Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Umenie Ducha. Návrat súčasného umenia do chrámu

Číslo 2/2016 · Daniela Čarná · Čítanosť článku: 474
 

Na výtvarnej scéne môžeme po roku 1989 pozorovať postupné oživenie záujmu o reflexiu kresťanstva zo strany galérií aj Cirkvi. Za všetky realizované projekty spomeňme projekt výstavy a konferencie Ad Laudem Artificis v Slovenskej národnej galérii (1999, kurátorka Zora Rusinová); výstavu Očami (ne)viditeľné. Reflexia kresťanstva v súčasnom umení v Dome umenia v Bratislave (2010, kurátorky Alena Piatrová, Daniela Čarná), výstavy realizované v Kaplnke sv. Jána pri františkánskom kostole v Bratislave (Galéria Frame), Festival sakrálneho umenia v Košiciach, projekty realizované vo farnosti Ducha Svätého v Devínskej Novej Vsi z iniciatívy farára Karola Moravčíka či v Kaplnke Cirkvi bratskej na podnet kazateľa Daniela Pastirčáka.

Od roku 2011 otvára priestor pre dialóg kresťanstva a súčasného umenia aj dlhodobý projekt Umenie Ducha. Návrat súčasného umenia do chrámu v predsieni jezuitskej kaplnky Sedembolestnej Panny Márie v Piešťanoch, ktorý inicioval jezuita Leopold Slaninka. Voľne nadväzuje na projekty jezuitu Friedhelma Mennekesa v Kolíne nad Rýnom.1 Prebieha formou prezentácie jedného diela v mesačných intervaloch, v prepojení na liturgické obdobie roka.

Miesto pred vstupom do chrámu nie je iba jeho predsieňou. Religionista Mircea Eliade považuje vstup do chrámu za hranicu, územie, kde sa uskutočňuje prechod zo sveta profánneho do sveta posvätného. Slúži ako miesto modlitby, ktoré denne navštevujú mnohí veriaci, ale aj náhodní okoloidúci. Diela, ktoré sú tu prezentované, nevznikali pre sakrálny priestor, ale ako súčasť voľnej tvorby autorov. Nevytvárajú galériu v chráme, ale ponúkajú možnosť preniknúť do hĺbky posolstiev, na ktoré umelci poukazujú novým a často aj netradičným, no autentickým spôsobom. Odzrkadľujú výtvarný názor umelca, ako aj osobné svedectvo tvorivého hľadania, aj za cenu vykročenia mimo zaužívaných ikonografických schém. Ich cieľom už nie je ilustratívnosť, či náhrada Biblie Pauperum, ktorá v minulosti slúžila na pretlmočenie biblických posolstiev v zrozumiteľnej reči obrazu. Môžu nás osloviť svojím estetickým pôsobením, ale aj jeho absenciou. Viacerými interpretačnými vrstvami vyvolávať otázky a pozývať nás poza, pod povrch, k významu zobrazovaného. Prezentované diela sa väčšinou nevyznačujú príbuzným vizuálnym jazykom, predsa však môžeme spomenúť často využívanú stratégiu interpretácie, apropriácie či citácie diel z histórie umenia, ktorá má na slovenskej scéne silnú pozíciu (spomeňme interpretácie „ikonických diel“, ako napr. Poslednej večere Leonarda da Vinci, scén z Michelangelovej Sixtínskej kaplnky, Rembrandtovho Márnostratného syna atď.). Tá sa prirodzene prejavila práve v dialógu s históriou, prostredníctvom motívov kresťanskej ikonografie, ktorá tvorila až do 19. storočia jednu z dominantných línií dejín umenia.

