Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

25 rokov od smrti Štefana Šmálika

Číslo 2/2016 · František Mikloško · Čítanosť článku: 621
 

21. decembra 2016 uplynie dvadsaťpäť rokov od smrti kňaza, politického väzňa a historika Štefana Šmálika. Bol opravdivým kňazom, pastierom svojich ovečiek. Keď sme ho na jar 1983 – po veľkom policajnom zásahu voči mužskej a ženskej vetve františkánskej rehole na Slovensku – spolu so Silvom Krčmérym navštívili na fare v Tvrdošíne, aby podpísal protestný list prezidentovi Husákovi voči tomuto zásahu, okamžite ho podpísal. Stálo ho to premiestnenie na faru do Oravského Bieleho Potoka. Ale ako povedal: „Keď nie iné, jedna zo zatknutých bola moja farníčka.“

Štefan Šmálik bol odsúdený za vieru a bol väznený takmer jedenásť rokov. Bol jedným z viac ako sedemdesiatjeden tisíc politických väzňov na Slovensku, ale nikdy nezatrpkol, jeho fara bola stále otvorená pre návštevy a jeho historické práce sa šírili v samizdatoch.

Asi najväčší náboženský a spoločenský odkaz ale Šmálik zanechal vo svojich historických prácach. Je to „Veľký štyridsaťročný pôst Cirkvi na Slovensku “, čo je stručná kronika prenasledovania a života Cirkvi na Slovensku v rokoch 1948 až 1988. Ale ešte významnejšie sú obsiahle dejiny všeobecnej Cirkvi: „Boží ľud na cestách (Cirkev v 49 pokoleniach)“. Obidve práce vyšli za komunizmu v samizdate, a až po páde komunizmu v oficiálnych vydavateľstvách. O koncepcii tohto vrcholného diela začal premýšľať a meditovať už vo väzení. Pri páraní peria, spolu s českým teológom Josefom Zvěřinom a v rozhovoroch s ďalšími, ako nám o tom niekedy povedal.

Štyridsať rokov sa v Biblii chápe ako čas jednej generácie. Štefan Šmálik sa pohyboval vo svojich historických bádaniach v priestore siedmich veľkých období Cirkvi, z ktorých každé tvorilo sedem generácií po štyridsať rokov. Ony boli preňho siedmimi pečaťami zo Zjavenia apoštola Jána. Začína generáciou súčasníkov apoštolov, teda rokmi 30 - 70, a potom sledujeme prelomové roky 310, 590, 870, 1150, 1430, 1710, 1990. Sú to nasledujúce obdobia:

I. Cirkev v pohanskej Rímskej ríši (30 - 310), II. Cirkev v kresťanskej Rímskej ríši (310 - 590), III. Príprava európskych národov (590 - 870), IV. Petrov stolec stráca Východ a bráni investitúru (870 -1150), V. Slobodné účinkovanie Cirkvi (1150 - 1430), VI. Náboženské vojny (1430 - 1710), VII. Veľké odpadnutie (1710 - 1990).

Teda 49 generácií Cirkvi po štyridsiatich rokoch, zväzok so siedmimi pečaťami v Zjavení apoštola Jána.

„Čo príde potom?“ pýtali sme sa ho, položartom, v osemdesiatych rokoch. Veď štyridsiatadeviata generácia má končiť niekedy teraz...? Raz nám povedal: „Zdá sa, že sa blíži sloboda. Len či ju unesieme?!“

Každá kapitola v jeho knihe – teda obdobie každej generácie – sa delí na tri časti: 1. Náboženské a svetské dianie v tom čase. 2. Náboženské diela a literatúra, ktoré v tom čase vznikli. 3. Svätí, ktorí v tom čase vyrástli a pôsobili. Priebežne sa Štefan Šmálik v knihe zmieňuje aj o pôsobení ľudí a dejoch, ktoré sa dotýkali Slovenska.

