U troch bosoriek
Číslo 2/2016 ·
·
Čítanosť článku: 2284
Moja cesta za severoírskou trojicou žien propagujúcou potratové tabletky („Abortion Pills Trio“) viedla cez nový most Derry. Most financovala Európska únia a v roku 2011 ho otvoril vtedajší európsky komisár pre regionálnu politiku, Johannes „Gio“ Hahn. Pociťoval som hrdosť na môjho rakúskeho krajana. Most pre chodcov, ktorý nad riekou Foyle vytváral zmyselnú dvojitú krivku, spojil brehy znepriatelené občianskou vojnou v Severnom Írsku. Prišiel som týždeň potom, ako sa miestne „Abortion Pills Trio“ demonštratívne udalo na policajnej stanici Derry.
Hoci je Severné Írsko stále súčasťou Spojeného kráľovstva, platí tam, podobne ako v Írsku, takmer celoplošný zákaz umelého prerušenia tehotenstva. Spomínané tri ženy distribuovali v Derry potratové tabletky. Tabletky dostali od mimovládnej organizácie „Women on Waves“. Túto organizáciu vedie bývalá aktivistka Greenpeace, Holanďanka Rebecca Gomperts, ktorá v minulosti vykonávala potraty ako lekárka. „Women on Waves“ spočiatku pašovala smrtiace tabletky do „reštriktívnych krajín“ loďami, v poslednom čase využíva drony. Aktivistky zožali v roku 2015 obdiv zo strany nemeckej tlače, keď z Nemecka nasmerovali dron na poľské pohraničné mesto Slubice. Chcel som sa dozvedieť, čo motivuje tieto tri Severné Írky.
Prijali ma v ich obľúbenej kaviarni „Sandinos“, ktorá sa nachádza v starej budove pri rieke a navštevuje ju plno fešných hipsterov. Nástenná maľba pripomínala nikaragujsko-palestínske bojové bratstvo. Čakali ma dve zo spomínaných troch žien, obklopené zvedavcami. Jediná protestantka, matka a stará matka z trojice bola zaneprázdnená. Obe si vzali svoje veľké šálky kávy a zaviedli ma na prvé poschodie. Nebolo tam nikoho, náhle všetko stíchlo, zostal som s nimi sám. Cítil som sa trochu nesvoj. Nemohol som prestať myslieť na to, že mi pripomínajú tri bosorky zo Shakespearovho „Macbetha“.
Ženy mali na sebe športové oblečenie, nohavice odhaľujúce členky a nepremokavé vetrovky. Šesťdesiatosem ročná Colette Devlin bola učiteľkou matematiky. Zo sánky jej vystupovala bradavica, plstnaté popolavé vlasy jej padali do čela, mala chrapľavý hlas, sedela zhrbene a bola zvráskavená. Keď známa ateistka rozprávala o čiastočných víťazstvách proti Katolíckej cirkvi a konzervatívnym kruhom, nepríjemne sa smiala a rýchlo žmurkala. O rok staršia Kitty O´Kane pracovala v oblasti „duševného zdravia“. Presnejšie nechcela popísať svoju prácu. „Írka, katolíčka, konzervatívka, to je môj pôvod,“ povedala. O´Kane pôsobila inteligentnejšie ako Devlin. Keď spomenula jednu z mála negatívnych reakcií na ich vlastné udanie, päťdesiat ľudí demonštrujúcich proti nim pred policajnou stanicou, sama prirovnala trojicu k Shakespearovým bosorkám. Uviedla scénku: „Where hast thou been, sister? – Killing swine“. Oslobodzujúco som sa zasmial. „Ako vidíte“, dodala, „musíme zabíjať prasatá a poriadne zamiešať.“ (Originál: Killing swine, you seem and a lot of pot-mixing.) Potom doplnila: „Ženám, ktoré chcú deti, nechceme predsa toto prianie znechutiť.“ Nasadila k tomu bláznivý, deti požierajúci, výraz tváre. Asi aj toto myslela ironicky.
V trojici bojovali za právo na umelé prerušenie tehotenstva už štyridsať rokov, zväčša v organizácii „Alliance for choice“. Kedysi zbierali peniaze, aby mohli ženy letieť na potrat do Anglicka. Vysvetlili mi, ako si dôkladne zvážili, že provokovať k zmene zákona o umelom prerušení tehotenstva by nemali mladé ženy vlastným udaním. Devlin luskla prstami: „My staršie už nemáme čo stratiť. Nepotrebujeme sa už uchádzať o pracovné alebo študijné miesta, nepotrebujeme ani postgraduálne somariny.“ Zdalo sa im nesprávne, že mladé Írky zažalované za potrat, ktoré si pred súdom priznali vinu, vyviazli s podmienečným trestom. „To nás vie rozzúriť“, povedala Devlin, „ženy sú odsudzované na základe zákona z roku 1861. Môže to byť ešte absurdnejšie?“ O´Kane tvrdila: „Konzervatívci, ktorí hovoria, že potrat je vražda dieťaťa, ,žehnajú‘ vojenské drony.“ Devlin žiadala referendum o umelom prerušení tehotenstva podľa vzoru juhoírskeho referenda o manželstvách homosexuálov. O´Kane chcela „ešte viac – revolúciu.“
Nechceli mi prezradiť, koľko abortívnych tabletiek už ženám odovzdali. Nakoniec som sa ich spýtal, či nemali nikdy zlé svedomie. Predsa len, aktívne pomáhali ukončiť ľudský život. Devlin pohotovo odpovedala: „Vôbec nie. Neviem, prečo by som mala.“ O´Kane doplnila: „O tom som ani raz nepremýšľala. Pre nás je to otázka zdravia. Keď sa žena rozhodne vziať svoj život do vlastných rúk, tak som na jej strane.“ Sťažovala sa, že Derry je, na rozdiel od boomu v Belfaste, „na tom biedne, sú tu početné tehotenstvá tínedžeriek.“
Odišli bez zaplatenia. V kaviarni Sandinos nemuseli už celý týždeň platiť. „Sme hviezdy,“ zachrapčala Devlin. Tešilo ju, že „nás žiadajú o selfies hlavne mladí muži - dvadsiatnici.“ Vonku ich zase hneď oslovila nejaká blondína. Ľudia, ktorí ich so záujmom obkolesili, boli mladí a pekní. Cez pamätný most Gia Hahna som sa vrátil na stanicu. Na moste sa zdržiavali mladé dievčatá, „naľahko“ oblečené, samoopaľovacím krémom vylepšené kandidátky na tínedžerské tehotenstvo. Ani po mesiacoch neprinieslo trom bosorkám vlastné udanie žiadne právne dôsledky.
Preložila: Mária Poláčiková