do hlasu celého Božieho ľudu, aby sme nemali strach „priňuchať“ k „ovciam“, vtiahnuť do seba ich „pach“. Na základe tohto pozvania je dôležité otvoriť oči a vidieť, že existujú „ovčince“, ktoré sú na islamských teritóriách. Aj k týmto „ovciam“ treba pričuchnúť, aj ich treba počúvať, majúc záujem o to, čo si myslia o islame a o spolunažívaní s moslimami. Zostávajúc pri tejto metafore, ak sa ešte môžem vrátiť k slovám pápeža Františka vysloveným pri návrate z Krakova, myslím si, že prvými, ku ktorým by sme mali my kresťania v Európe „pričuchnúť“, prvými, ktorých by sme si mali vypočuť na tému „islam“, sú biskupi, metropoliti, patriarchovia, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky žijúci a pastoračne pracujúci v oblastiach, kde je islam majoritným náboženstvom. Ich pohľady a svedectvá majú nesmiernu váhu. Len na dokreslenie, a vôbec nie ako provokáciu, by som chcel dodať, že na slová pápeža Františka o islame ako „náboženstve pokoja“ okamžite zareagoval antiochijský patriarcha Ignace Youssif III. Younan. V rozhovore pre taliansku rozhlasovú stanicu Radio Uno sa vyslovil, že si veľmi váži otvorenosť a dialogálnosť pápeža, ale na druhej strane dodal, že tvrdiť, že islam nie je spojený s násilím, je omyl. Problém islamu je podľa patriarchu náboženská nenávisť voči tým, ktorí nie sú moslimovia. Bolestným dôkazom je situácia jeho patriarchátu: len v poslednom období bol usmrtený jeden jeho spolupracovník biskup a desať kňazov. A zavraždení boli z náboženského motívu.

Tým ste sa dotkli dôležitej témy reciprocity vo vzťahoch medzi kresťanstvom a islamom. Téme sa aktívne venoval predchádzajúci pápež Benedikt XVI., ktorý žiadal, aby bola rešpektovaná náboženská sloboda v islamských krajinách práve na zásade reciprocity. Neuspel. Prečo má islam taký problém s reciprocitou, aby sa správal ku kresťanom tak, ako sa my správame k moslimom?

Je to na prvý pohľad jednoduchá otázka, ale dotýka sa komplexnosti tohto náboženstva – teologickej aj historickej. Aby som odpovedal priamo, myslím si, že odpoveď je zakódovaná v Koráne. Táto kniha sa pri debatách o islame často obchádza, jej význam sa podceňuje, akoby šlo o knihu čisto duchovnú, knihu modlitieb a etických príkazov. Fakt je ten, že ide o knihu, v ktorej je obsiahnutý náboženský, právny a svetonázorový systém islamu. Napriek tomu, že dôležitým prvkom islamu je „tradícia“ (Sunna), obsahujúca Mohamedove výroky (hadîth) a opisy jeho činov, je to práve Korán, ktorý určuje moslimskú náboženskú doktrínu a vyslovuje posudok o náboženskej doktríne a pravovernosti nemoslimov, keďže ide o knihu majúcu pôvod u samého Alaha (podľa súčasného interpretačného trendu táto kniha priamo zostúpila z Neba). Prečo to hovorím? Aby som pripomenul, že Korán je napísaný spôsobom, ktorý veľmi jasne rozlišuje medzi moslimom a nemoslimom, t. j. medzi pravoverným a nepravoverným veriacim v Alaha. Neustále zdôrazňovanie tejto rozdielnosti, ktorá, pochopiteľne, definuje výnimočnosť veriaceho moslima, je fyziologickou črtou tejto knihy a jej náboženskej doktríny. Korán hovorí, prikazuje, radí, poučuje a pritom automaticky delí svet na pravých veriacich a neveriacich. Tým vtláča do sŕdc moslimov poznanie, že ak sú dobrými, vernými moslimami, sú jednoznačne na tej správnej strane, zatiaľ čo tí druhí sú na strane nepravdy, klamstva či omylu. Toto poznanie musí byť pre každého moslima nielen náboženskou, ale aj svetonázorovou a spoločenskou pravdou prvej kategórie.

