Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Za Michalom Kováčom

Číslo 2/2016 · Ján Čarnogurský · Čítanosť článku: 533
 

Zomrel Michal Kováč, prvý prezident súčasného Slovenska. Napísať o tomto mužovi nekrológ vlastne nie je ťažké, pretože v jeho príbehu nie je až tak veľa dialektiky, ale je to výzva, pretože písať o Michalovi Kováčovi znamená písať o osobe a o krajine, ktorú istý čas reprezentoval, znamená písať o našom štarte do demokracie a do samostatnosti Slovenska.

Michala Kováča som spoznal v polovici osemdesiatych rokov. Môj malý syn potreboval zdravotný pobyt pri južnom mori, vtedy to znamenalo v kapitalistickom zahraničí. Postup bol taký, že najskôr bolo treba dostať z banky tzv. devízový prísľub, čiže prísľub, že banka povolí nákup asi 100 dolárov na osobu, na účely cesty do zahraničia. Známi mi poradili, aby som navštívil v Československej banke v Bratislave Michala Kováča. Urobil som tak, povedal som, o čo ide, a dostal som príslušný papier pre syna a manželku. S pomocou katolíckej emigrácie potom manželka so synom strávila asi tri týždne v Taliansku. Treba dodať, že Michal Kováč bol pôvodne členom komunistickej strany, ale po Dubčekovi ho zo strany vylúčili, a v banke bol skôr na nižšej funkcii. Určitý počet devízových prísľubov mohli v bankovom prostredí vybaviť zrejme aj nižší funkcionári.

Ďalej to bolo už o politike. Neskôr mi hovoril, tuším on sám, že po Novembri uvažoval o vstupe do KDH, ale savonarolovskí funkcionári KDH mu dali najavo, že bývalých komunistov nechcú. Tak sa dostal do VPN, neskôr do HZDS. V prvej Mečiarovej vláde bol ministrom financií, ja som bol prvým podpredsedom vlády. Na rokovaniach vlády vystupoval vecne, držal sa ekonomickej problematiky. V apríli 1991 sme Mečiara odvolali z funkcie predsedu vlády. Ďalšiu vládu som zostavoval ja. Z doterajších mečiarovských ministrov som navrhol Michalovi Kováčovi a Rudolfovi Filkusovi, aby zostali v mojej vláde. Obaja to odmietli a rozhodli sa zostať pri Mečiarovi. Po ďalších voľbách sa Slovensko osamostatnilo. HZDS bolo vládnucou stranou, prezidenta volil parlament. HZDS najskôr postavilo ako kandidáta na prezidenta Romana Kováča, KDH postavilo Antona Neuwirtha. Žiadny kandidát neprešiel.

Ako ďalšieho kandidáta postavilo HZDS Michala Kováča, KDH kandidáta nepostavilo. Vtedy vyslal Michal Kováč iné signály, než dovtedy zaznievali z HZDS. Navštívil opozičné strany a uchádzal sa o hlasy ich poslancov pri voľbe prezidenta. Už to nebol arogantný štýl vtedajšieho HZDS, ale demokratický postup pri legitímnej snahe o zvolenie.

Spomínam si na rozhovor, ktorý sme mali v sídle KDH. Hovorili sme o svojej vízii Slovenska a obaja sme sa zhodli, že chceme demokratické a navzájom mierové Slovensko. Tiež sme sa zhodli, že nechceme plniť odporúčania Medzinárodného menového fondu na krátenie materskej dovolenky, odbúranie alebo krátenie detských prídavkov a podobné. Poslanci KDH, vrátane mňa, sme potom hlasovali v Národnej rade za Kováčovu prezidentskú kandidatúru a parlament Michala Kováča zvolil. Kováčova predstava o demokratickom Slovensku sa prejavila už pri obsadzovaní miest v prezidentskej kancelárii. Povolal si ľudí z celého vtedajšieho politického spektra, KDH tam zastupoval Jozef Mikloško. Minister medzinárodných vzťahov z mojej vlády, Pavol Demeš, mal na starosti medzinárodné vzťahy. Už to mu mal Vladimír Mečiar za zlé, ale Michal Kováč stupňoval. Odmietol menovať Vladimíra Lexu za ministra privatizácie, pretože vedel, že nevyhnutným dôsledkom by bola nepredstaviteľná korupcia v prospech HZDS. Ako raz napísal Pavel Tigrid v inej súvislosti, Michal Kováč sa stal „historicky umíněným“. Zrejme poznal svojich ľudí.

Rozpor Vladimíra Mečiara a Michala Kováča prerástol do otvoreného politického konfliktu. V Mečiarovej strane HZDS sa objavovali ľudia, ktorí videli, že Mečiar vedie stranu a Slovensko do slepej uličky a nechceli ho tam nasledovať. Milan Kňažko, Roman Kováč, Jozef Moravčík, všetko významné mená v strane a členovia vlády, začali od Mečiara „odskakovať“. Opäť sa stávalo aktuálnym odvolanie vlády v parlamente. Vedenia opozičných strán sme však nechceli riskovať, že návrh na odvolanie nám o pár hlasov neprejde, a odkladali sme jeho podanie.