V minulosti bola Cirkev významnou podporovateľkou umenia. Vytvárala priestor pre tvorbu tých najprogresívnejších umelcov svojej doby. Toto puto sa prerušilo so sekularizáciou spoločnosti v 19. storočí, keď umelci prestali byť viazaní na objednávateľov a začali hľadať nové témy a spôsoby vyjadrenia. Cirkev, až na niektoré výnimky, stratila kontakt s progresívnou umeleckou scénou. Témy vychádzajúce z kresťanstva však v umení nestratili svoju kontinuitu a neprestali v ňom rezonovať. Neboli však už ovplyvňované objednávateľom, ale individuálnymi preferenciami konkrétneho umelca, ktorý kresťanské námety využíval ako metaforu definovania postavenia človeka v spoločnosti či odraz vlastného prežívania. V avantgardách začiatku 20. storočia nachádzali ohlas v neoimpresionizme (Paul Gauguin), v sociálne ladených prúdoch expresionizmu (James Ensor, Emil Nolde), v symbolizme (Gustave Moreau) či surrealizme (Salvador Dalí). V druhej polovici 20. storočia sa objavujú napríklad v poparte (Andy Warhol) či videoumení (Bil Viola). Viacerí významní umelci svojou tvorbou výrazne zasiahli aj do sakrálnych priestorov (Henri Matisse, Marc Chagall).

Reflexia kresťanstva nie je na súčasnej domácej výtvarnej scéne v centre pozornosti, ale permanentne na nej rezonuje. V umení prvej polovice 20. storočia bola náboženská téma prirodzenou súčasťou tvorby autorov formujúcich slovenskú podobu nastupujúcej moderny (Martin Benka, Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, Cyprián Majerník) v prepojení s vidieckou tematikou (napr. vidiecka Madona). Po druhej svetovej vojne bola slobodná tvorba a náboženská sloboda potlačená nastupujúcou ideológiou komunizmu. Na konci päťdesiatych a v slobodnejších šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa ikonografické motívy sporadicky objavili v tvorbe niektorých autorov Skupiny Mikuláša Galandu (Andrej Rudavský), u Stana Filka či Vincenta Hložníka. Po nástupe normalizácie, ktorá umelcom tzv. neoficiálnej scény zabránila verejne prezentovať ich tvorbu, sa prihlásenie k univerzálnym hodnotám kresťanstva pre mnohých stalo synonymom slobody a demokracie. Nepriamo to súviselo s katolíckym disentom a tajnou Cirkvou, ako aj kontaktmi Františka Mikloška s neoficiálnou umeleckou komunitou, ktorej organizoval výstavy.

Projekt Umenie Ducha doteraz predstavil výber z tvorby vyše päťdesiatich autorov naprieč generáciami, od sedemdesiatych rokov 20. storočia po súčasnosť. Sú medzi nimi autori prednovembrovej generácie, ktorí sa reflexii kresťanstva venovali či venujú systematicky (Ján Mathé, Julián Filo, Ladislav Čarný – nositelia ceny Fra Angelica; Rudolf Sikora, Veronika Rónaiová, Klára Bočkayová a i.), aj autori, ktorí k nej prispeli niekoľkými ťažiskovými dielami (napr. Rudolf Fila, Jozef Jankovič, Daniel Fischer, Dezider Tóth, Vladimír Kordoš, Michal Kern, Milan Bočkay). Téma kresťanstva má svoje živé zastúpenie aj v tvorbe súčasných autorov strednej a mladej generácie, (napr. v tvorbe Doroty Sadovskej, Matúša Lányiho, Marka Blaža, Andrey Čepiššákovej, Stana Masára, Štefana Papča a i.). Niektorí autori súčasnej scény využívajú ikonografiu kresťanstva ako prostriedok spoločenskej kritiky, no mnohí ho interpretujú ako nadčasovú hodnotu, pričom pracujú s napätím dialógu vedeného celé stáročia o tých istých, no stále aktuálnych témach z pohľadu človeka 21. storočia, do ktorého sme pozvaní tvorivo vstúpiť.

Autorka je kurátorka a galerijná pedagogička.
Pôsobí v Kunsthalle Bratislava.




Zaznelo na vernisáži výstavy UMENIE DUCHA v Galérii umelcov Spiša, v Spišskej Novej Vsi, dňa 14. septembra 2016.

1 - Článok Friedhelma Mennekesa, s názvom K sakralite prázdna, sme zaradili do čísla 4/2013 časopisu IMPULZ, pozn.editora.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.