Prečo?

Počul som výklady Koránu niektorých západných moslimských exegétov, ktorí sa snažili uzavrieť túto tému tvrdením, že v Koráne je Súra (kapitola), kde sa hovorí o kresťanoch a židoch ako o tých, ktorí pred Alahom v deň posledného súdu nemusia mať strach, pretože sa na nich bude hľadieť zhovievavo. Majú pravdu: Súra „Krava“ v 59. verši (v slov. preklade Abdulwahab Al-Sbenatyho [2015] je to verš 62) obsahuje tento pohľad na kresťanov. A to isté je napísané v Súre „Prestretý stôl“ v 73. verši (v slov. preklade je to verš 69). A tak by sa mohlo zdať, že keď sa Korán vyhráža veľmi tvrdo a vytrvalo „neveriacim“, nevyhráža sa kresťanom. Avšak tá istá Súra „Prestretý stôl“ nás vyvádza z omylu. Je v nej totiž reč o tom, že neveriaci sú tí, ktorí povedali: „Boh je Mesiáš, syn Márie“ (verš 76, v slov. preklade 72), ako aj tí, ktorí veria v Trojicu (verš 77, v slov. preklade 73). Takže k vašej otázke o reciprocite: ak na úrovni doktríny je explicitne hlásaná nadradenosť islamu nad kresťanstvom, pravého veriaceho (moslima) nad neveriacim (kresťanom), je veľmi náročné chcieť dosiahnuť realizáciu reciprocity v spoločnosti, ktorá je majoritne moslimská. Stačí si vypočuť, čo na túto tému hovoria biskupi a kňazi pôsobiaci v moslimských krajinách. Ich každodenné skúsenosti sú indikatívne.

Každé náboženstvo rozdeľuje populáciu na veriacich a neveriacich, v čom je islam voči neveriacim špecifický? Opakujem, v hre je Korán! Táto kniha vyzýva každého veriaceho moslima, aby žil pre ummu, pre moslimské spoločenstvo, aby bol aktívny, aby spolunažíval s ostatnými moslimami v harmónii. Žiaľ, vzťahy moslimov k „neveriacim“ (či už ide o kresťanov, alebo o židov) sú namierené inak. Na nich sa berie ohľad podľa doktríny Koránu, až keď sa vrátia na správnu cestu, určenú Mohamedom. Dovtedy ich treba vidieť ako „neveriacich“, majúcich osud „prekrúcačov pravdy“. Je evidentné, že ak podľa Koránu Alah takýchto ľudí kruto potrestá večným trápením, tresty sú ich zaslúženým osudom aj tu na zemi. Nechcem teraz citovať slová Súr, ktoré píšu, čo všetko si zaslúžia „neveriaci“ tu na zemi, a ako ich majú prísne trestať tí, čo majú pravú vieru. Ide o známe násilnosti, ku ktorým pobádajú Súry „Krava“ (verše 187, 189), „Ženy“ (verše 91, 102), „Vojnová korisť“ (verše 12, 13), „Pokánie“ (verše 5, 14, 29, 30, 36, 74), „Mohamed“ (verše 4, 5, 11), „Víťazstvo“ (verš 29), „Dohadovanie sa“ (verš 6), „Zakazovanie“ (verš 9) a mnohé ďalšie. Myslím si, že všetky tieto Súry by mali byť striktne interpretované v nasmerovaní na kontext, v ktorom boli napísané, a recitované ako modlitby, t. j. v kontexte vyrovnávania si účtov Mohameda s konkrétnymi „neveriacimi“, ktorí ho neprijali ako proroka. Išlo najmä o hornú vrstvu mesta Mekky. A predsa sa pri čítaní Koránu zdá, že jeho slová na adresu „neveriacich“ a nutnosti ich potrestania prechádzajú ponad tento dejinný a geografický kontext. A to je obrovský problém.