Na období štyridsiatich rokov, teda jednej generácie, si človek hmatateľne uvedomuje plynulosť udalostí a času, ktoré vytvárajú nakoniec dejiny. Štyridsať rokov pôsobenia je čas, ktorý vie človek osobne vnímať, a zároveň si vie uvedomiť pominuteľnosť života i svojho času. Uvedomuje si, čo znamenajú biblické slová „z pokolenia na pokolenie“, a tiež, ako všetky udalosti a činy na seba nadväzujú, ako sa dedí zlo a umocňuje každé duchovné dobro. Človeka sa zmocňuje nevdojak smútok nad pominuteľnosťou svojho času, ale zároveň ho napĺňa nádej, že každé vykonané dobro sa započítava a odovzdáva ďalej. Pozrime sa teraz na každú časť kapitoly ako na samostatnú knihu.

I. Dejiny Cirkvi vo svete v kontexte politických udalostí

Posledné slová Ježiša Krista pred Nanebovstúpením „choďte do celého sveta...“ stavajú Cirkev do centra politických, spoločenských a kultúrnych dejov v Európe a vo svete. Čím všetkým prešla Cirkev za dvetisíc rokov?! Prenasledovaním, obdobiami, keď mala politickú moc, vnútorným rozkladom i neustálou snahou o obnovu. Mala pápežov prvých mučeníkov, mala obdobia, keď bol pápežom osemnásťročný Ján XII., keď boli dvaja i traja pápeži, ale rovnako, keď boli pápežmi Gregor Veľký a Lev XIII. Pokorne treba prijať, že dejiny Cirkvi sú pretkané aj nehodnými ľuďmi na miestach pápežov, kardinálov, biskupov, rehoľníkov i veriacich. Ľudská sloboda, ľudská slabosť i pýcha a ctibažnosť sa nevyhli ani Cirkvi.

Rovnako si ale treba uvedomiť, že Cirkev v dejinách zápasila uprostred pohanských mravov, vášní svetských panovníkov, civilizačných zrážok a že sa to dialo vždy v kontexte danej doby. Keď napríklad kresťanské vojská zvíťazili v námornej bitke pri Lepante nad moslimskými, ťažko si predstaviť, že by Cirkev vtedy zvolila postoj „keď ťa udrie niekto po pravom líci, nastav mu...“. Samozrejme, aj Cirkev sa dopúšťala násilia, ako o tom v knihe píše Štefan Šmálik. Ježišove slová o „pšenici a kúkoli...“ platia aj pre dejiny Cirkvi.

II. Náboženská spisba v priebehu dejín Cirkvi

Máloktoré náboženstvo má takú bohatú opozičnú, apologetickú a zároveň tvorivú spisbu, ako kresťanstvo. Sloboda a hľadanie pravdy sa nachádzajú v základoch kresťanstva od samého počiatku. Spory a polemiky vnútri kresťanstva prinášali veľké problémy, ale zároveň boli pre kresťanstvo obrovskou intelektuálnou výzvou. Asi ťažko by sme dnes mali spisy cirkevných otcov, sv. Augustína a mnohé ďalšie v priebehu dvetisíc rokov, keby ich často nevyvolala názorová polemika i spor vnútri Cirkvi. A rovnako to bolo potom v polemike s inými náboženstvami, cirkvami a so sekulárnym svetom. Cirkev sa voči bludným a polemickým názorom bránila apologetickými spismi, napomenutiami, cirkevnými trestami, dávaním kníh na Index, ale i uznaním nových pohľadov a vyjadrením ľútosti nad svojimi omylmi. Možnosť vysloviť svoj názor patrí k jednému z pilierov západnej civilizácie. Kým iné náboženstvá stoja a padajú s ortodoxiou, a jej nemennosťou, kresťanstvo vychádza z ortodoxie, ale je otvorené ju stále kultivovať a obohacovať. Pre toto všetko je kresťanstvo – jeho dynamika a otvorenosť – ťažko porovnateľné s inými náboženstvami. Pre toto všetko je Európa fascinujúcim projektom, pre toto má Európa aj dnes nádej. Európa rástla v zápasoch a protivenstvách. Jej sila je v tom, že ich dokázala vždy zvládnuť a premeniť. V jej dejinách pri tom zohrávalo – a veríme, že aj dnes zohrá rozhodujúcu úlohu –kresťanstvo.