Dňa 8. marca 1994 vystúpil v Národnej rade Michal Kováč so správou o stave republiky, ktorá bola takou zdrvujúcou kritikou vlády, že nepodať návrh na odvolanie sa už nedalo. Podali sme a odvolanie prešlo. Nastúpila Moravčíkova vláda, ale ďalšie voľby na jeseň 1994 opäť vyhralo HZDS. Pre Vladimíra Mečiara nadišlo obdobie pomsty. Vladimír Mečiar miluje získavanie tajných informácií. Dozvedel sa, že v Mníchove sa vedie trestné stíhanie proti Kováčovmu synovi Michalovi Kováčovi ml. pre akúsi ekonomickú kvalifikáciu. Iste mu pripadalo neobyčajne duchaplné dodať prezidentovho syna mníchovskému súdu. Na to bolo treba doslova uniesť mladého Kováča na Slovensku a dopraviť ho do Rakúska. Stalo sa tak za pomoci osobitného oddielu Slovenskej informačnej služby.

Vtedy sa ukázalo, že Vladimír Mečiar sa neorientuje v demokratickom právnom prostredí. Rakúsky súd vrátil mladého Kováča na Slovensko, pretože do Rakúska ho dopravili protiprávne. Mníchovský súd mladého Kováča oslobodil, pretože prokurátor nepreukázal jeho vinu. Kým sa tak stalo, na Slovensku sme vytvorili opozičnú vyšetrovaciu skupinu na vyšetrenie únosu na čele s poslancom Ladislavom Pittnerom. Mečiar musel odvolať policajného vyšetrovateľa únosu, lebo bol príliš nezávislý. Zo SIS sa prihlásil šofér auta, na ktorom mladého Kováča unášali, Oskar Fegyveres, ale musel sa ďalej skrývať v zahraničí. Spojka na Oskara Fegyveresa, policajný dôstojník Róbert Remiáš, zahynul vo svojom aute, pod ktorým vybuchla bomba.

Po uplynutí volebného obdobia prezidenta Kováča parlament nebol schopný zvoliť nového prezidenta a začala sa iniciatíva zdola na priamu voľbu prezidenta. Po parlamentných voľbách v roku 1998 sa uskutočnila. Podľa ústavy vykonával funkciu prezidenta predseda vlády Vladimír Mečiar a ako prvý vydal dekrét o amnestii pre páchateľov únosu mladého Kováča. Amnestiu sa doteraz nepodarilo zrušiť, pretože v parlamente sa nikdy nenašla ústavná väčšina na jej zrušenie. Ešte pred skončením volebného obdobia Michala Kováča dal reklamný šéf HZDS Fedor Flašík (neskôr reklamný šéf strany Smer) pripevniť na strechu domu naproti Prezidentskému palácu veľké hodiny, ukazujúce počet dní do skončenia funkcie prezidenta. Slovensko tak vytvorilo rekord v hanení vlastných ústavných inštitúcií. V marci 1998 Michal Kováč skončil vo funkcii prezidenta. Žil vo svojom dome v Bratislave - Dúbravke ako vážený človek. V nedeľu sme ho stretávali v kostole, po skončení bohoslužieb mu ľudia podávali ruku. 5. októbra 2016 zomrel, pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, povedľa starobylých hrobov.

Michal Kováč bol prvým prezidentom súčasného Slovenska a jeho funkčné obdobie bolo spomedzi všetkých doterajších prezidentov najdramatickejšie. Bolo dramatické, pretože mal víziu demokratického Slovenska a neustúpil pri jej presadzovaní. Bola to zrážka takejto vízie a vízie pokračovania akéhosi postkomunistického režimu s inými heslami. Druhú víziu stelesňoval Vladimír Mečiar. Zároveň si Mečiar neuvedomoval, že politické podmienky pre udržanie jeho vízie sa pominuli. V Bratislave Mečiar ovládal všetky mediálne výstupy. Raz mi jeden zahraničný novinár rozprával, ako bol na tlačovej konferencii Vladimíra Mečiara v Prahe, po akomsi tamojšom rokovaní. Svoje rozprávanie uzavrel slovami, že Mečiar tam vyznel taký veľký, aký skutočne bol, čiže malý. Zápas prezidenta s Mečiarom zomkol demokratické sily Slovenska za prezidentom, a tá skúsenosť im zostane. Traja katolícki biskupi podpísali list na podporu prezidenta, boli to Rudolf Baláž, predseda Konferencie biskupov Slovenska, Ján Sokol, arcibiskup trnavský a Alojz Tkáč, arcibiskup košický.

Obrana prezidenta bola dôležitým bodom politického programu KDH. Obrana prezidenta bola ohnivkom reťazca, ktorý viedol k volebnému víťazstvu opozície vo voľbách v roku 1998 a k zmene smerovania Slovenska. Takého prezidenta sme odprevádzali na poslednej ceste.

V živote Michala Kováča bolo málo dialektiky (boja protikladov), pretože kopíroval dialektiku Slovenska. Bol v komunistickej strane, ale vylúčili ho, pretože podporoval Dubčeka. Pridal sa k Mečiarovi, ale medzi prvými ho prehliadol, a viedol proti nemu zápas. A nerobil sebakritiku, neustúpil.

Štátny pohreb bol prvým tohto druhu na Slovensku. Truhlu s mŕtvym prezidentom viezli na delovej lafete a vzhľadom na zápas, ktorý Michal Kováč odviedol za Slovensko, nepôsobilo toto protokolárne pravidlo celkom prehnane. Sústrasť rodine vyjadrilo celé Slovensko.

Výkon funkcie prezidenta Michala Kováča bol krokom k pozdvihnutiu Slovenska.

Nech prezidentovi Michalovi Kováčovi svieti večné svetlo.

Autor je bývalý slovenský premiér a advokát.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.