Argument s odkazom na Mekku, a teda isté historické obmedzenie násilia v Koráne na obdobie Mekky, občas počujeme, vy s ním polemizujete. Prečo?

Nie, nechcem polemizovať. Jednoducho si len všímam, čítajúc Korán v rôznych jazykoch (s arabským textom a významom slov ma oboznamuje jeden môj egyptský kolega), že formulácie jednotlivých veršov hore citovaných Súr sú akoby vytrhnuté z dejinného kontextu. Sú totiž tak formulované, akoby mali mať punc univerzálnosti, akoby mali platnosť všade a vždy. To je však skoro nevyhnutné, keďže výzvy k násiliu proti „neveriacim“ sú zakomponované medzi verše s duchovnými či morálnymi témami majúcimi evidentne platnosť pre moslimov všetkých krajín a všetkých čias. Zoberte si napríklad viackrát sa v Koráne opakujúce slová: „zabite ich („neveriacich“), kdekoľvek ich nájdete“ (pozri Súry „Krava“, „Ženy“, „Pokánie“ a ďalšie) alebo slová: „bojujte proti nim všetkým („neveriacim“) vždy, v každom čase“ (Súra „Pokánie“, verš 36; slov. preklad vynechal „v každom čase“). Tieto a iné podobné všeobecné formulácie predstavujú problém, ktorý si islam vnútorne nesie. Ale tak je napísaný Korán.

Hovoríte, že historická interpretácia je sťažená. Téma a možnosť interpretácie Koránu je vôbec samostatný problém.

Priveľmi záleží na každom imámovi, ako nastaví svoje kázanie tak, aby tieto Súry a verše vysvetlil v tolerantnom štýle, aby ich interpretoval ako prekonanú minulosť viazanú na prvopočiatky islamu. Samotný Korán však nedáva k tomu pomocnú ruku. Neobsahuje totiž centrálnu Súru, ktorá by poskytovala záväzný interpretačný kľúč jeho slov a jeho doktríny. A tak neprekvapuje, že Korán je často interpretovaný zjednodušujúcim spôsobom: cháp, ako doslovne čítaš, a následne konaj doslovne, ako si pochopil. Tu je okrem iného zásadný rozdiel medzi Koránom a kresťanskou Bibliou. Aj keď je pravda, že v Starom zákone sa objavujú slová vyzývajúce k násiliu voči „hriešnikom“ či „nepriateľom Izraela“, Nový zákon je pre Cirkev jednoznačne záväzným kritériom interpretácie takýchto problematických stránok. Nielen to; ako učí už sv. Augustín, jediným interpretačným kritériom kresťanskej Biblie je samotné „prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu“, ako nám ho odovzdal Kristus na kríži, keď zomrel za všetkých ľudí z lásky k nim. Iná cesta pre kresťanskú interpretáciu Biblie nie je. Ak v minulosti Cirkev hlásala a uskutočňovala násilie (myslím na križiacke vojny, na stredovekú teóriu, ktorá priznala „Kristovmu vikárovi“ právo udrieť proti neveriacim, na praktiky fyzickej likvidácie heretikov, atď.), vychádzala z interpretácie starozákonných textov chybne vyňatých z okruhu vplyvu evanjelia Ježiša Krista. To treba priznať.

Opakovane pri každej odpovedi sa vraciate a zdôrazňujete význam Koránu. Prečo?

Pre poznanie islamu, jeho záväznej doktríny treba čítať a poznať Korán. Ako som už povedal, je to veľmi dôležitá kniha. Pražský imám dostal v jednej relácii odvysielanej televíziou ČT 24 otázku, ako sa možno dozvedieť niečo o islame so zárukou, aby to boli správne poznatky. Odpovedal: Mohol by som vám porozprávať všeličo o svojom náboženstve, ale najlepší spôsob je prečítať si Korán. Preto si myslím, že postupujem legitímne, ak hovorím, že my kresťania máme túto knihu čítať a poznať. Koránom sa tiahne ako „červená niť“ náuka, ktorá kladie na srdce moslimovi, ako sa má správať doma, v moslimskej komunite a v prítomnosti „neveriacich“. Keďže oni neochvejne veria, že táto kniha zostúpila z Neba a že ide teda o nadprirodzenú, neomylnú učiteľskú autoritu, nuž nezostáva nám iné, ako ju vziať do rúk. Píše sa v nej aj o nás.