III. Životy svätých

1. novembra slávi Cirkev sviatok Všetkých svätých. Ale uvedomujeme si, koľko má Cirkev v dejinách kanonizovaných svätých a čo títo vo svojej dobe vykonali? Podľa Rímskeho martyrológia z roku 2004 Katolícka cirkev oficiálne uznala za dvetisíc rokov svojej existencie okolo pätnásťtisíc svätých a blahoslavených. Ide o mučeníkov, vyznávačov a ostatných svätých a svätíc. Sú to mučeníci prvých storočí, sú to veľkí reformátori ako sv. František z Assisi, sv. Ignác z Loyoly, sv. Hildegarda, sv. Katarína Sienská a podobne. Ale vieme, že napríklad v 13. storočí žil výrečný kazateľ, dominikán, bl. Ambróz zo Sansedoni? Pri jeho kanonizačnom procese sa spomínalo 180 zázrakov, z čoho bolo 16 vzkriesení mŕtvych. V 13. storočí žila sv. Kunigunda. Na jej hrob v Starom Sączi, blízko slovenských hraníc, putoval aj Jan Sobieski roku 1683 po víťazstve nad Turkami pri Viedni, lebo ho pripisoval jej príhovoru, a požiadal Inocenta IX. o jej blahorečenie, čo sa stalo v roku 1690. Vtedy sa na príhovor sv. Kunigundy udial veľký počet zázrakov: bolo vzkriesených stodva osôb, stošiestim sa vrátil zrak, dvadsiati siedmi boli vyslobodení zo zajatia, päťdesiattri beznádejne chorých sa uzdravilo, šiesti boli oslobodení od posadnutia, tridsaťštyri žien bolo zachránených pri pôrode a štyria, čo potupovali sväticu, boli kruto potrestaní. Alebo v 14. storočí žil bl. Hendrick z Trevíru. Bol to obyčajný drevorubač, ktorý sa vyznačoval chudobou, poníženosťou a horlivosťou v hľadaní Boha. Hoci bol negramotný, veľmi túžil po Božom slove. Biskup a richtár museli postaviť ohradu okolo domu, kde bol jeho pohreb, lebo množstvo zázrakov priťahovalo veľké zástupy ľudí. Za päť dní napočítali 65 zázrakov. Jeho telo ostalo neporušené. A takto môžeme – od generácie ku generácii – pozorovať nespočetný zástup ľudí, ktorí uverili Kristovi, a napĺňali do posledného písmena, jeho odkaz lásky a vernosti.

Samozrejme, je namieste otázka, prečo dnes nestretáme vo svete takéto monumenty kresťanstva? Je to dôsledok posledných storočí, keď bol svet fascinovaný rozumom a pre vieru a zázraky nebolo v ňom miesta? Alebo, ak si mám pustiť fantáziu na prechádzku, bolo v 20. storočí pustené na zem „knieža tohto sveta“, a toto storočie bolo „pod jeho vládou“? Asi to celkom neplatí, lebo práve v tomto storočí dala Cirkev svetu, jedného za druhým, veľkých pápežov, ktorí ju v tejto dobe neochvejne viedli! Uznávam, nepatrí sa miešať do vecí Božích!

Štefan Šmálik premýšľal o svojej knihe Boží ľud na cestách v samote komunistického väzenia. Bola to Božia blízkosť, bolo to premýšľanie – o často hrboľatej ceste Cirkvi dejinami, ktorú Pán podľa svojho prísľubu nikdy neopustil¬ –, ktoré mu dávalo silu prežiť väzenie, a napísať potom dielo, z ktorého vanie jeho obrovská láska k Petrovej lodičke. Čítanie tejto knihy možno brať ako meditácie o Cirkvi, o svete, o ľuďoch, o veľkej láske Božej k tomuto stvoreniu. S láskou a vďačnosťou si spomíname na tohto vzácneho kňaza, historika a človeka pri dvadsiatom piatom výročí jeho úmrtia a veríme, že raz bude aj on povýšený na oltár veľkých trpiteľov a vyznávačov slovenskej Cirkvi v 20. storočí.

Odznelo 14. októbra 2016 v Bratislave, v Dome Quo vadis na seminári z príležitosti 25. výročia smrti Štefana Šmálika.

Copyright © 2005-2017 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.