Najneskôr od roku 2001 je z pohľadu Západu jasné, že islam sa radikalizuje. Súčasne s tým na Západe prebieha proces, ktorý zdôrazňuje, aby sme na islam pozerali ako na náboženstvo mieru. Cítiť to najmä v politike a v médiách, ale aj v akademickom prostredí a na univerzitách. Katolícka cirkev tiež čelí objednávke, aby sa zúčastnila na medzináboženskom dialógu. Aký zmysel vidíte v takomto dialógu a kde sú hranice, keď to už podľa vás zmysel nemá?

Dialóg je dôležitý, to už bolo povedané. Je dôležitý aj s islamom, s moslimskými učencami a kazateľmi. Je prirodzené, že keď v slobodnej spoločnosti existujú rôzne názorové a svetonázorové prúdy, ku ktorým dnes, najmä v krajinách západnej Európy, treba pričleniť, samozrejme, už aj islam, je povinnosťou politikov a politických strán udržiavať atmosféru dialógu a tolerancie. Na druhej strane si myslím, že „teória“ a „prax“ dialógu Katolíckej cirkvi sú niečo, čo patrí k jej náuke a k jej pastoračnej a evanjelizačnej praxi, a že sa preto nemajú zredukovať na nekritické, pasívne recitovanie a na implantáciu scenárov napísaných o dialógu politikmi, politickými stranami či inými spoločensky vplyvnými subjektmi. Ak sa niekde v Európe deje to, že sa „zhora“ nanucujú „osnovy“, ktoré nútia k istému štýlu dialógu, ak sa z istých modelov dialógu začínajú profilovať isté „spoločenské dogmy“, neveští to nič dobré. Myslím si, že Cirkev by sa nemala nechať zneužívať tam, kde by sa dialóg začal transformovať na politicko-spoločenskú netolerantnú ideológiu, zaiste zaujímavú a potrebnú pre tých politikov a šéfov nadnárodných finančných, priemyselných a masmediálnych spoločností, ktorí by z nej chceli vyťažiť čisto ekonomické a mocenské výhody, ale obrovsky riskantnú a neakceptovateľnú pre komunitu nasledovníkov Krista. Naopak, Cirkev je prvá, ktorá by mala ukázať, na akých hodnotách by mal stáť dialóg s nekresťanským svetom, a teda aj islamom. Tieto hodnoty existujú, sú reálne a majú rozmer, ktorý je nielen náboženský, ale aj kultúrny a spoločenský. Spolunažívanie s islamom je možné, o tom máme viacero dôkazov. Dialóg s ním by mal byť ale z našej strany vedený tak, aby sme nestratili z obzoru niektoré koordinačné princípy, ktoré uľahčujú orientáciu.

Čo máte na mysli?

Tie princípy majú viacero aspektov, napríklad aspekt historický. História nás učí veľa o islame, o dialógu a spolunažívaní s ním, ako aj o pozitívnom podiele islamu na rozvoji spoločnosti. Stačí pomyslieť napríklad na obdobie vlády kalifátu Abbasidovcov (750 - 1261). Jej predstavitelia, sídliaci v Bagdade, boli mimoriadne otvorení vede a poznaniu. Vďaka nim sa do prvých radov vtedajšej vedy postavili arabskí a perzskí učenci. Títo priniesli nové poznatky v oblastiach matematiky, astronómie, medicíny, optiky atď. Hovorí sa, že Abbasidovci sa nechali inšpirovať výrokom moslimskej tradície (hadith): „Atrament učenca je svätejší než krv mučeníka.“ Skrátka, išlo o nevídanú otvorenosť voči vede a filozofii. Bol to veľmi osvietený islam, vďaka ktorému sme sa napríklad dostali cez arabské preklady k Aristotelovi.

Aj keď tie preklady robili prevažne arabskí kresťania.

Áno, samozrejme, ale napriek tomu vďaka kalifátu Abbasidovcov existoval islam, ktorý prechovával k európskej kultúre dialogický vzťah. Bolo to zaujímavé a veľmi kreatívne obdobie. V Bagdade vtedy pracovali spolu v „akademickom centre“ nazvanom „Dom Múdrosti“ moslimskí a nemoslimskí učenci a prekladatelia, majúci za úlohu zosystematizovať a preložiť do arabčiny všetky – dovtedy dosiahnuté – vedecké poznatky. Neuveriteľný príklad spolupráce! Treba však vedieť aj to, že dnešný mienkotvorný sunnitský islam wahhábovského a salafického typu považuje toto obdobie za dekadenciu, exces, za odklon od pravého ducha Koránu, za skúsenosť, ku ktorej sa islam nemá viacej vracať. Aj toto nás učia dejiny, avšak tie novodobé. Viackrát ma preto zarazilo, keď som počul zo strany niektorých západných nadšencov dialógu s islamom hovoriť o tom, že islam kalifátu Abbasidovcov je ten pravý islam, ktorý musíme mať na pamäti pri dialógu s dnešným islamom. Bojím sa, že ide o mystifikáciu minulosti, ktorá nie je vôbec jednoliato interpretovaná zo strany dnešného islamu. Prirodzene, rovnako by sme nemali mystifikovať islamské náboženstvo po jeho náukovej stránke. Viackrát to v poslednom období pripomenul jezuita Samir Khalil Samir, profesor na viacerých univerzitách a vo svete uznávaný odborník na islam. Rád čítam jeho články, objavujúce sa pravidelne na portáli AsiaNews.it. V nich varuje kresťanov, a katolíkov zvlášť, pred naivným postojom k islamu, vychádzajúceho z uvoľnenej radosti z toho, že v Koráne sa píše o Alahovi ako o jednom Bohu, o Ježišovi ako o veľkom prorokovi, o Márii ako o mimoriadnej žene atď. Netreba zabúdať, že celková náuka Koránu je orientovaná korektívne, t. j. reparačne voči židovstvu a kresťanstvu.

Čo tým myslíte?

Korán hovorí, že iba jedna kniha je svätá. Skôr než sa táto kniha dostala do rúk Mohameda, zostúpila z Neba dvakrát. Raz bola ponúknutá svetu cez Mojžiša, ale židia ju začali prepisovať podľa svojho a prekrúcať. Nevysvetľovali ju správne a mnohé z jej obsahu zatienili. To isté sa stalo, keď tá istá kniha zostúpila z Neba pre kresťanov. Ježiš Kristus hovoril o nej, ale kresťania ho nepochopili, a preto ho zle interpretovali, a doteraz zle interpretujú. Niekoľko príkladov: Židia napríklad veria, že skutočný prvorodený syn Abraháma je Izák, že mal byť obetovaný na hore, že on mal dostať požehnanie, ktoré ide cez neho na vyvolený národ. Tak to píše židovská (ale aj kresťanská) Biblia. Moslimská tradícia to považuje za klamstvo, za prekrútenie pravdy, pretože na horu obetovania putoval s otcom Abrahámom Izmael. On to bol, ktorý dostal otcovské požehnanie od Abraháma. Božie požehnanie sa preto nevzťahuje na Izákových potomkov a židovský národ, ale na potomkov Izmaela, a teda Arabov. Pokiaľ ide o kresťanské odklony od učenia jednej svätej knihy, tie som už citoval. Učenie o Božej Trojici je jednoznačne odklon, ako aj učenie o Kristovi ako Božom Synovi a podobne. Islam sám seba chápe ako tretí pokus a definitívne zjavenie knihy v jej plnej pravde. Takže Korán koriguje všetko to chybné, čo v oblasti náboženskej náuky učia židia a kresťania. On opravuje Bibliu, tvrdiac, že Kristus nezomrel na kríži, ale že bol nahradený a podobne. Keď vedieme dialóg s týmto náboženstvom, nesmieme zabúdať, že islam má vo svojom doktrinálnom DNA túto reparačne-korektívnu dimenziu voči nám kresťanom. My sme tí, ktorí majú byť doučení a poučení, my máme spraviť krok k pravde, nie oni. Druhou vážnou témou, o ktorej by sa dalo hovoriť, je odovzdávanie kresťanských kostolov islamským komunitám. Chápem, že kresťanský darca (diecéza či farnosť) koná pod vplyvom prikázania lásky. Je si však vedomý toho, že tento akt je chápaný na druhej strane ako symbol eschatologickej povahy? Chcem povedať – ako symbol toho, že už teraz sa deje to, čo predpovedá moslimská tradícia, že na konci časov sa všetci, dokonca aj Ježiš Kristus, podrobia Mohamedovi, uznajúc ho ako najväčšieho Proroka? Ak je to ale tak, nemali by sme byť azda viacej pozorní voči tomu, ako je naše dialogálne správanie a rozhodnutia interpretované moslimami? To neznamená nechcieť byť otvorenými pre dialóg. Treba len hľadať vhodné riešenia pomoci, t. j. tie, ktoré by neprilievali olej do ohňa implicitnej doktrinálnej hegemónii islamu voči kresťanstvu.

Význam vzťahov Západu so svetom islamu rastie, politicky aj spoločensky je to stále aktuálnejšie. Moslimovia aj moslimskí imigranti sú súčasťou západných spoločností. Aká by mala byť podľa vás reakcia Katolíckej cirkvi na tento vývoj? Na čo by sme sa mali sústrediť v našom spolužití s islamom?

Mnohé už bolo povedané. Katolícka cirkev nemôže neprijať situáciu v dnešnom svete. Aj keď u nás na Slovensku je situácia zatiaľ iná, v Nemecku, vo Francúzsku či v Taliansku téma spolunažívania s islamom naplno rezonuje. Samotný Rím, kde žijem, je čím ďalej, tým viac mestom s rastúcim počtom moslimov. Už si zvykám na fakt, že počas ramadánu sa v neďalekom parku pri Bazilike sv. Pavla za hradbami vytvorí veľká skupina modliacich sa mužov kľačiacich na koberčekoch a otočených smerom k Mekke. Ide o rýchlo sa stupňujúci trend. Aj preto je pre nás dialóg s islamom dôležitý. Cirkev na Slovensku nemôže zostať pasívna, ale musí rásť v poznaní a v skúsenosti viesť dialóg. Otázka je, na akej rovine ho treba začať viesť. Myslím si, že v prvom rade je dôležitý dialóg ad intra, vnútorný dialóg o islame v Cirkvi samotnej. Potrebujeme organizovať kultivované diskusie medzi biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi, ale aj na úrovni farností. Zdôrazňujem, že má ísť o kultivovaný, nie emotívny, a už vôbec nie ideologický, či démonizujúci dialóg. Treba dať hlas osvedčeným kresťanským islamológom a postarať sa, aby boli vychovaní aj u nás perspektívni odborníci. Vo svete sú viaceré kresťanské a katolícke akademické inštitúty, kde sa študuje Korán a islamská tradícia a kde by sa mohli formovať aj naši experti.

Čo máte na mysli, keď zdôrazňujete kultivovanosť tohto dialógu?

Musíme sa vyhnúť zjednodušenému vnímaniu, ktoré by každého moslima, každého, ktorý sa narodil ako moslim, vnímalo ako nebezpečného človeka. Mám veľa žiakov z Libanonu, mal som aj žiakov zo Sýrie, Iraku či Jordánska, ktorí mi veľa hovorili o tom, ako spolunažívajú s moslimským obyvateľstvom. Ako to už bolo naznačené, sú to skúsenosti často komplexné, pre kresťana bolestivé, ale taktiež aj skúsenosti s dobrými, často jednoduchými ľuďmi, pre ktorých je islam vecou ich národnej kultúry, ich rodinných tradícií, ich prežívania smutných a radostných etáp života. Cez islam sú títo ľudia zakorenení do života, do jeho tajomstva a cez toto náboženstvo sa formuje a prejavuje ich ľudskosť, ktorá je, pochopiteľne, schopná uzavrieť priateľstvá s kresťanmi. Avšak kultivovanosť znamená aj, ako som už povedal, poznať dobre Korán, históriu aj súčasnosť vývoja islamu, ako aj to, čo sa dnes deje v Turecku či Nemecku. Potrebujeme poznať situáciu islamu očami kňazov a veriacich, ktorí žijú v moslimských krajinách, potrebujeme mať kontakt s biskupmi a kňazmi z Blízkeho východu, aby nám rozprávali o svete, ktorý nás čaká. Rovnako je dôležité poznať heterogenitu islamu. Je to paradox: islam má v rukách jednu svätú knihu, a predsa nie je homogénnym náboženstvom. Jeho vnútorné delenie sa začína po smrti Mohameda. Cez jedného z prvých kalifov okamžite dochádza k šíitsko-sunnitskej schizme, ktorá je ešte i dnes medzi moslimami dôvodom obrovských napätí a násilností. Musíme poznať tieto vývojové fázy, aby sme rozumeli tomu, s akým islamom máme dočinenia, povedzme v Európe, aby sme rozumeli, čo vplývalo a vplýva na vývoj islamu, čo učia novodobé tendencie salafizmu alebo wahábizmu, ktoré od 19. storočia prekvasujú sunnitský islam atď. Ak hovoríme o Slovensku či Čechách, potrebujeme väčšiu výmenu informácií, viac štúdia, viac poznania. Ak si niekto myslí, že táto téma sa nás dnes netýka, zajtra to už môže byť inak.

Jedna z prekážok otvoreného štúdia sa volá politická korektnosť. Tento tlak na istú spoločenskú cenzúru a ideálne autocenzúru je prítomný aj na univerzitách a tiež v prostredí Cirkvi. Ako vnímate nebezpečenstvo politickej korektnosti? Úplne chápem a rozumiem, ak je postoj cirkevnej hierarchie na tému „islam a dialóg s ním“ veľmi opatrný, viac argumentačne zdržanlivý ako expanzívny. Slová predstaviteľov Cirkvi rezonujú v spoločnosti oveľa viac než slová teológov či iných členov kresťanského spoločenstva. Nevhodné, neopatrné výroky biskupov či kardinálov, a to nehovoríme o pápežovi, môžu rýchlo vzbudiť nežiaduce reakcie. Preto chápem, že ak niekto v mene Cirkvi hovorí verejne o islame, musí vyberať slová a formulovať myšlienky, ktoré znejú dialogicky, nechávajúc v ústraní problematické črty tohto náboženstva a upriamujúc sa na pozitívne stránky vzájomného spolunažívania. Táto voľba je výsledkom obozretnosti, plynúcej zo zodpovednosti za Cirkev, ale aj za spoločnosť. Problém „politickej korektnosti“ cirkevných hodnostárov by sa prezentoval, keby nechceli otvárať tému „islamu“ smerom dovnútra, vo vnútri Cirkvi alebo keby ju zjednodušovali, odmietajúc diskusie a výmenu názorov. Opakujem, Katolícka cirkev musí vo verejnom prejave vystupovať tak, aby nebúrala krehké mosty, ktoré medzi islamom a kresťanstvom existujú, ale nemôže to byť jediný postoj k tomuto komplexnému náboženstvu. Vnútorný dialóg musí byť podstatne otvorenejší, musí vychádzať zo serióznejšieho štúdia islamu, Koránu a moslimskej tradície.

Dialóg s islamom prebieha, aké riziká vidíte v jeho dnešnej podobe? Nabádal by som k väčšej opatrnosti a rezervovanosti tam, kde sa dialóg s islamom začína realizovať aj liturgicky.

Prečo?

Existuje istý normatívny princíp, nazývame ho „apoštolská tradícia“. Tento termín označuje učenie, pravidlá, normy, ktoré boli v prvých storočiach Cirkvi považované za „dedičstvo apoštolov“, majúce ale svoj pôvod v Kristovi; dedičstvo, ktoré sa tradovalo z pokolenia na pokolenie bez toho, aby sa dostalo do písomnej podoby. Sv. Bazil Veľký vo svojom diele o Duchu Svätom vysvetľuje, prečo je to tak. Hovorí, že isté pravdy a aspekty kresťanského života a kultu môžu poznať iba pokrstení, tí, čo už majú za sebou dlhú kresťanskú iniciáciu. Odvoláva sa pritom na slová Krista o perlách, ktoré je zakázané hádzať pred toho, kto nedokáže pochopiť ich pravú hodnotu (viď. Mt 7,6). Sv. Bazil pripomína, že kresťania a kresťanské komunity sú viazané disciplínou (disciplina arcani) nevyjavovať vnútorné „tajomstvá“. Tajomstvo tajomstiev prvotnej Cirkvi bolo, pochopiteľne, spoločné slávenie Eucharistie. Ak bolo zakázané, a to po niekoľko storočí, aby nepokrstení poznali obsah „apoštolskej tradície“, o to viac im bolo zakázané zúčastniť sa na najintímnejšom a najtajomnejšom momente života komunity: na lámaní a obetovaní chleba, na spoločnom jedení Kristovho tela a na spoločnom pití Kristovej krvi. Chcieť dať dialógu s islamom nejakú liturgickú dimenziu by znamenalo ísť proti duchu a proti múdrosti tejto prastarej kresťanskej disciplíny. Na túto tému napísal dôležité a stále veľmi podnetné úvahy kardinál Ratzinger.

Dochádza k tomu? A prečo?

Áno, boli sme toho svedkami najmä vo Francúzsku a v Taliansku po zavraždení kňaza Jacquesa Hamela. Aby niektorí imámovia a veriaci moslimovia mohli ukázať katolíkom tolerantnú tvár islamu, boli pozvaní biskupmi a kňazmi na nedeľné slávenie Eucharistie. Z jednej strany to chápem: bola to spontánna reakcia na neuveriteľnú udalosť, na nábožensky motivované zabitie kňaza pri oltári. Z druhej strany si ale myslím, že toto nemôže byť cesta spoločného dialógu. Aj keby sa dala kresťanom možnosť zúčastňovať sa pravidelne na modlitbách a na kázňach v mešitách či v moslimských modlitebniach, adekvátnou odpoveďou Cirkvi by nebolo to, aby povolila moslimom zúčastniť sa na slávení Eucharistie. Azda sa vám bude zdať prehnané to, že o tom tak dôrazne hovorím. Fakt je ten, že po „moslimsko-kresťanskej nedeli“ sa v talianskych a vo francúzskych médiách ozvali hlasy, ktoré tento krok označili za začiatok novej cesty, za vhodný prostriedok, ako sa dve odlišné náboženské komunity môžu lepšie spoznať a zblížiť. Ja ako teológ zastávam presvedčenie, že slávenie Eucharistie je náboženský úkon, ktorý nie je na tej istej úrovni ako modlitby v mešite, a že je preto dôležité hľadať iné priestory pre spoločné stretnutia kresťanov s moslimami. Musím ale dodať, že sa našli imámovia a moslimovia, ktorí pozvanie biskupov a kňazov slušne odmietli. Povedali, že sú proti terorizmu, že si kresťanov vážia, ale že účasť na bohoslužbe považujú za niečo, čo nie je vhodné z náboženských dôvodov. Zároveň sa našli kňazi a biskupi, ktorí toto gesto úprimne ocenili a poďakovali zaň.

Zhováral sa Jaroslav Daniška

Copyright © 2005-2017 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.